ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď sme vstali v to ráno a vyšli na palubu, bolo ešte dosť zavčasu. Videli sme, že sa loď poberá hore riekou a ide veľmi pomaly. Že sme na rieke, rozoznali sme na prvý pohľad. Voda bola veľmi mútna, brehy boli cele blízko na jednej i druhej strane, hoci rieka, prichodilo uznať, nebola nepatrná. Do nej zasadili rad svetiel na zvláštnych svietnikoch: boli zdnuka prázdne a duté, zaletované dokonale na všetkých švíkoch, aby do nich nepresiakovalo. Svietniky sa hojdajú sťa veľké hrušky; nezanoria sa, hoci sú z ťažkej bľachoviny, alebo práve z liatiny; držia sa nad vodou, sťaby sa držal mechúr, keď ho nafúkajú. Vďačne by sa pobrali na vandrovku dolu vodou, bolo by im vdolinu, ale nemôžu. Priviazali ich o dno reťazami a či lanami. Ich postavenie je polovičaté, nie sú vo vode, ani v povetrí: práve ako ľudia, ktorí neraz nie sú ani sem, ani tam, alebo odpoly sem, odpoly tam. Hádam i preto sú v neprestajnom tanci na reťazi, držia rovnováhu zručne, aby svetlo, čo je hore, akoby na krátkom chvostíku hrušky, neprišlo, bojsa, pod vodu. Ponášajú sa čosi na panáka, čo má v podošvách olovo: podhoď ho akokoľvek, a skočí zakaždým na rovné nohy. Dívali sme sa na hrušky, ako ostávajú za nami. Veľmi chytro sme ich nenechávali. Loď sa vliekla pomaly, nemala ani polovicu obyčajnej rýchlosti. Stroje má mocné, mohli by ju hnať, hoc i proti prúdu: ale opatrnosti nezbýva. Možno nieto hĺbky, aby sa mohol prechádzať, ako mu ďaka, koráb takých rozmerov, ako je náš. Vrtuľa nebodaj rafne i takto na jednom-druhom mieste o dno. Na šťastie sa jej neublíži, dno bude akiste mäkké, má poriadny plášť hlienu: vrtuľa nemá do čoho zavadiť, čo by ju mohlo okaličiť. Iba čo sa voda tuho múti, kadiaľ ideme. Mútila by sa, i keby rieka bola čistá, a nie kalná, ako je dnes všade, i nad korábom. Poznať, že boli veľké pŕšky v kraji, z ktorého prišla voda.

Prezerali sme si brehy. Sú akési nízke a plytké. Voda sa div ponad ne neprelieva. Okolo brehov vidno stromovie, inde tably lúk, na ktorých je tráva vysoká, ani siatina. Tu i tu kukne na nás dedina, kdesi zďaleka, z kopca, zas prejde lenivo popred nás osamelý dom alebo majer, čo je hneď na brehu. Medzi stromovím nájdu sa výseky, čo dajú nakuknúť do úzadia. Vidíme v nich nivy, možno pašienky, ale i obrobené zeme. Na niektorých kusoch vidno petrence, malé, ale sú husto, sťaby neboli kôpky sena, ale skôr kôpky hnoja, ako vyvážajú naši gazdovia, keď príde povážať zeme podjeseň alebo pred jarou. Vídať i zbožie v krížoch, iba že sú kríže nízke: stavali ich akosi inakšie než naše. Zato ich je husto: vidno, že je kraj veľmi úrodný a bohatý.

„Tres joli“,^[1] spoločník, čo všetko berie na žart, keď vyšiel na palubu, zvolal: „Daj ti mi bože: že vraj Európa, iná zem a iný vzduch! Veď je tu tiež Amerika! Voda veľká a mútna, plytké, nízke brehy, stromy a zasa stromy, ako v Amerike. Z Ameriky sme vyšli, do Ameriky prišli. Načo bolo platiť lístok, ustávať sa toľký kus cesty, keď sme tam, kde sme boli?“

Hlas mal trochu chripľavý, ako býva zavčas rána, keď sa hrdlo ešte neprevetrilo. Tvár sa mu ligoce tuho, lebo ju len toť vyumýval, vlasy sa ligocú, lebo sú ešte mokré, prihladené nabok. Vidno, že len toť vyskočil z postele; vylákal ho iste nový kraj na palubu.

