ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V jedno predpoludnie — bolo tuším v nedeľu — vybrali sme sa na návštevu. Sľúbili sme navštíviť paniu, čo sa utiahla do Paríža a jej veľmi blízka rodina býva v Patagónii. S návštevou sme boli čakali, odkladali ju zo dňa na deň, kým neprihorelo, že sme už nemohli odkladať, ale museli sme ju urobiť čím najskôr.

Do domu panej príde nám ísť nie rovno, ale okľukami. Priameho spojenia nemohli sme si zložiť: šli sme na place Madeleine pohľadať na nej autobus, čo ide na tie strany, kde je dom panej. Z námestia sme šli všetko veľmi peknými ulicami: po námestí Svornosti napríklad, po nábreží d’Orsay, pri samej snemovni. Prišli sme chytro na miesto, obzerali sme sa, tuším i vypytovali strážnika a či koho, kým sme natrafili na dom, čo sme hľadali.

„Skoro by bol radšej, keby sme ho neboli našli,“ opovážil som sa zareptať, keď sme boli pred ním.

„A prečo zasa?“ pýtali sa, čo boli so mnou. „Návšteva nezabije nikoho!“

„Okolie je pekné,“ očíšťal som sa, aby som nebol v podozrení. „Možno by sa ho vyplatilo poprezerať. Návšteva z povinnosti mohla by pozhovieť do zajtra alebo pozajtra.“

„Bože môj, aké podivné náhľady,“ urazili sa.

„Nieto nič divného na nich. Pani o nás neslýchala, my jej nepoznáme. Mala by malú škodu, keby sme ju nenavštívili.“

Nedostal som odpovede; zazvonili pri dverách domu. Ale bolo by azda slušnejšie povedať: pri bráne paláca. Brána bola vždy pod širokou, nádhernou strieškou, ktorá sa šírila vejárovite a bola by mohla obrániť od dažďa až po vonkajšie schody, ako ďaleko siahala. Okraje mala zdobené vkusnými zúbkami. Do predsiene vyšla pani, iste pani domovnica. Zastala zarazená, keď nás zazrela. Bola v sklenenej bráne, čo vedie z domovej chodby do predsiene, ani jej neroztvorila cele. Boli dvere odhora zo skla, pred sklom mali okrasy zo železných prútov v podobe viniča so širokým lístím, so strapcami hrozna, akých nevídať hádam iba v Chiliach. Dlažba bola z čistého mramoru, v predsieni i na chodbe, steny biele, na spodku tiež mramorové, chlapovi asi do pása.

Vstúpili sme ozaj do paláca.

„Je milostivá pani doma?“ spýtali sme sa.

„Veľmi ľutujem, ale pán Alphonse nie je v Paríži,“ oznamuje nám. „Odišiel vlani ,pour l’Amérique‘ (do Ameriky). Nemôžem povedať, kedy príde.“

„My vieme, že ešte nepríde a je v Južnej Amerike,“ odpovedali sme, ako sme mohli lepšie, aby nás rozumeli. „Doniesli sme od neho lístok jeho pani matke: preto by sme ju radi navštíviť.“

„Ale jeho pani matka nebýva tu,“ poučuje nás pani domovnica. „Býva neďaleko odtiaľto v rue Dante.“

„Hm, škoda!“ riekol som, len aby sme sa čím skôr sprostili návštevy. „Nebudeme môcť vyplniť, čo sme sľúbili. Pán Alphonse schybil, dal nám zlú adresu.“

Bola vo veľkých rozpakoch. Vidno, že nevie, čo si má myslieť.

„Neviem si predstaviť, čo sa stalo,“ riekla veľmi nesmele, skoro ako zahanbená: „ale pán Alphonse má vo všetkých veciach poriadok. Čo sa mu stalo, že sa mohol mýliť v adrese?“

„Pomýliť sa môžeme všetci,“ vysvetlil som jej. „Čo sa mu nestalo dosiaľ, stalo sa mu teraz.“

Vytiahol som kartu a ukázal jej, aby videla, aký je pán Alphonse. Na karte stálo jeho meno a priezvisko, dolu v rožku ulica a číslo domu.

