ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pred večerom sa kraj čosi premenil. Je vrchovatejší. Nie je v rukách roľníka. Sveta sa natislo medzi stráne viac, zem rozkúskovali. Narobili sadov, vysadili ich stromovím. Inde ohradili hrady a záhrady, nasadili priesady a zeleniny.

Na škvarkách a hradách vídať chlapov, ženy a deti. Zberajú zrelé jahody do košíkov, vystlatých zeleným lístím. Zberajú sladkú úrodu, iste pôjde zajtra ráno na trh do veľmesta. Inde zberajú ovocie: šťavnaté hrušky-cisárky alebo voňavé okrúhle muškátky, broskyne so zamatovým nádychom na voňavej kožke. Inde sú tônisté dúbravy, väčšie parky; v ich tôni sa učupili letohrádky alebo i ozajstné kaštiele.

Mnohý letohrádok zložili z kadejakého skália. Kameň je akýsi červenkastý. Steny sú, sťaby ich zložili z mozaiky, s bielymi pásikmi malty medzi červenými kameňmi. Vlak sa zastavuje častejšie. Niekde musí pozhovieť bez roboty, kým sa obriadia druhé vlaky a odídu, kde ich volá povinnosť. Ako tak čakáme, neraz prihrmí dlhočizný vlak skadiaľsi, všetko vozne pre osobnú dopravu. Je plný, sťaby ho bol nabil, pri oblokoch hlava pri hlave; v ňom cestujú napospol bez batožiny, vzrušení, akísi uradovaní. Sypú sa z vozňov a rozchádzajú sa pred stanicami. Vracajú sa iste domov skadiaľsi, hádam po dennej robote. Budú si môcť odpočinúť od trampoty, zabaviť sa trochu v sade alebo záhradke, čo obrodila toho roku mimoriadne.

Vnorili sme sa do zeme. Vlak hrmí v akýchsi podzemných chodbách. Tu i tu ukáže sa oblôčik: pod ním je rozšírenina, na nej pracujú chlapi s motykami a lopatami. Všade po trati majú čo poprávať a čistiť.

V podzemnej chodbe urobí sa časom tuhý rachot, sťaby sa niečo rúcalo a valilo. Ale nestalo sa nič. Popri nás hrmí iný vlak, rúti sa niekam v protivnom smere. Svetlá na nás mihotajú z veľkých oblokov, hádžu tuhú svetlosť. Náš akoby bol zastal na chvíľku, sťaby trnul, že sa ten druhý vyrúti naň, rozdrví ho na triesky. Ale keď prehrmela obluda, badáme, že ani náš nestál, ponáhľa sa i on ako prvej. Iba že mu je beh akoby menší o polovicu. Druhú polovicu odniesol ten druhý, čo preletel popri nás s besným treskotom.

Začalo sa brieždiť odkiaľsi. Rozvidnilo sa, ale nie celkom. Vlak ostal pod skleným krovom. Vidno rady vlakov; nevedieť, či prišli alebo sa vyberajú niekam. Na vozňoch nám otvárajú dvere s buchotom, svet sa hýbe z oddelení na chodbičku; zvonku dolieha šum sťa hučanie okolo včelína.

I my sa zberáme, trochu ohlušení, v neistote, kam sa obrátiť. Zbierame neveľkú batožinu, čo máme vo vozni.

„Či neostalo niečo? Ľahko zabudnúť a nie ľahko zasa nájsť.“

Krútime sa, obzeráme sa, či sme nepohodili niečo, a že pôjdeme i my na chodbu.

„Azda zazrieme niekde slečny a ich otca,“ vravím ja. „Bolo by nám ľahšie s nimi.“

Vo dverách na chodbičku sme sa zarazili. Vidíme po chodbe rozostreté papiere z prečítaných novín. Cestujúci z iných oddelení tiež sa zhákli, aby nepostúpali po papieri. Akési vyčkávanie, akoby sa malo stať niečo.

