ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kde sa ulice najväčšmi križujú a ich sieť je najhustejšia, tam si zasadli väčšie obchody, ktorým meno vedia dámy až hen v Južnej Amerike. Módne sklady, rozchýrené naďaleko, známe všade v cudzozemsku. Majú hneď po viacej domov alebo skôr palácov, v ktorých sa predáva tovar od výmyslu sveta. Jeden myslí, že mu je miesta málo: aby ho bolo viac, stavia ešte jeden palác, skvelejší než ostatné. Tu je ustavičné premávanie, neraz i stisk, najmä v niektoré dni týždňa, keď je výpredaj tovaru, čo počína vychodiť z módy a ide za znížené ceny.

Ľudia jednostaj vchodia a vychodia, nemajú si kedy klučku podávať. Čo vchodia, každý už donesie čosi peňazí; čo odchádzajú, odnášajú si balíčky, neraz i škatule. Večný odliv a príliv, výmena článkov a cenností.

Tovar jednostaj vynášajú, a v skladoch ho predsa neubúda. Sú nevyčerpateľné, vyrátané azda, že majú trvať, kým svet svetom bude.

Pripojili sme sa k prúdu, išli, kde idú iní. Potulovali sme sa pod širokým, skleným ústreším, prezerali výklady. Okolo nás bolo mnoho divákov: počuli sme i takýto rozhovor:

„Poďme vari i my dnu,“ navrhovala dáma pod širokým klobúkom.

„Ja si všetko myslím, že sme ani neprišli pre iné do Paríža,“ odvráva pán, ktorý bočí trochu od výkladov.

„Dosial sme nepochodili moc po obchodoch,“ vraví mu pani.

„Trochu som sa i divil, že sme v nich dosiaľ neboli.“

A škoda sa odhrýzať. Vyplatí sa vždy nakuknúť a vidieť, čo inde nevídať. Prídeš vlastne na výkladný jarmok, iba že je pod krovom. Predavačky vyťahujú tovar z úkrytov, rozkladajú ho pred očima kupovateliek, oslepujú ich leskom, farbami, krojom, odtienkami. Vynakladajú skúsenosť a vlohy podviesť ich, aby tovar premenil gazdu, vyšiel z úkrytu a šiel kolovať na ulicu. Pracujú rukami, nohami neúnavne, ale najviac jazykom. Návšteva ide od stojana k stojanu, prezerá, skúma, uvažuje. Niektorá prišla napásť oči, nemá vôle kúpiť alebo nieto ako…

Nájdu sa, čo prišli, že kúpia určitú vec, ktorú potrebujú. Obzerajú sa sťa ovce bez pastiera, nevediac, kam sa obrátiť. Mohol by chodiť, obzerať sa po dome a jeho príveskoch i týždeň, a sotva by uhádol, kam sa obrátiť a kde čo hľadať.

Na šťastie sú po miestnosti páni, veľmi vážni, pekného zovňajšku, pečlive oholení a vyhladení. Vlasy sa im ligocú, od nich sa šíri vôňa, akú si môžeš zadovážiť len v lepších obchodoch s voňavkami. Vidia, že neznámy niečo hľadá, spýtajú sa ho veľmi láskave:

„Čo ráčite hľadať?“

„Nedbal by si kúpiť dáždnik. Neviem, kde by ho našiel.“

„Dáždnik si môžete vybrať na prvom poschodí. Bohatý výber, nová výroba. Ráčte sa obrátiť napravo: nájdete dvíhadlo.“

Dostal sa na cestu, ktorá ho povedie k dáždnikom. Netuší, že pán, vyobliekaný slávnostne vo fraku s bielou kravatou na náprsenke, ktorá sa až skveje, v lakovaných črieviciach, s peknou mašľou hneď za prstami je vlastne nápis, aké bývajú vo veľkých sadoch alebo horách okolo kúpeľov. Ukazujú smer, kadiaľ sa ide na filagóriu Dorky alebo Katinky, alebo na „Báječný výhľad“ a „Vrch dr. Lesebucha“.^[68] Nápisy, čo tu postavili, sú lepšie: lebo hovoria, odpovedajú úslužne na otázku, ba zodvihnú i ruku, hoci idú do výšky pol ramena: všetko abys’ lepšie pochopil, kam máš ísť. V ich hlave je miestopis obchodu nakreslený dopodrobna, inventár majetku, čo má obchod na svojom bydle, poukladaný sem a tam, alebo i rozhádzaný po stoloch v tomto dome a iných príveskoch domu. Vedia dopodrobna, kde leží najmenšia vec.