„Áno, číslo domu,“ presvedčila sa.

Ostala zahanbená. Neosmelila sa zastávať poriadok pána Alphonsa.

Mohol som mať pekné víťazstvo, keby bol karôtku položil, odkiaľ som ju bol vyňal. Pán Alphonse by si bol zadal u pani domovnice. Ale sa mi pridalo obrátiť karôtku: na druhej strane stálo olovkom: „Rue Dante No x, y, z.“

„Pán Alphonse držal sa vždy poriadku,“ zvolala pani. „Vidíte, karôtka má v rožku adresu, kde pán Alphonse býva, ale na druhej strane dal adresu pani matky veľmi správne: Rue Dante, i číslo bez chyby. Viem ja, aký je pán Alphonse, že nepochybí!“

„Hm, naozaj — divná príhoda,“ odpovedal som, kladúc karôtku na miesto. „Uznávam, omyl sa stal, ale z mojej strany…“

Porúčali sme sa: ja, akoby ma bol vyctil. Omínalo ma, že poriadok, čo majú iní, drží sa ich stále; pri niektorých nechce urobiť ani krátkej návštevy, kde by veru tiež nezaškodil.

Vyšli sme zasa pred dom, vlastne palác. Bolo pekne na tom mieste. Rue Dante neutečie, poriadok tiež nech pozhovie akomak. Z námestia viedlo schodište, možno také slávnostné ako do chrámu Madeleine: do budovy, ktorá nás bola zaujala, aby sme ju neobišli. Pustili sme sa hore schodmi.

Boli sme v Panthéone.^[178] Veľkolepá kupola pripomínala nám zďaleka, aby sme nezabúdali, akí sme maličkí a nepatrní.

Miestnosť, do ktorej sme vstúpili, je hlavná dvorana, nad ktorou trôni kupola. Ide temer do kruhu, pri stenách je akoby podlubie so stĺporadím. Podlubie je priestranné, dosť široké. Steny sú rozsiahle, na nich je hodne miesta. Umelec ho využitkoval, zaplnil jednu čiastku obrazmi z drievnych časov, veľmi dávnych, že prichodia osoby legendárne: sv. Clovis, sv. Germaine.^[179] Obrazy sú vo veľkých rozmeroch, veje z nich sila a pravdivosť, ale i duch zašlých rokov, čo sa vymkli dejepisu odpoly a uchýlili sa do zbožnej legendy a národnej povesti.

„Takéto obrazy maľoval Jeunewein, tiež nadchnutý umelec,“ spomínali sme. „Bral si látky obyčajne zo Starého zákona: prorokov, patriarchov. Ktovie, či nečerpal nadchnutie z týchto diel, alebo sa zišli oba umelci na jednej ceste a neslýchal jeden o druhom.“

„Každý môže tvoriť zo svojho vnuknutia a pokladu,“ odpovedal sused. „Koľko ráz sa stáva, že sa talenty stretnú, ale len v dielach. Umelci jeden o druhom ani nevedia.“

„Prečo nie?“ uznal som i ja. „Zrodnosť sa pridá v umení ako i v rodinných vzťahoch. Umelci sa neraz sami zadivia, keď im kritika vykričí, že majú bratanca kdesi, začne ich porovnávať, sporadovať a kutať, kto je pôvodný a kto je čmeliak, čo azda obletoval okolo cudzieho medu a nanosil sa doň.“

V budove bol pokoj a slávnostná tichosť. Nik nás nemýlil a nevyrušoval, mohli sme sa kochať do dobrej vôle na dielach, ktoré nás pútali prostotou a silou podania, i starobylosťou látky. Ostali sme pri nich vďačne, najmä, keď sme počuli, ako vonku prší. Keď sme vchádzali do Panthéonu, začalo fŕkať, teraz sa lialo. Hoci bolo i návštev, lebo nás začalo pribúdať, bolo počuť, ako čľapoce kdesi hore. Iste pršalo po kupole alebo stekali jarky po ríňach a liali sa z odkvapov.

„Páni a dámy, ak sa bude páčiť do podzemných miestností…“ zvolal človek v rovnošate, s úradnou čiapkou na hlave. Zakýval rukou sem a tam; klúče, čo v nej držal, zazvonili veľmi hlasno, sťaby nás napomínali.

