ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Petrove záležitosti dozreli natoľko, že treba o nich uvedomiť otca. Nie preto, že ráta vari na jeho podporu — ale zo synovskej úcty a vďaky. Jova mu oddala svoje peniaze, dosť, aby zariadil dom. Trochu sa i hanbí použiť jej peňazí, ťažko vyslúžených, ale nevidí nateraz inej pomoci.

Celý deň zápasil so sebou, ako predniesť otcovi rozhodnutie. Nemôže sa nijako osmeliť. Konečne si to ponechal na spiatočnú cestu z poľa. Mladší bratia odbehli, naháňajúc sa — a on mohol zaviesť reč na tento predmet.

„Tak si sa ty rozhodol oženiť!“ zvolal starý Ilija živo. Vidno, potešila ho zpráva. Čo ja na to poviem? Je, synko, i slušné i spravodlivé dielo. Ja pristanem kedykoľvek: boh nech ,upraví‘ i dá požehnania. Bol si mi syn dobrý, i poslušný: môžem ti len dobré vinšovať…“

Posledné slová udusili sa v plači. Otec utrel slzy rukávom a povzdychol.

Petrovi tiež naskočili slzy do očí. Skrytá láska otcovská, hľa, vydobyla sa napovrch, v slovách srdečných. Stala mu pred oči chladná bezohľadnosť, s ktorou ho ide zbehnúť a oddeliť sa od neho.

„Veď to som očakával dávno!“ vraví otec pokojne a ticho. Prišiel čas i tomu, ako každá vec má svoj čas. Všetko je správne — a čoho niet, môže sa opatriť. A kedy by si chcel? Do leta?“

„Okolo Turíc…“

„No, môže sa i okolo Turíc — prečo nie? Ja s deťmi: kde som. Ty — kde bývaš teraz. A Ivan — no, do zimy postavíme za kuchyňou izbičku… Zmestíme sa.“

Hovoril to už veselo a s istotou, ako rozkladáme plány dávno vytvorené.

„Len to je hlavná vec, ktorú si vyhliadol! Či je znášanlivá, dobrá, nech nemáme v dome hriechu. Kde je v dome mnoho, hriech ľahko skrsne…“

„Jova Zubićova,“ šepol Petar, sotva dýchajúc.

Otec nepozrel naň, ani vari nenie prekvapený. Oko mu blúdi po zelenom kraji a dlho, dlho neodpovedá.

„Sirota je,“ preriekol konečne otec. „Nepočuť o nej ničoho zlého… Pravda, je v cudzom svete, — ale zlý chýr ďaleko chodí. Nuž v tvojich je rukách a božích. Vyrástla v biede a nevoli — nebude pyšná. Iba že je nie nášho stavu, težackého. Ale žena sa prilahodí, keď je z boha…“

Petrovi sa vidí, že otec nenie spokojný. Hovorí o nej tak chladno! Snáď jej nedôveruje. Prečo vyslovil i narážku o stave težackom len zďaleka?

„Verte mi, dobrá je a tichá ako jahňa,“ riekol s ohňom a začervenal sa. „Pýchy v nej niet ani druhej veci. I šanovlivá je, sporivá…“

„Tým lepšie, sinko, keď je taká. Tvoj zisk a sláva! Taká žena veľký je poklad mužovi! Pozri na mater! Nasýti desatoro, sám nevieš čím… A to láska rozhojňuje každý dar boží. Pod jej rukou nič sa nestratí — skôr veľadí sa, navidomoči rastie, ako tých päť rybičiek na púšti…“^[43]

Petar sa pousiloval zdeliť otcovi, ako sa ide zariadiť.

„Verte mi, ćako, ťažko mi bolo! Odlúčiť sa od otca, ako by nie! Ale potreba je krutá. Snímem mnohú starosť z hlavy vašej a seba postavím na istejší základ. Čo idem urobiť ja, musel by urobiť Ivan, alebo Niko… Roztrhať sa musíme, či dnes, alebo do roka. Nuž urobím to ja, kým ste mladší a máte pomoc.“

Starý odvrátil tvár od syna.

