ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vybrali sme sa zavčasu z domu a išli pešky za Louvre. I tu je premávka veľmi živá. Tramvaje a autobusy chodia preplnené, hádam väčšmi ešte, než čo idú k Opere. Treba povážiť, že smerom k Opere, keď sme my vyšli, premávka sa vybesnela z najhoršieho. Svet, ktorý mal prácu po obchodoch a pisárňach v strede, mal sa kedy premlieť čo z väčšieho. Iní, ktorí chodievajú postávať pred obedom po uliciach, ešte sa nevyredikali z domu, takže povozy, ktoré idú k veľkému stredisku, majú trochu ako oddychu na hodinu alebo dve.

Čo sa premávajú za Louvrom, nejdú postávať, alebo na kratochvíľu: idú všetko po práci, hoci nie sú zamestnaní vo veľkých, pekných obchodoch a módnych skladoch.

Prebehuje i na tejto strane mnoho tramvají, i autobusov hodne na všetky strany. I my sme skočili do jedného z nich a vytiahli si lístok na „Les Halles“.^[195]

„Ráčte nás upozorniť, keď prídeme na Les Halles,“ prosili sme vodiča, keď nám vydával lístok.

Knísal sa pred nami, ako povoz drgľoval. Niekedy, nevedieť prečo, začne sa hádzať zboka nabok sťa čln na mori. Zabavil sa dosť hodne pri nás, kým dal lístok, a ešte viac, kým nám vydal. Najprv vydal väčších, papierových, potom vyberal drobnejšie, čo drží v kapse pri boku. Dal nám niekoľko chutných žltých, ktoré sa ligocú sťa dukátiky: škoda byť, že im chybí váha i hodnota. Mohli by byť zlato. Chémia pri zbehlosti miešať kovy dovedna vynašla koviny, ktoré sa podobajú zlatu, hoci nechodili okolo neho. Naostatok nadelil nám cele drobných, väčších a menších, všetko niklových: tých, čo majú v prostriedku dierku, akoby uško. Kto chce, môže ich stýbať na drôtik, ako nosievali kedysi biagle po jarmokoch. „Veru nie, nezameškám,“ sľuboval nám úslužne. „Les Halles, veľmi dôležitá stanica.“

Šiel vyberať za lístky od druhých, čo tiež s nami vošli.

Bolo ich mnoho. Ostalo veľmi málo prázdnych miest. Druhú triedu dávno vypredal; miesta na sedenie zabrali, i zadnú plôšku zaplnili, čo stoja. V prvej, čo je vraj onakvejšia, jesto niečo prázdnych miest: ale i do nich sa usádza na každej stanici kto-ten, sťa keď záhradník dosádza bôbom jamôčky, čo ostali prázdne.

Povoz hrmí peknými ulicami: obchod pri obchode na jednej i druhej strane. Nielen obyčajné obchody, ale i veľké domy, čo ich volajú „magazínmi“ a čo neznamená sklad v pravom zmysle, ale niečo zvláštneho. Sú veľké obchody, z ktorých jednostaj čerpajú a rozvážajú tovar v krytých povozoch, pekne vyleštených a s veľkým menom domu a ulice zlatými písmenami. Zapriahnu obyčajne do nich hrdého samca oceľovej srsti alebo pejka, čo nosí šiju pyšne ohnutú a zarehoce na každého koňa, i na poníženého drožkárskeho, čo podriemkava, čakajúc na troch nohách a štvrtej trochu podtiahnutej, kedy ho prebudia rušať.

Onedlho sme vkerovali do skromnejších ulíc, ba i uličiek, akých v strede nevídať. Svet sa povytrácal, vstupovalo ho tiež málo. Mňa veľmi zabavilo, že sme v ulici Réaumur, meno, ktoré nikomu nebude neznáme, kto narábal teplomerom, už či do kúpeľa alebo obyčajnejším, do izby alebo vonku na oblok. Iste býval na týchto stranách učenec, čo ho vynašiel a zhotovil prvý.