„Tutto ’le mondo un paese“,^[2] riekol šedivý spoločník. „Hľadáme nové svety, a všade svet ten istý. Ľudia pracovití, snaživí idú za blahobytom a pohodlím. Tu vidíme, usilujú sa vydobyť zo zeme všetko, čo len môžu, aby im bolo viacej.“

Ukázala sa plytká nákladná bárka: je skorej ako veľký stoh alebo plť narárožená. Naložili ju senom a či hádam slamou. Môžbyť, že bude zbožie, zvážajú ho iste odkiaľsi odhora. Voda nesie bárku ľahko, je vdolinu, a ťarcha je nie veľká; iste nie toľká ako objem.

Spúšťa sa na nás. Ktovie, čo sa s ňou robí. Kormidelník sa naťahuje tuho okolo vesla, že ju azda nakeruje nabok: ale vozidlo je veľmi nemotorné, nedá sa nakriatnuť. Naša loď, hoci veľká a ťažká, inakšie sa podáva kormidlu. I teraz, aby si bárka neublížila a nebuchla do nás, uhla sa jej trochu nabok. Nech sa neuhne, bárka by bola iste rafla o nás. Nám by nebola nič urobila, ale sebe neviem, či by nebola zlomila rebro.

Ako sme kerovali, hodili sme sa k samej hruške, čo nesie svetielko; tuším sme sa i otreli o ňu akomak. Zatancovala tuho sem i ta, ale sa hneď utíšila a položila nabok. Lampa prišla temer do vody, že ju ledva vidno. V tie časy i svetlo i hruška podeli sa kdesi pod širokým brušiskom lode.

Bárka sa spúšťa popri nás pomaly; máločo chybí, že sa nás netýka. Nestalo sa jej nič. Chlapi, čo sú na nej a boli sa predesili, vykrikujú od radosti, že ich neokúpalo, a slama, a či je čo, že nešla rybám za pašu. Kývajú nám čiapkami na znak radosti, hádam i povďačnosti. Nájdu sa vraj i biele vrany, natrafíš i na vďačnosť, hoc nie za každým uhlom. Loď im neodpovedala na pozdravy, a či bola zdvorilosť: iba my, ktorí halaškujeme na palube, čo sme im kývali rukou alebo čiapkou. Naša loď sa zarazila akosi. Keď bárka prešla, začali sme badať, že stojíme a nehýbeme sa. Bolo zjavné, že loď nasadla, nenašla hĺbky na mieste, kam bola zakerovala.

Veľká bola robota naraziť ju zasa na cestu. Robili zvraty a obraty kormidlom a vrtuľou. Skrúcali sme sa sem i ta veľmi obratne. Bolo napodiv, ako sa môže obracať také ťažké teleso: ale poznať, že sa skrúca okolo jedného bodu, iste na ktorom sedí. Niže lode voda nielen že je mútna, ale je ozajstná kaluža. Vrtuľa rozmiešala hlien a usadliny, čo boli na dne, zamútila vodu sťa habarka ešte väčšmi. Počali sme si mívať, že nieto pomoci, že sa neobídeme bez dobrej zápinky a bude nám prichodiť volať inú loď alebo mocný motorový čln, aby sme sa dostali zo závozu.

Na šťastie, loď si pomohla akosi sama. Pomkla sa znezrady, trochu ju akoby drglo: iste sa zviezla z melkého miesta a padla do hlbočiny. Zasa sa kolembá ako prvej a pohýna pomaly dohora. Zaradovali sme sa, že sme na slobode. Príliv ešte trval a práve, keď sme sedeli, bol na vrchole a iste nám spomohol. Onedlho bolo badať, ako voda opadúva, vracia sa mocným prúdom do mora. Brehy sa začali dvíhať; vystúpili z vody, že sa im už nemohla prelievať po plytkých krajoch. Nech ostaneme trochu dlhšie sedieť, voda by bola odpadla, loď by bola nasadla hlbšie do mäkkého hlienu a neviem, či by sa bola mohla ľahko pohnúť, hoc i mocným strojom.