„To nebolo treba — nebolo!“ ozval sa hlasom rozochveným. „Načo odčesnúť haluz, keď je peň živý a zdravý? A starosti? Také starosti sú chlúba každému otcovi i sláva. Nesužujú, ale posilňujú. Pre ne najmenej!“ Zamĺkol v mocnom rozochvení, Petar kráča popri ňom s hlavou sklopenou a srdcom rozbúreným. Ľúto mu, že otcovi pripravil takú bolesť. „Tebe bude istejšie, to uznávam. Mnoho roboty ťa čaká, ale len prvé roky, kým dačo vysadíš. Ale budeš aspoň na svojom. A v tom ťa chválim.“

„Keby len to, nikdy by neodchodil od vás!“ zvolal vrelým hlasom. „Bol som dosiaľ, mohol by až do smrti. Ale, pomyslite: ako zahradiť bratom cestu? Každý má ohľad na najstaršieho. Jeden po druhom by museli ustupovať z domu. A takto? Ostane všetko pri starom, iba že ja prejdem do tretieho dvora.“

„Veď v tom máš pravdu. Ja len; že je ťažko, keď… Nuž bolí trhať zdravý úd od tela zdravého. Pravda, akože! Desať vyžije, ale pätnásť, dvadsať… Nik ti nemá za zlé. Ani dom stavať na piesku. Ale bez trhania nemožno — a to bolí…“

„A či sa my musíme roztrhnúť? Ja vám budem syn až do smrti. Ako dosiaľ, ba lepší. Bratom brat. A vy — vari by ste ma odvrhli!“

„A kto ti to hovorí?“ zvolal starý bodro. „Ty urob, čo znáš. Keď ti príde kopať, kolčovať, vyrábať — tu sme. Všetci sa oboríme do roboty. Ako by sme sa mohli opustiť!“

Tak sa uspokojoval starý a vžíval pomaly do nevyhnutnosti. S materou bolo ešte viac roboty, kým ju presvedčil. Ale konečne i ona sa spokojila so svojím osudom.

Tieto rozhovory bývali tajné. Obyčajne, keď deti pospali. Ivan teraz vodieva statok u goru a Niko, osemnásťročný, trávieva večery s kamarátmi. Večerom sa ozýva ich mocný spev od kostola, pekný, dvojhlasový. Následkom toho netuší nikto, čo sa varí v Kolićovom dome za prekvapenie. Jediný Lovre Mašić šípi čosi, čo má Petar za lubom.

,Nech robí, čo chce,‘ myslí si vypočítavo, miešajúc masívnu reťaz na hodinkách, ja som rád, že idem mať takého težaka. Pole nebude stáť bez osohu — keď môžem mať z neho dobrú intrádu…‘

V takých prípravách zavítalo prvého mája. Deň, keď mládenec kladie svojej ,dragej‘^[44] na okienko alebo na dvere máj.

Jova sa bola pred dakoľkými dňami vrátila zo susedného ostrova. Doniesla všetky veci i nasťahovala sa zas do domu strýca Dujeho Odrića, k rodici Milke. Tento nečakaný návrat vzbudil i čosi rečí — ale tie utíchli. V poli je náhla robota, svet je pri nej od svitu do mraku: rád je, keď sa môže naspať, nieto klebetami sa ,gubiť‘.

Petar po iné roky nestaral sa veľmi o prvý máj. Nemal tušenia, čo má v sebe za krásu a divné kúzlo. Trávieval i túto noc obyčajne na paši so statkom.

Dnes večer zostal vo dvorku pri vatre. Hľadí do kraja tichého, preniknutého teplotou. Biele domy stoja ako na stráži, tmavé česmíny a šedé olivy dýšu tuhou vôňou. Ľahký vetrík od mora roznáša ju po tesných dvorcoch a vháňa otvorenými oblokmi a dverami do chyžiek. Ozýva sa cvrček a z protivnej stráne dolieha roztúžená pieseň slávika. V povetrí mihne netopier a po rozkvitnutej šalvii túla sa tichým letom pávie oko. Na tmavej hladine mora zažali sa tajomné svetlá, sťa bludičky — rybári vábia ryby k brehu. Chcú ich opásať sieťami a vysypať sťa striebro do bruchatých bárok.

Starý Ilija zavzdychal, vytriasol popol z luly, podvihol sa, prehol dva — tri razy v krížoch, zase zastonal a vlečie sa k domu na zatŕpnulých nohách. „Laka noć,^[45] Petre!“ zavinšoval synovi a zanikol v temnote chyžky.