Nuž videli sme i my, čo je. Po papieroch lazí postava mladého človeka, vlastne nie je to postava, ale iba driek, na ktorom nieto nôh. Hádže sa napred kyvadlovým pohybom, že sa ruky oprú tuho o zem, nadvihnú driek dohora trochu, kým sa prešvihne o jeden švih ďalej.

Ustrnuli cestovatelia, nejednému sa tisnú slzy do očú. Malomoc, ale i utrpenie, zmárnený mladý vek! Doliezol k dverám vozňa, ľudia sa hrnú za ním s batožinou. Papiere z chodby sa kdesi podeli.

Pekne bolo pozerať na ľudí, čo sa ponáhľali kamsi: ako zastali, položili batožinu kdekoľvek na zem, chytili sa za ruku a vysadili na ten mostík človeka bez nôh. Oblapil neznámych ľudí okolo hrdla, sťaby im chcel zaďakovať aspoň tým pohybom za nežnú službu, kým ho nezložili na zem. Akési ženičky, čo tam boli, vystlali mu chytro miestko starými novinami. Bohatier, ktorý prišiel vo vojne o nohy a má preťatú mladosť pri samom koreni, cíti iste obľahčenie, keď vidí okolo seba toľkú lásku a účasť.

Nečakal dlho na zemi. Prišli dvaja mocní chlapi, ktorí majú okrúhlu bliašku na prsiach s číslom. Nosia belasú blúzu so svetlejšími pásikmi: iste nosiči z nádražia. Chytili sa za ruky, urobili nosidlo, vysadili naň hrdinu bez nôh. Oblapil sa ich okolo hrdla a poberá sa k východu medzi množstvom cestujúcich. Ustupujú s úctou pred ním. Nám sa zdá, sťaby sa niesol v triumfálnom pochode medzi nosičmi, sťaby sa vznášal vysoko nad všetkými nami, ktorí lazíme na nohách; že sme tu iba na to, aby sme boli sprievod.

„Nie je veru len rozsievka, čo rozsieva nás ľudí,“ pomyslel som si pri východe z vlaku, keď som sa poberal vo veľkom húfe, ktorý vychodil s nami. „Je veľká vejačka, čo nás rozhadzuje na všetky strany, drobí na zrná a tvorí z nás nové kŕdliky a nové spolky.“

„Kde budú slečny a ich otec?“ vyzeráme pred sebou.

Vlnivý pohyb hláv poberá sa napred. Nad všetkými vyčnieva pekná hlava hrdinu pri hlavách nosičov.

„Ostali sme sami,“ odpovedáme samým sebe, a medzi rozvlneným množstvom cítime sa ozaj sami.

Prehliadka batožiny netrvala dlho: a sme na ulici pred nádražím. Našli sme sa odrazu v prúdení, vo víre, aký býva pred večerom v každom veľmeste. Tu sa stupňuje ešte ľudom, ktorý sa hrnie z budovy.

Najímajú si povozy, ktoré stoja radom pred budovou. Každý sa hľadí dostať čím skôr na miesto: domov alebo do hostinca. My nemáme domu ani hostinca. Na adresu, ktorú sme udali úradníkovi v Bordeaux, ani sme nemysleli; nevieme, kde je, ani ako prísť. Neostalo nám, ako oddať sa prúdu a spoľahnúť sa na náhodu.

Na strane stáli drožky. Tvár jedného z drožkárov sa mi zapáčila, bola prívetivá a veselá. Zakýval som naň, ale on pokrútil hlavou, že nemôže prísť.

„Bude iste objednaný,“ pomysleli sme si.

Vyzerali sme, či zočíme iného, ktorého tvár sa nám pozdá. Ale zazreli sme človeka neďaleko vchodu do budovy. Je osamelý, akoby čakal na niekoho, ani si velmi nevšíma hýbania okolo seba. Poznať, že bude domáci a neprišiel vlakom. Nebol vyobliekaný skvele, ale tvár mu bola dobrá, prívetivá.

