ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Haáfi, haáfi! Jaj, bodajže ťa i s rypákom,“ povie fufnavým hlasom v posteli vystretý poslucháč lekárstva Kazimír, utierajúc si červeným golierom obrúbený nos.

„Ba,“ odpovie z náprotivnej postele priateľ Stanko, „ba dostaneme dnes ešte hosťa. Keď sa na zem nožnice alebo nôž zapichnú, hovorievala moja matka, že sa neomylne halušky budú variť. Keď straka pri dome zarapoce, prídu, bez otázky, hostia. Kýchnutie v pondelok znamená dar. Kýchnutie v sobotu večer zvestuje príchod hosťa. To je amen dixi — fuk do kapsy.“

„Hm, Stano, to ty veru odkrývaš kolosálne prírodné tajomstvá. Ale smiešny prípad kýchnutia ti poviem ja. Barón Brandenstein, ktorého, ako znáš, vyučujem v slovenčine, býva dakedy takou kýchavicou napadnutý, že prednášku pretrhnúť musíme. Kýcha ti ako zemetrasenie i sto ráz jedno za druhým, až do omdletia umorený. Raz ho to, ako mi vyprával, priviedlo do veľkých ťažkostí. Dlho sa domáhal, kým si raz predsa vykonal súkromný výsluch u arcikniežaťa Albrechta, na čom mu veľa záležalo. Predstúpi pred vysokého pána. ,Čo žiadate, pán barón?' Vtom baróna zašteklí v nose a nasleduje strašné, zemou zatriasajúce kýchanie. A to tak šlo neprestajne. Arciknieža, mysliac najprv, že si barón žarty robí, hľadí naň zadivený, ale potom naľakaný neprestávajúcim hrmotným hájsi, bežal jednými, dešperátny barón však letel druhými dvermi von, držiac vzbúrený nos v ručníku zavrznutý. Chudákovi výsluch bol prekýchaný.“

„Ha—ha—ha, ten chudák išiel skutočne s dlhým nosom preč. Ja znám zase druhý príklad. Znám jednu paniu z dobrého stavu, trápenú nepremožiteľnou náklonnosťou oproti mačkám. Keď vstúpi do izby, kde akokoľvek ukrytá mačka sedí, táto ináč herská a rozumná pani ihneď padá do mdloby. Ústa má vše vyschnuté. Prv hovoriť nemôže, kým smidku chleba do nich nevloží. Na ten cieľ nosí nepretržite okrušok v pazuchách. Kým do návštevy nevstúpi, musí pred dvermi kus chleba za zuby strčiť, aby sa jej jazyk rozviazal.“

„Ach,“ poznamená Kazimír, „to veru zriedkavý príklad ženskej výrečnosti. Tento zvláštny prostriedok rozuzlenia jazyka bude považovať veľká väčšina pekného pohlavia za cele zbytočný.“

Takto si besedovali mladí eskulapovia v malej teplej izbičke. V plechovej piecke pískali zvyšky dohárajúceho dreva a kotúče dohánového dymu krútili sa okolo lampy. Na obloku prízemnej študentskej izby maľovala februárová zima chytro a majstrovsky utešené strieborné palmy a čarovné machy. Ale tamvon víchor ženie tuhým prúdom kúrňavy kyprého snehu cez opustené ulice predmestia Rosavy, sídelného mesta Viedne, oproti obloku zmienenej už izby.

„Ale, braček,“ ohlási sa po prestávke Kazimír, „jedenásta odbila, a v tejto chumelici možno právom pochybovať o splnení tvojho proroctva o návšteve. Zahas lampu a spime.“

Zdraví šuhajci pospali v tú minútu. Ale vietor tamvon nespal, poskakoval medzi komínmi sťaby na organe, plieskal obločnicami, vyhadzujúc kotúče snehu do hrkotajúcich okien.

