ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mal som kus prácičky v meste. Sanica bola výborná, moja žena dobrá, vzal som ju teda so sebou a viezli sme sa — čihí, hota — ako párik holubov.

V meste Lojnici pokonal som si jedno—druhé, toto i ono. Mäsiar Ďuro Mechúr rád brával na bradu, no nerád platil. Lepšie vraj dať ako brať; ale uňho to naopak bolo. Vstúpili sme pred mesiacom, ako sa povedá, do rodiny; predal som mu totižto hodné, krásne teľa. Keď mi zaň i teraz ešte zaplatiť nechcel, či nemohol, vymohol som si od neho aspoň obligátor^[87]. Obligátor bol chytro hotový, v nedostatku papiera vydrapil kartu z kalendára a napísal dlžobný úpis na pätnásť zlatých. No i tak dobre, keď ináč nie. Strčím úpis do vrecka a poberám sa ďalej.

Moja dcéra Lenuška dostala na sviatky od tetky koláče. Chúďa, vpratalo naraz štyri celé lekvárniky do žumpy. To jej pomútilo knihy. Rozohnal som sa teda k felčiarovi, aby jej napísal dačo na ozdravu. On mi povie, že to musí von a predpísal jej na bľuvanie. Vezmem prázdnu skleničku, kde sme pre paholka pálenku držiavali a skočím do apatieky. Skleničku som potom opatril pod predným sedliskom v truhličke.

Moja žena, opatrná žena, medzitým tiež nemámila čas nadarmo. Kúpila na hrbčeku kilu prosa, bo to vraj tuná o štyridsať grajciarov lacnejšie ako u nás v Bryndzovej. Paľovi to proso doprosta do hlavy nešlo, ale tým menej do sánok. Protestoval živo, protestoval mrmlavo, ale nič nepomohlo. Štyridsaťgrajciarový profit zvíťazil nad všetkými pochybnosťami a proso ako pasažier štvrtej triedy muselo ísť na piest, kde povrazmi poviazané tak vyzeralo, akoby sedel dakto ulepený s vypučeným chrbtom.

Tieto maličkosti som pre ďalší vývin deja musel opísať; lebo i tak z iskričky povstáva vatra.

Po vybavených takrečených komisiách pobrali sme sa v dobrom rozmare domov. Proso za nami.

V Ondrašovej, ako v pol cesty, sme pohodili. Ja s mojou ženou vše jedna myseľ a dva žalúdky, odhodlali sme sa tiež dačo zakúsiť.

A tu moja žena, múdra žena, nastolí šunku — a mne medzi všetkými múčnymi jedlami šunka bývala najmilšou. K tomu pohár dobrého vína a cítil som sa dobre, ani ten grécky velikáš Periglesk — či ako sa volal — a to vtedy, keď bol na vrcholci svojej slávy.

Keď je človek sám so sebou spokojný, náklonný je i k dobročinnosti, a pretože som ja sám so sebou bol úplne spokojný, čo som tichým úsmevom najavo dával, uzatvoril som v kútiku svojej duše i chudákovi Paľovi dačo z toho udeliť. A keď s tým predsavzatím i môj žalúdok súhlasil, venovali sme kosť a čiernu kožu s beľou tamvon vymrznutému Paľovi. — Siahnem do vačku, podám žienke papier, aby doň pozostatky bývalej šunky ukrútiť a k ďalšiemu pokonávaniu na určité miesto odovzdať mohla.

Po chvíli plieska Paľo bičom na znak, že je už šunka obriadená a kone zapriahnuté.

Redikali sme sa do sánok. Ej, ráno to šlo ťažko, teraz po obede šlo to horko. Moja žena, akurátny špunt, oberučná, rozliala sa ako cesto po sánkach. — Nehodno pripomenúť, ale pes sa tri razy okolo seba okrúti, kým si miesto nájde. I ja som sa točil, kým som sa zavŕtal do sena, ale potom sme i sedeli! — Ramárom by nás bol musel vyťahovať.

Sanica hladká ako maslo. I sám mesiac sa nám prišiel dívať. Tak sme sa mu páčili, že sa mu až tvár ligotala.

Vezieme sa práve cez obec Lopár. Všetko ticho, na ulici okrem mesiaca inší nikto. Ľudia tisli sa okolo kozubov. Cez okná prebleskúval plameň brezových triesok a bukového lučiva.

Tak som si dumal s básnikom, opisujúcim kľudný večer:

Canes latrant —

Majoresque cadunt altis de montibus umbrae.^[88]

V tom idylickom dumaní zahučí za nami: „Tiiííí—ú hav, hav!“ Podľa objemu brechu súdiac, ohromné psisko — rovno za saňami.

To, reku, psie básnenie, no robže si dobrú vôľu! Ale len neprestal pes pýtať, a keď mi toho už veľa bolo, zakríkol som mu „z Lojnice do Bryndzoviec“, lebo povedajú, že keď sa psovi vývod cesty podá, on od ďalšieho požadovania pasu odstúpi. A vskutku začúchol, ale miesto brechu počuť bolo divné akési kýchanie.