„Ďakujem pekne,“ pokloní sa neznámy úslužnému pánovi a ide k vyťahovadlu.

Keď vstúpil do kasne, nájdu sa i iní, čo majú ísť dohora. Človek v čiapke so striebornou šnúročkou sa spýta:

„Na ktoré poschodie rozkážete?“

„Prosil by na prvé poschodie.“

Pocestuje dohora, nie ďaleko, to je pravda. Trochu akoby hučalo, kým kasňa vystupuje. Stroj zastane, trochu sekne, dvere otvoria. Neznámy je zasa na pevnej pôde, v novom svete. Všetko je inakšie, ale zas ako to isté, čo je dolu: miestnosť má tie isté rozmery a odseky, ale je tovar iný a zamestnanci tiež iní. Že sa poobzerá, v ktorú stranu sa obrátiť, ale ukazovateľ je tu a spýta sa ho:

„Čo ráčite hľadat?“

„Nedbal by si kúpiť dáždnik. Po tieto dni popŕcha. Paríž sa ide pokaziť, rozmočilo ho na kuteľ. Povedali mi, že na prvom poschodí.“

Pán sa usmial neznámemu vľúdne. Iste, že vyratuje, prečo ide kúpiť dáždnik.

,Človeče, viem, že ho kupuješ, lebo popŕcha,‘ myslí si pod vľúdnym úsmevom. ,Nebudeš azda nosiť dáždnik, keď je pekne. Vidno, že si sa naučil hovoriť naprázdno, ako rapčadlo, a jazyk drať bez poriadku…‘

„Ráčte týmto chodníkom rovno,“ ukázal mu rukou v bielej rukavičke, zodvihnúc ju na výšku pol ramena, aby nepokazil súmer tela a nerobil na fraku zbytočné záhyby. „Dáždnik si vyberiete za tým rohom. Bohatý výber, nová výroba. Ceny nízke, obsluha vzorná…“

„Ó, ďakujem vám, pane, za toľkú dobrotivosť.“

Úslužný pán sa pokloní usmievave a myslí si: ,Čiže si ešte zelená, ty priesadočka, v Paríži! Koľko minie týždňov a hádam mesiacov, kým privykneš vystupovať ako sa svedčí…‘

Neznámy ide chodníkom, ktorý mu ukázali. Zazrie odrazu na stojane mnoho dáždnikov. Slečna mu poznala na nose, že hrnie k jej oddeleniu. Nemala náhodou kupovateľov. Urobia dva krôčiky proti nemu; na peknú tváričku, trochu bledú, vystúpil úsmev, pod ktorým sa zjavila ešte chutnejšia.

,Pekný parsún, na moj pravdu,‘ myslí si neznámy. ,Daj si pozor, aby si si nezadal…‘

„Čo rozkážete, pane?“ prihovára sa mu slečna. Hlas má veľmi mäkký a zvučný, že sa zalieča uchu. „Azda by vám mohla poslúžiť dáždnikom?“

„Dobrý deň, slečna!“ klania sa neznámy, ako sa patrí človeku, ktorý skúsil sveta.

Slečna podkľakla akomak na pozdrav. Usmieva sa veľmi prívetive.

„Nedbal by si kúpiť dáždnik, lebo včera som ho nemal. Len toľko, že ma nerozmočilo ako kuteľ. Na šťastie pohol som rozumom a skočil do tramvaje, hoc som sa musel stlačiť ani v preši. Veď viete, keď prší, že sa všetko hľadí uchýliť, a hybaj do tramvaje.“

„Tu nájdete, čo si žiadate. Výber máme veľký, ako vidíte,“ posmeľuje ho slečna.

„Veľmi sa mi páči, keď je výber. Nech si každý nájde, čo sa mu najväčšmi páči,“ odpovedá neznámy.

„Vy by ste chceli niečo lepšieho?“ skusuje ho slečna.

„Nuž aby trvalo. Nerád vidím, keď sa vec pokazí odrazu v prvý alebo druhý deň.“

„Ja myslím,“ hovorí slečna, obrátiac sa k stojanu, prstík na ústach. Lesklý nechtík hrá perlovitým odbleskom.

,Kaľavná osoba, čo ako!‘ húta neznámy. ,A hovorí veľmi rozvažito. Poriadna osoba!‘

Slečna siahla medzi dáždniky, položila ich päť-šesť na stôl, nad ktorým sa rozkladá jej stojan.