„Stanko, Stanko!“ zavolá prebudený Kazimír, „Stanko! Ale hrmen vozov, nuž či máš olovom zaliate tie uši? Mne sa všetko tak zdá, akoby bol dakto na okno zabúchal!“

„Au!“ zívne ťahavo Stanko, „nemátaj, nie, to si len vietor z dlhej chvíle šramoce.“

Bum! bum! bum! — zahrkoce, ale skutočne ťažkou päsťou na oblok. Jedným skokom sú šuhajci na nohách. Kukajú, ale nadarmo, zamrznuté sklo bolo nepriezračné.

„Kto je?“

„Otvorte len chytro, zle je!“ odvetil vetrom chytaný hlas.

Kým Stanko zažal lampu, nachytro oblečený Kazimír náhlil s kľúčom pod vráta. O krátky čas vráti sa nazad. Stano svieti a jemu za pätami vlečú dvaja ich spolužiaci pod pazuchami zmeraveného človeka. Nohy v kolenách zohnuté vláči za sebou, hlavu má nazad vyvrátenú. Okydaní všetci traja snehom. Dovlečeného človeka — neznať v prvom okamihu či živého či mŕtveho — strasúc z neho okyd, položili na zem, sprostiac sa ťažkého bremena.

„No, tu ho máte,“ povie prekvapeným kamarátom jeden z došlých, „chvalabohu, že sme sa ho už striasli. Idúc z kaviarne, chceli sme vyhnúť podľa možnosti fujaku a razili sme cestu tou tesnou uličkou pred Lichtensteinovou záhradou. Eduard ide vopred, potkne sa a padne, ja za ním a fuk na hŕbu. A to na šťastie. Chceme sa presvedčiť, na čom sme sa strepali, odhrnieme sneh, a tu vytiahneme tohoto bedára. Pri svetle rozžiarených zmotiek presvedčili sme sa podľa kroja, že to váš krajan, vzali sme ho pod pazuchy, a pretože je sem nie ďaleko, hoci po biede, dovliekli sme ho k vám. Povinnosti ľudskej zadosť učiniac, ponechávame ďalšie činenie vám.“ Pripálili si zmotky, stisli ruky a pošli ďalej.

Kazimír v nemalých rozpakoch škrabe sa za uchom. „Stanko, ja som už z nedôvery úplne vyliečený. Už teraz viem a pevne verím, kedy mám očakávať halušky, dar a návštevy. Ale predsa som takúto z neba padnutú, vetrom prefúkanú návštevu ani najmenej neočakával. Hm—hm—hm! Teraz si už poďme obzrieť, čo to tu pred sebou máme.“

Bol to šuhaj asi dvadsaťpäťročný, poriadnych ťahov a vzrastu, ináč biedny a neporiadne zaodiaty nedbalec. Mokré a kučeravé, tmavogaštanové vlasy viseli mu rozčuchrané po bledej, napuchnutej tvári. Siné stisnuté ústa. Zakrútený v kožúšku, a čiernej hunke; na opasku ligotali sa pracky. Biele špinavé nohavice a nemotorné krpce dovršovali jeho oblek.

Po roztvorení kabane a kožucha nastala lekárska úloha. Stanko pozoroval dych a skúmal tepnu, kým Kazimír, kľačiac na zemi, priloženým uchom o prsia načúval účinok srdca.

„Ten loptoš istotne opitý zaspal a zamrzol,“ poznamená Kazimír, „ale dlho ešte nemusel ležať zaviaty, lebo srdce, i keď pomaly, predsa sa hýbe. Bol už na krajnej hranici života, ale pri pokoji a teplom vzduchu do rána precitne.“

„Ako mu z úst lieh páchne! Škoda by ho bolo bývalo, bo zdá sa byť poriadny šuhaj,“ vetí Stanko.

Keď mu háby poodopínali, brali sa ku krpcom, viac obrovskej osej gundži než obuve podobným.

