ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V utorok podvečer vybral sa Petar ,u goru‘ — tak volajú vinice, pašienky i priestranstvá porastené chrasťou. Kmeti, či težaci, majú pašienky od svojich ,gospodarov‘. V nich sa prechová ,živina‘ (statok) i cez zimu. Veľmi je málo tých, ktorí nasušia mazgám ,trávy‘, alebo môžu si kúpiť z Prímoria sena, alebo kukuričnej slamy. Konečne mazgám vždy sa nájde paša. Kozy a ovce tiež nemajú biedy. ,Bušak‘ (chrastina) sa zelenie celú zimu — lístie z myrty a česmíny^[27] je paša znamenitá.

Po obyčaji ide na pašu. Vysadol na Sokola len tak naholo — a hybaj ako vo vetre hore dedinou. Vyše dediny odrazí sa z cesty na chodník, široký i dobre vychodený, ktorý vedie popod bralo porastené šalviou, rozmarínom, myrtou, do tichého údolia. Úboče sú pilne obrobené ,težačkou‘ rukou — rozprestierajú sa tu znamenité vinice a háje olivové a figové. Len spodok doliny je zanesený balvanmi a štrkom — to urobili povodne, veľmi časté v týchto holých vrchoch. Chodník z doliny vinie sa briežkom ,na glavicu‘ (vŕštek), na ktorej akoby stála dáka zrúcanina starého zámku.

A ono nenie to zrúcanina. Nájdeš tu jamu do kameňa vyrúbanú, obohnatú vysokým múrom. To je obecná ,lokva‘, nádržka na vodu. Nad lokvou je priestranný dvorec, ktorým steká dažďová voda a preciedza sa štrkom do lokvy.

Nuž voda táto nenie ideálne čistá, ani studená, menovite v letnom úpeku. Ale na umývanie a varenie zbaví a statok sa jej tiež vďačne napije.

Okolo nej je veselý ruch. Menovite ráno a večer dochodia sem ženské z celej dediny. Dievky a nevesty kráčajú sťa procesiou chodníkom, každá džbar na hlave. I tie, čo sa vracajú s plným, nepridŕžajú džbar na hlave. Ten sa drží sám vo vážke na podloženom venci plátennom. Rukami si podoprie boky i kráča ľahko a voľne, sťaby ju voda z džbara ani nesmela ofľusnúť.

I teraz našiel Petar asi osem dievok na lokve. Spievajú svoju dumnú pieseň, zaťahujúc poslednú sloku, až sa žiaľno odráža od brál a zalieha kdesi so stonom v borovej hore. Sotva sa zjavil, vpadol zaraz do nôty svojím mohutným barytónom medzi dievčenský soprán a alt. Mazgy doviedol ,za oglavu‘ (uzdu) k žľabu, z kameňa vykresanému.

„Ah, galioti!“ (galgani), zvolal žartovne, „vodu vypili, ale nakálať (naťahať), ani jeden nenakalal. Ktorá mi požičia ,sić‘?“

Také ,siće‘ (vedrá) boli dva, z plechu. Na oblúku železnom priviazaná vodzka. Anica Šimicina podala mu zaraz svoj — i podchvíľou bolo vody v žľabe nadostač.

„A kde ideš, Petre?“ pýta sa Anica, preložiac ramená ako války cez prsia.

„U goru, Anica moja.“

„Nebojíš sa, že ťa dačo odnesie?“

„Veru — víla by sa mohla ulakomiť na také dieťatko,“ zamiešala sa Katica ,izpod crikve‘, ktorá tiež došla po vodu. Celá oživla, keď sa on zjavil. Strieľa za ním svojimi šedými očima spod červenej šatky.

Ale Petar ju ani nebadá. Naťahujúc sa nad vodu, zazrel Odrićovu Milku a pri nej Jovu Zubićovu… Hneď sa odhodlal k činu.

„Ktorá ešte nenakalala?“ zvolal hlasom veselým, ale predsa sa mu zatriasol. „Nech dá, nakalám ja…“

„Ani ja!“ ponúkla sa Katica ,izpod crikve‘, pozrúc víťazne na kamarátky.