„Ja myslím, niektorý z týchto sa vám pozdá.“

Neznámy vzal do ruky, čo bol najbližšie. Obzeral mu najprv rúčku.

„Ja by radšej, keby bola kvapka. Kvačku môžeš obesiť o ruku. Gombík, či je cibuľka, ach, nie: toto je hlava psíka, už čokoľvek je, prichodí ho držať v ruke. Pre nič iného by radšej kvaku,“ vyhovára sa neznámy.

„Mali by ste slučku,“ ukazuje mu slečna úzky remenček, čo je ako obojok okolo hrdla psíka a z obojka visí slučka. „Ľahko prevliecť ruku cez ňu.“

Prevliekla ruku cez slučku, dáždnik lengá veľmi pekne. Neznámemu sa dáždnik odrazu veľmi zapáčil. Ani čo by ho bol premenil. Ako naň pozerá, vidí pri ňom driečnu postavu slečny, ako sa pohybuje zručne a pružno, a keď stojí, stojí chutne na malých nôžkach.

Vzal ho zas do ruky. Slučka ozaj nebola najhoršia. ,Všeličo vymyslia v Paríži! Majú dobrú hlavičku,‘ húta, pozerajúc na slučku a poťahuje, či sa neodtrhne. Ide rukou do nej, ale ju nemôže prešmyknúť.

„Nemám ja ruku, ako je vaša, slečna,“ žaluje sa sklamaný. „Je priširoká a čosi drapľavá. Veľký rozdiel od vašej, hm, čo je ako kvet ľalie…“

Prizrela sa mu bližšie a pomyslela si: ,No vidíš ti ho! Kto by sa bol nazdal?‘

Ruka mu prešla, ani nie cele ťažko. Ale sprava sa mu nepáči. Keď stisne päst, zdá sa ani kiahnica. Ak má ruku otvorenú, ukážu sa zas po nej vrásky, okolo nechtov všakové zádery. Prsty sú nie prsty, ale skôr akoby boli klobásky. ,Nie, nehodno,‘ pomyslel si. ,Mrzká vec: čo nepristane, nepristane…‘

„Viete“, začal z inej strany. Bol zabehol na nedobrý chodník, keď hľadel na jej rúčku: nebol si istý, či by niekde nezaviazol. „Ja by predsa len radšej s kvakou, a nech by bola hrubšia; ja sa vďačne opriem, keď ju mám v ruke, a tenké držadlo sa ohne alebo i zlomí.“

„Toto iste vydrží,“ vybrala mu z hŕbky poriadnu kvaku. ,Nos, ak chceš, i dáždnik, čo majú predavačky na kapustnom trhu nad krámom,‘ pomyslela si. „Dáždnik veľmi pevný a elegantný,“ riekla vysmiata, dávajúc mu ho do ruky.

Trochu sa naň oprel, neuhlo sa nič. „Kvaka dosť dobrá, ale tu na konci hrubá trochu,“ podotkol. Bol naozaj ako nos, keď napuchne pri konci.

„Táto je všade rovnaká,“ podložila mu druhú.

Pozrel, oprel sa. Kvaka nebola najhoršia. Mala jaročkov navyrezávaných, čo idú naokolo.

,Čože nájde zasa?‘ dumá deva.

„Je z dobrej látky,“ prihovára sa mu. Pomädlila ju trochu medzi prstami, či je ozaj látka poriadna.

„Látka by bola trváca, mne sa veľmi vidí.“ Na obrube prevrátil látku a skúmal ju na opaku i líci. „Azda nepremokne?“

„Kdeže by!“ usmiala sa ako urazená od nedôvery. Zabehol zas za chodník a zadrel trochu i do poctivosti. „Vlastná výroba. Náš dom púšťa do obehu všetky výrobky zaručené.“

„Dobre má. Ja ho chválim. Nosiť dáždnik, keď kvapká cezeň, je ako čižma, keď do nej premoká: aspoň ja tak myslím o týchto veciach. Či nie? Nebol by to ako nezmysel alebo veľký omyl?“

„Ach,“ prisvedčila slečna, zošklivená, „bola by veľká hanba pre náš dom!“

,Zišlo by sa ti trochu vody na ruky,‘ rozumovala pre seba. ,A hodne vody i na tvár. Okolo ucha, čo sú zárezy, zišlo by sa tiež poumývať.‘

Nuž prehliadla ho dobre, hoci sa mu neprizerala veľmi. Prichodilo bedliť okolo tovaru, a nie obdivovať jeho tvár, ktorá sa čosi leskne, sťaby ju bol namastil. V hlbších zárezoch, áno, černie sa čosi, najmä okolo uší.