„Teraz už nepovieme, že by sme neboli hodní návlaky jeho obuvi rozlúštiť,“ ktoré aj anatomickým nožíkom rozrezali.

Chvíľku sa zahľadeli naň. Vtom povie Stanko: „Kazimír, bodaj ma stislo, táto tvár mi je známa! A počkajže…“

„Možno,“ doloží nedbalo Kazimír, ukladajúc a obkladajúc zamrznutého. Pri takomto opálaní vypadne mu spoza opaska mešec s peniazmi a ukrútený papier. V mešci boli tri zlaté a tridsať grajciarov. „To mu odložíme. A toto? To je pas. Dobre, ten nám zastúpi miesto navštívenky. Uvidíme, s kým máme do činenia.“

„Nože ozaj,“ zavolá zvedavý Stanko.

„Ondrej Gurajček z Trstenej!“ číta Kazimír.

„Hľa, či nepovedám,“ tleskne dlaňami Stanko, „on je to, on, Ondrej, čo u môjho otca slúžil. Dobrý a veselý šuhaj, ale mával už ako chlapec svoje kvartále, súc vrelým podporovateľom pálenčených výmerov.“

„No, to je veru pekná vec a romantická, ale ešte krajší spôsob, akým ste sa zase zišli. — Náš klient je zabezpečený, poďmeže i my na zaslúžený odpočinok; vietor tuším už tiež tašiel a návštevu, úfam, nedostaneme už žiadnu.“

„Ej, však i mne už obločnice klipkajú,“ povie Stanko, „Zvedavý som na tú raňajšiu komédiu.“

Ľahli si.

Ráno, keď sa už dobre rozvidnelo a slnce svojím teplým dlhým jazýčkom cukrové kvietky ožiarených oblokov lízať začalo, pozerali naši študenti, opretí o lakte, na svojho hosťa. Ten ležal tak, ako ho včera uložili, a pri ľahunkom pohybovaní pŕs odfukoval si až milá vec.

Po nečase otvorí jedno oko a nedôverujúc tomu, rozdrapí druhé. Prvý pohľad padne mu na veličizného, nad hlavou z povale visiaceho morského pavúka. Nohy sa mu holengali, akoby chcel Ondreja nimi hore vytiahnuť. Pri hlave stála mu o týku pripravená snehobiela kostra s vystrčenou pravou rukou, akoby ho už—už mala za vlasy schmatnúť.

Už samým uzretím morskej obludy preľaknutý, zostal Gurajček ako oparený. Ale ako chcel hore vysadnúť, zavadil hlavou o ruku kostry, ktorá nepríjemne zahrkotala, a on začal meniť uhorské farby. Srdce mu chcelo puknúť, jazyk nechcel z miesta, a tak sedel chvíľku nepohnute zohnutý ako nožík na prvom skoku. Tak sa zdalo, akoby znovu bol primrzol. Konečne vykradne sa mu z hlbín útrob prenikavé „ach!“. Pokrútiac bojazlivo hlavou napravo, zočí na kasni vo veľkých skleniciach hady, žaby, jašterice, malé nepôrody a všakové strašné potvory. Predesené okále zvrtne naľavo, a tam zase čerí zuby zo steny nad dvoma, nakríž položenými kosťami vyvesená umrlčia hlava; nad ňou roztiahnutý veľký netopier. Velikánska sova so strašnými „Vatermördermi“ ^[208] a vyvalenými okáľmi chystala sa ho prehltnúť.

Toľkým útokom nemohol odolať. Zmraští tvár, ako keď lapá sa koža na vychládzajúcom prevarenom mlieku, hodí po sebe výdatný kríž, zatisne silou—mocou mihalnice a strčí do ušú prsty. Smiešno—smutná figúra.

Študenti škúlili naň s uduseným smiechom neodvratne sťa mramorové sochy.