Pri brehoch vidno už loďky, onedlho začali sa ukazovať i väčšie lode. Halaškujú zakotvené, ako vidno, bez práce. Nemajú roboty, ako ani na iných stranách: akosi odrazu začalo všade loďstva zvyšovať. Začali kričať, že ho je priveľa, ako sa žalovali, že ho je primálo, kým bola vojna. I v premávke, ako i v iných oboroch, ukazujú sa podivné zvraty, ba hotové prevraty.

Povaľujú sa drevené lode, čo zhlobili napochytre; niekde vidno, čo má z trámov iba kostru, ktorú zalepili cementom. Stavbu urobili chytro, trámovie zbili dovedna, do prázdnin naliali cementovej kaše. Keď cement stvrdol, nebolo treba iba vložiť dušu do prázdnej dutiny: stroj aký-taký, čo dodá života nehybnej hmote. A loď bola hotová. Spustili ju na more, naložili a v núdzi, aká bola v tie časy, usilovala sa robiť, čo mohla. Ostali tu vylihovať ako rozpomienky na veľkú vojnu: dnes ich už netreba; potrebám, ktoré máme dnes, môže vyhovieť veľmi pohodlne i riadne, spoľahlivé loďstvo. Mnoho ráz nieto čo prevážať, hoc by bolo loďstva čo ako pekného a trváceho.

Trochu ďalej vidíme na brehoch veľké dvíhadlá: stroje úhľadné a mohutné, ktoré pracovali tuho vo dne i v noci; vyťahovali z hlbokých skladov tovar, najviac veľké ťarchy. Vyťahovali a prenášali ako nič ťažké delá a strelivo, sťaby to boli nepatrné poštové balíky. Dnes nemajú čo vyťahovať a prenášať, zaháľajú, ukazujúc prázdne ramená k nebu, sťaby spínali ruky. Ľudská námaha a dômysel hlivie tu bez úžitku, ale nikomu nebude ich ľúto. Radšej nech skazu vezmú tieto pekné správy, než aby mali začať znovu vynášať z útroby lodí ťažké delá a strelivo.

Vidno niekde celé ulice, kde sú samé búdy, drevené, dlhé domy, ktoré zhlobili napochytre z rohov a lát a obili doskami, sťaby domy niekde v Patagónii. Cez tie dlhé domy premlelo sa hodne sveta. Vojsko, čo prišlo na lodiach, ostávalo v nich, kým ho neposlali, kde mu bolo treba ísť. Mnohý, čo tu vystúpil z lode, už sa viac nevrátil. Čo za morom tŕpli, čakali od neho list, čakali nadarmo. Nedočkali sa, iba ak listu, čo ich uvedomil, že ho viac nikdy neuvidia.

Prišli sme konečne k ozajstným domom: napospol veľké sklady, rozložené po nábreží. Naša loď prišla na miesto. Prevliekli oceľové laná železnými kruhmi, čo sú vsadené v múrisku nábrežia. Pracuje čosi i vrtuľa, ale môže máločo vykonať. Omnoho viac osožia hriadle na prednej a zadnej palube. Na ne navíjajú laná, čo idú cez kruhy na nábreží; loď sa podáva bokom k brehu, primkýna sa nepozorovane, kým sa neoprie temer o samý múr. Preložili most o kolieskach z nábrežia na chodbu paluby, aby bolo dolu čím schodiť. Ale zísť nám nedajú: na jednom i druhom konci môstka stojí stráž v zbroji.

Čo ako, sme v Bordeaux:^[3] v prístave, o ktorom sme toľko hovorili, toľko sa ho naspomínali v dlhé, nekonečné dni, čo trvala plavba Veľkým oceánom.^[4]

Prichodilo vyplniť formestáť návštevu polície, vlastne prístavnej vrchnosti. Chorých nebolo: v tej veci sme mali šťastie. Jediný náš chorý bol spoločník, ktorý sa bol udrel do nosa. Pošmykla sa mu noha na mokrej palube, padol na nos a musel sa utiahnuť na dva dni a prikladať mokré obklady. I teraz mu je ešte ako poriadna uhorka. Vrchnosť nemala inej roboty, ako poprezerať osobné výkazy, podpísať ich a udrieť pečať, aby sme mohli vyjsť z lode a vystúpiť na breh.