„A otvára sa dobre?“

Slečna ho otvorila, že frunglo, keď sa látka vystrela medzi rebrami.

„Otvára sa dobre,“ pochválila a postavila ho nad hlavu i podhodila dva-tri razy.

Padla od neho na ňu tôňa; líca akoby neboli také priblednuté.

,Poriadnej stvore dali predávať,‘ rozsúdil neznámy. ,Zručná je i obhoditá takto. Zišla by sa v našom dome. Ale gazdiná najradšej čeliadku, čo má parsún nepodarený. Do peknej dojedajú, kým ju nevyhryzú…‘

„I na šírku by stačil,“ dodala slečna. „Ak by šibalo zboku, neublížilo by veľa.“

„Nuž čo je šírka, v tej veci som nie majster, ale šírka je nie najhoršia. Ale vám zasa poviem, keď šibe zboku tuho, nešibe nikdy bez vetra: a keď je vetra nadostač, neúfam sa ja veľmi ani dáždniku. Mne ho raz bolo prevrátilo: čo malo ísť nadol, prišlo dohora. Prevrátil som ho na miesto horko-ťažko, ale verte mi, už nebol nikdy ako prvej. Nie veru, nemal som už v ňom potechy.“

Slečna šibla očkom na druhú stranu, čo tam robia. Začalo jej byť všakovak, že sa ešte neodbavila.

,Čiže si zdĺhavý, vlečieš sa ako slimák. Vidno, že ti zvyšuje času…‘

„Vždy je lepšie, keď je širší. Nepolieva po šatách,“ poučuje ho.

„O šírku by sa ja nikdy nejednal. Keď je širší, nezavadí nikdy a lepšie obráni.“

„Môžete druhú osobu obrániť, napríklad na ulici, keď vidíte, že mokne,“ spomenula mu ešte ako vec, čo sa tiež stáva niekedy.

Neznámemu sa tá vec veľmi zapáčila. „Naozaj, keď sa tak vezme, keď je široký, mohli by byť pod ním dvaja odrazu.“ Pozrel na ňu zboka a myslí si: ,I teba by vďačne pritúlil: škoda by ťa bolo zmočiť.‘ Chcel jej čosi príhodnejšie povedať, ale sa zhákol odrazu. Slečna pozerala odrazu akosi vážne a prehrabávala sa v dáždnikoch.

„Ale ja by chcel, čo by sa sám otváral. Robia ich, čo samy skáču.“

,Veru by omrzel i svätého,‘ žehre ona, prehrabávajúc sa v dáždnikoch.

„Práve tento sa otvára sám.“

Vzala ho, pritlačila spruhu, dáždnik sa vystrel veľmi pekne, že luplo.

„Zíde sa v poli, keď ide statok napríklad a bojíš sa, že ťa pokole. Vyskočí dáždnik znezrady, a junce hybaj v strečky.“

„Veľmi zaujímavé!“ diví sa slečna ľudskému dômyslu. „Nikdy som nepočula, že je dáždnik na junce.“

„He-he,“ zasmial sa i on. „Vedia o fortieľoch, hm, i takí, čo nevieme vodu zamútiť.“

,Na mňa prišiel potrest, ako som ho dávno nemala,‘ ťažká si slečna. ,Keby aspoň niekto iný chcel prísť, hádam by sa odšipľal…‘

„Na ňom sa spruha nepokazí, ako na niektorých,“ začala zasa slečna.

„Preto som ja hneď vyzeral, či je súca,“ odpovedá on.

Zatvoril ho, poobzeral dobre, pamädlil látku, pohral sa so šnúročkou, na ktorej visia dve guľôčky sťa bombolce. Ukazuje sa, že je ľad preborený, chvalabohu.

„Bude mi ľúto za ním. Bol z najlepších: držala som ho trochu stranou,“ podotkla, že mu dodá viac chuti.