Je samotný. Mysľou sa mu preťahujú obrazy z ďalekej i blízkej mladosti. Všetky sú pripútané k tomuto domu. V ňom tiekla mladosť — ticho, nepozorovane, i utiekla… A menovite jedna noc! Jej obraz mu neschodí z mysle. Noc nie takto tichá a teplá. Divoká ,južina‘^[46] lomcuje dverami i okenicami. Preniká špárami v krove, túla sa po izbe, prechodí všetky kúty. Svetielko v olejovom kahanci nahýna sa sem i tam. Dakedy zatancuje, sťaby sa chcelo odtrhnúť od knôtu a odletieť ďaleko, ďaleko. Pri posteli sedí Ilija, statný, mocný, s rozčuchranou bradou. Pozerá úzkostne na posteľ, kde leží Petar pätnásťročný, s rozpálenou hlavou, s blyštiacimi očami. Kladie mu dlaň na horúce čelo a chladí ho studenými obkladmi. Tak nariadil šor Mijo^[47] doktor hen za tretím vrchom v treťom meste. Ilija ho ,dohnal‘ včera predpoludním a dnes pred večerom vrátil sa s ustatou mazgou, ktorá doktora ,honila‘. Predal štyri ,barilá‘ (okovy) vína i pol barila oleja, len aby synovi sekli žilu. A teraz mu podáva každú hodinu ,žlicu‘^[48] odvaru, na ktorý odtrhol dvadsať listov z olivy a pätnásť z mandlovníka na pol žajdlíka vody.

A malý ,bolestník‘^[49] hľadí na jedno miesto. Otca vidí dobre i jeho utrápenú tvár. Nemôže pochopiť, prečo je tá tvár utrápená. Prečo sa trasie ruka, keď sa mu dotkne čela. A jemu je tak slávne odpočívať! Vidí kahanec i to roztancované svetlo. Čaká, kedy sa odtrhne, podletí pod dach, pretiahne sa špárou a uletí ta hore, vysoko, vysoko — kde si mesiac tak majestátne vedie a hviezdičky veselo mihotajú. Čaká, kedy dúchne ten tuhší vetrík, kedy odtrhne svetielko a vynesie ho do nekonečných výšin. Potom bude tma, ticho, a večitý, večitý odpočinok… Ťažká hlava borí sa do podušky, ruka visí dolu…

A tu čuje spoza krásnych vidín, ako sa mu kladie čiasi hlava na prsia — a to je otcova, uslzená, smutná, a šepoce mu naliehave: „Petre, dieťa moje, jabuko moja…“

Diví sa, prečo práve tento obraz sa ustavične vracia. Jest druhých nadostač, plných jasu i veselia i bujarej radosti. Zato sa vracia, aby sa cítil ešte väčším dlžníkom otcovým. Má mu vrátiť to, čo sa nikdy vrátiť nemôže. A vracia sa práve vtedy, keď on je na skoku spod otcovského krovu.

K polnoci sa zobral do dediny. Noc akoby spala ťažkým snom. Ide na prstoch, ale zdá sa mu, že ho čuje celý svet. V ruke nesie kyticu kvietia, ktorú bol ukryl v Lovreho záhrade k citrónom, od zimy ešte zakrytým rohožkou. Srdce mu mocne bije, kýsi hlas mu vytýka:

„Dlžník si veľký — kedy zaplatíš otcovi? Dlžník si — načo sú ti nové zväzky, keď si zapriahnutý v starých…“

Ale on zatlačuje tento hlas. Akási surová sila tisne ho s májom pred Jovine dvere.

Preškrabal sa ponad ,gomilu‘ do dvora a zakráda sa k dverám. Len-len že nepadol na čosi mäkkého, ustretého naprostred dvora. Prihol sa — prsty nahmatali človeka, zakrúteného v koberci. Svák Jovin, starý Duje, ,stráži‘ svoj dom.

Obišiel prekážku, kyticu položil na prah dverí.

Starý Duje sa pohol, keď sa vracal popri ňom. Utiahol sa za uhol domca a načúva, či sa nepodvihne starý. Ale on sa nehýbe, iba zavzdychal: „Oh, sveti moj Duje, moli za nas!“^[50] a zazíval.

Oddola čuť kroky, všakovak miešané, medzi ne trúsia sa hlasy. Starému prišlo na um, čo je dnes, i prišlo mu na um, ako on obchádzal dedinou a čo stváral. Vzdychlo sa mu. Ej, mnoho rokov, mnoho!

„Ach ,mladost — ludost‘ (mladosť — pochabosť),“ zavzdychal a obrátil sa na druhý bok.

Petar popri ,gomile‘ ťahá sa v dolinu, odkiaľ čuť hovor. Mládenci nebodaj stoja a radia sa. Učupil sa, že medzi nimi je len ,gomila‘, a načúva.

„Teraz je na tebe, Niko… Pozri!“ čuť jeden hlas.

„Starý je predo dvermi. Ošinie ma…“ Petar rozoznal hlas bratov. Teda bratova kompánia.