Pristúpili sme k nemu a spýtali sa ho:

„Nemohli by ste nám poradiť hostinec niekde nablízku?“

„Velmi vďačne,“ odpovedá nám. Vrásky na tvári sa mu vyhladili, pozerá na nás so záujmom. „Aký by ste chceli?“

„V tichej ulici, lebo by sme si radi odpočinúť po dlhej ceste, aby sme neboli viazaní: kde nebude mnoho etikety. Chceli by sme byť slobodní, akoby doma, a i ceny aby neboli prehnané.“

„Aby neboli prehnané,“ opakoval on.

„Áno, nech budú slušné, nedbáme: ale nie veľmi vysoké.“

Načúval veľmi pozorne. Chytal nám slová z úst, ktoré ich vyslovovali trochu nemotorne. Hádam nebol si istý, či rozumel úplne, čo chceme. Keď sme skončili dlhú reč, zostal ešte na mieste a na prstoch nám ukázal.

Palec: „ulica tichá“, ukazovák: „sans façon“,^[46] tretí prst: „nie veľmi draho“.

„Tres joli,“ prisvedčili sme mu.

Nemohli sme sa odučiť slovu, ktoré sme počuli podchvíľou od Angličana na lodi.

„Ja vás odvediem,“ riekol nám človek veľmi pokojne, „do domu, aký vy hľadáte. Je nablízku. Budete spokojní.“

„Vezmeme povoz?“ spýtali sme sa.

„Netreba.“

„Ak nemáte naliehavej práce,“ poznamenal som, „boli by sme povďační, keby ste nás odviedli.“

„Ja nemám inej práce, iba poslúžiť, keď ma potrebujú,“ odpovedal.

Bez dlhých rečí dal sa nám znať, že posluhuje cestujúcim. Nemal odznaku, že by prináležal k cechu. Ale jeho spôsob sa nám páčil. Mali sme k nemu dôveru. Vzal mi jeden z kufríkov a pobral sa pred nami krokom ešte dosť bystrým. Bol v rokoch, ale bol zdravý a mocný.

Zahol do ulice za rohom nádražia. Neboli sme na sto krokov od vchodu do budovy, iba za rohom, a premena bola podivná. Ruch veľmesta zanikol kdesi v diaľke. Pred nami bola ulica nie široká, ani cele úzka, ale bola temer prázdna a tichá. Nebolo hrmotu, buchu, fučania, trúbok, mihotu svetiel a tresku povozov.

O krátky čas sme boli v úradovni hostinca. Prijala nás domovnica a či sama pani: kto by vedel povedať? Ukázala nám poriadnu, čistú izbu. Boli sme radi, že nám netreba chodiť ďalej.

„My nemáme reštaurantu,“ upozornila nás. „Neviem, či vám bude po vôli.“

„Čo sa jedenia týče, zariadime sa sami,“ pristali sme vďačne. Doložili sme v našej reči: „Aspoň budeme slobodní. Pôjdeme jesť, kde sa nám bude páčiť.“

Trochu sme sa očistili, oprášili a zišli pred dom. Pozreli sme si dobre meno, číslo domu, meno ulice: veci veľmi potrebné. Aby sme sa mohli dať odviezť domov, ak by sme sa kde stratili.

Temer sa bolo zmrklo. Spúšťala sa tichosť a pokoj letného večera. Zarazila nás tichosť ulice; bolo nám, akoby sme boli niekde na dedine, a nie vo svetovom meste. Tu i tu prebrnklo auto, ale niečo ďalej, i to len širokou ulicou. Len čo prebehlo, zaniklo zas za rohom. Ľudí skoro nevidno, iba čo sa jednotlivé osoby poberajú kamsi, hádam domov. Prechodia i priekom. Ulicou idú ženské postavy v domácich šatách. Vojdú do obchodíkov alebo do brány niektorého domu. Iste boli v obchodoch, možno kúpiť, čo treba na večeru. Najviac majú papučky na nohách, máloktorá ide v črieviciach.

„V malom meste by ženy nevyšli takto na ulicu,“ poznamenali sme.