„Teda sem daj!“

Ťahá vodu, ale nehovorí. Čo sa raz mihne nad ňu, zazrie Jovu. Stojí opretá o múr, na ktorý postavila džbar. A ak je prázdny, ona príde tiež k nemu. Preto sa im tak ochotne ponúkol…

A skutočne prišla i Jova — ostatná. Druhé sa postavili zaňho, ona samotná stojí pred ním. Čo jedno vedro naleje do džbara, to hlbšie sa vnorí do jej čiernych očí, čiernych ako noc, tajomných ako priepasť… Jova s tým istým podivením prijala prvý pohľad ako v nedeľu. Druhý nevydržala: sklopila oči, zarumenila sa. Petar horí plameňom — a keď vlial ostatné vedro do džbara, vrúcne jej pozrel do tváre…

„Ďakujem ti pekne,“ riekla akosi prestrašená, pozrúc na chvíľku placho do jeho tváre.

„A teraz vám, dievčatá, povykladám džbary,“ ponúkol sa rozjarene. I jedna za druhou ide na chodník s plným džbarom na hlave.

„Aký je dobrý, tento Petar. Čo ho len zašlo?“ žartuje Anica.

„Zdvorilý je až veľmi!“ chváli ho druhá.

„Došla naň taká chvíľa,“ ozvala sa Katica spod kostola. „On sa vie i zamračiť — až ťa v kostiach mráz prejde.“

„Ale čo ma ohováraš, Katica!“ bráni sa on. „Ja som ako jahňa…“

Dievky jedna za druhou miznú za hŕbou štrku popri ktorej sa vinie chodník do dedinky. Jovu nechal naostatok…

„No, Jova, kde si?“ volá Milka od hŕby štrku, obracajúc sa celým driekom, pomaly, i s džbarom.

„Idem, dušo, zaraz,“ odpovedá Jova, kladúc plátenný koláč na vrchhlavy, aby bolo na čo postaviť džbar. Na Petra pozerá v akomsi udivení, akoby sa pýtala, čo to všetko znamená.

„Jova,“ ozval sa on hlasom tichým. Vzdor premáhaniu zatriasol sa mu a vyznel tak cudzo, že sám sa zarazil nad ním. „Mám ti čosi povedať. Dôležité…“

„Teda ,sa slúž‘,^[28] keď ti je tak vôľa!“

„Musíme byť sami,“ riekol hlasom sladkým.

Jej oči sa pozdvihli k nemu, ale hneď sa odrazili a zablúdili do okolia. Tu po sivých bralách, tu po tmavej zeleni viníc. Do tváre zjemnelej v meste a chládku vliala sa krv mohutným prívalom.

„Veď sme sami,“ hlesla — a tiež hlasom tichým, zvlneným. Zaťala zuby — hnevá ju, že sa toľme bojí. „Nemáme čo zatajovať, ja myslím,“ dodáva pevnejšie, „aspoň môže to každý počuť.“

„To potrvá dlhšie, aspoň štvrťhodiny, kým skončíme. Mám sa s tebou dohovoriť o vážnej, vážnej veci. Tu sa to nemôže. Kde by sme sa zišli?“ pýta už hlasom cele pevným.

„Ja sama neviem.“

„Jova, príď zajtra o tomto čase k starej vápenici. Ale sama. Prídeš?“

„A veď je to miesto…“ zajakla sa a dodala o chvíľu: „Ta nikto nechodí!“

„Vari sa bojíš! Ja … ja … mňa sa neboj, Jova. Príď smelo.“

„Neviem.“

„Prečo bys’ nevedela — ak ozaj chceš! Ak mi veríš, príď. Teda?“ Pozrel na ňu až pokorne.

Ona ho premerala zrakom najprv plachým, akoby chcela odvážiť jeho reči, či zodpovedajú skutočnosti. I vidno, že sa ustálila rozhodne na čomsi.

„Uvidím,“ odpovedá tvrdo. „A teraz už daj — musím skoro…“

„Jova, rana srdca môjho!“ šepol nad jej hlavou náružive, keď vykladal na ňu džbar. „Vidíš, že ťa ľúbim — príď, neobanuješ…“

Stisla ústa a sklopiac oči, zahorela živým ohňom. Kráča ľahkým krokom dolu chodníkom. Petar pozerá za ňou i odprevádza k hŕbe štrku. Obdivuje čarovnú ihru štíhleho drieku, ktorý sa i pod ťarchou nesie rovno ako svieca.

,Ja som sa vyzradil — ak ona nepríde! Dohoní družky — vyzradí im… Aký smiech po dedine!‘

Bolo mu ťažko, že sa vydal bezbranný do jej rúk. Čo teraz ona? Ak zneužije svoju moc?