„Bože, bože! “ zastene úzkostlivo, „už som tam, kde psom chvosty zvárajú.“ Máchne za opasok, mešec je preč.

Starostlivo s bojazlivou tvárou obráti sa oproti Kazimírovi, zavolajúc uduseným trasúcim sa hlasom: „Pán čert!“ Ten neodpovie, len nepohnute vypučenými očami neprestajne naň fľochá. Po malej prestávke so zloženými rukami, s povýšeným hlasom interpeluje z druhej strany Stanka: „Pán čert!“ Ani tu odvety. Strápený usiluje sa byť zrozumiteľným. „Niks slovákiš, taič taibl?“^[209]

„Čo chceš, nešťastníku? “ zahrmí hlbokým hlasom Kazimír.

„Ach, chvála tebe, jarabečku, to sú slovenskí čerti.“

„Tak je,“ povie Stanko, „keď Slovákov netrpia na svete, hľadajú útulok v pekle, podľa Zápoľovej zásady: Keď nenaklonia si nebo, spoja sa s peklom. Paraczkay by sa tešil, keby našiel Slovákov v pekle, tam, kde kedysi Kollár maďarónov hľadal.“

„Prosím za odpustenie, páni čerti, ja nie som kolár, ja som len rubár.“

„Však je to sladké v nešťastí mať spoločníkov?“ pýta sa Kazimír.

„Áno, môže byť, ale by sa radšej zaobišiel. Ale prosím, ktorý je z vás, prepytujem vašu poctivú hlávku i ten stolík, na ktorom božie dary bývajú, ktorý je z vás pán Lucifer?“

„Ja!“ odvetí prísne Kazimír, „čo žiadaš odo mňa?“

Ondrej sa pokloní. „Ctihodný pán Lucifer, predstavený tohoto viac chladného ako horúceho pekla, ráčte mi láskavé povedať, po prvé: akým spôsobom dostal som sa do vašej vzácnej spoločnosti; po druhé: či sú v pekle tiež berničné úrady, lebo vidíte mňa tuto, ako myslím, ešte cele nového občana už vopred do poplatku vzali. Tu hľa dostal sa mi do kapsy dáky štajnémer^[210] a vydávkoval ma do zniku. Smrťou vraj vyplatíš všetko; ach! čerta, ba ani toho nie. Tam platíme od hlavy, tu od duše. A hľa,“ obzrúc sa na kostru, „to, a jedine to, čo ostáva nám po splatených daniach, zoberie nám táto.“

„Ticho! Nepapuľuj toľko, lebo ti hneď horúcej smoly do gágora nalejem. Preslopaný zlosynu, odpovedaj, čo si robil, že si sem prišiel,“ pýta sa Kazimír.

„Čo, ako? To som sa práve vás pýtal? Čert musí lepšie znať cestu do pekla ako my chudáci svetáci. Toľko vám viem povedať, že som ostatný deň na Rosave drevo štiepal, málo jedol a hodne pil. Večer, keď z krčmy domov idúc, chcel som si sestru navštíviť, potratil som všetky koncepty a pomútila sa mi hlava. Oprel som sa o plot, krútil sa mi svet, a tak som pokojne vyčakával, kým vykrúti sa reku mojej sestrina hospoda. Medzitým som zaspal a prebudiac sa, našiel som sa, prepytujem, v pekle.“

„A či, ty darebák, máš i sestru?“ pýta sa Stanko.

„A prečo by darebák nemal mať sestru? Mal som, mal, kým som bol na svete,“ doloží smutne, „a keby tej nie, bol by už dávno tu býval. Je vám to dobrá, milá stvora, škoda jej mať tak naničhodného pána brata. — Ale prosím vás, či je i v pekle kurivo také drahé, tu je chladno, keby ste ma kúsok pripiekli. A cítim ešte i druhé svetské nepríjemnosti: žíznim a hladujem, zjedol by i tamto toho hada.“

Čertíci zakúrili do pece a poslúžili sprepadencovi pohárom horúceho — čaju, a tá pekelná smola chutila mu nad očakávanie dobre. K tomu zmietol tri staropečené priecniky, tvrdé, až mu spod zubov iskry fŕkali. Pridajúc mu do odloženého mešteka pár dvadsiatnikov, doručili mu dobre zachovanú pokladnicu nazad.

