ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Rieka púta svojou krásou, najmä keď ide cez mesto, ako Seina v Paríži.

„To vám je stuha“, hovorili ľudia, s ktorými sme sa stretávali, keď sme sa zhovárali o nej: „stuha, čo nosia ženy okolo hlavy, keď sa vyobliekajú do sviatočných šiat.“

„Niektorej pristane ozaj veľmi; i Parížu je stuha,“ uznávali sme. „Je nádherná.“

Nie div, že sme sa i my túlali často po jej brehoch. Nevideli sme nič zvláštneho, iba ak by jej tichý, pokojný tok. V noci bývalo pekne pozerať na rady svetiel, ako sa v nej kúpajú, ako sa nazerajú do nej divné, staré budovy, sťaby v nej boli odvisli dolu hlavou. Bárky sa spúšťajú pomaly dolu ňou, parníky sa vždy ponáhľajú, hoc im je i proti vode; komín držia tuho nachýlený nad samu palubu. Nachýlili ho pre mosty; musia sa podchvíľou popod ne prevliekať.

Pri vode sa vždy nájde na čo pozerať. Voda je pohyb, a pohyb znamená život. Život priťahuje každého, lebo je pekný a zaujímavý.

Ale aj ináč je mnoho ľudí, čo sa už celkom oddali do moci rieke, prislúchajú jej telom i dušou. Keď ideš po moste v ktorúkoľvek hodinu, zazrieš postavy, ako sedia na brehoch nehybne. Sú trochu nahrbené, nahnuté nad vodou, mnohí s fajočkou v zuboch. Sedia, pozerajú bedlive na hladinu, držia v ruke dlhý prút, z ktorého visí šnúra s udicou.

„Šťastní, čo majú celý deň kedy,“ riekol tiež taký, čo rád sedával pri brehu s udicou. „Môžu ísť, kedy sa im páči, keď sa najlepšie chytajú ryby.“

„Hovoria, že sa neloví vždy jednako,“ vyzvedal som sa.

„Veru nie. Ryby sú ako veľké dámy,“ vysvetľoval mi. „Majú dni, keď prijímajú, a zas keď povedia, že ich niet doma,“ a zasmial sa. „Keby nie úrad!“ vzdychol si zhlboka. „Ale on zavadzia! Šťastní, čo neslýchajú o ňom.“

„Iní tiež majú, keď nie úrad, teda obchod alebo dielňu,“ riekol mu iný v dlhej kytli. „A viete, ani obchod nečaká.“

„To je tak: poviazaní sme na všetky strany. Všetci my nosíme putká,“ tužil sa úprimne rybár. „Povinnosti sú putá najhoršie, už či si v obchode, dielni alebo v úrade. Neostáva ti, ako čakať trpezlive, kým ti ich nesnímu: kým nevypršia hodiny. A hodiny sa vlečú, priateľu, ani slimák. Zvláštno, že sa vlečú najväčšmi, keď je čas najsúcejší.“

„Hodiny po úrade, alebo keď obchody zatvoria,“ uvažoval iný, „budú vám najmilšie, to už vieme. A nebudú azda najhoršie.“

„Áno,“ uznáva rybár. „Ryby lapajú sa dosť dobre. Najlepšie azda za rána, na samom svitaní, pred východom slnka.“

„V lete máte času od svitania do úradných hodín,“ teší ho priateľ. „Bude pekne zavčas rána na rieke, najmä v lete.“

„I podjeseň je pekne. Jeseň, keď je, ako má byť, je hodná čosi,“ chváli si rybár. „Neraz je krajšia ako leto. Iba chyba, že sa dni krátia. Každý deň ustrihne po kúsku času, čo je práve najlepší na rybačku. Veru škoda ho!“ ľutoval.

V isté hodiny vidno ich naozaj kráčať mostom. Zídu po schodoch k rieke, vytiahnu náradie zo schovánky, kde ho držia. Roztiahnu prút na celú dĺžku, sadnú si k vode a bedlia, čakajú donekonečna.

„Nikde nevidieť toľko trpezlivých rybárov ako na brehoch Seiny,“ riekol som.