„A čo si tam robila tak dlho?“ čuje Petar hlas Milkin za gomilou. Nebodaj ju čakala, že spolu pôjdu domov. Petar so zatajeným dychom čaká odpoveď.

„Ale, roz… rozviazala sa mi šatka,“ žaluje sa Jova, snažiac sa vložiť do hlasu i výraz rozhorčenia nad šatkou. „A kým som našla konce…“

„A vari ti je zima!“ usmiala sa Milka. „Ale, vy meštianky, ste rozmaznané!“

„Nie preto, ale muka mi bolo s holou hlavou…“

Petar vydýchol. Sťaby bol vyvedený z temnice na svetlo božie! ,Nezradila — nezradila ani Milke!‘ jasá, temer sa dusiac v radosti. ,Ona príde, už vidím, príde…‘

Vysadol na Sokola a pustil sa hore stráňou.

Jova zišla do doliny. Čosi ju núti obzrieť sa k lokve, kde sa odohral tak podivný výstup. Pri lokve nevidno nikoho. Na západe sa rozliali zore, do krvava zapálené. V ich žiari vidí po hrebeni vrchu štíhleho jazdca na Sokole v plnom cvale. Na chrbte nadúva sa mu biela košeľa a povievajú za ním strapce červeného pása. Od cesty, kam už ostatné dievčatá došli, ohláša sa dumná pieseň.

So srdcom mocne rozbúreným vracia sa do tichej dediny…

Petar zaputnal mazgy a vošiel do vinohradu. V ňom je vymurovaná koliba. Krovom pomedzi tľapky vidí sa nebo, zapálené večernou žiarou. Zdá sa mu tak blízko, len rukou siahnuť za ním. Ale jemu otvorilo sa nebo druhé, pozrel doň — je tiež slávne, jagavé. A tak blízko! Či ozaj prekročí jeho prahom?…

Vyvalený v suchej voňavej tráve oddal sa cele svojmu sneniu.

Zašiel ho konečne chlad a, otvoriac oči, vidí pred kolibou rozliate svetlo mesiaca. Ide pred kućicu^[29] a rozhliada sa v tichej noci. Čuť iba ševel trávy, ktorú depčia a trhajú mazgy, a neúnavné vŕzganie cvrčkov. Nebo je čisté, sťaby ho bol umyl — po ňom pláva majestátny mesiac skoro v úplnom splnku. Pri skvelej králici neba iba sliepňajú milióny hviezd, sťa jej komonstvo. Iba od východu sú nie zaclonené; honosia sa v celej svojej kráse. Na horizonte odrážajú sa živo tmaví velikáni prímorskej planiny. Zdá sa, že sa pošinuli bližšie k moru. Snáď sa prikradli nazrieť sa do hladiny mora — je čistá, hladká i jagá sa pod mesiacom sťa obrovské zrkadlo.

Rozložil ohňa na dvorku pod starú česmínu. To je stále ohnisko, tu je hŕba napáleného popola. Nakládol triesok a prestrel sa na kamennú lavicu. Hľadí do ohňa, poťahujúc vonný dym pašovaného ,duhana‘. Vinice oddychujú ticho. Nahromadené kopy kamenia v nich a ,gomily‘ okolo nich dvíhajú sa ani dvory a vo dvoroch staré mohyly odpočívajúcich hrdinov.

Južná noc prikrýva ho nádherným kúzlom. A jemu nikto neodolá. Neodolal ani on — bárs jemu v duši panuje skvelý deň — a králicou toho dňa je jeho ,sunce‘, ktoré dnes tak vysoko vystúpilo na horizont, osvietilo ho i zohrialo, snáď na celú dráhu života…

Druhý deň o poludní vybral sa zase do poľa. Je ,vela nedeľa‘,^[30] nepracuje sa síce — ale čas predsa lepšie sa míňa tamhore, než tu dolu. Samota nevyrušuje, dáva pokoja. Ona je najlepší druh toho nepokoja, tých túžob, ktoré skrsli razom i úpia v zajatí. Tam sa môžu skryť oči, uprené kamsi ,za brdá‘,^[31] alebo blúdiace sem a tam bez cieľa. Tam nikoho nezarazia jeho trhané, silené odpovede. Nikoho neprekvapí veľká premena, čo sa s ním stala. I keď sa vracal popoludní k ,starej vápenici‘, vyhol schodným chodníčkom. Vzal pole krížom po neschodných prtiach: aspoň nikoho nestretne, kto by mohol uhádnuť, kam cieli.

