ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Náš Petar ocítil sa teda jedným razom na novom rozhraní života. A nazval ho hneď svojím menom — ,matrimonij‘, manželstvo.

Rozhodol sa ihneď, že sa ide ženiť. To je jediný spôsob, na ktorý chce k sebe pripútať Jovu. Celý nastávajúci život stojí mu pred očami, jasne i určite. Budú nažívať ticho a pokojne, v láske i bázni božej. Jova bude znamenitá ,kućnica‘ (gazdiná), on zas pričiní sa v poli: ostatok nech požehná boh, práci i namáhaniu, ktorý pečuje o vtáctvo nebeské. Vychovajú deti i nerozlúči ich iba smrť, ktorá prenesie jedného alebo druhého na ,kapo Šanto‘,^[32] kde i tak spočinú kedysi a zase len v spoločnom hrobe. Ani smrť teda nebude ich môcť navždy odlúčiť.

Takto si rozkladá, idúcky od Jovy.

Keď prišiel domov, matka predložila večeru. Ale Petar sa jej nedotkol. A nie od radosti…

Obzerá chalupu — vidí ju zapratanú celú tým všakovým náradím. Kŕdeľ nedorastených bratov okolo misy. ,Kam to vovediem Jovu?‘ pýta sa sám seba. Sem veru nie. Veď dosiaľ sa ledva pracú do domu.

Preváľal sa celú noc v posteli, nezažmúriac oka. Kým ostatní oddychovali pokojne, on rozmýšľal: čo teraz? Dievča zadal — kam ho vovedie? Všakové spôsoby prichádzajú mu na um. Ale kam sa podieť? Nerozhoduje len za seba, ale i za druhú osobu, a drahú! Čo tá povie?

Nad samou zorou preletel mu sen cez oči. Vstal trochu pokojnejší. Len čo sa obriadil, zobral sa k Lovremu^[33] Mašićovi, ktorý býva v treťom dvore v skalnatej strmine.

Dom Lovreho je vysoký, poschodový. Pod ním pivnica i cisterna. Nad pivnicou tri izby, nad cisternou ,teraca‘. Kuchyňa a izby pre čeľaď sú pod krovom. Dvorec je neveľký — ale div je, kde sa tu vzal v tejto strmine. Obohnatý je masívnou kamennou ohradou, sťa šancom^[34] — za ňou zeje hlboká priepasť a na jej dne vinice a záhrady, vysadené najviac ,zeljem‘ a cibuľou.

Okrem Lovreho ,palače‘^[35] nachodí sa vo dvore ešte jeden domec vystavený ,na težačku‘, t. j. v težackom štýle. Prednosť mu je veľká, že kuchyňa je osobitne, oddelená od ,kamary‘,^[36] veľká, takže sa môže v nej pohodlne variť i popratať všetko kuchynské náradie. Izba je priestranná, na oblokoch sú nielen ,škure‘ (okenice), ale i sklá a nadovšetko: kamara je forštovaná pravými doskami, ktoré vlastný ,trabakul‘ (plachtová loď) Lovreho bol dotiahol z Bánoviny,^[37] vlastne z Rjeky. Dvere sú síce proti ,jugu‘ — skadiaľ duje prudký vietor dažďonosný, ale sú priliehavé, dôkladné.

Na túto chalupu, vlastne už dom, padlo Petrovo oko, keď sa prevaľoval bez sna na posteli. Chalupa je prázdna, hotová, len ju zaujať. Dvorec je čistý, bez susedstva zlého i dobrého, oddelený, pokojný. Lovre nemá deti, býva so sestrou, nevľúdnou starou dievkou asi päťdesiatročnou. Môže sa v nej usedľačiť, kedy chce: iba dve prekážky ho budú hatiť. Musí sa odlúčiť od rodičov, bratov a sestier a musí premeniť hospodára: nebude težakom šora Zoreho Ivinho, ale u Lovreho Mašića.