Divno. Obzriem sa. Pes kýcha, ale ach — mech vychudnutý, upadnutý naraz akosi mizne. Visí síce, ale boky sa mu opálajú. Chmatnem rukou a zachytím dieru — ale kaša naša cestou rozsypaná.

Dunčo v tej myšlienke, že na pieste sedí dáky pasažier učupený, chcel ho schmatnúť za pulidery a — vytrhol mu dieru. Nasýpalo sa mu prosa do nozdier, a preto to kýchanie, akoby bol smrkal žltý tabak.

Žena bedákala nad spustou a ja zadivený obzeral som dlhý žltý pás za sánkami. Na nebi belela sa cesta mliečna, na zemi prosová a to spolu tvorilo „a Slovákom kašu s mliekom“. Lenže, pravda, mlieko na nebi — a kaša v pekle!

Keď som celú situáciu prosového pása pretrasíroval merníckym okom, šiel som bubnovať po oknách susedných domkov: „Ľudia boží, pomáhajte!“

Obyvatelia povybehúvali. A keď som ich ohnivou rečou, že sa až cmoky na strechách topiť začali, poučil o našej nehode, tu celý zástup, v okamihu na pomoc hotový, vyrukoval v pravej ruke s husacím krídlom, v ľavej s vahanom.

Čochvíľa, a zametačka bola ukončená, a tu by ste boli videli zázrak! Keď proso zhrabané do mecha vsypali, bolo ho o dobrej pol kily viac ako predtým.

Ale keď som sa tomuto neočakávanému, ani nevyžiadanému požehnaniu bližšie prizrel do očí, tu zbadal som, pravda, také prídavky, aké nikto v kaši nastolené mať nechce.

Ale páchateľ všetkého zlého bez ďalšieho lúčenia šiel po svojom, zanechajúc mi len dieru na mechu miesto psej vizitkarty.

„Ej, keby ťa mal, by ti ja chvost ozváral.“

Vybúrení zo svojho pohodlia, vhniezdili sme sa nazad do sánok ako Eskimák do svojho kajaku a hnali sme domov. My s ovisnutými hlavami; ale Paľo tým vyššie hore držal svoju gigaňu. Stalo sa mu po vôli. „Hm, či som nepovedal, že to proso tam čert s rožkami vezme? Hľa!“

Táto impertinentná škodoradosť ma mrzela tým viac, že mal pravdu, ale — čo sa vlečie, neutečie.

Paľo kloní hlavu, odpľúva bokom; nastupuje zdýmanie a bedákanie. Opraty ovisnuté holengajú sa mu v rukách. Všetko to predzvestuje búrku.

A ako keď sa úšust dolu Ďumbierom valí, tak sa mu naraz tisne rozdrapenou papuľou krútňava a pľuje nešeredne.

„Čo ti je, ty bumbaj, ha — či si hamovku prehltol?“

„Ou, bodaj by si bol zhorel aj s rozólišom,“ odpľuje Paľo.

„Čože, rozóliš? Aký rozóliš?“

Chcel mi odpovedať, ale ho znovu krčilo a striekali z neho papršleky ako — nehodno pripodobniť — zo sopky Popokatepetl, tam kdesi v Trantárii mexikánskej.

Po krátkom oddychu pokračuje uduseným hlasom ďalej: „Že aký rozóliš — nuž, hľa, čo bol tuto podo mnou v truhličke.“

„Hrmen medených bohov, ty trubiroh, však si ty vyslopal manštranciu, čo bola pre Lenušku na vracanie.“

„Ba ešte kýho! — Ja, reku, to rozóliš. Bolo mi zima, nuž som si drgol za tou šunkovinou. Fi, že ti do matere, ale ti ma vyzvárala! Škoda šunkoviny.“ Utieral si rukávom znoj z čela.

I hnevať, i smiať som sa musel. A keď Paľo robil prípravy ešte k ďalším výbuchom, siahnem do kabáta, že mu dve—tri zrnká čierneho korenia medzi zuby strčím. Ale vtom pobádam, že mi obligátor, mäsiarom Mechúrom písaný, chybuje. Exekvujem všetky vačky, ale nič a nič.

Tu mi blysne v mozgoch a tak mi blyslo, že to až snehom zasvietilo.

„Paľo, nešťastný Paľo, kde je ten papier, čo v ňom bola šunkovina ukrútená?“

„Ale ten papier? Nuž ten papier, hľaďteže, som — prepytujem vašu poctivú hlávku i ten stolík, na ktorom božie dary bývajú — ten papier som…“

„Hrmen bohov, či si ho prehltol?“

„Ej, bodaj ma čert kvintlíkom trhol — nie veru, ale bol mastný a krčmárov pes, keď som šunku jedol, tak milosrdne hľadel na mňa, až som sa bál, že mi z očú príde, nuž som mu ho hodil, a ten chmat — a už bol v žumpe, he—he—he!“

„No, už si mi dal!“

„Omne trinum perfectum^[89].“