,Mne sa všetko vidí,‘ myslel som si v tie časy, ,že veľký učenec predsa len schybil, že medzi bodom ľadu a varu urobil 80 stupňov a nie 100, ako jeho veľký protivník Celsius. Keby sa nebol zaťal na svojej osemdesiatke, nebolo by bývalo treba preratovať z jednej stupnice na druhú, určovať čísla na Réaumur a Celsius, prevracať ich z jednej stupnice na druhú. Mrcha bývala niekedy zábava na hodinách fyziky. Veľkí učenci majú neraz tvrdú hlavičku, študent neborák nesie obyčajne následky. Mne sa napríklad raz bolo stalo…‘

„A vy ste nezostúpili v Les Halles?“ vytrhli ma z myšlienok.

Bol náš vodič.

„Čakali sme, že nás upozorníte,“ odpovedali sme.

„Nezameškal som hlásiť, keď bola stanica,“ riekol určite. „Ani druhých som nevynechal, čo padnú do cesty. Nebodaj ste nedopočuli. Iní, ako vidíte, počuli a vystúpili.“

Mysleli sme, že nás upozorní osebe, a nie s ostatnými spolu. Ako sme sa naň spoľahli, tak sme sa ani nestarali, čo vykrikuje po staniciach.

„Teda sa prichodí vrátiť!“ odpovedali sme, teperiac sa z voza. „Len či budeme mať na čom!“

„O príležitosť sa nebojte. Zastane vám autobus práve na tomto mieste,“ poučoval nás. „Ale prejdite na tamten chodník; vracia sa protivnou stranou. Neprepaste Les Halles, keď na ne prídete! Dôležitá stanica,“ napomenul nás.

„Azda ich neprepasieme,“ zastrájali sme sa.

O malú chvíľu boli sme v autobuse, čo sa vracal. Bol preplnený. Prešiel niekoľko skromnejších uličiek. Na jednej začalo sa našich mlieť mnoho nadol.

„Les Halles!“ zvestoval vodič, ale akosi neboli sme istí. Nebol vyslovil veľmi jasne.

„Budú tu niekde Les Halles?“ spýtali sa ho pre lepšiu istotu.

„Áno, práve sme na Les Halles,“ potvrdil nám.

„No, konečne, nič sme nezameškali,“ tešili sme sa. „Aspoň sme boli v ulici Réaumura!“

Boli sme na námestí. Je na ňom čosi roztrasenej slamy, hádam i lístia, ba i papier kde-tu. Na niektorom nájde sa mastná škvrna, s krvavými pečaťami, vidno ich tiež čosi ďalej. Okolité obchody nie sú výstavné. Ukazujú vo výklade v obloku alebo vo dverách kuchynský riad, napospol potreby pre kuchyňu a domácnosť. Akoby podriemkavali; hádam ich pridusilo prituhé kupectvo, čo vyhúkne tu v okolí každé od boha ráno.

Na rínku predávajú zeleninu. I do susedných uličiek a ulíc natisli sa šiatre, ale jesto veľa i jednoduchých dlhých stolov. Predávajú, ako chcete: vo veľkom, ale i v malom, len tak pod holým nebom. Neďaleko sú i baraky, i v nich môžete dostať zeleninu. Roľníci a záhradníci z okolia dovážajú potravné články, speňažujú ich na trhu, čo môžu lepšie. Odtiaľto sa iste zaopatruje Paríž zeleninou. Kupovači si ju odnášajú sami a iste im ju dopracú i do domu.

Domáca pani, čo prišla kupovať, vojde s kúpou do tramvaje a dostane sa jej miesta. Batôžtek alebo košík bude držať na kolenách. Ak by bol uzol väčší, položí ho k vodičovi napredok. Sám vodič jej ho vďačne podá, keď jej príde zosadnúť. Vidno i vozne na poschodie, na tejto čiastke trati, čo tiahnu k veľkému trhovisku. Do oddielu na poschodí sa spracú i väčšie kúpy. Veľkých odberateľov, najmä priekupcov, čakajú vozy pod plachtou: v nich je ľahko doviezť tovar až do domu.

Ani sme sa nepúšťali veľmi ďaleko. Prechádzali sme sa najviac okolo rínočka. Bolo tu hodne ženičiek s vozíkmi, čo mali všakového ovocia: hrušky, slivky, broskyne, jablká, dyne, melóny, ananás, i hrozna pekný výber. Nevydržali sme dívať sa na toľké dobré veci, dali sme sa zviesť, že sme si vybrali, čo sa komu páčilo. Ujedali sme si len tak z papiera. Nie je veľmi slušné jesť na ulici, ani ich nevídať mnoho, čo sa pozabudnú a zajedia si: ale nám, cudzím, kto nám bude mať za zlé? Nie sme my na vine, ale pokušenie, čo číha zo všetkých strán.

