ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na spiatočnej ceste vrátili sme sa cez dedinu.

„Uvidíte, ako je po našich dedinách naokolo,“ vysvetľuje nám.

Dedina má iba jednu ulicu. Cesta cez ňu je obriadená. Odpratali skálie a rumy, odhádzali na hŕby. Dedinu rozrúcalo do základu. Na miestach ostalo kúsok múru, kúsok uhla hore koncom. Miestami neostalo kameňa na kameni. Zarazilo nás, koľké hŕby rumu vyšli z neveľkého domu. Ale po múroch, ktoré ešte stoja, poznať, aké boli steny. Mohli trvať tisíc rokov bez reparácie. Kde sú základy dobré, gazdovia odpratali rumy, očistili, vyrovnali základy, čo sa kývalo, zrútili: na tých istých základoch stavajú príbytky zo starého kameňa. Môžeme povedať, domy ostanú tie isté, ibaže budú prestavené. „Presypané“, ako by povedali u nás. Ruka roľníkova, jeho sporivosť a pilnosť, húževnatosť a prítulnosť k rodisku, k starým mravom vykoná divy. Za rok, za dva odstráni i ostatnú pamiatku zhuby, ktorá dnes škúli ešte na nás zo všetkých kútov. Dedina bude tá istá, čo bola, iba obnovená. Dnes vidno iba kde-tu dom na hŕbe. Všade stavajú; niekde vyhnali do krova, inde i pokryli novou, červenkavou škridlou. Duch zotrvačnosti, ktorý kotví hlboko v roľníkovi, nedá vyvádzať novoty, ale ten istý duch nedá zas obci zmiznúť z povrchu zeme, keď bola na hŕbe.

„Tá obec hore,“ ukazovali nám ju, ako sa belela v stráni a krovy sa červeneli, „je už prestavená cele, ako bola pred vojnou. Ničoho v nej nepremenili. Každá rodina má už svoj krov.“

Keď sme sa odberali večerom od panej, zas jej ležal smútok v očiach. Ale sa premáhala, hľadela sa usmievať. Tváre slečien, čo boli ožili na prechádzke, zatiahli sa zádumčivosťou. Keď sme sa poberali tichými ulicami mesta, ich tváre sa už nerozveselili.

„Keby sme i my mohli ísť,“ vyslovili ticho svoju túžbu.

„A prečo?“ pýtajú sa panie. „V ceste ste sa tešili na dom. Mesto je ozaj milé a pekné.“

„Ale je veľmi staré a tiché,“ žalovali sa. „Vidíte ulice!“ ukázali na ulicu pred sebou. Bola ozaj tichá. Je ticho a zádumčivo; mesto akoby driemalo na brehu rieky. Je i pristaré, sťaby ho boli odložili do múzea. Mladá duša túži za pohybom. Išla by radšej, kde ideme my, do skvelého mesta.

„Tu je pekne,“ dohovára pani. „Všade je pekne, kde duša priľne: a čo ako, tu je domov, ozajstná vlasť.“

„Veď ju my milujeme: ale i tá druhá je pekná, v nej ostali ostatní: bratia, mama.“

Zas predstúpil kraj andský, tiež milý. Veselý dom pri viniciach. V ňom veselo, ozýva sa smiech a šant detí. Práca ide usilovne a neraz pri speve vo viniciach a v pivnici.

„Budete zasa spolu,“ tešia ich. „Bude vám veselšie, než bývalo, keď si budete rozprávať, čo ste videli, skúsili, a oni vás budú počúvať. Zatúžia za krajmi, ktoré ste navštívili, budú vám závidieť.“

Vidina rodiny okolo stola zahnala dumu z tvári, vyniesla na ňu veselosť.

„Budete mať tu niekedy veselý domec a budete v ňom všetci: i tu vám bude veselo. Hádam veselšie než kdekoľvek inde.“

„Spolu, spolu,“ opakovala pani. „Kde sú všetci spolu? Viete, ako vtáča vyletí z hniezda, keď mu podrastú krídla? I deti sa rozídu, každé osud volá inde, keď mu nadíde čas. I váš čas príde, že ho musíte slúchnuť. Pôjdete za jeho hlasom dobrovoľne a ktovie či nie s radosťou. Viete, na čo narážam,“ pripomenula im.