„Kde zosadnete v Paríži?“ spýtal sa ma pán, čo prezeral pasy a podpisoval ich.

Nevedel som, čo odpovedať. Najprv som nerozumel dobre, čo sa ma spytuje, a keď som sa dovtípil, čo chce, bol som zas v pomykove, lebo sa mi ani nesnívalo, čo odpovedať. Na šťastie mal som kdesi karôtku, na ktorej bolo meno akéhosi hotela a všetky iné udania: ulica, číslo domu, počet izieb, osvetlenie, ceny za bývanie a zaopatrenie. Bol mi dal ktosi pri odchode z Puntareny ako dar a či radu, aby som mal pri sebe akú-takú kotvičku, na ktorú sa zachytiť, keď utkviem vo veľkom meste. Bola veľmi úhľadná, na nej cifry a arabesky, a ja som ju podal úradníkovi. Zapísal do lajstra svedomite meno a adresu hostinca.

„To aby nás mohli nájsť,“ hovoríme si zarazení. „Už nám neostáva, ako ísť do hostinca, čo je na karôtke. Najhoršie, že nevieme, či je čo hoden alebo nie, a ako sa doň dostať.“

„Sťa kde nám bývať,“ odpovedal som ja. „Nám sú, chvalabohu, všetky hostince v Paríži jednaké. Jeden nám je hoden práve toľko ako druhý.“

Ostatné chvíľky na parníku boli dosť trápne, ako obyčajne býva. Bolo sa starať o batožinu, ktorá povandruje na colnú prehliadku a potom na miesto. Vracajúc sa ostatný raz do našej kajuty, prišlo nám prejsť jedálňou. Rozoberali stoly, za ktorými sme sedávali my a kamaráti, čo idú zostúpiť. Obrusy a servítky sú na kôpke, pôjdu k práčke. „Maître d’hôtel“^[5] stojí s knižočkou; akiste vpisuje, koľko je kusov. Hodili sme ostatný pohľad na stôl, za ktorým sme sedávali, za ktorým nás hostil výtečne celou cestou náš kuchár. Pozreli sme, či zazrieme iných: tých, čo nás obsluhovali ochotne a mile od počiatku cesty až podnes ráno. Nieto ich tu. Rozlúčili sme sa s nimi hneď po raňajkách, keď sme usporadúvali účty.

„I ja idem do Paríža,“ zvestoval nám Camille veľmi natešený. „Do Havru ma nepotrebujú…“

Rozpadá sa veľká rodina, čo držala dosť tuho dovedna, alebo sa aspoň schádzavala do jedálne tri razy denne. Neraz sme vysedávali pri stoloch veselí a bezstarostní, zhovárali sa o bežných veciach, ale neraz zabrúsili i ďaleko, do vecí minulých a budúcich. Inokedy zas sedeli sme skľúčení, ak loď začala priveľmi prikyvovať alebo sa obracať trochu zboka nabok.

„Madame“, tiež taká pečlivá pri obsluhe v kajutách oznámila nám, že ide do Paríža.

„A prečo nie do Havru? Ja že idete na ostatnú stanicu.“

„Do Havre^[6] ide obyčajne málo cestovateľov.“

„Ale našich ide ostať hodne.“

„Áno, páni Angličania. Ale že ich vraj pôjdu zložiť do Liverpoolu: vyjednávajú so spoločnosťou o podmienkach. A ja do Liverpoolu nejdem.“