Sotva by bol kto niečo povedal, keby nie skliepok s ovocím, čo bol náhodou hneď pri nás. Domáci pán vyšiel do dverí, pozastavil sa veľmi nad tým, čo robíme.

„Kto chce jesť na ulici, mohol by aspoň kôstky hádzať na cestu a nenechávať ich na chodníku,“ riekol nám, hoci nie som istý, či som jeho výpoveď vypísal doslovne.

Ja som jedol náhodou hrozno a odpovedal som: „Ja vôbec nemám čo odhadzovať,“ ukázal som na strapec, z ktorého som oberal zrnká.

„Ešte horšie, lebo odhadzujete zrná,“ zazlieval mi. „Ani zrná nepatria na chodník.“

„Málo sa mi pridalo odhodiť,“ odpovedal som. „Tie panie tam dali mi hrozno, čo je náhodou veľmi zdravé.“

„Práve preto, že odhadzujete jadierka.“

„Veru sa nepamätám, že by ich bol mnoho odhodil.“

Obzeral som sa po chodníku. Bolo čosi smetí, čo natrúsili iste, keď išli z trhu, ale jadierok nebolo nikde.

„I zo strapca odpadne zrnko,“ vytýkal. „Na ulici vôbec nejedia a neodhadzujú ohryzky po chodníkoch. Prídu kupovať: znechutí ich, že mám pred domom nečin. Kto stúpi na zrnko, pokĺzne sa ľahko. Ak sa komu čo stane, ja vyhorím.“

Pán obchodník vchádzal do hnevu; čím ďalej, tým väčšmi. A nemal prečo. Iba ak by, že ovocie, čo máme, nepochádza z jeho obchodu. Ale my sme neboli na vine, že sa nám videlo lepšie, čo predávajú ženičky. Najhoršie bolo, že nám odpovede nešli ako z rukáva. On odsekol odrazu a doprosta na každú našu poznámku. Neobzeral sa veľmi, či má pravdu a či sa azda neopakuje. Nuž radšej sme sa odpratali na iný chodník, aby sme hriechu nenadobývali.

Zeleniny predávajú mnoho, míňa sa jej po reštaurantoch a možno viac po domoch. Mečnikov naúčal, že surový šalát škodí, lebo na ňom sa usadzujú zárodky nákazlivých chorôb, ale ľudia neradi počúvajú výstrahy múdrych: nechcú uznať, že kyša a cmar, ako vynašiel Mečnikov, sú najistejším liekom proti tým zárodkom.^[196] Ale Mečnikov bol Rus, mal rád kyslé mlieko. Tu, ako všade inde, dávajú na stôl miesto kyslého mlieka víno alebo pivo. Vodu, pravda, minerálnu, dávajú tiež, ak sa hosť chce radšej zaobísť na vode.

Mäso sekajú v zvláštnych jatkách; je ich veľký rad, jedna pri druhej, v stavbách zo železných priečok, vyplnených múrom a či cementom. Mäso predávajú veľmi dobré, nič horšie od Buenos Aires, už či je baranina alebo hovädzina. „Gigot“^[197] je kúsok, ako vidno, obľúbený. Predávajú ho osebe: zodpovedá zadnej štvrtke s chvostom. Pozreli sme i ceny, aké sú. Neboli vysoké, najmä keď povážime, že sme nie v kraji, čo oplýva mäsom ako Južná Amerika. V cenách tunajších a tamojších nenašli sme veľkého rozdielu, a neviem, či ho vôbec bolo.

Ale kurčatá nezdajú sa tučné. Možno tučné a súce sa sem ani nedostanú. Husi akoby boli pridrahé; ale ich ani nebolo mnoho na predaj. Nenadišiel im čas, alebo hádam nestoja o ne toľme ako na našich stranách.

V tie dni sa bola započala „sezóna“: začali sa poľovačky. Ktorýsi veľký denník bol prihotovil na ich počiatok veľký článok. V ňom boli znesené do hŕbky poľovnícke skúsenosti a rozpomienky povestných poľovníkov. Rozprávali, pravda, len nakrátko, kde a kedy sa ktorému najlepšie povodilo pri otvorení poľovačiek. Bola ozajstná anketa, ako teraz prišlo, tak sa ukazuje, do módy zavádzať ich pri každej veci.

