ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Odtrhli sme sa od obrazov a hľadeli zasa byt ľahostajnými.

„Či by ste sa nešli prejsť?“ navrhli sme.

„Poďme,“ súhlasili ostatní.

Tamvon je slnce, veselo. Slečny skočili ochotne a vyšli popredku. Život a mladosť necíti sa dobre v dome, kde sídli smútok a v povetrí mu visia samé smutné rozpomienky.

Vyšli sme zasa na ulicu. Obrátili sme sa do vrchu hrboľatou dlažbou z hrubých zvariakov. Domy sú staré, všetko ako náš. Badať, že majú múry tiež hrubé, brány pevné a ťažké.

Na poniektorom vidno bielu záplatu: kusy, ktoré vybielili nedávno. Biela farba záplat veľmi odráža sa od ostatku.

„Aké sú to biele miesta po stenách?“ pýtame sa.

„To sú znaky, ktoré nechala vojna, ako na pamiatku,“ odpovedá hostiteľ. „Na každom mieste, čo vybielili znovu, vybúšila strela a vytrhla po kuse z múra.“

„Vidno hodne tých znakov!“ zvolali sme, obzerajúc si trochu pozornejšie okolité domy. „Niektorý je rysavý. Nemáte sa čo žalovať. Máte hodne pamiatok z vojny.“

„Nájde sa ich čosi, nájde. Uvidíme tu ďalej. Vidíte, tu nebolo veľmi zle: diery, ktoré ľahko zamurovať. Ostane iba biely fľak na stene.“

„Boli by ho mohli zatrieť,“ riekli sme. „Nebolo by treba, iba obieliť celý dom znovu.“

„Áno, veľmi ľahko,“ uznal i on. „Nebolo by znaku. Ale tuším už len ostanú tak, so záplatami.“

„A načo?“ spýtali sme sa.

„A kto ho tam vie?“ odpovedá on v rozpakoch. „Nechávajú ich tak, ako sú, napospol. Nie že sa azda zriekli, ale ja myslím, že ich nechajú, aby bola pamiatka.“

„To ako že neodpustili ešte!“ zvolali sme.

„Škoda sa stala,“ odpovedá on. „Škody veľké, väčšie, než badať na prvý pohľad. Pochopíte, nie je ľahko odpustiť, tobôž zabudnúť…“

Nuž ľahko nahliadnuť, že pokojný obyvateľ neodpustí odrazu škodu, ktorú mu urobili bez príčiny na otcovskom dome. Odpustiť ešte by len odpustil hádam, ale ťažko zabudnúť.

„Tiež hodná záplata,“ ukázal som na blízky dom. „Má veľmi dlhý chvost akýsi.“

„Práve čo som prvej spomenul o škode. Vidíte dieru, ktorú vytrhol granát z múru. Z nej vychodí dlhá puklina skoro až nadol. Môžeme povedať, celá stena sa rozčesla. Zvonku nebadať veľkej škody, ale stena sa rozpukala celá. Okrem veľkých trhlín budú menšie. Budú i také, čo ostali v hĺbke. Ako môžeme vedieť, čo sa stalo múru? Možno, že je roztrhaný na kusy, podkľakne odrazu, hoci zvonku nebadať zmeny.“

„Veru dosť ľahko, že je škoda väčšia, než sa ukazuje,“ uznali sme.

„Majitelia si poprávajú sami svoje škody?“

„Vláda im dala náhradu, ako na koho príde a či koľko bude stáť reparácia. Škody, ako vidíte tu naokolo, nieto. Zalepili diery, ako mohli, dostali i náhradu, čo patrila,“ zvestoval nám on. „Nemá viac čo pohľadávať nikto.“

„Ale nahradili azda i trhliny v múroch?“ spýtali sme sa. „Iste vzali do výpočtu i škody, ktoré sú nie zrejmé: napríklad otras, čo dom zniesol, keď doň búšila strela a rozčesla ho nadol: keď mu roztrhala vnútorný tmel, čo ho drží dovedna a spája kameň s kameňom…“

„Nahrádzajú škody, ktoré sú zrejmé a čo treba reparovať. Škody, čo sa skryli pod vakovkou, nik nepôjde vyhľadávať. Obyvateľ cíti veľmi dobre, že škody mu nenahradili a ani nemôžu nahradiť. Trhliny a všetky pukliny vyjdú pozdejšie najavo, po rokoch: napraví ich čas, ako hovoríme.“

„Urobili, čo bolo hlavné, náprava išla čo z väčšieho, ale sa predsa stala,“ skončili sme rozvažovanie.