Anglických rodín sme mali mnoho, ale i slobodných pánov. Zobrali sme ich v Santose z anglickej lode, na ktorej sa strhol oheň v ceste, medzi Montevideom^[7] a Santosom. Loď s ohňom v skladiskách vtiahla do prístavu a cestovateľov vysadila. Jedna čiastka prešla na našu loď, iní si našli miesta na iných lodiach, čo medzi tým časom prišli do Santosa. Boli spokojní s nami, a i my sme ich mali radi. Boli veľmi milí a zábavní, cesta v ich spoločnosti bola veselá. Teraz naša loď mala by ich odviezť do prístavu, do ktorého mali lístky, ale iba ak by spoločnosť, ktorá im ich predala, vynahradila trovy za odbočenie do Liverpoolu. Vyjednávať vyjednávali o tom od Santosa a, ako sme videli, priaznive; prídu do svojho prístavu bez prekážky, akoby sa im nič nebolo stalo.

Našu peknú kajutu našli sme prázdnu, sťaby ju boli vypľundrovali. Maître d’hôtel vyprázdnil postele, koberce a pokrývadlá dal povynášať do pary, aby v nich neostali zárodky chorôb. Kovová posteľ visí bokom na stene kajuty sťa prázdny rám. Budú vymetať, čistiť a natierať znovu, ako po každej ceste. Na chodbičke pred kajutou stojí Camille: nie už v bielej blúzočke s uterákom v ruke. Má prevesený zvrchník cez ruku a drží v nej paličku.

„Odchodím poludňajším vlakom. Dnes večer budem v Paríži,“ zvestuje nám. Je natešený; vidno, že ho čosi ťahá do Paríža. „Batožina vám je v úrade, po prehliadke nech dobre zaviažu žinky.“

Náš Camille bol človek veľmi poriadny, dobrý a vždy jednako úslužný. Obsluhoval nás ochotne, bez omrzenia a vrtochov. Dnes ráno nám pomohol usporadovať batožinu; dal ju i odniesť na colný úrad.

Rozlúčili sme sa s ním, sťaby nám bol blízky. Išli sme pozdraviť pána komisára a lekára. Ďakovali sme im za priateľstvo a ochotu, ktorú nám preukazovali cestou. Odobrali sme sa od maître d’hôtel a od ľudí, čo nás obsluhovali. Naučili sme sa ich ctiť a vážiť, lebo úradníci a zamestnanci na tejto lodi si to napospol i zaslúžili.

Vyšli sme na poschodie, do veľkého salóna. Boli v ňom všetko spoločníci, čo nám pribudli v Santose. Idú do Liverpoolu, ak sa vydarí vyjednávanie; ak nie, vystúpia v Havre a stadiaľ sa prevezú do Anglicka. Prišli sme skoro všetci odrazu, čo máme vystúpiť. Bolo nám trochu ťažko rozlúčiť sa s takou milou spoločnosťou. Bolo medzi nimi ľudí rozličných stavov. Úradníci peňažných ústavov, obchodných spoločností, ale i statkári, majetní majitelia z Južnej Ameriky, správcovia veľkých spoločností: všetko ľudia, čo idú domov odpočinúť si trochu po námahách a iste nadýchať sa svojského povetria a ducha. Iní majú pred sebou akiste i obchodné diela. Hospodárska kríza, ktorá zaľahla i na Južnú Ameriku olovenou ťarchou, ženie mnohých do Európy hľadať cestu a spôsob, ako sa z nej vypliesť bez úrazu.

Keď sme prišli k spoločníkovi, ktorého nazvali „Tres joli“, vykríkol zarazený:

„I vy idete? Nechávate nás tu samých?“ zabudol dodať, ako mával obyčaj: „Tres joli.“

Priateľ, ktorý je už šedivý a skúsil sveta, odpovedal:

„Veru, priateľu, prichodí sa i lúčiť. Život je vlastne nič iného, ako lúčenie. Len čo sa trochu spoznáme, privykneme čo z väčšieho jeden na druhého, už sa zas rozchádzame. Každý svojou stranou.“

Znelo čosi smutne, čo riekol: vystupovalo akosi z rámca bežnej rozlúčky. Boli sme najviac vážni, poniektorý hádam i dojatý.