Ale zatým nasledovala náležitá kázeň, ostrejšia od liehu, akú sotva na Silvestra od Klinkowstrőma počuješ. Následky opilstva a nebezpečenstvo, v akom sa včera nachodil, líčili mu takými živými farbami, že náš čím hore tým dolu prevrátený Ondrej, búchajúc sa v prsia, svätosväte sľuboval, že radšej kamenný olej slopať bude, ako by sa o pálenčisko čo len pol okom obzrel. Keď sa mu napokon dal Stanko do starej známosti, tu padol Ondrej pred synom bývalého svojho dobrého pána takmer z nôh. S lacnými sľubmi častého navštívenia a stáleho polepšenia sa vystúpil z pekelných brán. Pred bránou ostal stáť a obzerajúc sa po dome, homral pred seba: „Toto peklo a či očistec ešte nie je tak zlé, ako ho maľujú, ej, ale to druhé. Ondrej, rozum! Nebudeme viac tak halaškovať.“

A tak s raňajkami v žalúdku obdarovaný a s dobrým predsavzatím v srdci: nie viac slopať, išiel rovno do — krčmy.

Viedenská všeobecná nemocnica je stavisko velikánske, dôstojný pomník svojho ľudomilného pôvodcu cisára Jozefa II., ktorý vynikal medzi panovníkmi dobrosrdečnosťou ako ten náš Kriváň medzi Tatrami. Toto ohromné, trpiacemu človečenstvu venované stavisko obsahuje jeden veľký a viac menších, ale ešte vše priestranných dvorov. Obydlené môže byť asi štyritisíc ľuďmi, a tak by sa mohla doň vpravať takmer celá Banská Bystrica. Okrem chorými obložených nemocníc sú tam ešte bydliská lekárov, učbárov, siene pre poslucháčov, múzeá, lekáreň, dva hostince, bývanie pre sluhov, magazíny atď.

Ponechajúc opísanie celej veľkolepej nemocnice, poberieme sa za Stankom, kade ho vedie cesta.

Od východnej brány prešiel štyri dvory. Napravo, naľavo, pred a za ním rady dlhých, veľkými oblokmi opatrených siení. V tých leží rad—radom nesčíselný počet nemociam podrobeného, tak chvastavo nazvaného najdokonalejšieho tvora sveta — biedneho človeka. Bolestné stenanie a vzdychy prerážajú tichosť vysokých chýž. Tu je nakopená bieda veľkého mesta a ďalekých krajín.

Kráčajúc na sever do uholnej brány a nadol širokými schodmi, ocitne sa vo štvrtom dvore. Nad hlavou sa mu rozprestiera veľké patologicko—anatomické múzeum, kde vykladajú sa tie, najrozmanitejšími neduhmi spotvorené, zmrzačené, zohyzdené, premenené čiastky ľudského tela, už či v liehu uložené, či inak pripravené. Dlhé police dodrúzganých lebiek, pokrivených kostí, balzamovaných ľudských tiel, chorobami preinačených bieľ, slovom, tisíce chorobných predmetov, ktoré sú látkou skúmavým, vedychtivým lekárom, predstavujú sa tu zadivenému oku. Tento strašný archív ľudskej biedy preženie mráz kožou nezvyknutému navštevovateľovi.

