ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hneď z príchodu bolo treba pokonávať naše veci v peňažných ústavoch. Zasa na nás naľahla starosť, aby sme už raz vymenili listinu, ktorú nám dali na Londýn. V Bordeaux nechceli zahryznúť do jabĺčka, vykrúcali: bolo treba ísť hľadať v meste ústav, ktorý by nás obslúžil. Boli by sme najradšej, keby bol našský: s ním by sme sa azda ľahšie dorozumeli a našli u neho iste viac ochoty ako v Bordeaux. V to ráno, keď sme zišli do prízemia, pýtali sme sa domácej panej:

„Či by ste nám nedali adresár mesta Paríža?“

Z kuchyne vyšla jej matka, staršia pani. Načúva pozorne, či pochytí, čo hovoríme. Ani ona, ani jej dcéra nemohli na prvý raz uhádnuť, čo vlastne chceme.

„Nedbali by sme pohľadať v knihe, v ktorej sú ulice, banky, divadlá a také veci,“ vysvetľovali sme im.

„Ach, nemôžu sa vynájsť v Paríži!“ vraví stará pani dcére. „Hľadajú čosi, a nemôžu nájsť. Aká bieda a starosť!“ ľutuje nás.

„Veď nieto nič ľahšieho!“ zvolala mladá pani naradovaná, že nám môže poradiť. „Musíte si pohľadať Botan.“^[69]

„A kto je to ten Botan?“ spytujeme sa.

„Knižka, v ktorej nájdete všetko, kde je čo v Paríži. Ešte i okolie Paríža nájdete v nej: všetko, čo len chcete,“ vysvetľuje nám.

„Práve taká kniha by sa nám zišla,“ zvolali sme nalakomení. „Vravíte, že sa volá Botan?“

„Áno, Botan,“ potvrdila mladá pani.

„A píše sa takto?“ pýtal som sa z opatrnosti a napísal som do knižočky veľmi zreteľne: „Botan.“

„Vala,“^[70] prisvedčila pani. „Veľmi dobre. Volá sa Botan.“

„Majú ho v kníhkupectve?“ spytujeme sa.

„Majú ho vo všetkých obchodoch,“ zvolala. „Ale my ho nemáme.“

„Preto nič. Pohľadáme ho.“

Išli sme raňajkovať do kaviarne na rue du Bac.

Boli sme už dosť dobre privykli v našej tichej ulici a v rue du Bac. Prv, ako sa príde do kaviarne, je kníhkupectvo, ale menšie. Predávajú v ňom plány mesta, vodičov po Paríži, romány, novely. Hlavný predaj bude časopisov. Majú všetky denníky: každý má priehradku v stojane, kde čaká kupovateľa, zložený do osmorky vo stôsiku. I ja som si kupoval novinky v tom obchode každé ráno. Domáci pán vyšiel z miestnosti na chodník, oddal mi patričné číslo a ja som mu zaplatil, čo patrilo. Ale tretie či štvrté ráno už nevyšiel z miestnosti, iba čo pozdravil. Novinky som si vybral sám z priehradky, peniaze položil na stojan k drobným, čo tam boli na hŕbke. Bol som videl mnohých, čo prechodili, že položili peniaze, vyňali novinky z priečinka a išli svojou cestou. Nejeden, ak nemal drobných, dal väčší peniaz a vybral si drobných toľko, koľko mu patrilo vydať.

Keď pán obchodník nevyšiel po peniaze, ale iba riekol „Voila,“ čo znamenalo iste ako dobre, že je vec v poriadku: pomyslel som si sebevedome, lebo mi veľmi lichotilo:

,Teraz som už Parížan! Prijali ma do susedstva ako sú druhí.‘

Vtedy som sa i opovážil pohladiť po prvý raz veľkého čierneho kocúra, ktorý si priadol na stojane pri hŕbke drobných. Kocúr sa dal pohladiť, uľahoval, preťahoval sa pod dlaňou a dudal ešte tuhšie. Bolo vidno, že sa mu hladkanie páči odo mňa, ako od iných, čo kupovali v obchode. Nikde nevídať takých pekných mačiek ako v Paríži. Majú ich iste veľmi radi a opatrujú ich dobre. Vidno ich všade po obchodoch, kde si vedú ako doma. Obchodníci ich možno držia z povery: ako v Južnej Amerike podkovu, ktorú zabíjajú do prahu na obchode. Ale podkova musí byť nájdená niekde na ceste. Možno držia ich na zábavu alebo ozdobu miestnosti, ak nie práve kvôli myšiam.