Keď sme zišli dolu, pred vchodom do vlastných miestností zastal a začal nám vysvetľovať cele zrozumiteľne, ako vystavili Panthéon. Kedy ho počali stavať, ktorí majstri pracovali na ňom. Po úvode vpustil nás pod klenby, ukázal nám sústavu a rozlohu mocných pilierov, čo nesú ťarchu strednej budovy a mohutnú kupolu.

Vialo chladom zo všetkých strán. Pod nohami sme nevideli mnoho. Miestami bola číra tma, hoci vodič niesol kahan, hľadel nám svietiť, držiac ho dobre bokom. Na miestach bolo trochu viac svetla, kde boli okienka. Pod nimi sme videli izbičky, nie veľmi priestranné. Do nich uložili rakvy tých, čo zaslúžili od národa zvláštnu poctu, že ich pozostatky môžu odpočívať pod kupolou Panthéonu. V jednej izbičke zmestia sa napríklad takí velikáni dvaja odrazu, ako Victor Hugo,^[180] Émile Zola. Patrili k rozdielnym školám, čosi odchodným: tu sa znášajú cele dobre.

Nazreli sme oblôčkom do niektorých komôrok.

„Veľkí ľudia, hoci majú trvalú pamiatku v národe, ba im privlastňujeme nesmrteľnosť, keď raz prídu do komôrky, sú zasa len ľudia ako my, čo sme sa im prišli koriť,“ uvažovali sme, idúc popri tichých komôrkach. „Všetci sme len malí v podstate, život je pomerne krátky. Telo podľahne, hoci diela, ak je v nich naozaj niečo dobrého, vydržia čosi viac než telesná krehkosť a slabosť.“ Prišli sme k závierke: „Všetci sme len ľudia, jeden ako druhý: hoci títo boli vyvolené nádoby, v ktorých prebývali dary vyššie…“

Boli sme radi, keď sme sa dostali dohora, pod svetlú kupolu. Pod ňou je svetlo, ktoré sa leje oblokmi odhora, čo sú okolo kupoly, medzi štíhlymi stĺpmi. Ostalo nám i v svetlosti naučenie, čo sme si doniesli z podzemných miestností, že všetci podliehame tomu istému zákonu, spod ktorého niet výnimky.

Hoci ešte pršalo, predsa sme vyšli. Hľadeli sme si niekde inde pohľadať útulok pred dažďom. Uchýlili sme sa do miestnosti, čo bola cele blízko v rue Soufflot.^[181] Ulica nosí meno staviteľa, ktorý urobil prvý plán Panthéona. Bolo poludnie, obedovali sme v ulici, kde majú večný pokoj najväčší synovia národa. Obed sa ponášal na duvalovský, bol dobrý, ako bývajú v jeho podnikoch, a bol lacný, ak nie ešte lacnejší ako u neho.

Po obede sme vyšli na ulicu, že si obzrieme ešte niečo: ale z prechádzky už nebolo nič. Osieval sa dáždik veľmi drobný, ale sporý, čo preniká dôkladne. Nebo sa zatiahlo ako oloveným fáteľom, visel sťa plachta nad smutným Parížom. Hlásalo nám neúprosne, že čas sa nepremení tak chytro.

„Spustil sa podistým preto,“ ukazoval na daždivý kraj, „že som dáždnik nechal doma. Obyčajne ho nosievam, ale keď ho mám, dážď nikdy nepotrvá.“

Na šťastie išlo práve auto naprázdno. Karôtku Libre^[182] malo hore koncom. Zakývali sme mu; priblížilo sa k trotoáru.

„Rue Dante, číslo to a to.“

Poludnie čosi minulo, nebol čas na návštevy. Ale páni mešťania svetového mesta musia prepáčiť ľuďom cezpoľným, že sa nedržia poriadku, najmä nám, čo sme sa doredikali až hen z končín Patagónie.