Schodmi zíde do posledného, odľahlého trojhranného dvora, otočeného vysokou stenou, stráženého na východ širokou, okrúhlou a vysokou vežou. To je veža strašného účelu, veža bláznov, bláznov rozličného druhu. Polonahí, rozkuštraní, držiac sa silných železných mreží, učupení v úzkych oblôčkoch, prerušujú domnú tichosť deň i noc chrapľavým vreskom. Od schodov naľavo, pod anatomickým múzeom sú dve významné miestnosti. Sú to dve podlhovasté temné sály, spojené chodbou odzadku. Medzi nimi stojí strážnikova izba, kde vždy jeden dňom i nocou musí bdieť. Na zadnej stene každej tejto sály visí veľký kríž, pod ktorým osvetľuje lampa tajným bleskom potuchnutý priestor. Pozdĺž stien priekom stoja pohráne počtom asi štyridsať v každej sieni. Každý v nemocnici zomrelý býva tu vystavený za dvadsaťštyri hodín, čiernym plášťom zaodiaty, s kapucňou na hlave, s rukami nakríž preloženými ležia tu bledí, nemí obyvatelia jeden pri druhom, kým ich neodpeľajú do poslednej komory na pitvanie. Každý z nich dostane drôtovú rukoväť do ruky, snáď aby ňou v čas precitnutia na všeobecnom zvonci, kam drôty vedú, zacengal a strážnik na daný znak mohol mu dobehnúť pomôcť.

Smutný je to, veľmi smutný, ale dojímavý pohľad na bledých, pokojných, svorne tu ležiacich, z vonkajšieho huku sem utiahnuvších sa pútnikov sveta. V trúchlej rovnošate oblečení ležia, čo sa ešte nedávno hrýzli, bez rozdielu stavu, pokolenia, veku a prežitých náruživostí, a nemýli v spánku jeden druhého. Opustiac spoločnosť mŕtvych, uberáš sa von, piesok ti zaškvrčí na kamennej dlážke pod nohami, pritiahneš za sebou dvere, a zase je ani letkom bezočivej muchy nenarušené ticho v opustenej spoločnosti. Počet zomretých mení sa medzi šestnástimi—štyridsiatimi denne. Keď panujú nákazlivé čle, obnáša i viac. Podľa stanov a pravidiel nemocnice musí byť každá mŕtvola protokolárne otváraná.

Stavisko, na ten cieľ určené, stojí osamote uprostred tohoto dvora a má štyri miestnosti. Prvá z nich ustrojená je na pitvanie vraždou lebo samovraždou a vôbec neprirodzenou smrťou zo sveta zošlých, alebo aspoň v tom podozrení stojacich osôb; ich otváranie deje sa v prítomnosti polície. Druhá miestnosť slúži na otváranie všetkých vo všeobecnej nemocnici zomretých. V tretej ležia mŕtvoly prichystané na pitvanie. Do štvrtej a ostatnej priestrannej miestnosti odnášajú anatomicky prehliadnuté mŕtvoly, ako i rozobrané, rozkúskované rozličné čiastky ľudského tela, ale toto miesto nejdeme zo šetrnosti podrobnejšie opisovať. Mŕtvoly, ktoré majú spôsob, alebo priateľov, čo by sa o to starali, bývajú podľa svojho náboženstva primerane a slušne pochované. Ale ak tých prostriedkov nemajú, bývajú do mechov hromadne a pomiešano zašité, nočnou hodinou do čierneho pokrytého voza naložené, bočnými vrátami na cintorín vyvezené a tam do veľkej jamy vysypané, vápnom a zemou zahádzané. Nuž, hľa, to je človek! Tu strkáme jeden druhého z tej hrudičky zeme, a keď sfrkol z nej, je kus blata!

I keď toto opisovanie nedržíme za podstatné našej rozprávky, nepovažovali sme predsa za zbytočné pre vzdelaného človeka poznať i túto biednu stránku človečenstva, že sme vzdor všetkej ľudskej slávy: tieň a popol!