Na tejto prechádzke zazreli sme poniektorú bielu záplatu po domoch. Pred hostincom, čo stojí v peknom sade, je od cesty ohrada so železnými tyčami. Výbuch granáta vytrhol kus ohrady. Odsekol tyče sťaby nožom, odniesol kus pilierika. Majiteľ nedal naprávať. Pilier nechal okyptený, iba čo ho dal zaliať maltou, aby sa nerozpadol. Dieru v ohrade zaplietol mocným drôtom. Pleteň drôtovú popriväzoval o tyčky, aby držala dovedna. Ohrada je mocná a pevná, iba čo má na sebe pamiatku na vojnu. Budú ju možno ukazovať aj hosťom, čo zavítajú, že i hostinec si odniesol pamiatku z veľkej vojny.

Na stanici nám akosi všetkým prišlo clivo. Prichodilo sa naozaj lúčiť od dobrých známych, možno priateľov.

„Ďakujeme za lásku a veľké priateľstvo,“ ďakovali sme ešte raz, keď sme tušili, že vlak nie je ďaleko.

„Nemáte za čo,“ odpovedali skromne, stískajúc nám ruku.

„To ako to: za čo by bolo,“ odpovedáme.

Zišlo nám na um, ako sme ostali bez peňazí, ako nám ponúkli pomoc z dvoch strán. Starý priateľ tam zďaleka ešte i teraz nám ju núka.

„Ak bolo za čo, nebola veľká vec. Nestálo ustávania, ani obetí. Tešilo ma, že som vám mohol byť v niečom na pomoci. Ale,“ obrátil zrazu, „ten predmet sme objavili. Nadhodíme niečo o druhom: keď druhý raz prídete, nezabudnite nás navštíviť.“

Pokrútili sme hlavou v pochybnosti.

„Sotva my budeme už mať príhodu chodiť na týchto stranách,“ odpovedali sme. „Ak by sme náhodou prišli, nezariekame sa zaskočiť do vášho mesta. Aspoň by sme uvideli, ako sa obnovilo.“

„Nie je reč o tomto meste,“ odpovedal trochu smutne. „Spomínali ste, že hádam pôjdete zasa na staré miesto, do Ameriky. V tom prípade nezabudnite nás navštíviť.“

„A čo?“ zadivili sme sa. „Vy sa chystáte nazad? Veď ste sa chceli preniesť pomaly na tieto strany!“

„Hádam ostaneme už len tam, kde sme,“ odpovedal. Hovoril ľahostajne, ale predsa akoby bol mal tieň na tvári.

„Premenili ste úmysel?“

„Mysleli sme, že ostaneme, ale nevychodí,“ riekol tichšie. „Nemôže vyjsť: skúška sa nedarí. Kto chce urobiť, čo sme my mali pred sebou, nech sa ponáhľa, kým korene nezájdu prihlboko. Stromy presádzajú malé: keď odrastú, neprijmú sa v inej záhrade. I nám tak vychodí, iste sme sa oneskorili; lepšie sa nehýbať.“ Hádali sme, na čo naráža, a tušili, že ťažko nesie nezdar. Pokus nevydaril sa dobre, ale ktovie, či ho urobili ako svedčí.

„Možno klamete sa,“ dohovárali sme mu. „Urobte pokus ešte raz, ale väčší. Presťahujte všetkých, ale do svojej domácnosti,“ doložili sme.

„I ja na to pomýšľam,“ priznal sa, „ale ma nadchodí pochybnosť.“

„Uvidíte, že druhý raz pôjde lepšie,“ tešili sme ho. „Vy ste sa neopozdili.“

Vlak prihrmel, zastal pod krovom, ktorý stojí na stĺpoch. Skočili sme do vlaku, ktorý je preplnený, ako vždy. Bolo nám ľúto nechať tých, čo ostali a kývali za nami. Vlak sa hýbal, dívali sme sa pred stanicu na nich, ako nás pozdravovali.

„Mesto pod starou baštou,“ mysleli sme, „je milé, a tiché: kde ho nebude priťahovať? Cítiť v ňom teplotu hniezda. I mladým prirastie k srdcu, nech sa len usadia nadobre.“

„Žena privykne všade,“ tvrdila pani, „len nech má povinnosti. Všade jej je dobre, kde má šťastnú domácnosť. Povinnosť a domácnosť viaže. Moja dcéra je šťastná v Amerike, syn je zas šťastný v Paríži. Najhoršie rodičovi, keď sa dá rozpŕchnuť deťom, každému na inú stranu. Jednou nohou stoj tu, druhou na tamtej strane.“

„Dom je smutný mladým,“ uznali sme.

„Veľmi smutný,“ prisviedča ona. „Nemal ich doň doviesť, ale hľadať dom pre seba. Mohli prísť všetci a žiť, ako sú zvyknutí. Mohol, ak chcel, zavolať k sebe sestru: ktovie, či by sa nedala nahovoriť. V inom dome padol by z nej ľahšie smútok, čo na ňu priškrel a zaujal celý dom.“