ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pri návale iných prác píšem dvom osobám dve dopisovanky rozličného obsahu. Najprv som napísal osnovu, keď tá hotová bola a dopisovanky už práve adresami opatriť chcem, tu vstúpia mi do svetlice naraz tri osoby, a to s rozličnými nárokmi.

Všetky tri naraz začnú rozprávať.

Moja dcéra: Tata, bruško ma bolí.

Kolársky učeň: Tuto, pán majster posielajú konto.

Baba: Pani Rozsypalka úctivo povoláva dnes na tretiu hodinu na krštenie.

Sú vraj takí ľudia, čo znajú štyrom, piatim pisárom, a to o rôznych veciach naraz diktovať. No zo mňa takýto diktátor nevystane.

Tri tieto rôzne a jednoznačné apeláty vyhodili ma úplne z duševnej rovnováhy. Chytil som sa za uši — miesto toho, žeby sa bol rozumu chytil — a pobaláchaný odvetím takto:

Mojej dcére: Ďakujem, prídem ti na krštenie.

Babe: Vyplatím za robotu. Práca dobrá. Nech sa len i ďalej tak usiluje.

Kolárskemu učňovi: Nech si len prikladá teplý ovos na brucho.

Mojim zadiveným vizitám odvisla spodná gamba. Ale ja quasi re bene gesta^[90], vysánkoval som ich von.

Potom sadnem k dopisovankám, bez ďalšieho opátrania napíšem bona fide^[91] na ne adresy a pošlem na poštu.

Bohatý statkár, vdovec Janko Babinský, sedí rozvalený na pohovke. Náprsník roztvorený, košeľa na krku rozopätá. Z čibuku sa mu kúri ako z maše. Číta dopisovanku.

„Kdeže Vám myšlienky lietajú? Za Ľuďmilkou, však? — No, za to však dostanete palice. Nech Vám to slúži druhý raz na výstrahu. Laskomerský.“

„Kýho čerta! Hm, — písmo je jeho. Adresa na mňa. Tu pochybnosti niet. Škoda chlapa — chudák, ten namojdušu vychodí z rozumu. Krem ak by sa s trungom… ale nie, pod klobúkom mu to máce.“

Sadne a píše telegram:

„Pán Laskomerský, K. Nemeškaj, brachu, s Graefenbergom. Pečuj si hlavu zimnou vodou a popíjaj Deákforrás. Tvoj Janko.“

Vnadná mladucha, žienka pravotára Danka Fazola, sedí v kresle. Drží v hrsti zlostne pokrčenú dopisovanku a utiera si hojné a horúce slzy ako Lúčanské teplice.

Danko usmiaty vstúpi do komnaty, chcejúc objať svoju peknú ženičku. Ona hodí opovržene rukou a odvrhne ho. „Stoj, Dano, kamkoli kráčiš, najprv tú karotku prečítať si ráčiš!“

Zadivený Danko číta:

„Tvoje deti prišli šťastlivo a zdravé ako jabĺčka. Môžeš sa veru tešiť z nich, sú podarené. Bol som im na stanici v ústrety. Tvoj Laskomerský.“

Fikajúca Ľudmilka, držiac mokrý ručník na očiach, sa ohlási. „A ešte dve. — Ty falošnícky falošník. Fuj, hanba!“

Danko, ako strelou ofúkaný, napálený sadne a telegrafuje:

„Pán Laskomerský, K. Váš nestydatý žart namierený je proti pokoju môjho manželstva. Urážku odvolajte, zadosťučiňte, ináč Vás zastrelím ako… — Fazola.“

Obidva telegramy som dostal po obede k čiernej káve. Jeden mi bol dekrétom dospelého bláznovstva a ten druhý ortieľom smrti pušným prachom.

Situácia pre čeľadného otca ozaj povážlivá. A veru sa mi strovená horčicová omáčka dolu tisla. Toľko mi však ešte zbudlo zdravého rozsudku, trebárs bolo po obede, že som prišiel na tú zdravú myšlienku, že som pravdepodobne adresy na dopisovankách popremieňal! Slušná vec teda bola — aby nemusel nastúpiť cestu do Graefenbergu, alebo podľa žiadosti pravotárskej na druhý svet — oddať sa na vysvetľujúce pokánie.

A tak zamieňal som s mojím Bismorjakom a Baistom nóty a dokázal diplomatické nedorozumenie. Pán pravotár totižto, cestujúci so mnou v jednom vozni, ako vystúpil, zabudol v ňom kúpené police, ktoré som ja, ďalej cestujúci, prejal.

No a Jankove deti, dcéra a zaťko, boli u mňa na návšteve.

Et hinc illae lachrymae.^[92]

Teraz sa však ešte musím vyrovnať s kolárom a s pani Rozsypalkou.