Vyzerali sme na trhu, ako sa vydarili toho roku prvé poľovačky: pozorujeme, že sa poľovníkom nepovodilo najlepšie. Les Halles nezapratali divinou; vidno jej málo a ani po obchodoch v meste nevídať jej mnoho.

Na našej hospode sme, pravda, hneď zbadali, že „otvorili“ poľovačku. Domáceho pána nebolo tuším za dva dni doma. Vrátil sa včera okolo olovrantu: pred večerou sa rozšírila z kuchyne po chodbe a čosi i po schodoch vôňa paprikáša a či ho ako volajú. Otvoril poľovačku ako svedčí, doniesol niekoľko tučných jarabíc.

Po návštevách, ako táto v Les Halles, kde sa miesi mnoho ľudí na hŕbe, padne dobre oku, keď si môže poblúdiť voľne po Paríži. Voľný priestor zíde sa ešte väčšmi, keď navštíviš veľké zbierky alebo obchody, kde je napospol mnoho predmetov a málo priestoru, bohatstvo obsahu a tesnota miesta.

Paríž má na mnohých miestach, môžeme povedať, na všetky strany, rozosiate veľké plochy, čo ostali nezastavené. Veľký je výhľad spred kráľovských dvorov, od Invalidovne, ale i od Trocadera. Kam sa obrátime, Paríž nás ohromí štedrotou: ukáže nám, že zem pokladá za vec, ktorú nehodno brať do povahy.

Tiež som stál pred dvorom neďaleko od švárnej Elsasanky a pozeral na Champs Elysées. Z nábrežia, nebodaj odkiaľsi od Pont Royal, prišiel človek v čiapočke, počerný, nevysoký a zastavil sa tiež. Možno si myslel, že sa azda stalo niečo zvláštneho, keď pozerám tak pilne.

„Niečo nového?“ spýtal sa ma naostatok.

„Pozerám len tak odtiaľto nadol a či je dohora. Neviem, či nezovšednie ľuďom, čo bývajú v Paríži a majú ho pred očami každý deň: ale mne je výhľad odtiaľto vždy nový, akoby ho videl prvý raz.“

„Hm, ako vidím, nie ste dávno v Paríži.“

„Veru nie dávno, niekoľko dní,“ priznal som sa.

„Ja zaskočím častejšie do Paríža. Raz, ale častejšie dva razy do roka: ako sa pridá. Ale ešte nezovšednel ani mne. I ja mám na ňom čo obdivovať.“

„Možno i Parížanom sa stane, že si zastanú a začnú sa prizerať. Čo videli mnoho ráz, padne im znovu do očú a začne sa im ukazovať ako nová vec.“

„Môže sa i to stať, prečo by nie?“ uznáva i on. „I mne dnes napríklad. Obchodné veci som vybavil. Nemal som predbežne čo robiť. Preobliekol som sa, vidíte, za cudzieho a vyšiel som na ulicu. Dívam sa veľmi vďačne s vami, sťaby bol prvý raz v Paríži.“

„Čo obdivujete najväčšmi?“ spýtal som sa ho.

„Celý Paríž!“ odpovedal. „Ale najväčšmi ma predsa len mýli, ako mohol zgazdovať toľko slobodného miesta. Či je nie napodiv? Toľké polia prázdne v srdci samého mesta. Stromy a kvety nerátam.“

„Veď i ja pozerám, odkiaľ sa ho vzalo toľko. Zvýšiť ho nezvýši ľahko v meste.“

„Keby mali predstavení mesta ducha obchodníckeho, mohli by utŕžiť pekné peniaze.“

„Hm, nebol by obchodík najhorší.“

„Veľmi dobrý, môžem vás ubezpečiť,“ zvolal oduševnene. „Ja som obchodník, v tých veciach mám nos, čo sú domy, pozemky… Páni mesta mohli by vystaviť veľké obchody hneď tu: z jednej i druhej strany. Dostali by pekný prenájom. Alebo ak by chceli napríklad predať: mohli by zem rozparcelovať. Platili by im na metre, možno na decimetre.“

„Veru, mohlo by byť groša,“ uznal som i ja. „Vidíte, z obchodného stanoviska sotva kto ešte pozeral na tieto miesta.“