„Ja nedopustím, ja nechcem, aby ste šli!“ začal kričať „Tres joli“. Naostatok začal revať ako rozmaznané deti, hodil sa na zem horeznačky a kričal, že sa rozliehalo: „Pán komisár, ja nedopustím, aby šli. Nech nejdú: ja budem veľmi kričať…“ reval tuho, oči si utieral bielym plátenným klobúkom, ktorý zobral do hrče, kopal nohami okolo seba ako zaťaté detváky, keď sa hodia od jedu na zem a revú bez poriadku.

„Tres joli“ našiel i teraz spôsob rozveseliť nás.

Pod dojmom smiešneho výstupu vyšli sme z lode a zišli na nábrežie.

Skoro proti samej lodi je budova colného úradu. Bolo treba otvoriť batožinu; prezreli ju, ale veľmi slušne a šetrne. Vedia spriahnuť dovedna svedomitosť a horlivosť so šetrnosťou a zdvorilosťou. Vykonali povinnosť čestne a svedomite, ale nikoho neurazili a nerozhorčili.

„Ja idem pohľadať hostinec,“ núka sa nám šedivý priateľ.

„Načo nám je hostinec? Hostinec neutečie,“ zdržiava ho pani. „Hlavná vec je obriadiť batožinu.“

„Prvá vec je zabezpečiť si hostinec,“ stál on na svojom. „Vieme, kde sme: aká je núdza o byty. Nie sme v Amerike!“

„Azda kto ostal bez izby?“ odporuje mu pani. „My nehľadáme byt, ale iba izbu.“

„Práve preto treba ju pohľadať, aby bola, kým nám nepredchytia!“

„Nuž dobre: ja si obriadim sama batožinu,“ pristala konečne pani.

Keď už vyšiel z budovy, dodala:

„A čo si s ním počneš? Od rána nemá pokoja. Prebudil sa ešte do dňa, akiste nezažmúril oka celú noc.“

„Pochytila ho horúčka, ako ju mávajú poniektorí v ceste,“ vysvetľujeme jej my.

„Musí byť čosi takého. Schytí ho z príchodu, ale zasa, i keď sa máme hýbať. V ceste nemáme nikdy pokoja.“

V úrade bolo mnoho roboty. Zhrnuli sme sa všetci odrazu, každý s toľkou batožinou. Úradník ide pokojne od kusa ku kusu, prezerá, čo pokladá za potrebné, trpezlive a vždy jednakej vôle. Je vždy pokojný a zdvorilý.

„Ten pán nemá veru horúčky,“ poznamenala pani. „Nebojí sa, že sa opozdí alebo že príde privčas.“

Prišla i slečna Eulália so svojou „maman“.^[8] Stojí nad veľkou batožinou, z ktorej by temer mohol vystať neveľký obchodík s módnym tovarom.

„Čože je to, že zostúpila i ona?“ pýtame sa prekvapení. Len predvčerom oznámila verejne že pôjde do Havru.“

„Pred chvíľou prišiel brat z Paríža. V ostatnú chvíľu sa zobrala a zostúpila,“ vysvetľuje nám pani.

„A vďačne?“ zastarela sa pekná slečna, jej peknými ústami preletel šelmovský úsmev. Bolo v ňom čosi i zlomyseľnosti.

„Vďačne ako vďačne,“ odpovedá druhá pani. „Prišiel brat; veľká radosť, že prišiel. Maman natešená; vidíte, ako omladla: a slečna Eulália začala pakovať batožinu napochytre.“ Potom dodala, pristúpiac bližšie medzi nás: „I on vraj zostúpi…“

„Pochybujem,“ zamiešal sa vážny pán. „Nenechá on toľkých priateľov. S nimi sa pohol, s nimi má lístok do toho istého mesta: s nimi i ostane.“

„On“ bol jeden z tých, čo idú do Liverpoolu. Tancúval dosť často so slečnou Euláliou, najmä v ostatné časy: shimmy a foxtrot.^[9] Začali pošuškávať, či nevykvitne azda niečo z tancov, v ktorých pozorovateľky badali dobrú súhru medzi ním a ňou.