„Ja som si myslel,“ odpovedal on, „že sú všade upriamení na rybačku. Divím sa, ako môžu byť ľudia, čo o ňu nestoja. Vy ste cudzinec, neviete, ale ja vám môžem povedať, že všetky rieky u nás majú rybárov veľmi pilných, až náruživých.“

„A ja vám môžem povedať,“ odpovedal som mu, „že inde by sotva pochopili, ako vás môže zaujímať vysedávať hodiny a hodiny pri tichej rieke, keď život po uliciach kypí v horúčke, volá a vábi využiť príhodu, ktorá sa možno zajtra nevráti.“

„Hm, príhoda,“ rozvažoval on. „Príhoda sa vracia, keď nie jedna, teda jej sestra. Možno, premení podobu, ukáže sa v inom úbore. Čo nevyužiješ dnes, ostane ti na zajtra. Načo sa ponáhľať a využiť všetko odrazu? Pomaly ďalej zájdeš.“

„Vy, rybári, ste trochu filozofi,“ zasmial sa spoločník. „Ale si vyberáte z nej, iba čo hovie vašej záľube.“

„Do nášho cechu, naozaj, patria i ľudia významní,“ pochválil sa. „I učenci chodievajú na ryby, i takí, čo majú chýr po celom svete. Aj umelci, mnohí štátnici boli náruživí rybári. Všetko na udicu…“

Konečne rybačka nezaberá času a neprekáža veciam dôležitým. Ponúka pozorovať prírodu, vedie jemnou rukou k zriadeniu vnútorného človeka. Keď ostaneš samotný s prírodou, nemýli ťa a neprekáža zriadiť svoj dom, poukladať do poriadku a popreberať, ako svedčí, cennosti, čo boli hádam rozhádzané po kútoch, odpoly ohodené: dať im miesta, kam prislúchajú.

„Pri rybačke poschodia na um veci, na ktoré bys’ inokedy nepomyslel,“ priznal sa on. „Ja som raz vynašiel tiež pri udici, kde som položil vačok na dohán, čo mi boli darovali na mena a pekne vyšili. Bol som ho darmo zhľadával celý týždeň a sprehádzal preň celý byt…“

Keď sme blúdili na Grenelle, prišlo nám čítať i oznamy. Bolo ich mnoho nalepených na akomsi dlhom parkane, všakových, od výmyslu sveta. Na jednom stálo, že dávajú v divadle Mam’zel Nitouche.^[136] Zažiadalo sa nám ísť do divadla. Nie dávno, čo sme boli na tej veselej operete v Južnej Amerike, ale sme sa boli sklamali. Spoločnosť ju bola obkliesnila a pripravila o všetko, čo má v sebe chutného. Bola chyba, že sme nevedeli, v ktorej ulici je divadlo, kde ju išli dávať.

„Správa si nebodaj namyslela, že sme ozajstní Parížania, že by bol zbytok udať, v ktorej ulici je ich divadlo,“ riekol som.

„Ani jedno z divadiel nespomenie ulice, kde je,“ hneval sa spoločník. „Choď potom, zhľadávaj ho. A možno nestoja o nás, čo sme nie z Paríža.“

„Už či stoja alebo nestoja, my len pôjdeme,“ rozhodli sme.

„Pôjdeme sa spýtať Botana, v ktorej je ulici. Jednou cestou kúpime i lístok v jednateľstve.“

Prišli sme popoludní do kaviarne. Zišlo nám na um, že slečna bude azda vedieť niečo viac o divadle. „Bola nám poradila veľmi dobrý biograf. Možno chodieva i do tohto divadla.“

Spýtali sme sa, či nevie, kde je.

„Ja veru neviem,“ odpovedá nám. „Bude niekde ďaleko. Nikdy som v ňom nebola.“

Pani dopočula od pultu, čo sa vypytujeme, a riekla slečne:

„Veď je ľahko zvedieť! Prečo nepozrieš do Botana?“

„A či sú v ňom i divadlá?“ zadivila sa ona.

„Veru hádam! Majú zvláštne oddelenie. Idú všetky jedno za druhým.“

„A vy máte Botana?“ zadivili sme sa zas my.

„Nuž ako by sme sa zaobišli bez neho?“ odpovedá pani. „Podchvíľou ho potrebujeme pri každej veci.“

Vyšla spoza stola k stojanku, v ktorom boli akési hrubé knihy. Vytiahla jednu v žltkavej väzbe na chrbte a roztvorila ju na stole.