Stará vápenica — a vápenice tam nieto, ani nikto nepamätá, že by tam kedy bola bývala. Je to kotlina, od severu zahradená braliskom. V závozoch jeho a roklinách vidíš fľaky čiernej zeme, sťa biela hlina s čiernymi záplatami. V nej sa prichytáva šalvia, špárga, alebo krík myrty kýva sa vetrom, alebo i prostá borovka. Miestami visia zo skalnej steny ťažké balvany. Až čudo, ako sa to tam drží prilepené a nezduní do priepasti.

Zato druhá strana kotliny, chránená od ,bory‘, ktorá by prsť poodnášala — je krásna, zelená, úrodná. Rozprestierajú sa vinice s figami a olivami po nej; miesty sú mohutné mandľovníky a nízke jablone granátové.

Srdce sa mu rozbúchalo v tejto samote. Obchodí ho akási sladká úzkosť. Nevie sám, pred čím sa trasie — ale isté je, že ho uchvátila triaška. Sadol na kameň pod starým borom a kladie hlavu rozpálenú do dlaní. Nikdy sa nenazdal, že príde sem a po takej práci. V jeho tichom živote takýto nesmierny prevrat! Dávno bezpečný, že ho toto nikdy nemôže zájsť! I keď mu nadhodili v žarte, usmial sa s útrpnosťou a pomyslel: ,Bedaci‘! (hlupáci). S útrpnosťou, že veria v také báje…

Nepocítil ani prírody moc čarovnú nikdy tak určite, ako teraz. Jej mohutná reč preniká mu celú hĺbku srdca. Ona mierni sladkú jeho muku, matersky ho sprevádza labyrintom citov. Vnáša svätý mier do duše…

Nevie sám, koľko tu čakal, s tvárou v dlani. Z dúm ho vyrušili kroky. Každý akoby ho udieral mocne do pŕs. Vstal a rezkým krokom odišiel k vchodu kotliny. Spoza skalnej steny, záhybom chodníka vynorila sa postava Jovy z hory česmínovej. Zdá sa jemu, že rovno zo zeme vyrástla, vyčarená horúcou túžbou. A či skôr spadla z neba — jemu najskvostnejšia koruna! Akási svetlosť vyžaruje z nej i vlieva sa mu do duše. Tu sa mu už vidí, že mu nič nechybuje. On je spokojný — len zaďakovať bohu…

Jova stojí pred ním bojazlivo. Prišla v dôvere — snáď srdce rozkázalo. Stojí ostýchavo, zmätená: ale nebadať, že by bola obanovala.

„Či pôjdeme tamto? Pod bor?“ pýta sa i on ostýchavo. Práve že sú sami, to mu kladie ešte ťažšie okovy.

Pozrela do kotliny, osamelej, tichej, kde akoby driemal ohromný bor s rozloženými haluzami. Nikde človeka. Iba z česmínovej hory čuť vábny tlkot slávika, a kdesi z diaľky clivé zakukanie opustenej kukučky…

Jej sa zdá, že nesmie, nesmie vkročiť do tej kotliny. Samota, opustenosť privalila ju olovenou ťarchou. Pozrela okom ustrašeným naňho — na ktorého zvanie sa sem opovážila. Zaujal ju veľký nepokoj; najradšej by bola utiekla kamsi.

„Poďme chodníkom tuto, ak sa ti páči,“ odpovedá pevne, rozhodne. Chodník sa vinie chvíľku česmínovou hôrkou, príde na kopec, z ktorého vidno dedinu.

„Dobre, ako rozkážeš,“ pristáva Petar trochu zarazený. „Hoci som ti povedal včera — ale dobre, ako sa ti páči…“

„Ja i tak nemôžem dlho vystať. Keby toto zvedeli! Vieš, aký je svet.“

Kráčajú voľne briežkom, už sú v hore a Petrovi sa všetko splietlo. Nasnoval toho dosť minulej noci — a tu zadrhla sa osnova, práve pod jej očima: nemožno vynájsť pravý koniec. Láska ho ohromila; musel sa spod nej vydobývať, sťa spod ťažkej lavíny.

„Jova moja, ja sa ťa chcem čosi opýtať…“ Začal, ale hneď i zamĺkol. Vzdychlo sa mu. Cele ináč si on to všetko pripravoval!