„Bolo začať prvej nadväzovať styky,“ mienil vážny pán. „Bolo kedy od Santosa rozostrieť sieť a sťahovať ju opatrne a dotuha, aby neumkol.“

„Nechytí ho do siete,“ prorokuje ktorási pani, „je veľmi prefíkaný. Vyšmykne sa ako hláč a uskočí. Zišla by sa dobrá udica, či by hádam nezahryzol…“

„Bolo prechádzok po palube, bolo, na moj pravdu. Ja som videl, neraz — mnoho ráz,“ zastarel sa pán, ktorý sa podchvíľou chytal za ľavé koleno. Zobrali sme ho v Rio de Janeiro.^[10] Vybral sa do Pyrenejí na kúpanie proti lámke. „Vídal som ich, i závidel im. Vidíte, ako som ožlkol. A ja viem povedať, že ju nechá; nechá ju iste, lebo je čertovský chlap. Nechá ju, verte mi. Ej, keby sa ja vedel tak šikovne striasť tejto prekliatej reumy…“ Chytil sa za koleno a postískal ho trochu. „Ale ona drží tuho, koho raz chytí. Aj-aj-aj…“ Odkrivkal k stolu. Čakala ho batožina, ktorú prichodilo otvoriť a prehliadať.

Prešla miestnosťou „madame“.^[11] Vyobliekala sa vkusne do plášťa kávovej farby s pekným klobúčikom, okolo ktorého je pštrosie pierko, že kyvká trochu pred pravým okom. V ruke má neveľký kufrík, pletený veľmi ozdobne z akéhosi jemného prútia, na rohoch lesklé gomby a či šajby. Iste výrobok čínsky alebo japonský.

Pán, čo sa macia po kolene, poklonil sa jej hlboko.

„Do videnia, madame. Budem sa usilovať vrátiť sa našou loďou. Len aby túto prekliatu reumu tu nechal. Ja jej, na moj pravdu, nebudem platiť lístok do Ria.“

„Madame“ sa zasmiala, pozdravila i nás s úsmevom na zdravej, veselej tvári.

„Ani by sme madame nepoznali,“ poznamenala ktorási pani.

„Keby chcela, mohla by žiť na pokoji na svojom,“ vraví pán s boľavým kolenom. „Má dom kdesi pri Paríži, synovia sa majú dobre, má čosi i groša. Iná by ostala doma a kupovala by módy.“

„Jej sa nechce ostať doma, lebo rada cestuje, najmä na mori,“ vysvetľuje ktorási slečna. „Že sa vraj nabýva doma, keď ostarie a nebude môcť chodiť.“

„Veru hádam, má ona dudky,“ tvrdí pán s boľavým kolenom.

Konečne prevzali nám batožinu, že ju odpravia do Paríža. Ostala nám iba kapsa s nevyhnutnými potrebami. Keď sme si odkladali lístok na batožinu, pani mi závidela.

„Vy už nemáte starosti, a ja všetko, čo je tu, na hriešnej hlave!“

Mala veru dosť hodne kúskov, väčších i menších.

„Oddajte i vy svoju,“ radili sme jej.

„A čo ja viem? Vidíte, čo robí. Ani nevieme, kde pôjdeme: či do Paríža k synovi, či do San Sebastiana^[12] po práci. Ja by radšej k synovi, ale neprišiel.“

„Nebude v Paríži,“ riekla slečna Otília.

„I vlani bol v lete vonku. Písali sme mu z Lisabonu, že ideme. Keď nás nečakal dnes, iste ho nezastihol náš list. Zasa bude kdesi…“

„Bolo istejšie poslať telegram,“ radí otec slečny Otílie. „Keď sme sa stavili v Lisabone, bola práve všeobecná stávka na španielskych poštách. Váš list ostal kdesi, možno i dnes leží v niektorom úrade.“

„Veď i ja tak, že radšej telegram; ale zostúpiť v Lisabone a oddať telegram, môj ani počuť. Že by ho vraj loď odbehla…“

„Boli by sme vám my obriadili telegram,“ zvolala slečna Otília. „Keď sme sa ohlásili v Lisabone, boli sme i na pošte.“

„Môj je raz taký, že by neunúval ani za svet,“ žaluje sa pani.