V to ráno som si tiež vzal noviny, zaplatil, čo patrilo, ale som vstúpil do obchodu.

„Prosím vás, predajte mi Botan.“

Obchodník sa trochu zarazil, čo to pýtam, potom mi vyznal:

„Ja veru nemám Botan.“

,Zahanbil sa akiste, chudák, že mu chybuje v obchode taká kniha, ktorú kupujú podchvíľou,‘ pomyslel som si. Bolo mi ľúto, že som ho uviedol do rozpakov. Porúčal som sa.

V kaviarni sme už boli ako doma. Posluhovala nás najviac slečna: bolo badať, že veľmi vďačne. Niekedy sa nám prihovoril i domáci pán.

„Veľmi mrcha čas dnes,“ riekol, ak pršalo. Obyčajne dodal: „Toho roku sme ani nemali leta.“

„Veľká škoda!“ odpovedali sme. „Veľmi nepríjemné.“

Neviem prečo, ale všade sme tisli slovo „veľmi“. Hľadeli sme užívať mocných výrazov, že nás ľahšie porozumejú.

Začínali sme už rozoznávať hostí riadnych od tých, čo zaveje medzi nás náhoda, ako zaviala nás. Okolo desiatej prichádzajú do miestnosti v dlhých bielych kytliach, iste čo pracujú po skladoch, hádam i v dielňach, napríklad v kníhväzačských. Ešte viac ich prichádza v modrých blúzach, s okrúhlou bliaškou na prsiach: prevážajú, skladajú a nakladajú batožinu na železnici. Prichádzajú z blízkeho „Gare d’Orsay“,^[71] nádražia, v ktorom sme i my boli vystúpili. Zaskočia do kaviarne, ako zhovorení, dva razy denne: na druhé raňajky a na olovrant. Zajedia si chleba s rezníkom, čo už gazda bol pripravil. Iní si donesú kus studenej pečienky a prídu si iba zapiť, alebo kvôli spoločnosti. Nosiči pracujú namáhave, treba im silnej chovy. Ale vidno, ťažká práca ich nerozhorčuje. Sú veselí, žartujú medzi sebou a s inými hosťmi, čo sú hádam malí obchodníci, menší úradníci, alebo možno pomocníci v obchodoch. Bočná miestnosť je tiež plná. Prídu chlapi v blúze, vytiahnu balík s merindou a zajedajú si výtečným chlebom, kúpeným v pekárni. Hostí z bočnej, čo netŕžia mnoho, iba čo vypijú pohár pri jedení a zas idú po práci, obsluhuje najviac sama slečna, veľmi radostne. Neraz si i postoji pri nich, pozhovára sa, ak práve nemá naliehavej roboty za pultom.

Pod plachtou usalaší sa neraz väčšia spoločnosť, tiež v určité hodiny: keď prihrmí vlak na Gare d’Orsay. Donesú kufríky a škatule, často iba skromné batôžky a košíky. Ženičky nie sú oblečené podľa módy, ale len tak po dedinsky. Ruky majú vyrobené a neúhľadné. Onakvejšia ich skryje do rukavíc, počerných, z pletiva. Neraz ženičky sú v bielych čepčekoch, pletených všakovak, ale bez mašlí a iných príveskov. Ktovie z ktorých krajov prichodia? Medzi nimi vídať starenky svieže a veselé. V čepčeku a kabátiku s temným šnurovaním ponášajú sa na naše ženičky v starých časoch, keď nosievali mentiečky. Možno je to ľud z okolia. Donesú si v batôžku alebo v koši merindu, pečienku dobre pripravenú, ktorú iste doma prihotovili na cestu do hlavného mesta, väčší peceň domáceho záživného chleba. Posadajú za stôl, ujedajú si, vynukujú sa a zapíjajú si dobrým bielym vínom, ktorého im gazda natočí.

Iný, čo príde na Gare d’Orsay, donesie batožiny niečo viacej: kufor alebo väčší kôš, ktorý mu prekáža. Má mnoho batožiny a možno sa poberá hľadať si hospodu, alebo ísť po práci po meste, pri čom by mu batožina zavadzala. Zasadne si v bočnej miestnosti, zaje si, vypije pohár vína a batožinu zverí domácemu pánovi, aby ju nemusel so sebou vláčiť.