„Môžeš slobodno.“

„Či si ty kedy… Nie — do toho ma nič, čo bolo. Ty mi povedz, ale na tvrdú vieru, či ty mňa ľúbiš.“

Rozbúchalo sa mu srdce. Ale mu i odľahlo. Vyriekol vlastne odrazu, čo chcel zanechať na samý ostatok.

Jova ide popri ňom so sklonenou hlavou. Neodpovedá, iba čo sa jej hruď mohutne vlní.

„Teda neodpovieš?“ riekol smutne, ale akosi spokojne.

„Ja neviem,“ odpovedá ona. „Tak naponáhle!“

„Naponáhle! A mne sa činí, že minuli roky a roky, čo ťa ľúbim… Len od včerajška do dneška — koliká noc! Celá mladosť netrvala toľko, koľko ona jediná. A naponáhle, tebe!“

„To sa nemôže vedieť odrazu!“ bráni sa ona. „Ani nemôže to prísť tak razom. A ešte tvrdá viera…“

Petar pokrútil hlavou.

„Tak ty to nevieš, duša! Ja som ťa videl raz, keď si vchodila do kostola — a už som vedel všetko, čo dnes… Ani vlas menej! Vedel som, že ty si prvá i ostatná. Okrem teba že nemôžem ani jednu ľúbiť.“ Hovoril to pokojne, ale hlasom rozvlneným. Slová sa mu ronili zo srdca a mocne ju dojali. „Vari to treba učiť! Nikto to neučil. Boh nám to dáva do srdca. Nech sa ohlási, keď mu príde čas. Vo mne sa ohlásilo v nedeľu. A ty?“ Zastal a zahľadel sa na ňu. Stojí pri ňom, pri samom… Popadla ho divoká žiadosť schytiť toto stvorenie, krásne a splašené, pritisnúť ho k srdcu a zadusiť odpor vrelými bozkami. „Čo — necítiš ty premeny?“ dolieha, ovinujúc rameno okolo nej. „Nezabúchalo ti srdce mocnejšie? Pozri, duša, aspoň raz mi pozri do očí, nech raz vidím, čo je to v nich…“ Podchytil jej bradu a zodvihol tvár, poliatu rumencom.

Jej krása ho oslepila. Ale čo z toho — krása je nemá, nehovorí…

Pohli sa viečka i obrátilo sa k nemu to veľké oko, podliate slzami. Dôverne i oddane. Ako sa privesilo k jeho tvári, tak i nepohnute stojí. Ale zato nenie nemé. Hovorí, vysvetľuje, odkrýva nepoznaté taje… Čo to za poklad sa mu odkrýva odrazu!

A v sladkej oddanosti sama skláňa hlavu na jeho prsia a z očí sa vyvalili dve mohutné slzy. Už sa nemôže zdržať urobiť, čo prvej chcel. Obsypal tú tvár vrúcimi bozkami. Prijala ich bez vzpierania. Česmíny zašumeli hustými korunami — slávik spieva svoju jasavú pieseň…

Do vŕšku už neprehovorili slova, Petar nemá čo vyzvedať — nenalieha. Vie, čo chcel zvedieť. Šťastie obrátilo k nemu tvár svoju. To je už nie túžba, sen — to je nečakaná skutočnosť. A skutočnosť slávna.

Na vŕšku zastali. Slnce, klesajúce za Planinu, veľké sťa lopár, posiela im pozdrav, veselý a usmievavý, oblejúc ich zlatou žiarou. Ich tiene sťa obri zaľahli na doline, ktorá sa úži do mora. Dedina s bielymi krovmi a vežou, z ktorej sa čuje zvon, akoby sa bola tiež pustila k moru: ale odpočíva na ťažkej púti, opretá o stráň a ohrievaná mladým, jarným slncom.

„Po sviatkoch musím odísť,“ vraví Jova hlasom cele svojským. „Tu každý pozerá na mňa tak čudne ako na cudziu. Možno ma i nemôžu vystáť. Hneď prvý deň mi prišlo clivo za mojimi hospodármi. Teraz mi je už nie,“ usmievave doložila ešte: „Už by tam ani neprivykla. Čo si ty vykonal! Ako je to čudné!“

„Ty už nikde nepôjdeš,“ hovorí on určite. „Alebo i ja by šiel… Teraz si ty moja, a nech sa kto opováži… Ó, neboj, nie si cudzia…“

Rozišli sa na vŕšku. Podali si ruky, pozreli jeden na druhého, kývli hlavou ako na uzrozumenie a pobral sa každý svojou stranou. Ona do dediny, Petar do poľa, na slobodu.