Kto by šiel vlasy kálať? Hľadeli sme i my na domy, čo majú záplaty, sťaby im nič nechybelo. Možno majú vnútornú chorobu v tele, ktorá ostane pritajená a ohrozí dnes alebo zajtra silu a pevnotu stavby. Ale vojna je vojna: obsahuje a nosí so sebou rany, ktoré sa nehoja. Popraviť sa popraví všeličo, ale poprávka nie je to, čo bolo prvej, kým nebolo treba poprávať: práve ako sa nemôže odstať, čo sa stalo. Biele záplaty v stenách značia a vyjadrujú cit obyvateľa o škodách, čo nenapravíš, ani nezaplatíš.

Na všetkých domoch nestihli zaplátať rany. Na niektorom vidno veľkú dieru v hrubom múre. Zabili ju predbežne doskami alebo ju zakryli vrecami. Niekde s kusom rohu na dome chybí i kus krovu. Keď prší, voda tečie do domu, cedí sa dolu stenou a presakuje múrom. Nie ľahko plátať diery v krove, kde sú trámy a hrady dochrámané. Prichodí prerábať všetko odznova.

Ulica ide tuho do vrchu. Kto ide hore ňou, stíši krok, i zastane a vydýchne si hlbšie. Obzrie sa nazad, či prešiel hodný kúsok a či hodne zostáva. Už tak alebo tak, i my sme urobili pokroky. O krátky čas sme vošli do brány prastarej bašty. Prešli sme pod jej ťažkým klenutím: trochu dunelo, keď sme pod ním kráčali.

Kde je bašta, tam cesta prišla na vrchol. Od nej sa spúšťa zasa nadol, hádam ešte strmšie než z tejto strany.

Starobylá bašta dostala tiež niekoľko rán. Ale stavba, ktorá pretrvala veky, vydržala, ako vidno, bez pohromy i tuhé výbuchy moderných striel a ich hroznú, ničiacu silu. Naostatok bolo by ju nepokladať za stavbu, ale skôr za bralo. Strela stačila vytrhnúť z vekovitého múru iba toľko, koľko obnáša jej objem. Trhlín a puklín v ňom nebadať.

„Dobrá, solídna robota,“ chváli ju hostiteľ, ukazujúc na hrubé, počerné múry. V nich sú veľké, okrúhle skaly ako tekvice, vmurované a obliate maltou. Malta už dávno skamenela: zliala sa v jednotnú hmotu so skálím. Kamene, ktoré sú na povrchu stien, sa vybielili a vyhladili vetrom a dažďom toľkých století. „My už nevieme stavať takto dôkladne,“ poukazoval. „Keď staviame, staviame pre seba: netrápime sa veľmi, či budú v našich domoch bývať naši pravnuci.“

Vyšli sme na baštu a rozhliadali sa po meste. Je prívetivé a akosi vysmiate na slnci. Okolo neho sa rozkladá okolie, zvlnené kopcami: na jedných sú oráčiny, na iných vinice. Po nížinách sa tuho zelenajú krásne lúky. Nejeden kopec alebo väčší hrebeň nesie korunu lesa. Na briežkoch a medziach tam dalej ukazujú sa husté dúbravy. Obraz pokoja, šťastia a blahobytu: ťažko doň vpratať výjavy zápasov, náruživostí, múk a utrpenia, ktoré ponadeň prehrmeli.

Dali sme sa chodníkom, ktorý vedie poliankou vŕšku; na nej stál kedysi hrad. Zrúcaniny sú zväčša pod zemou: pochoval ich čas. Ale stará bašta stojí hrdo, vzdoruje času a jeho nárazom. Chodník ide po múroch, vlastne po základoch stavieb. Steny sa dávno porúcali, ich rumy zasypala zem, na nej sa prijali kriaky a medzi nimi burina. Na miestach už uspeli vyrásť stromy.

I pozostatky starých múrov podostávali rany. Vidno, že strely padali do nich husto, hustejšie než na domy, ktoré sme videli. Kde bola zem mäkšia, povytŕhalo jamy, veľké vahany, z ktorých zem vyhodilo a rozmetalo na všetky strany.

Keď sme prešli vŕštek, na ktorom bol kedysi hrad, vkerovali sme zasa do ulice. Nie je veľmi strmá, je uľahlejšia, spúšta sa na rieku. Skaza je v nej väčšia, než v ulici, kde sme boli prvej. Domu bez záplat nieto, nejeden ich má hodne a veľké. Na niektorom chybuje pol steny, ale na mnohých vytrhlo celú stenu. Dom zíva otvorený sťa škatuľa, ktorej vyborili jednu stranu. V jednom chybí celá bočná stena, ale povala a podlaha stojí. Sporák stojí na mieste, drží sa hore koncom na kuse podlahy. Nebolo by treba, iba prirobiť stenu a večeru by mohli začať variť odrazu. Prizreli sme sa lepšie, čo vlastne chybí, že nerobia s domom poriadok. Videli sme, že druhá stena je vypučená. Pri výbuchu jednu stenu vyborilo a položilo k domu na hŕbu, ostatné striaslo mocne, vypučilo ich, že sú akoby bruchaté. Nebudú ich ani plátať. Múry by podkľakli, keby sa ich išli týkať, zrútili by sa na hŕbu.