„Vari sa bojíš!“ vysmieva ho Jakov Mateho. „A ja som sa nebál. A Duje je krivý — kým sa zrepetí, ty môžeš…“

„Aleže mi neutečte, ak by dačo…“

Prešiel ponad múr i zakráda sa k domu. Petar za ním. Hnevá sa, že jeho kyticu hodia daktorej druhej.

Niko sa vrátil k ohrade s kyticou. Mal sa od radosti rozpučiť, že sa mu výlet vydaril. Petar ho chytil za ruku. Niko nevie, kam sa podieť, vidiac tu Petra.

„Polož, odkiaľ si ju vzal,“ vraví mu, stískajúc mu ruku. „A neopováž sa nikomu povedať! Čo sa starieš, do čoho ťa nič?“

Niko zas sa vrátil k dverám a položil kyticu.

Duje podvihol hlavu a šomre:

„Čo tu hľadáš, človeče, keď nieto nič. Vidíš, že tu ležím — musel by počuť, keby čo bolo…“

Niko presadil ohradu a zvestuje priateľom:

„Nebolo nič — a Duje len toľko, že ma nelapil.“

„Ach, sveti moj Duje, moli za nas!“ vzdychol zase Duje.

Petar okľukami vrátil sa domov.

*

Vyparili sa predstavy z ďalekej mladosti. I ten nekonečný dlh, ktorý sa nikdy nemôže vrátiť — i ten akoby ho nebolo.

Odbavili sa ,pronuncie‘ (ohlášky) a všetko ,puklo‘, t. j. tajomstvo vyšlo ,na vidilo‘.^[51] Podivenie bolo pri prvej ohláške nesmierne. Ale najväčšmi sa podivila Katica spod kostola, ba zhrozila! Div nezamdlela pod ohláškou. A keď sa trochu prebrala, prežehnala sa s ustrnutím: „U ime Oca i Sina i Duha Svetoga^[52] Amen!“ Susedky zbadali, ako sa ,krsti‘ (prežehnáva) nad Petrovým ,matrimonijom‘. Žmurkli očami, daktoré sa i poštuchali lakťami. Nuž škodoradosť! Ale zato keď pred kostolom sa každý Petrovi ,radoval‘, tisnúc mu ruku, vzmužila sa i ona a riekla: „Ja ti se radujem.“^[53] Slzy ju išli udáviť.

Petar zariadil v Lovreho dvore domec ,na svu prešu‘ (oprekot). Z toho sa rozliezli po dedine najpodivnejšie chýry.

Že starý Ilija nechce ich vidieť v svojom dome.

Že bude čosi vo veci, keď sa toľme náhlia…

Ze nevie sa, čo ona po svete stvárala…

Že Petar je ťuťmák, ktorý kupuje mačku vo vreci.

Našli sa i horlivci, ktorí išli ,povirit‘ (pozrieť) do mesta, kde Jova slúžila… Stopovali jej minulosť. Nedoniesli domov nič — a predsa narozsýpali chýrov plné vrecia. Vôbec každý sa protivil tomuto matrimoniju…

Ilija nepočúval reči, Petar vyhýbal každému. Usadil sa ,do svojho‘. Zariadil sa lepšie, než sám úfal. Ilija kúpil všetko do kuchyne, ba i truhlu a kasňu — i širokú posteľ z pravého jedľového dreva. Mať sa zadĺžila u kumy^[54] Džuzepíny^[55] a kúpila koberce, pokrývadlá i posteľné plachty. Sama ich zošívala, aby vyšla šírina dupľovaná… Ivan kúpil nastávajúcej ,kuňade‘ (švagrinej) zrkadlo na stenu, i jej ,zapovjednika‘ sv. Ivana krstiteľa. Niko, nemajúc sa čím zavďačiť, pobil sa dva razy so svojimi kompánmi, ktorí ho naberali pre ,kuňadu z mesta‘.

Nuž Petar bol dojatý i preniknutý vďačnosťou, že stoja domáci pri ňom, vzdor toľkým klebetám…

Prišiel deň sobáša.

Zazvonili druhý raz a hrnie sa sveta pred kostol. Ženy, deti, mládenci, ba i vážni mužovia stoja pred kostolom. Tu je kapetan Nade^[56] i konžilier šor Zorzi. Všetko chce vidieť, čo to ide byť…

A videli Petra, keď zaznel ,dozvon‘, v malej červenej čiapočke, postavenej hrdo nad pravé ucho. Videli ,neviesticu‘,^[57] ohovorenú, posmievanú. A je predsa švárna. Starý Tadija Godlovič, vidiac ju, zvolal: „Aboj meni! Ča je lipa! Kâ cvit od omendule!“ (Či je krásna — sťa kvet mandľový).