Kto by sa bol nazdal, že i tu býva chýrny Botan? Vídal som ho každý deň na stojane. Myslel som si, že stojan s veľkými knihami je polica, ako bývajú po úradoch, a najmä pisárňach obchodných domov; knihy, myslel som si, nebudú knihy, ale prázdne dosky so širokým chrbtom, do ktorých v Južnej Amerike a hádam aj inde pracú vybavené listy, aby boli na hŕbke, poukladané v poriadku, ak by ich potrebovali.

Bol naozajstný Botan, nie prázdna škrupina: Botan cele nový, veľmi poriadny, že radosť naň pozrieť, a v jednom kuse. Pani našla odrazu divadelný odsek. Celá stránka bola venovaná divadlu, ktoré sme hľadali. Našli sme ulicu, číslo telefónu, čas, o ktorej otvárajú dennú a večernú pokladnicu, kedy začnú predstavovať. Bol pečlivý výkres hľadiska, sedadlá pekne pod číslom, ceny, ako zodpovedajú za rozdielne miesta. Našli sme vývody, ktoré sme potrebovali, do najmenšej podrobnosti.

„Ozajstná kniha múdrosti svetskej!“ zvolali sme zadivení nad toľkou úplnosťou. „Čo sme sa nachodili, kým sme našli Botana! Kupovali sme ho po všetkých nakladateľstvách a obchodoch. Horko-ťažko sme ho našli na pošte. Bol rozdelený na čiastky, všakovak spoprehadzované, že ťažko stopovať za abecedou. Stránky zafúľané i odtrhnuté.“

„Škoda,“ ľutovala nás pani. „Mohli ste vedieť, že ho máme. Máte oznam na obloku, že máme Botana.“

Ukázala nám na oblok pri dverách. Popredeň sme chodili každý deň aspoň dva razy.

„Veru škoda, že sme sa neprizreli lepšie do obloka,“ vytýkali sme si. „Ja som, tuším, i prečítal, čo je na ňom, ale o Botanovi nebolo tam ničoho,“ ubezpečoval som.

„Vidíte, ako ujde oku potrebná vec!“ uvažuje pani. „Ale teraz už viete, že je Botan i u nás!“ zatvorila bachant, pohladila ho po doske dlaňou a položila ho na stojan k druhým. „Všetko starí Botani. Vyslúžili kapituláciu, ale škoda ich odhodiť.“ Nuž bolo ich niekoľko zväzkov; onedlho, ak ich budú odkladať, bude ich celá bibliotéka.

„Teraz nám je už nežiaľ,“ radovali sme sa. „Nebude nám treba vláčiť sa po úradoch a poštách za Botanom. Môžeme sa s ním zhovárať pohodlne pri káve a cigarete…“

Keď sme vyšli z kaviarne, obzreli sme sa s vďakou na tých, ktorí sú v miestnosti a starajú sa o nás. Chceli sme prečítať lepšie nápis, ktorý nám klal oči a ktorý sme nezbadali. Na skle bol skutočne nápis veľmi zreteľný v sivej farbe na veľkom obloku: „On consulte ici le Bottin.“^[137] Škoda, že podeň nedoložili: „Osla hľadal, na oslovi sedel.“

Od tých čias sme si lepšie všímali dverí a oblokov na obchodoch. Na máloktorom chyboval nápis: „On consulte ici le Bottin.“ Pravdu mala naša pani, keď nám bola povedala hneď vtedy: „Nájdete ho všade, po všetkých obchodoch.“ My sme sa, pravda, nazdali, že ho majú v obchodoch kníhkupeckých, a preto sme sa ho nahľadali toľko.

Ale azda neboli sme iba my na vine, čo sa stalo s Botanom. Pravidlá výslovnosti sme si vbíjali tuho do hlavy. Príručné knihy učia, že bottin sa vyslovuje botän. Parížania sú na vine, že premenili pravidlo a vyslovujú botän, matän, resän.^[138] Oni pokladajú odchýlku vo výslovnosti za pletku, ale pre nás je priestupok, ktorý nemôžeme odôvodniť. Parížan ju tiež neodôvodňuje, ale ju robí.