„Nebanujte, slečna,“ teší ju neznámy. „Nech sa tovar míňa, na to je. Vám sťa kedy zadovážiť, keď vám ho bude treba: a čo je trváce, každý kúpi vďačne. Ja by len, či by ste nemali, čo sa i zatvára na pero: ako sám od seba?“

Slečna temer skríkla. Sťaby ju bola jeho otázka sotila dolu strminou, ktorej sa už bola dostala temer na samý vrcholček, čopriam horko-ťažko. ,Odkiaľ sa v ňom berú toľké výkruty?‘ diví sa mu.

Na tvári mala vždy milý úsmev, ale teraz sa kútiky stiahli nadol, ako pohŕdnutím.

„Boli sme ich mali len pred mesiacom,“ začala mu rozprávať. „Minulo sa ich koľkosi: ale potom nám ich začali vracať. Jednu paniu šibol po ruke, keď ho zatvárala, že jej opuchla. Tuším ju operovali. Pán dal vyňať spruhu a prerobiť ich na takéto.“

Pozrela naň uspokojená, že mu podťala nohy.

„Škoda byť: ja by sa nebol dal šibnúť. A keby ma i šiblo, nič by mi neurobilo. Nie mi je ruka dengľavá…“

Slečna postavila dáždniky, čo ich neznámy zohrdil, na stojan. ,Nech budú na mieste, keď sa nechce pratať.‘ Ale zas doložila:

„Ja som mala strýca. Iba sa uškrabol na ruke, a opuchla mu celá. Jeho tiež operovali, ale neosožilo. Rana prišla na žilu, čo ide od srdca. A mal i on ruku veľmi mocnú. Pred mesiacom zložila som pokoru za ním, chudákom…“

Sklonila hlavu. Prišlo jej ľúto za úbohým strýcom.

„Veľmi ľutujem, slečna, čo vás zašlo. Ale vám poviem, že váš strýčik bol nebodaj dengľavý. Pre márnu vec, chlap na mieste, nedal by sa o ruku pripraviť alebo o hlavu. Keď sa minuli, darmo sa na ne upriamovať. Ja si už len vyberiem tento, ak ma nepretiahnete.“

„Náš dom predáva najlacnejšie v celom Paríži,“ ubezpečuje ho. „Gazda by sa veľmi nahneval, keby sme chceli preťahovať.“

„Musí byť čosi vo veci, keď máte toľký svet v sklepe. Neviem, čo váš gazda bude mať, ale musí mať čosi, hádam porobeninu, že sa svet ťahá k nemu,“ diví sa neznámy.

„Ceny, pane, ceny,“ ubezpečuje ho slečna. „Každý vidí, že sú menšie než inde a tovar lepší. Lacnota je porobenina a dobrá obsluha.“

„Už čo je obsluha,“ uznáva neznámy, „ja sa môžem pochváliť, že som jej takej nevidel. Keď ma zájde potreba, vďačne by sa navrátil. Môj švagor nemá dáždnika: keď prídem domov, musím ho naviesť, aby si ho kúpil. Nedbal by vás zasa vidieť.“

Slečna sa usmiala, ukladajúc zvyšné dáždniky, kde majú byť, aby nezavadzali. ,Vidíš ho zasa,‘ pomyslela si. ,Kto by sa bol nazdal! Len božeuchovaj vidieť ťa na mojom oddelení!‘ ale po povinnosti ukľakla sa trochu a riekla:

„Bude ma tešiť, keď nám ho pošlete.“

„Nerád znevažujem koho, a švagor je švagor: vlastnej sestry muž,“ vysvetľuje neznámy. „Ale ako vravíte, že vás bude tešiť, aby ste si nemívali, že môj švagor je bohviečo, keď mňa vidíte. Z jednej sme dediny a čosi v rodine, nedá nikam. Ale, všakver, ani hruška nie je jedna ako druhá, hoci sú z jedného konára. A my veru dvaja, hoc sme čosi v rodine, nie sme z jedného hniezda.“

„Nuž vieme, že sú nie všetci vzdelaní,“ uznáva i slečna. „Ale náš dom nehľadí na toho, čo kupuje. Peniaze sú od každého jednaké.“

„Ja vás chválim, čo mi hovoríte o peniazoch. Ale zasa, kto sa nevie preukázať a ani svoje turáky vynaložiť, ako pán boh prikázal, keď sa švagor musí zaň hanbiť, ak sa s ním ukáže medzi svetom: ja myslím, že urobí lepšie, keď sedí doma. On ani nerád ide. Ale ja už naženiem vodu na mlyn a prídem najskôr zasa len sám pre dáždnik, keď sa mi pridá ísť do Paríža.“

Slečna sa zasa usmiala a opakovala: „Bude ma veľmi tešiť.“ Udala mu, koľko príde za dáždnik, čo si vybral.