Lovre sedí vo svojom trojnohom kresle, cele drevenom, ,ako beg‘.^[38] I na sedisku má podložený vankúš, aby mu bolo mäkšie. Ovaľuje sa chrbtom do oblúkovitého operadla, krášleného vyrezávaním, ako to znajú majstri ,vlašskí‘ — prímorskí spoza Vrchov. Pije ,kafu‘ — dnes už tretiu — z malej šáločky. Poťahuje z luly o dlhom, čibukovom pipasári. „Ja si môžem zapáliť na dlhú lulu,“ honosieva sa pred sestrou, „ja som človek, ktorý sa nemusím ,gubiť‘ (trápiť) težackou robotou…“

A má pravdu. Vyšvihol sa vytrvalou prácou na suchu a menovite šťastnými plavbami na svojich lodiach na ten stupeň blahobytu, že si zabezpečil bezstarostnú starobu. „A o druhé sa nestarám, to mi je ,deveta‘…“ To ,deveta‘ (fuk) má byť brat Zekeo, ktorý sa ženil dva razy a oba razy ,nevoljno‘ (nevýhodne) a teraz bedári s kŕdľom detí, ako ktorýkoľvek težak.

Petar vošiel s veľkým odhodlaním a s veľkým strachom. Lovremu zaľupkali viečka láskave.

„Vitaj, Petre môj, sadni. A kde sedáš, blázne,“ rozčúlil sa, keď Petar chcel sadnúť na nízky stolček k dverám. „Sadni na stoličku, ako človek — jest ich, chvalabohu! — a stolček si podlož, ak chceš, pod nohy a tuto bližšie, k stolu… A či si pil kafu — ha? Nezapáliš — čo?“

Petar sa priplichtil k stolu a sadol na kraj stoličky. Všetka starosť akosi sa odrazu zhustla a prikryla mu rozum i odvahu. Zoči-voči Lovremu, tej ,starej lisici‘ (líške), pozdáva sa mu jeho úmysel náramne smelým, ba nemožným.

„Prišiel som sa, šor Lovre, čosi opýtať,“ začal Petar pokorne, priložiac mu o titul vyššie. Lovremu vlastne ,nechodí‘ ,šor‘, čo znamená pána — už či statkára, či pána od ,kvietance‘ (kvitancie), ktorí môžu hrať pánov medzi ,nevoľnými‘ težakmi. Jemu prislúcha titul ,paron Lovre‘, lebo je to skutočne ,paron od broda‘ — majiteľ lode. A paronu — Lovremu i zalichotilo Petrovo ,šor‘. Zaľupkal na také ,ljustvo‘ (zdvorilosť) očima i prehrebá prsty v ťažkej masívnej reťazy zlatej, s prikutými na nej ,šovranami‘ (veľkými dukátmi), aké reťaze ,paroni od broda‘ nosievajú. Odfúkol z úst veľký oblúk dymu, pričom spod žltkastých od sadzí fúzov ukázali sa čierne zuby ani z ebenového dreva — a riekol:

„Ala synko, ala, da čujemo.“^[39]

„Mám sa vás opýtať, či vy, šor Lovre, máte už svojho težaka.“

„A nemám!“ riekol náhle, primkol kreslo o vlas bližšie k stolu. Zahľadel sa Petrovi do očú, sťaby mu on bol ,mlada‘ (frajerka). A ústa sa mu rozšírili, zuby čierne spoza fúzov zadymených vyskočili a paron Lovre spustil: „He-he-he!“

Petar vážne pozerá naň. Chladne sa pýta, ako urazený:

„A čo sa smejete, šor Lovre?“

„Aha-aha!“ pokyvuje hlavou sťažka, až sa pod ňou celý driek ohýba. „Ty by teda — ako ja vidím, nedbal sa ženiť…“ I smeje sa vehementne svojím „he-he-he“ a žmurká ľavým okom.