„Veľmi dobre!“ kývne mu on. Ukáže mu kút v hlavnej miestnosti, kde ju môže nechať, kým si ju bude môcť odniesť. A batožina ostane v kúte celý deň, nikto sa o ňu neobzrie, ani sám gazda: nebojí sa, že mu ju odnesú…

Dobre padlo stopovať život, ktorý sa odohráva ticho a pokojne v šumiacom ruchu veľmesta, sťa život mestečka, alebo práve pokojnej dediny.

„Aká prítulná miestnosť, hniezdo dobrých, jednoduchých ľudí,“ pochvaľovali sme si, „na dva kroky od Tuillerií a Palais Royala.“

Jedia, pijú osebe alebo spolu; kto čo potrebuje, berie si sám z pultu. Batožinu nechávajú pod opaterou gazdu, ktorý veru nemá kedy dozerať na ňu veľmi: neraz ani nevie určite, čia je ktorá. Hostia prichodia, pohodia veselé slovo. Príde slúžka od pekára v papučkách, s košíkom voňavých rožkov a dobrého pečiva. Kým gazda vyberá z koša a ukladá do košíkov, čo mu doniesla, hovorí jej tichým hlasom iste kadejaké pestvá: ona sa smeje, že jej slzy tečú. Iní hostia nepokazia, priloží každý, čo môže.

„To veru nie je Paríž, priateľu! Veď sme my tu v akomsi mestečku, alebo hádam na dedine!“ zvolali sme neraz.

Cítili sme sa veľmi dobre medzi nimi. Nezbadali sme ako, iba keď sme sa stali i my súčiastkou tohto sveta. Káva nám inde nechutila. Rožky nám neboli nikde tak dobre vypečené a chutné. Musela byť veľká prekážka, ak sme vystali v ustálené hodiny z kaviarne na rue du Bac. Iní hostia nám privykli. V jedno ráno jeden z nich vykladal karty: iným ich bol vyložil a pokladal si za povinnosť neobísť ani nás s vecou, ktorá sa iným páčila…

V to ráno nás trápil Botan. Pobrali sme sa ulicou du Bac, ale nie na nádražie. Išli sme protivným smerom, kým sme neprišli na širokú ulicu. Pomník telegrafistu Clauda Chappeho je pred nami, našli sme zas kníhkupectvo, kde nás bol doviedol náš priateľ hneď v prvý večer.

Bolo ráno, ale v obchode už bola vysoká pani. Bola oblečená a vyriadená úplne. Tuším poprávala niečo, nebodaj šila: aspoň odložila niečo ako šitie na stoličku, keď sme vošli. Tiež obchod niečo tichý, čo ide poľahky. Nevídať v ňom mnoho sveta, kocúr priadol na pulte. Nuž pocity a dojmy, ktoré zbieraš mimochodom. Nehodno z nich určovať, ako sa komu vodí: čo má, alebo čo prijíma a neprijíma.

„Prosím vás,“ spytujem sa panej, „nemali by ste Botan?“

„Botana nemám,“ odpovedá. „Ale mám tuto dobrú knihu.“

Dala mi do ruky belasú knižku. Poprezeral som ju povrchne; v nej nebolo, čo som hľadal. Bola tá istá, ktorú mi bola ponúkla v prvý večer.

„Nemáte takej, kde by bol adresár úradov, peňažných ústavov a obchodov?“ vysvetľoval som jej.

„Nie, Botana ozajstného veru nemám.“

Vyšli sme na širokú ulicu trochu zarazení.

„Dnes nemáme šťastia,“ žalovali sme sa. „Nemôcť nájsť v Paríži vec jednoduchú, ako Botan! Pôjdem ho pohľadať do veľkého kníhkupectva.“

Neboli sme v nepatrnej ulici. Široká cesta, stromoradia, veľká premávka: všetko dosvedčuje, že sme v ulici veľkej. Na rohu je meno veľmi známe: „Boulevard Saint Germain“.^[72] Neďaleko je veľký starý palác, v ňom je ministerstvo, myslím, verejných prác.

Ale mali sme pocit a či skôr predpojatosť, že srdce Paríža, obchodného a svetáckeho, je na Place de l’Opéra.^[73] A veľké pohodlie dostať sa naň. Máš tramvaje a autobusy na všetky strany Paríža, čo sa na ňom schádzajú. Išli sme i my k Opere hľadať pomoci.

Autobus, ktorým obyčajne chodievame k Opere, odviezol nás i teraz. Zostúpili sme hneď na počiatku avenue de l’Opéra, kde je veľké kníhkupectvo, známe hádam v celom svete: majiteľ jeho má to isté meno ako pôvodca kníh veľmi rozšírených všade, ktoré rozprávajú o zjavoch na oblohe a nebeských telesách.^[74] Človek ešte iba prášil knihy, ktoré sú na stojanoch predo dvermi obchodu.