„Ja som ho kupoval kedysi, ale som nedal zaň ani polovicu tejto ceny,“ poznamenal.

„Bolo iste veľmi dávno, pred vojnou ešte,“ riekla ona. „Po vojne zdraželo všetko, i dáždniky.“

„Veru, ako vidím,“ odpovedá on, „zdraželi nie najhoršie. A nemali prečo. Neboli naostatok ani v jednej bitke. A tých, čo ich nosia, tiež nebolo veľa doma. Nespustíte trochu? Prvým razom prichodí povážiť: nehľadieť na zárobok, ale radšej na parsún človeka.“

„Náš dom má pevné ceny,“ odpovedá slečna. „Dal ich najnižšie, aby nebolo jednačky.“

„Veď už to len ako mne. Držte ceny, ako chcete: ale keď mi spustíte, ja som nie z Paríža, aby sa šiel chváliť, že ste mi spustili.“

„Nemôžem spustiť,“ ubezpečuje ona. „Koľko by spustila, toľko by mi strhli z platu.“

„Keď je tak,“ uspokojil ju neznámy, „ja by vás nechcel ukrivdiť. Radšej nech mňa zabolí trochu, ako by malo zabolieť vás. Ja si ho vezmem a vy urobte, aby vám nebola škoda. Lebo obsluha je naozaj, čo sa mi najväčšmi páči v tomto dome.“

„Ďakujem za uznanlivosť,“ a usmiala sa mu znova.

Zapísala do knižky, tužkou na papier, čo predala. Pod stránkou bol papier belasý: z neho sa písmo odtlačilo na spodný lístok. Vytrhla lístok zapísaný a zobrala dáždnik.

„Nech sa páči so mnou.“

Stúpala pred ním pekným krôčkom, mladá a driečna. Poberal sa za ňou sťa veľký huňatý dunčo za svojou paňou.

,Obsluha veru poriadna,‘ uznáva. ,Ale bude i to vo veci, že sa jej čosi zapáčilo pri mne. A ktovie, či nie môj parsún? Ľaľa, ako si cnie, že sa poberám. Nemohla ma opustiť a pobrala sa so mnou, že ma odprevadí. Hodná stvora, môžem povedať.‘ Prišla k pokladnici. Slečna položila lístok, vytrhnutý zo zväzočka, neznámy vyčítal franky na mosadznú bliašku. Vydali mu, čo patrilo. Slečna pri pokladnici buchla pečiatkou tuho na karôtku a vrátila mu ju. Pekne ju zložil vo štvoro a odložil do tobolky. Má potvrdenie, že platil; nebudú môcť vyhľadávať od neho znovu. Slečna sa ho ešte spýtala, či chce zabaliť dáždnik. Ale on, že nie. Bolo sa zatiahlo a zberalo sa na dážď. Oddala mu ho teda, ale najprv odtrhla karôtku, čo na ňom visela s akýmisi písmenami.

„Mohli ste ju i nechať,“ odhŕňa sa on, „možno by sa zišla.“

„Nech ostane tu,“ ona na to a zahodila ju do kúta pri pokladnici, kde je kôš. „A váš je dáždnik.“

Kývla mu trochu hlavou a išla svojou cestou.

Neznámy hľadí za ňou a dumá. „Ba či sa nevráti?“ Postál trochu, počkal, pozrel na chodník, kadiaľ išiel prvej na oddelenie dáždnikov. Pri dáždnikoch nebolo slečny. Zastala pri oddelení čiapok, zhovára sa so slečnou, čo ich predáva, a chichocú sa čosi.

,Nuž tak,‘ rozhodol sa konečne. ,Ani akoby ma neznala, išla k tej druhej vyškierať zuby. A ja z uznanlivosti ani som sa nejednal. Bol by jej ešte povedal, ako sa jej len hlava nezakrúti v tomto jarmoku od rána do večera, a hádam deň po deň takto. Mne sa veru i hlava krúti…‘

A už ho dvíhadlo spúšťalo do prízemia.

Tam sa obzeral, ako ide robota, aká je obsluha. Všade slečny, všetko vyjednávajú so stránkami.

,Obsluha je ako svedčí,‘ rozsúdil, keď prišiel na hlavný portál. ,Ale, bože, odpusť hriechy, povedal by som predsa, že je nie nikde taká ako okolo dáždnikov…‘