A teraz hľaďme za Stankom. Išiel on rovno dvorom, neohliadnuc sa na známe predmety, a ani ho nemýlil krik rozdrapujúcich sa šialencov.

Vojde prosto do prvých dverí. Našiel tam chýrečného profesora doktora Rokitanského, jeho pomocníka doktora Lautnera, pozdejšieho telesného lekára egyptského vicekráľa, ďalej komisára polície, Kazimíra s troma spolužiakmi a sluhu Antona. Tento posledný bol chýrnou osobnosťou s mohutným červeným nosom. V zamastenom zelenkastom kaftane stál pred stolíkom s vodnou kupkou v ruke, chvastajúc sa, že cez jeho ruky prešlo už vyše štyritisíc šesťsto pitvaných mŕtvol a že už po tretí raz vybŕdol zo záhubnej horúčky.

Pod oknom pri stole sedí pred otvoreným protokolom s perom v ruke pomocník, profesor pri ňom zamyslený fajčí zmotku. Pred sluhom leží na stole vystretá, plachtou prikrytá ľudská postava. Príchodziemu Stankovi pokynie profesor rukou na znamenie toho, aby, už očakávaný, bral sa do práce, jemu dnes podľa poriadku pripadajúcej. — Pristúpi k stolu, vykašúc rukávy chytí ostrý rezný nástroj do pravice. Sluha odhalí mŕtvolu jedným strmým ťahom plachty a pekná mužská osoba s meravo vystretými údmi zjaví sa očiam prítomných.

Ešte profesor nevyslovil dobre číslo protokolu, už Stanko vykríknuc pustí nôž z ruky, z ktorého hneď odfrkne koniec ostrej ocele, odlomený na kamennej dlážke.

Bol to Ondrej Gurajček. On veru, so svojou peknou, ale nedbalosťou očadenou tvárou, so svojím Apolóna hodným telom. Ale už prešiel ostatnú apelátu, a na svet sa vrátiť nebolo už tu viac možnosti.

Udajúc príčinu tohto prekvapujúceho výjavu, prosil profesora, pretože na tento čas svojej povinnosti zadosť učiniť vstave nie je, povolať na to druhého. Namiesto neho vyzvaný pristúpil Kazimír. Dojatý Stanko len to do protokolu hlásené dopočul, že Gurajček v snehu nájdený, následkom nemierneho pitia liehových nápojov zamrzol.

A tak sa zase odohral jeden dej nevýznamného človeka v tomto veľkom dome. Ondrej Gurajček neznámy zmizol tak, ako prišiel.

Dobrosrdečný Stanko s Kazimírom postarali sa o pohreb svojho zemka. Ale pretože vo Viedni i skromný pohreb skromnú študentskú kasu prevyšuje, prispejúc podľa možnosti svojou pokladnicou, obrátili sa na svojich slovanských pobratimcov v Gerlovičovej kaviarni, a nazbierali toľko, koľko bolo potrebné.

I pokrýval malý kopček na velikánskom cintoríne zamrznuté telo človeka, ktorý vytrel sa samochtiac surovou rukou z menoslovu živých.

Bol krásny deň, keď jarným slnkom bystrejšie zelinky zo spánku prebudené, svoje unavené údy začali rozťahovať na površí zeme. Naši šuhajci sedia doma.

Knísajúci sa na stolci Kazimír čítal práve úvahu „Stav manželský v poťahu na zdravotný stav človečenstva“. Stanko s čibukom prechodí sa po izbe, pilne načúvajúc.

„Istotne, braček, rozumná, dobrá a poriadna ženská je pre muža poklad, a keď je ešte k tomu…“

Na úvrati krátkej prechádzky zazrie Stanko v izbe pred sebou utešené, zahanbené, vo vkusnom národnom kroji oblečené dievča. Toto zjavenie, v študentskom príbytku zaujímavé, stálo v oči dvoch šarvancov s očami sklopenými k zemi ako splašená srnka.