„A kto vám povedal?“ pýta sa Petar zarazený.

„I lastovica, brate, keď vyhliadne svojho ,druga‘, hneď začne sa obzerať, i sem i tam, kde by hniezdo, ako by. I tebe treba hniezdo — he-he-he!“ i pokyvuje hlavou. „Lastovici nepríde na um ho hľadať. Lieta si slobodne: kde omrkne, tam vloží hlavicu pod krídlo a zaspí. Ale keď raz nájde druga — eh, skrotne, brate, oduje sa a hybaj hľadať, hybaj…“

„A ja nehľadám sebe,“ cigáni odhodlane.

„Teda druhému. Á — to je druhá vec…“ A Lovre zvážnel odrazu. „Druhému — a — i to môže byť.“ A akoby sa bol zamyslel nad týmto problémom. „A kto je to, ak totiž smiem vedieť?“

„Slobodno — lenže ho nebudete znať. Nenie z nášho ,pajíza‘ (okolia).“

„Hm, to je, ovšem, iné!“ zvolal šor Lovre, vidno, trochu znechutený. „A či je súci? Poriadny, pracovitý?“

„Je, môžem povedať.“

„To je, synko, ťažko!“ vyriekol Lovre spod oblaku dymu. „Čo nevidíš, neznáš… Všeličo prichodí do ohľadu. Či je dobrý, či oplan. Triezvy alebo korheľ. Zdravý alebo hnilý. I žena! Ba tá je hlavná. Či je tichá, či je čistotná, či nezababre dvor, či je nie lenivá. Koľko detí: malé či veľké, tiché — ale čerta tiché! Vreští to ako všetci čerti, keď sa oslobodia z reťaze… To ti je vec nie tak jednoduchá! Môžem povedať, že dôležitá, veľmi dôležitá!“ I pozdvihol výstražne prst dohora. „Nechcel by si ja obesiť deväťdesiat i deväťtisíc čertov na hrdlo a k tomu sedem smrteľných hriechov. Ja že ty!“ A pozerá na Petra.

Ten sedí prikrčený ako na mukách. Strach ho obchodí, na toľké zloreči, na ktoré je Lovre zvyknutý ako starý mornár; ale Petrovi sa pozdáva (a v Zelený štvrtok!), že z holubieho neba rafne hrom do pavlače Lovreho, a strávi ju oheň a síra spolu so všetkým, čo v nej jest. I za každou takou výpoveďou prežehnáva sa potajme, aby ho boh nezahrúžil.

„Ja, že ty!“ opakuje Lovre a hľadí naň pozorne. „To by bolo iné, cele iné. Teba znám. Teba i o polnoci slobodno! Vieš, Petre, druže, poď ty: povedz slovo — ja som správny. Čo budeš takto? Ožeň sa, druže! Nemá druga do svoga druga (niet druha nad svojho druha)! Ľad musíš prelomiť kedysi. Darmo je! A s nimi — čo budeš s nimi? Čo na starosť? Žalosť i nevôľa! Hľa ja — neborák, lazár: a ani bieda, ani psota! Čo keď mi umrie sestra? Áno — a rozváž teraz, čo ty? — No, pomysli!“

Neraz čul tieto úvahy od Lovreho. Menovite od tých čias, čo stojí známa chalupa. Chce ho zverbovať: je vypočítavý, ľstivý. Ošacoval osoh, ktorý by ťahal zo súceho, robotného težaka. Veľmi ho potrebujú jeho vinice zanedbané a olivy zjalovené, ktoré tak stoja, môže sa povedať, bez úrody.

Dnes mu Lovre pripadá ako pravý priateľ. ,Otec by ti lepšie neradil,‘ myslí si. Jeho úvahy pripadajú mu ako pokyn z neba, ktorý treba slúchnuť.