„Je naozaj veľký hlavaj,“ jeduje sa slečna Otília. „I ja som povedala už dávno, že je hlavaj.“

Smiali sme sa na ňom, lebo mal o mnohých veciach zvláštne náhľady. Paniu náš smiech ešte väčšmi nabadúril.

„Nebudem už nikoho slúchať, ani nepoviem nikomu nič. Pošlem synovi telegram: uvidím, či príde, alebo nie. Odpoveď by mohla prísť ešte dnes.“

„Večer, večer,“ vysvetľuje ktosi. „A najskôr zajtra ráno.“

Vo vchode do úradovne zjavila sa tvár šedivého priateľa. Bola červená ako rak. V ruke drží klobúk, utiera si šatôčkou pot z čela.

„Bol som i v hostinci, práve čo sa vraciam,“ zvestuje nám. „Ponúkli mi ho pred úradom: prirodzene, išiel som ho pozrieť. Nuž je ešte ta. Ale zasa neviem, či sa neprekabátim. Ale ja myslím, že nebude cele nanič. Uvidíme. V najhoršom prípade príde nám v ňom bývať dnes a zajtra. Zajtra rozhodneme, najďalej zajtra, kde sa obrátiť: či do Paríža, či do San Sebastiana.“ Vystrčil palec a ukazovák a bádal ukazovákom pravej ruky tu do jedného, tu do druhého. „Ponúkol by som vám, priatelia, hospodu veľmi vďačne: ale nie som cele istý, či by sa vám páčila. Každý má svoje záľuby. Ostatne, ktosi mi nadštrkol čosi, že budete mať kdesi hospodu zabezpečenú…“

„Ideme do hôtela Normandie,“ riekol otec slečny Otílie.

„Práve, práve, hôtel Normandie,“ spamätal sa náš priateľ.

„A oni pôjdu s nami,“ ukázala na nás slečna Otília.

„No teda: i to by sme mali v poriadku!“ zvolal šedivý priateľ. „Všetko obriadime, všetko pomaličky. Prvá vec mať hospodu. Bytová núdza tu v Európe je podivná. Nik by neuveril…“

Utieral si pot z čela, ani čo by chcel zotrieť z povrchu zeme bytovú núdzu, ktorá nad ňou zavisla.

„Izbu nie je ťažko nájsť, človeče,“ tíši ho otec slečny Otílie, „len nech nechybí iné, čo je hlavná vec.“ A šúchal prstami, akoby čítal peniaze.

„Do videnia, do videnia!“ volal za nami, keď sme vsadli do povoza. „Azda sa uvidíme ešte, ja aspoň myslím, že sa uvidíme.“

Boli sme ďaleko, keď zišlo komusi na um:

„Ani sme sa nepýtali, kde býva: akože sa zídeme?“

Uspokojil nás otec slečny Otílie:

„Netreba sa nám trápiť, veď nás nájde. Povedali sme mu, do ktorého hostinca ideme.“

Prešli sme chytro mestom, tou čiastkou, čo leží medzi colným úradom a hostincom. Čo sme prešli z neho, zapáčilo sa nám. Poniektorí začali sme sa cítiť v ňom odrazu ako doma. A ozaj ukáže sa akosi prívetive, má na sebe tuhý nádych stariny, ktorá nie je postískaná a skrčená v tesných kľukatých uličkách, ale sa rozkladá pohodlne a spokojne, sťaby sa vysmievala nám, mladým. Ale najväčší kus mesta je nový, v ňom panuje ruch a život, ako v ktoromkoľvek veľkom meste.

Hôtel Normandie nemal skutočne izieb. Šedivý priateľ mal pravdu: bytová núdza. Ale slečna Otília a Eugénia dostali peknú izbu, i ich otec mal pri nich izbičku.

„Izbu je ľahko nájsť,“ ubezpečila nás slečna z úradovne. „I tu neďaleko máte dobrý hôtel.“

Vodičovi auta dala návod a on nás zaviezol na patričné miesto. Dali nám izbu hneď, veľmi peknú, na prvom poschodí.