V rue Dante nás zložili pred palácom. Nechybovalo veľké ústrešie nad bránou. Keď sme zazvonili, otvorili sa dvere samy od seba akosi, hádam tajnou spruhou. Boli sme v pitvore s mramorovou dlažbou. Pani domovnica zjavila sa vo vnútorných dverách, ktoré mali pred sklom železné prúty v podobe viniča so širokým, bujným lístím, so strapcami hrozna, aké vídať hádam len v Chiliach…

Hľadela trochu v nedorozumení, aká to zvláštna návšteva.

„Chceli by sme pozdraviť milostivú paniu, ak by nás mohla prijať,“ riekli sme jej. „Jestli jej chcete oddať, tu sú naše karty.“

Odobrala karôtky, ale ich len držala v ruke a nemala sa do chôdze k panej. Naostatok nám povedala:

„Na ten spôsob budete sa musieť znovu unúvať o jedno týždeň. Pani nie je doma.“

„Vrátili by sme sa vďačne a nebolo by ustávanie, hoc i pozdejšie, ale sme vyšli z času. Nebudeme už dlho v Paríži,“ vyhovárali sme sa.

„Alebo čo by ste sa unúvali azda do X. Pani je tam dva mesiace.“

Menovala nám sirkové kúpele v Pyrenejach.

„Nemáme času, nezvyšuje nám, najmä na cesty,“ vyhovárali sme sa. „Neostáva nám, ako nechať písemko a karôtky a odkázať milostivej panej poníženú službu.“

„A vy budete iste z Južnej Ameriky!“ zvolala živo pani domovnica. „Odpusťte, kukla som na lístok,“ ukázala lístok pána Alphonsa. „Poznala som písmo…“

Prisvedčili sme i povedali, odkiaľ.

„Čiže bude panej ľúto!“ zvolala srdečne. „Tak rada má Južnú Ameriku a všetkých, čo odtiaľ prídu!“

„Ale málo ta ide,“ odpovedali sme. „Čo sme my boli, ako vieme, za tie roky jej nebolo.“

„Vek a neduhy nedovoľujú jej ísť na takú cestu, hoci ju ťahá a vždy jej je na ume Amerika,“ vysvetľovala nám.

„Nech nejde, ak jej smieme radiť. Nech sa obíde pri túžbe. Veci a pomery ukazujú sa vždy krajšie spoďalej, než sú zblízka,“ radili sme.

„Ozaj,“ zvolala, akoby jej znezrady bolo prišlo niečo na um. „Pani sa tiež počala žalovať čosi na Patagóniu. Pán Alphonse tiež si veľmi nepochvaľuje…“

„Veru! Patagónia nedelí každý rok jednako,“ poznamenali sme. „Kedy veľmi dobre, kedy trochu horšie. Ale, tuším, tak bude dnes všade…“

„Nuž u nás v Európe tiež nie je vždy jednako,“ zdôverila sa nám. „Niekedy je všakovak. A ako sa má pán Alphonse?“ spýtala sa živo.

Nebola by nás chcela pustiť.

„Pán Alphonse nemá sa čo žalovať. On je pevnosť,“ tvrdili sme. „Jeho hradbami nie je ľahko sa prebiť všeobecnej kríze! Majú mocný plot, tyče sú husté a vysoké, majú ostré končeky. Kríza by sa dodriapala, keby chcela laziť ponad ne.“

Zasmiala sa veselo.

„Pán Alphonse je taký: čo sa podoberie stavať, vystaví ako svedčí. Ani som vás neponúkla, aby sa páčilo ďalej!“ zvolala ako zahanbená.

Začala otvárať vnútorné dvere, čo bola prvej privrela za sebou, keď vyšla z chodby, hádam v pozabudnutí.

No my sme rozpovedali, čo sme mali; povinnosť vykonali, čo hneď len odpoly. Naša francúzština tiež akosi ustala, začala čosi pokuľhávať za myšlienkami, čo sa rojili. Nechali sme karôtky pre starú paniu i so službami a šli svojou cestou.

„Starej panej sme nenašli,“ tešili sme sa, keď sme boli zasa v taxi. „Zato sme urobili návštevu najväčším mužom Francie. Oni už prijímajú, pravda, len v určité hodiny, i cele cudzích a neznámych. Teraz sú už vždy doma…“