Svati vošli do kostola a za nimi ,svitina‘,^[58] vo zvedavosti neohraničenej. Na otázku ,parokovu‘ (plebánovu): či ho chce, ona odpovedá hlasom bojazlivým: „Hoću, šor ši!“ (Chcem, pane, áno!) Na toto slovo vyhrnulo sa diváctvo na pliacok. Nechce sa im čakať dnuka, kým skončí sa omša. Radšej sa vyšantujú pred kostolom. Menovite dievky sa chichocú, štebotajú s rukami pod zásterkou, holohlavé. Vážne obecenstvo zostalo v kostole a pri dverách utvorili uličku miestni žobráci a žobrácky pod vodcovstvom starého Dujeho, čakajúc ,karitad‘ almužnu.

Konečne vyšli ,mladenci‘ (novomanželia), bledí, premenení, s tvárou nadchnutou, zduševnelou. Neozývajú sa im v ústrety výsmechy a klebety. Všetko stojí ticho a akosi skromne opodiaľ. Iba čo detvákov hŕba sa hrnie pred svadobným sprievodom. Majster Stipe,^[59] s harmonikou a čiapkou na uchu, kráča popredku, nie smerom k Odrićovmu domu, ale na vyšný koniec a stadiaľ na nižný… Treba sa ukázať, celej dedine vo svadobnej sláve — tak žiada stará obyčaj. Až z nižného konca sa zvrátili k nevestinmu domu.

Zo všetkých strán čujú radostné pozdravy! Čo zmôže sobáš! Nikto sa neodváži prezradiť najmenšie podozrenie, klebetu alebo výsmech. Ak sa chyba stala, stala sa pred sobášom a sobáš zotrel všetko…

I veľká úcta sa im preukazuje. Pred bránou kapetana Nadeho stojí sama jeho pani, šora Čara^[60] s tácňou v ruke. Na tácni ,sladkarije‘ — sušené figy, mandle — fľaša jemného ,prošeka‘ (sladkého vína) a kalíšky. Takto traktuje celú svadobnú spoločnosť. I šora Adrina,^[61] žena konžiliera šora Zorzola na ten istý spôsob ,počastila‘^[62] družinu.

Samo sebou sa rozumie, že celou dedinou, kade prešli, z každého obloka a balkóna vyzerá množstvo ženských hláv — a tieto sypú na družinu a ,mládencov‘ naozajstný dážď ryzkaše, pšenice a kde-tu — ,pri velich^[63] domoch‘ — i opravdivé bonbóny, na ktoré sa hneď vrhajú deti a uličníci. Sliepky mali tri dni robotu, kým vyzbierali všetku ryzkašu a pšenicu, rozosiatu po uliciach…

*

Ženy, čo o týždeň nato išli na obecnú lokvu, stretajú mladú ženu kráčať pekným krokom pod batohom haluziny zelenej na hlave. Haluzina prikrýva ju temer do pása — nedalo by sa poznať, kto je tá ženská. Ale každá sa domyslí zaraz: tri kroky za ňou ide Petar s ,mašklinom‘ (čakanom) na pleci a na hlave šatka, uviazaná v tyle, ako ju nosievajú težiaci v ťažkej kopačke.

„Ah — Gospe moja!“ zvolala kuma Džuzepína, a zastala. „Či to tak! Na mladú ženu naložiť nošu ,šume‘ (hory). Ba či sa nehanbíš!“

„A čo urobíte, kuma Džuzepína,“ bráni sa Petar, „keď ona nástojí… Schválne prišla pod Sukovac — lebo tam kolčujem čosi medze — že doniesť, čo sa vykolčovalo. Vravím i ja, že to mohli otcove mazgy. Ak nie dnes, teda zajtra, alebo tam pozajtre…“

„A akože, ćerce (dcérka) moja!“ hreší kuma už ju. „Čo sa budeš s batohmi ,ruinávať‘. Treba ,čuvat‘ (chrániť) svoje pekné zdravie…“

„Keď je ,kapričioža!‘“^[64] žaluje sa Petar. „Čože urobíte!“

Keď došli do dvora, zhodila Jova batoh na veľkú hŕbu zelenej haluziny.

„Kto poznášal túto šumu?“ pýta sa ho ona s výčitkou: „Tiež mazgy otcove?“ Zahrozila mu a usmiala sa: „Vidíš, ako cigániš! I kolčovať i domov znášať — a čo potom ja? Ako to dopustiť?“

„Ty si rana srdca môjho,“ odpovedá Petar s úsmevom. „I jabuka čudnovatej krásy…“