„Prosíme vás,“ spýtali sme sa ho, „nemáte Botan?“

„My ho veru nemáme,“ odpovedá on.

Boli sme zarazení. Veľké kníhkupectvo, hádam z prvých v Európe: a nemať Botan! Nemohli sme sa ani spamätať.

„Adresár obchodov, peňažných ústavov,“ naliehali sme.

„Máme celý výber vodičov,“ ukazoval nám na stojane.

„Veríme, ale tých nám netreba. My hľadáme Botan.“

„Ľutujem, Botana nemáme.“

„Poďme k Opere,“ radil som. Na ktoromsi boulevarde a či avenue videl som veľké zastupiteľstvá paroplavebných spoločností, úradovne pre cestujúcich. „Je tam kdesi okolo Opery i úradovňa pre cesty v povetrí. Už len kdesi musia mať Botan.“

Išli sme. Čas nebol veľmi pekný, ako včera. Na rohu avenue de l’Opéra a boulevarda des Capucines^[75] čakalo nás v to ráno zvláštne prekvapenie. Našli sme, čo nájsť v Buenos Aires alebo v Santiago de Chile^[76] na každom rohu, ale čoho sme v Paríži dosiaľ nevideli: dielňu na leštenie obuvi. Je cele jednoduchá. Drevená truhlička, v nej poukladané riadiky. Truhlička je hlavný kus: na ňu postavia nohu, keď si dajú čistiť obuv. Opätok príde do jamky, aby sa obuv nepomkla pri čistení.

Čistiteľ má tie isté spôsoby a zásady v práci ako jeho súdruhovia v Amerike. Ibaže nevytiera obuv hodvábnou handrou tak dotuha a rýchle, sťaby hobľoval, že sa obuv začne blyšťať sťa benátske zrkadlo a na nohu príde horúčava, až páli, od takého trenia. On tiež šuchá veľmi mäkkou handričkou, ale ju dá do gundže a šuchá pomaly a šetrne, aby ti otlaky nerozohrial. Obuv sa neleskne ako v Buenos Aires, ale je čistá a blyští sa ešte ta.

Navštevovatelia veľkej kaviarne oproti, čo pochodia z Južnej Ameriky, pôjdu si iste k nemu čistiť obuv. Pritom zabudnú na boulevard des Capucines a predstavia si, že sú niekde na Avenida de Mayo^[77] alebo na Paseo de Julio v Buenos Aires. Podobnosť je tým väčšia, že premávka tu nie je o nič menšia, ak je nie väčšia, ako tam u nich. Ale v Paríži peší človek nie je predsa ohrozený toľme ako v Buenos Aires, kde taxi idú ticho, kĺžu sa po hladkej dlažbe pošepky akosi, lebo ju vymastia často surovým petrolejom. Majú ho, koľko chcú, vo veľkých studniach v Comodoro Rivadavia.^[78] Taxi v Paríži trochu hrkoce; keď prechodíš krížom ulicou alebo cestou, počuješ ho, že ti je za pätami. Iste sa zhumpľoval trochu i on, chudák, vo vojenskej službe…

Čistiteľ obuvi bol už starec s okuliarmi a peknou šedivou bradou. Na hlave mal čiapočku bez striešky, ako ju mávajú majitelia domov, keď sú v svojom dome, ibaže jej chybí zlatá kystka. Vyčistil nám obuv poriadne, vykefoval nám šaty, ako svedčí, a salutoval. Neviem, či bol Talian: v Južnej Amerike, čo patria k jeho cechu, sú napospol Taliani a najviac vari synovia „della bella Napoli“.^[79]

Niekde v tom okolí sme vošli do úradovne cestujúcich.

„Prosím vás, máte Botan?“

„Predáme vám lístok na loď: do Severnej, do Južnej Ameriky, do Sidney,^[80] alebo na Cap Nord,“ ponúkol nám úradník.

„Ja by radšej kúpil Botan,“ navrhoval som ja.

„My ich nepredávame. Máme lístky. Cesta do Norvéžska je najkrajšia teraz podjeseň.“

„Veru sotva pôjdeme toho roku,“ vyhovárali sme sa.

Chceli sme sa zberať, a on nám navrhol:

„Vezmite si vodiča, zíde sa vám i on.“

Ukázal nám belasú knihu, ktorú nám i inde núkali.

