Žarty a rozmary

Na švihlej lodi Tachys plavila sa okrem iných mnohých cestovateľov krásna a bohatá sirota Matilda. Všetkým cestovateľom sa páčila, ale pätorí mladí šuhajci zaľúbili sa do nej až po uši.

Nemajúc nikoho na tom šírom mori, ku komu by sa mohla utiecť, obrátila sa, ináč tiež zápalistej látky dievča, k statočnému, prísnemu zvetralému kapitánovi lode.

„Pane, čo tu robiť? Všetci piati ma ľúbia, všetkých však nemôžem, koho teda z nich voliť?“

Kapitán už veľa búrok prešiel, vyhol už veľa smrtonosným zápoliam, prebŕdol cez končité klisúry, ale táto otázka väčšmi ho pomútila ako všetky tamtie prekážky.

Hľadel na dievča, akoby mu zrazu ľadový balvan Baffinbajský pred nosom bol zastal.

„Viete čo, slečna? Tak akoby náhodou pri dobrej príležitosti padnite z paluby do mora. Ja budem mať starosť, že sa vám nestane nič. Uvidíte, čo si počnú vaši dvoritelia.“

Dobre. Ticho bolo, pekne bolo a vodná hladina bola hladká.

Matilda, nešťastná Matilda, stojac na palube, pretiahla svoju švihlú postavu priďaleko von cez operadlo. Čľump! — už bola tam dolu. Ale čľump! Za ňou štyria šuhajci, ako žaby do mláky sa metali. Chytrí mornári nalovili plný člnok mládeže, mokrej ako pudel.

Náhle preoblečená Matilda spechá ku kapitánovi.

„Pane, koho vziať? Štyria skočili za mnou.“

„Toho, čo neskočil,“ kapitán pokojne, „ten jediný z nich má rozum.“

Matilda múdru radu skúseného kapitána poslúchla. A dobre tak.