„Čo, u nás?“ mienili sme mesto, skadiaľ sme prišli. „U nás sa slúžka preoblečie, keď ide do susedov.“

Sprievodca šiel s nami tichou, osamelou ulicou.

„Kúpili by sme si plán mesta a tak trochu vodiča po Paríži,“ zverili sme sa mu.

„Nájdeme kníhkupectvo hneď blízko,“ odpovedá a poberá sa rezkým krokom. „Tu máte reštaurant dobrý a nie veľmi drahý,“ ukázal nám na dom oproti. „Tu je zasa reštaurant: vyberiete si, ktorý sa vám lepšie zapáči. Aspoň sa vám nebude treba unúvať ďaleko,“ doložil.

Zahol priečnou ulicou, tou, kde prebrnkne častejšie auto.

I ľudí chodí hodne. Poznať, že boli po práci niekde v meste. Nejdú v domácich šatách a papučkách. Nešli sme dlho a prišli na širokú ulicu so stromoradím popri oboch chodníkoch. Ulica, ktorou sme išli, ústi do nej: hneď proti nej stojí pomník vprostred ulice. Čítame na podstavci, že predstavuje Clauda Chappeho,^[47] ktorý vynašiel telegraf, ale prvotný, o drúkoch, ktoré krútili na vysokých stĺpoch. Sme na krížnych cestách, v akomsi uzle ciest. Okrem uličky, ktorou sme išli, odchodí v inú stranu široká ulica so stromoradím: ústi tiež, ale čosi šikmo do tejto.

„Predsa sme nie cele von z mesta,“ poznamenal som. „Ulice sú veľké. Majú i pomníky.“

„I premávky je hodne,“ poznamenal môj spoločník.

„Stadiaľto môžete ísť, kde sa vám páči,“ vysvetľuje nám človek. „Tramvaj máte v nej a tu neďaleko Metropolitan,^[48] Nord-Sud^[49] je hneď za rohom, autobus ide tadiaľto: môžete si vybrať, čo chcete.“

Tešilo nás, že máme toľko pekných vecí, hoci sme vlastne nevedeli, čo sú. Tušili sme zďaleka, že vyratuje premávkové prostriedky.

„Kníhkupectvo je tu,“ oznámil nám, keď sme prišli pred neveľký obchod. Ostal skromne vonku, pred vchodom do miestnosti. „Počkám na chodníku,“ ukázal na trotoár, „kým sa nevrátite.“

Pani, ktorá tu iste rozkazuje, bola zaujatá. Akýsi pán s čiernou kapsicou na spisy, čo mal pod pazuchou, rozprával jej niečo dôležitého. Poslúchala pozorne, tu i tu prisvedčila. Nehovorili hlasno, iste osobné veci, hádam rodinné. Ale keby boli hovorili hlasno, neboli by sme si tiež vybrali mnoho z toho, čo vravia.

„Predsa sme len ďaleko od žriedla známosti,“ upovedomili sme si. „Kedy budeme môcť sledovať i takýto rozhovor a vynájsť, čo sa v ňom kryje?“

„Všetko sa mi vidí, že utečie hodne vody dolu riekou do tých čias,“ odpovedá mi sused.

Konečne pán vybavil, čo mali, vyšiel z obchodu veľmi skromne. Nepoznať, či sa to skončilo dobre alebo nie, čo pokonával.

„Chceli by sme plán Paríža s vodičom,“ zverili sme sa panej.

„Tu máte knihu veľmi úplnú a príhodnú,“ riekla, siahnuc na hŕbku. Ukázala nám knihu veľkú a peknú; v nej boli plány a mapy, tuším i obrázky.

„Je veľmi obšírna,“ usúdili sme, „nie ľahko ju nosiť. Radšej by sme knihu tenkú a stručnú.“

„Azda vám táto vyhovie,“ odpovedá a predkladá nám tenkú knižočku.

Bolo ju ľahko vstrčiť do vrecka; boli v nej udania, plán mesta, čosi aj o premávke. Vzali sme si ju teda a vyšli na chodník.