Boli sme zasa na ulici. Vrtel nám v hlave Botan, kde sa skrýva, že ho nenájsť. Videli sme veľké kníhkupectvo.

„Nie je nakladateľstvo,“ všimol som si lepšie, „iba kníhkupectvo, ale ohromné. Nakladateľ hľadí odpredať svoje výrobky. Kníhkupec nemá prečo natískať jednu knihu a pritajiť druhú, keď má osoh na jednej ako i na druhej.“ Vošli sme do obchodu.

„Prosím vás, máte Botan?“

„Botan?“ zadivil sa trochu kníhkupec: „Veru nemôžem slúžiť.“

„A ako je to,“ spytujem sa, „že tej knihy nikde nedostať?“

„Malý odbyt,“ vyhovára sa kníhkupec. „Nevyplatí sa. Je ako úradné vydanie. Nedržíme ho v obchodoch.“

„Podivné!“ žalujeme sa. „Bez neho v meste nikam, a nemáš ho kde kúpiť.“

Už sme sa nechceli dať odpraviť hocijako. Prichodilo prísť veci na koreň už čo ako. V pomykove mi zišlo ešte čosi na um.

„To dielo potrebujeme, nemôžeme sa hnúť bez neho. Adresár mesta musí už len byť kdesi!“ dohováral som kníhkupcovi. „Ak ho nepredávajú, azda ho budú požičiavať niekde. Alebo ho možno vyložia pre upotrebenie obecenstva!“

„Akože,“ odpovedá on. „Nájdete ho temer všade.“

„Poraďte nám, kde by sme ho našli, tu niekde v blízkosti,“ prosili sme ho.

„Hen vám je poštový úrad. V úrade ho nájdete.“

Ďakovali sme ochotnému človeku. Poštu bolo ľahko nájsť, je za samou Operou. Prichodilo nám ju obísť: jej budova sa veru rozložila. Zaujala pre seba hneď celé námestie.

„Čo bude v nej takého?“ rozmýšľali sme. „I na Veľkú operu je akosi primnoho, čo tu vidíme.“

Dali sme Opere nateraz pokoj, ponáhľali sme sa na poštu.

„Prosím vás, kde je Botan?“ spýtali sme sa pána, pracovavšieho za sklenou priehradkou.

„Ráčte ísť ta,“ ukázal perom v jednu stranu.

Vyzeráme, kde je: ale nešťastného Botana nevídať.

Jeden pán stál pri stole, prehrebal sa v akýchsi bachantoch: lajstre, či čo, ale doriadené. Pán bude „obecenstvo“ ako i my. Svedčnejšie unúvať jeho, ako ísť domŕzať úradníkov.

„Prosím vás, nevedeli by ste nám povedať, kde je Botan?“ pýtame sa ho.

„Ráčte, tu ho máte!“ odpovedá nám. Hneď sa i pomkol trochu, aby bolo i nám miesta pri stole. „Ťažko sa vyznať,“ ponosuje sa. „Je v kusoch, niečo sa i roztrhalo…“

Pekná veru knižočka! Bol bachant veľkého formátu, hrubý a ťažký. Na stole ležali z neho tri a či štyri kusy ako hrubé zväzky. Rozdelili ho cele rozumne, aby viacerí mohli sa v ňom prehrebať odrazu. Ktože by šiel kupovať toľké lajstre a tobôž ich vláčiť so sebou po Paríži. Ani v batožine by im ľahko nenašiel miesta.

Hoci bol v kusoch, poniektoré stránky zafúľané, iné potrhané, obslúžil nás jednako veľmi dobre. Našli sme dosť ľahko adresy, ktoré nám boli treba. S adresami ľahko sa vynájsť. Máme predsa plán mesta: môžeš prísť, kde sa ti páči.

Botan nám radil ísť najprv do rue de la Chaussée d’Antin. Na pláne stojí, že je hneď za Operou.

„Odbavíme sa chytrejšie, ako sme sa nazdali,“ tešili sme sa. „Netreba sa nám ďaleko unúvať.“

Hľadáme okolo námestia všade rue de la Chaussée d’Antin, nemohli sme na ňu potrafiť nijako.

„Kadial sa ide na rue de la Chaussée d’Antin?“ spytujeme sa strážnika, stojaceho pred ktorýmsi veľkým obchodom.

„Pôjdete týmto smerom,“ ukazuje nám klockom. „Za samým rohom, čo tam vidíte.“

„Veru, priateľu,“ uznali sme velmi vďačne, „nieto plánu mesta Paríža nad strážnika…“