„No, čo vravíš, Petre?“ A zaľupkajúc znížil hlas a pokračuje dôverne: „Neboj sa, veď sme ,kršćani‘^[40] a nie pohani! A ja som tiež započal z ničoho. Ak by dáka ,potribica‘ — tu som! Či grošom, či strovou, pripomôžem vďačne, ako pravý hospodár…“

Takéto sladké melódie hudie starý paron Lovre. Petar sedí zamyslený, v borbe tuhej, či sa mu zdôveriť, či nie. Konečne predsa mu len zamlčal. Sľúbil mu, že onedlho mu dovedie ,svojho priateľa‘, i potom sa dojednajú.

Je nevyhnutné, aby sa lepšie dohovoril s Jovou. Na Veľký piatok pred večerom zobliekol uniformu a vymeldoval sa z čaty, do ktorej sa bol ,upísal‘. Na mrkaní už v civili odišiel ,na funkcion‘ do kostola. Obrad je spojený s kázňou a trvá asi do deviatej, končiac procesiou okolo dediny. Kostol je ,pun kâ šipak‘ (plný ako granátové jablko), horúčava až vlasy dvíha. Zastal pri svätenej vode, kde prechodí každý. Prednejším ju on podáva na prstoch, aby sa prežehnali, keď vojdú. Tak ,kapetanu Nady‘, pomorskému kapitánovi totiž, i ,konžilieru šoru Zorzu‘,^[41] obecnému staršiemu. Svet sa už len ,s mukou‘^[42] pretíska hustým zástupom.

Prišla i Jova s Milkou. Keď ho zazrela, vidno, zaradovala sa. Radosť jej zasvietila v očiach a rozlieva sa po tvári živým rumencom. Chytil ju za ruku, keď šla popri ňom, i podržal, kým sa Milka pretisla medzi ženy.

Kostol je síce osvetlený, ale svetlosť nemôže prebiť sa do všetkých kútov. Hrob je osvetlený skvele, a táto svetlosť ešte väčšmi zatemňuje kúty, lebo slepí oči. Stojac za Jovou, naklonil sa jej k uchu a šepol: „Pred procesiou vyjď, čosi ti poviem.“ Stála ako svieca, iba čo mu stisla ruku. Pretisla sa čosi napred, ale hneď zaviazla.

Petar je istý, že ho slúchne: ináč by sa bola pretisla k Milke. Vidno, že sa jej naschvál stratila…

Obrad skončil sa a členovia ,crkovinarstva‘ (správy fundácie cirkevnej) delia horiace voskovice. Petar vyšiel na priestor pred kostol. Tu stojí húf sveta, ktorý sa nepratal dnu a čaká procesiu. Najprv sa vyronilo z dverí klbko detí a šarvancov a zaraz sa rozmiatlo s tlmeným smiechom. Im je procesia nočná nesmierne zábavná! Za nimi chlapi a ženy, ktorí stáli blízko dverí, musia poodstúpiť, aby sa procesia mohla zriadiť a prejsť baldachýn. Medzi nimi je Jova. Pátra naokolo, ale ho nemôže zazrieť. Oblaky sa rozťahovali po nebi, zakryjúc mesiac tak, že je hustá tma. ,Nič to,‘ tešia sa, ,tým bude procesia krajšia…‘

Priblížil sa k nej a vzal ju za ruku. Ona sa obrátila a on pred ňou zostúpil z dvorca kostolného do ulice. Domky sú tmavé, tiché — nikto v nich, všetko odišlo do kostola. Zastal za ohradou, čakajúc, kedy príde. O chvíľku stála pri ňom.

„Ty so mnou robíš, čo sa ti páči. A ja slúcham!“ vyčituje s rozčúlením v hlase. Ale jemu znie i výčitka z jej úst sladko.

„I pobožnosť zameškávam pre teba… Keby tak zvedeli!“

„Nikto nezvie, neboj sa! A keby zvedeli? Vari čo nečestného, alebo…“

„A čo máš povedať?“ pretrhla mu reč. „Povedz skoro, ja…“

„Tebe je vždy tak náhlo, keď sme spolu!“ vyhadzuje jej na oči.