Do tejto ulice strieľali spredku, odkiaľsi spoza rieky. Veľký kus jej ostal v rumoch. Kde stáli nedávno domy, vidno iba hŕby skália. Kde-tu z neho trčí kúsok múru. Tento kus mesta zastihla úplná skaza: všetko domy starosvetské, ktoré pamätali Ľudovíta XIV., hádam i starších kráľov. Ulice by boli prislúchali vlastne do múzea, nie pred pažeráky ťažkých diel.

V tej ulici kdesi sme natrafili na rodný dom slávneho bájkára.^[168] Urobili z neho múzeum. Pod stenou je pekné súsošie. Domu sa nestalo nič. Ulica schodí na námestie, ktoré je už na rovni. Na ňom stojí pomník toho istého básnika, predstavuje ho postojačky. Odnieslo mu tiež jednu nohu až po koleno. Nezrútil sa z podstavca, lebo mu ostala ešte jedna noha a drží sa čosi i na dlhom plášti, ktorý mu visí dolu chrbtom a padá na podstavec.

„Nedala by sa tá noha napraviť?“ spýtal som sa.

„Napraviť by sa hádam dala,“ odpovedal mi. „Ale niektoré veci nebudú možno ani naprávať. Budúce pokolenia budú mať pamiatku na to, čo sa tu stalo: možno výstrahu, ak by jej bolo treba…“

Badať nedôveru na všetky strany. Nie nedôveru vo vlastnú životaschopnosť, ale v úprimnosť nepriateľa, ktorý narobil škody a nechce platiť náhradu. Neutrálni dávajú vinu Francúzsku, že sa dalo na militarizmus, imperializmus, keď vymáha, čo mu patrí. A čo dostane, z toho nebude môcť povyplácať všetky škody. Požiadavky vyšli veľké, lebo škody boli ešte väčšie.

Za námestím je starobylý chrám: stavba pologotická s vysokou, štíhlou vežou. Je hotová až do kríža: neostala šutá ako veže na niektorých veľkých chrámoch. Uhly, výčnelky, rímsy a okrasy poobtĺkalo a obrýpalo, vakovku poodbíjalo. V oblokoch mali znamenité maľby na skle: nejednu tabličku vybilo, v čistých, skvelých obrazoch ostávajú prázdne štvorčeky. Nedajú sa nahradiť novými, ani zalepiť ríšskymi bankovkami. Prázdne diery v maľbách budú sa škeriť i naďalej. Škody tu narobila paľba z pušiek a guľometov. Na kostol sa sypali guľky ani krúpy. Ale dopadol naň i granát: vyrazil kus krovu, dotkol sa veľkého oltára, dochrámal sochy a podrúzgal ozdoby.

Drobná paľba i dnu narobila veľkej škody. Porozbíjala sklá na oblokoch, poobtĺkala steny, dolámala sochy a okrasy, porozbíjala reliéfy, predstavujúce muku Spasiteľa. Boli z jemného porcelánu sťa škrupina: kde dopadla guľka, rozsypala sa na kúsky.

Pod chórom je pekný obraz novej práce. Jeho čerstvé, živé farby divno sa odrážajú od stariny v chráme. Na obraze je sám Kristus, ako posilňuje a teší umierajúceho hrdinu vo francúzskej rovnošate. Pod obrazom vo veľkom ráme je menoslov farníkov, zahynuvších „na poli slávy“. Okolo menoslovu prevesili trikolóru. Našli sme pri ňom kyticu a venček z kvetov, ktoré sú ešte čerstvé. Obyvateľstvo nezabúda na hrdinov, chlúbu svojho mesta. Hľa, len dnes ráno doniesol ktosi venček a kytku čerstvých kvetov.

Pristúpili sme k menoslovu, čítame mená, ako idú v abecednom poriadku. Niektoré priezvisko sa opakuje dva i tri razy. Priezvisko Gilbert je štyri razy uvedené. Možno všetci štyria Gilberti pochádzali z toho istého hniezda…

Vrátili sme sa po prechádzke popred mestský dom. Stojí osamote, cele nový, sťaby ho bol zo škatuľky vyňal. Tá priveľká novosť tiež neznamená nič dobrého. Je veľmi pekne, slnce hreje, kraj sa jagá v jeho sláve ani preporodený…

„Koľkí ľahli do čiernej zeme, mocní a bujarí, čo by sa boli tešili z tohto pekného dňa?“ natíska sa nevdojak otázka. Nevieme urobiť počet. Azda lepšie ani ho už nerobiť…