„Keby nie výslovnosť,“ zveril sa mi raz sused, čo staval svoj Paríž, že si ho ponesie domov, „keby nie ona, ja by hovoril francúzsky veľmi dobre. Ja viem francúzsky. Ale čo mi pomôže, že viem, keď neviem otvoriť ústa a hovoriť?“

„Treba sa cvičiť,“ odporúčal mu ktosi, „mnoho cvičiť, veľkých capov strieľať, a budete hovoriť ako nebohý Paul Deschanel.^[139] Dieťa, keď sa púšťa na nohy, potkne sa neraz, padne, i nos si prebije: ale potom behá ako strela.“

„Viem ja, viem, že dokonalosť na vŕbach nerastie,“ uznával on. „Ale Francúzi, cher ami, urobili chybu, že nezahriakli pisárov, ktorí nastýbali toľké písmená v najmenšom slove. Bó je bó: načo im bolo vypisovať beau?^[140] Kukučka kuká „kuku“, a nie „cou-cou“.^[141] Urobili zbytok, nič iného ako zbytok; na slovách urobili veľkú opucheľ…“

„Ústrojstvo reči, nie opucheľ,“ zahriakol ho iný, čo bol znalec.

„Keď je ústrojstvo, bolo sa ho držať,“ húdol vždy na tú istú strunu. „Ja som dôsledný. Prečo nevyslovujú trpezlive beau, ako je? Nech dajú každej hláske právo hlasu. Rovnoprávnosť je rovnoprávnosť. Ale oni nie: a poviem vám, prečo!“ zvolal slávnostne.

„Čo takého?“ spytovali sa ostatní.

„Prišli i oni na to, že schybili. Čo pobabrali pisári, hľadia napraviť vo výslovnosti. V rozhovore nepočuť, ,eu, au, eaux‘. V prostriedku slova preskočia, čo doň nepatrí. A majú pravdu. Na konci slov poodhrýzajú koncovky, prívesky a márne cifry. Iné čiastky nechajú kdesi v hrdle; čo zvýši, sú len pozostatky: tie nám dávajú cez nos. Uštipnú tu, odhryznú tam, a výslovnost je krátka a jednoduchá.“

„Teda sa nemáme čo žalovať!“ vytýkali mu.

„Ako by nie, keď im je vždy náhlo,“ jedoval sa. „Pomaly ďalej ujdeš! Ako sa my neponáhľame a hovoríme zreteľne v ich reči. Načo im je viazať dovedna slová, sťa keď pletieme plot z vŕbového prútia? Keď ich počúvaš, príde ti najprv plot rozhádzať. Kým ho rozhadzuješ, oni sa ponáhľajú a ponáhľajú. Kým vyberáš prútiky, skladáš dovedna, stratíš sa. Čuješ na konci zvuky, čuješ hudbu reči, ale obsah piesne, text, uletí. Darmo ho zhľadúvaš a chytáš. Privykol si na slová a písmená, nie na sluchové dojmy, čo im nezodpovedajú. Nevieš si naostatok rady: lapáš, čo letí chytro, čo nedolapíš, ani nedohoníš…“

Čosi mal pravdu. Skúsili sme i my niečo; lapali sme neraz, a nedolapili. Ale sme si i vedeli pomôcť a prostriedok nám nikdy nezlyhal. Keď bolo najhoršie, začali sme opakovať: „Kommân, Kommân?“^[142]

A oni, chudáci, ti opakujú, opakujú do tých čias, kým sa nevynájdeš. Poniektorí sa chytia rozumu, „Kommân“ upotrebia ako putko: začnú hovoriť pomaly, že ti neostane, ako zvolať s naším priateľom z lode: „Tres joli!“

„Nedajbože pojednať sa so mnou,“ žaloval sa ďalej. „Ani byle nechcú popustiť. Ja poviem, čo viem, vyslovím čím najlepšie; sám seba rozumiem znamenite: ale oni zastanú v rozpakoch, dívajú sa, sťa by čakali, či sa nepolepšíš a nevstúpiš do seba. Veď ma rozumiete?“ spýtal sa ma.

„Znamenite!“ zvolal som. A bol som s ním spokojný naozaj. Vyslovoval síce trochu anglicky, ale hovoril opatrne a dokonale. Dával skoro každej hláske rovnoprávnosť a nezašantročil ani jednej. „Vy hovoríte francúzsky ako málokto,“ ubezpečoval som ho. Keby chceli pochytiť váš spôsob, bolo by nám všetkým nežiaľ.“

Dal mi ruku, vlastne moju chytil ako porisko a striasol, že mi ju mal vytrhnúť v pleci.

„Teší ma, že ma rozumiete,“ zvolal uspokojený. „Vy, ktorý viete francúzsky dokonale!“

Rozišli sme sa zas my dvaja Francúzi, ktorí sme si rozumeli úplne.