„Ako bude hľadieť, kto je nie obchodník?“ odvetil on. „Len obchodník berie na vážky, napríklad, miesto a okolnosti. Pri rieke by vyšli pekné mlyny, ale i mydlárne a iné podniky. Odplácali by sa dobre.“

„Z mlynov by bolo osohu, keby začali vyberať mýto, alebo už poplatky. Ale sklepy by sa vyplácali ešte najlepšie.“

„Ja by našiel miesto,“ rozvažoval on, „kde by bolo vystaviť baraky a zariadiť v nich nocľahárne automobilom. Okolo des Invalides a na Champs de Mars bolo by pekného miesta. Mali by cez noc kde skloniť ustaté hnáty.“

„Magistrát Paríža si rozmyslel inakšie,“ riekol som ja. „Nechcel prázdne miesta a radšej ich nevyužíva: aby sme mali na čo pozerať, keď vyjdeme z múzea, obrazárne alebo magazínov.“

„A verte mi,“ zvolal on, „ani to je nie zlý obchod. Výhľady na veľké polia vábia nás do mesta s našimi frankmi a dolármi. Ešte nastavia naokolo palácov a sôch a sošiek. Všade podstrčí umeleckých zvláštností. Máte sady, kvety, sochy, máme sa na čo dívať.“

„Má od nás teda i peniaze a ostanú mu i prázdne miesta,“ riekol som. „Majú predsa i obchodného ducha čosi!“

„Áno,“ prisviedča on, „ducha vypočítavého. Nehľadia na chvíľkový zárobok, ale hľadia mať hostí čím ďalej, tým viac. Od nich vyberajú stálu náhradu…“

V to popoludnie sme šli do rue Richelieu,^[198] kde sú miestnosti Československej besedy. Boli prázdniny, študentov nebolo; ale bolo predsa dosť členov, čo sú i v prázdninách viazaní k Parížu. Mládež sa počne onedlho vracať, miestnosti československej spoločnosti parížskej zasa ožijú.

Prijali nás srdečne prítomní členovia: dali nám poprezerať miestnosti, kde býva obyčajne živo a veselo a pestuje sa bratstvo medzi členmi. Prichádzajú sem nielen príslušníci našej republiky, ale i Juhoslovania, najmä študenti; nadväzujú sa bratské styky a priateľstvo medzi domácimi a hosťmi.

Pozdejšie nám bolo ešte milšie, keď začali prichádzať i starší členovia spolku. Dozvedeli sme sa, že ich býva najviacej v okolí ulice Richelieu, teda v samom strede mesta. Majú na výhodnom mieste svoje obchody, dielne a živnosti. Vodilo sa im v Paríži dobre, najmä pred vojnou. Kým trvala vojna a po nej, nemali sa dobre. Obchody a remeslá stáli, nemal sa kto okolo nich obracať: tí, čo mali všetku starosť na hlave a boli by sa usilovali, vstúpili hneď v deň po vypovedaní vojny za dobrovoľníkov do francúzskeho vojska. Za celý čas ich rodiny ostali bez otcov, i blahobyt počal klesať. Nejeden, čo vstúpil do vojska dobrovoľne, vrátil sa s ranami. Bolo ich i takých, čo sa už nevrátili, rodina ich už viac nevidela po slávnostnom dni, keď tiahli na nádražie spolu so ženou a deťmi, aby ich odprevadili a rozlúčili sa s nimi, možno i navždy. Tento šľachetný skutok Čechov, bývajúcich v Paríži, pritiahol im lásku a priazeň Francúzov: bol dôležitý i pre ďalšiu budúcnosť, bol základný kameň na budovu československého štátu a národnej samostatnosti, čo v ten deň položili.

Videli sme i starých, záslužných členov, ktorí boli pri skromných počiatkoch zakladateľmi tohoto združenia. Dnes prekvitá, má mnoho členov najmä od prevratu, odkedy navštevuje Paríž mnoho príslušníkov nášho štátu; viac než bývalo predtým, keď zriedkakto mohol ísť do Paríža. Vytýkali nám, že sme prišli prineskoro, keď sme už na odchode.

Boli sme v Paríži prikrátko, aby sme boli mohli stačiť na všetko.

„Možno ešte prídeme,“ sľubovali sme. „Kto príde raz do Paríža a odnesie si z neho kúsok, nie je spokojný. Bude sa ťahať zasa nazad, aby odniesol i to, čo si prv nestačil odniesť…“