Mali sme, čo najväčšmi treba, keď prídeš do neznámeho mesta: radcu, ktorého sa ľahko spýtaš, keď ti niečo treba, ktorý ťa neokríkne, že ho trápiš primnoho. Náš priateľ pristúpil zasa k nám.

„Pôjdeme na večeru: jestli sa bude páčiť s nami,“ ponúkli sme mu.

„Som veľmi poctený, ale nemôžem. Je sobota…“

Iste v sobotu má akési dôležitejšie diela než inokedy, a už sme nenaliehali. Nasledovala veľmi šteklivá čiastka programu: odmeniť priateľa za jeho ochotu. „Koľko mu dať?“ uvažujeme. Nemáme pochopu, ako predávajú čas v Paríži. Čas je tiež obchodný článok, ako čo iného, iba že sa mu cena mení v každom obchode inakšie. Zacení ho ináč pravotár a ináč lekárnik. Spýtal som sa ho doprosta, čo on myslí o tej veci. Ukázal sa veľmi skromným, že sa nejde v tej veci vysloviť a tobôž jednať alebo práve naťahovať. „Tak by vec bola ešte šteklivejšia,“ pomyslel som si, keď som vyberal medzi papieriky, čo by neurazil ani jeho, ani náš vačok. Vybral som taký, aký by bol patril priateľovi za tú istú službu v Buenos-Aires alebo v Rio de Janeiro. Hľadel som sa prezvedieť, či som uhádol alebo hádam schybil. Nevybral som si mnoho: jeho tvár ostala, ako bola, usmievavá a prívetivá.

„Nebudete niečo potrebovať zajtra?“ spytuje sa už na odchode.

„Bývate často na nádraží?“ spytujem sa ho.

„Áno, prichádzam z času na čas.“

„K večernému vlaku?“

„Keď prídem, obyčajne prídem k večernému, ale i cez deň neraz.“

„Pohľadáme vás, ak nám bude niečo treba.“

Podvihol čiapku a odišiel. Ostali sme sami.

„Len či som mu nedal mnoho alebo málo,“ pílil som si hlavu. Dať primnoho padne ľúto príchodziemu do svetového mesta. Nie pre výdavok, ako pre starosť, či si nezadal a nevyzradil sa, že je neskúsený a neošúchaný v meste. I dať primálo je ľúto, lebo človek nerád sa ukáže skúpym.

„Bolo mu dosť,“ odpovedá môj spoločník, ktorý má predsa trochu zbehlosti v tých veciach. „Keby bolo bývalo primálo, nebol by sa ponúkol na druhý raz.“

A tak sa učíme pozerať na svet z praktickej strany. Vyberáme si pravdu po zrnkách z každej príhody, čo nás zájde.

Bolo sa i stmilo. Osvetlenie ulíc prevzali elektrické žiarovky. Široká ulica pláva v svetlách, nad domami stojí akási hmla, z nej vyžaruje sa svetlosť naokolo a tratí sa kdesi vo výškach. Neprebíja dovysoka; tma je predsa len prihustá, závisla ťažko nad mestom, sťaby ho chcela podchvíľou priklopiť.

Nepúšťali sme sa ďaleko do výskumov. Treba mať rozum v prvé časy. Vkerovali sme do ulice, ktorou sme prvej išli, čo je proti soche telegrafistu: spúšťali sme sa dolu ňou, kým sme neprišli do tichej ulice, kde máme dom. Bola prázdna, ako vymretá. Keď sme sa mali pustiť našou ulicou, pridalo sa mi pozrieť naľavo. Záplava svetla i na tej strane. Akoby bolo osvetlenie skvelejšie, než tu v našich uliciach. V svetlej hmle sa ukazuje budova veľmi výstavná, s krovom, obitým bľachom, a na ňom mnoho výhľadov a komínov.

„Tiež akési väčšie nádražie,“ ukázal som na stavbu spoločníkovi. „Vybieha na konci akoby v baštu. Pekná budova!“