Ale naši kamaráti otvorili ústa.

„Ej, dušička spanilá,“ pýta sa prívetivý Kazimír, „čím vám môžeme slúžť. Podľa kroja súdiac, ste našou krajankou.“

„Akejže šťastnej náhode máme zaďakovať milú vašu návštevu?“ pýta sa Stanko omáľajúc čibuk.

Dievčatku sprvu nešlo dobre z konopí. Zdvihnúc pomaly mihalnice, začne ostýchavo: „Ja som Zuzka, sestra nešťastného Ondreja Gurajčeka.“

„Ach, ešteže?“ zvolali šuhajci.

Zuzka potom vyrozprávala osudy svojho brata. Nakoľko mohla, bdela nad svojím bratom, ale v službe postavená, nemala toho spôsobu a času strážiť nad spustlým ľahkomyseľníkom. Vyrozprával jej i dej svojho pobytu u študentov, ale od tých čias málo navštevoval sestru, žijúc vospust sveta. Ona, neborká, nemala ani chýru o jeho smrti. Keď za dlhší čas o ňom nepočula, vybrala sa ho hľadať. Po trápnom hľadaní sa dopátrala, že ho na ulici nájdeného, zamrznutého zaniesli do všeobecnej nemocnice.

Tam sa dozvedela, že bol svojimi rodákmi otváraný a ich statočným pričinením slušne a počestne pochovaný.

Nebožiatko, premožené plačom, stislo obom priateľom povďačne ruky.

„Teraz,“ utierajúc si zásterkou slzy, pokračuje krásavica ďalej, „teraz si neznám rady. Chcela by som mu tento veniec na hrob položiť, keď už inšieho pomníka nemá, na znak sesterskej lásky, ale neznám, bohužiaľ, ani len kopček v tom mori hrobieľ, pod ktorým leží.“

Stanko načúval s úľubou dievčinu. „Tu sa veru živý človek stratí, tobôž mŕtvy. V státisícoch bývajú jednotky ľahko nezvestné. Preto mi veľmi milé bude, že vám v tom s istotou slúžiť môžem. Keď sa vám ľúbi, vašu žiadosť môžem hneď splniť. Prosím úctivo o váš láskavý sprievod.“

Išli… Stanko prišiel i naspäť, ale nie taký, ako šiel. — Prišiel cele okúzlený, zamyslený. Kazimír sa na jeden fúzik usmieval.

Miesto strateného brata nastúpil Stanko. Navštevoval Zuzku čím ďalej tým častejšie, nakoľko to slušnosť a jeho lekárske trudenie dopúšťalo.

S Kazimírom medzitým skladali naraz prísne skúšky s dobrým prospechom. Kazimír vrátil sa do svojho rodiska. Stanko bol povolaný a odcestoval do Srbska.

Lúčenie verných priateľov a lúčenie Stanka od milovanej Zuzky bolo tvrdé. Pred svojím odchodom postaral sa Stanko o statočný známy dom, kde Zuzka za krátky čas konala službu komornej. Lebo nezadlho, ako svoje veci doniesol do poriadku a zo svojej pilnosti i hmotne začal ťažiť, dal Zuzku do chýrečného Bílkovho vychovávacieho ústavu, kde pod krátkym časom nadobudla i vedomosti, potrebné vzdelanej ženskej.

Dlhej rozprávky krátky koniec je ten, že náš Kazimír dostal na peknom cifrovanom papieri povolanie, aby sa ustanovil na ten a na ten čas, na ten a ten cieľ do Viedne. Nuž a Kazimír išiel a bol svedkom sobáša Stankovho so Zuzkou. Ach, bolže vám to párik; Pár školských priateľov a známych bolo prítomných pri svadbe a potom vyprevadili pekný párik po parolodi do Pešti, kde sa všetci rozišli — pravda mimo mladoženíchov — na všetky strany sveta, kam volal ich osud.