„Pováž, odkiaľ som odbehla! Oklamala takrečeno boha! Povedz skoro, ešte môžem procesiu zastihnúť a pripojiť sa. Takto je to … nijako. Strestal by nás boh!“

„Ja som sa zabudol s tebou dorozumieť,“ vraví Petar, držiac ju za ruku. „Či ma ľúbiš?“

Pritiahol ju k sebe a bozkal v ústa. Ona mu bozk vrátila. Petar posial jej tvár náruživými bozkami.

Odtisla ho nežne, vzdychnúc.

„Nie, Petre, teraz. Taká svätá noc a funkcia! Hriech je ťažký, a ja včera bola na prijímaní. Ak si ma volal preto, ja myslím…“

„Len mi povedz, kedy sa zoberieme. To chcem.“

„Kedy ustáliš. Ty si hospodár. Ja slúcham…“

Vyrozprával jej, čo vykonal u starého Lovreho. Odokryl jej celú svoju biedu i chudobu. Vypočula ho ticho a oddano a riekla:

„Čo som vyslúžila, to je tvoje. Obráť, na čo vieš. Ja nepotrebujem ničoho, ani šatstva už. A dlhy nerob. ,Dug je rďav drug‘ (dlh je zlý priateľ). Radšej utiahnuto, ale bez dlhov…“

„Ako ty to vieš, moja!“ rozveselil sa Petar.

„Videla som takých, čo sa na dlhy zberali. Ostareli a nesprostili sa ich. I hriech skrsol z toho… Kým sme mladí, budeme sa usilovať: ty v poli, ja v dome a boh požehná každého, kto úfa v neho.“

„Oj, ty si mne poklad! Plná truhlica zlata a čistého,“ roztúžil sa Petar.

„A teraz sa poľúbme na dobrú noc a poďme,“ rozhodla ona. „Ty rob, ako vieš — ja som hotová. Keď bude všetko správne, sa zoberieme. Ja už do služby nejdem, iba sa odobrať po sviatkoch od hospodárov a veci doniesť. Už nepotrebujeme sa zhovárať — tajné schôdzky ja nechcem. Svet by hovoril…“

Pobozkali sa úprimne na rozchodnú. Spred kostola sa ohlášal trúchly spev, kde sa rozvinuje procesia. Svetlosť voskovíc vinie sa i s vonným dymom kadidla k nebesiam, mračnami zatiahnutým, a padá i na okolité domy.

Akoby razom osvietila sa ulica, kade má sprievod prejsť. Jova odbehla ku kostolu a pripojila sa k ženám — Petar musí obísť bočnými ulicami, aby dostihol chlapov, ktorí išli popredku. I domky, pred ktorými sa zhovárali, osvietili sa. V oblokoch sú postavené sviece i čaše s rozžatým olejom. Ulica, ktorou ide procesia, pláva v nádhernom svetle. Nielen v oblokoch sú svetlá, ale i po rímsach a múroch kamenné nádoby s petrolejom. Po okolitých briežkoch, ba i v uliciach plápolajú slávnostné ohne, vysielajúc k nebu dym vonný, sťa obeť príjemná… Dakoľko težackých chalúp na vyšnom konci, ktoré vidno odvšadiaľ, stojí v plnom plameni. Na kamenné dachy nakládli haluziny a zapálili. Trúchly žalm roznáša sa tichou nocou, spievaný od zástupu, kráčajúceho ,ku krížu‘ za dedinu. Zástavy na domoch a koberce vyložené z oblokov visia dumno a nehybne.

Hlboko dotknutý mocnou poéziou tohto večera, pripojil sa Petar k spevákom a podchytil mocným hlasom žalm, ktorého kviľba rozlieha sa po stráňach a zamiera tíško tamdolu kdesi, na hladine nekonečného mora.