Zlatý fond > Diela > Žarty a rozmary


E-mail (povinné):

Stiahnite si Žarty a rozmary ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský:
Žarty a rozmary

Dielo digitalizoval(i) Tomáš Ulej, Michal Garaj, Tomáš Sysel, Jozef Ozimy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 184 čitateľov

Prmpulík

Päťdesiat i šesť ružových papúľ sa otvára, toľko hlasov rozličnej výšky čviriká, k tomu frfoce dvoma motúzmi poviazaný, rukami obratne krútený kus drevka, uprostred izby však hučí poskakujúci, ako škurát veľký mumák. Tam sa dvaja chlapci pasujú, tam si traja nechtami vlasy čuchrajú, cez pána učiteľov stolík sa dvaja rovesníci za prsty ťahajú a druhí gombíky o stenu šmárajú. Z tohto povrchne kresleného obrázku každý ľahko uhádne, že sa tu dívame do obecnej dedinskej školy. Sú to bedliví chovanci vied, nádejeplní chovanci a snáď budúci ministri; keď nie to, aspoň odborní radcovia, čo len župani, a boh dobrotivý zná, akí ešte páni. Z tejto príčiny z ohľadu možnej ich budúcnosti, napríklad ablegátstva na sneme, budem sa chcieť usilovať o týchto malých veľkých pánoch čím najšetrnejšie slová šíriť. Ešte by sa mi dnes—zajtra mohli odslúžiť.

Títo budúci velikáši vreštia v tej potuchnutej univerzite malej dedinky Polníky ako žaby v mláke, kým bocian zobákom, alebo pán rechtor feruľou na stôl nezaklope. Ale včuľ veru nezaklope, lebo ho niet, a kde niet rechtora, je na to miesto veľa kriku. Ale „silentium!“[93] — nezbedníci, nenadúvajte sa, hneď vám pripáli krampus! Hľa, tamto feruľa a baculus ako sa vám vycierajú. Fuj, mladí chriašteľovia, ale či zatiahnete trasavé jazýčky za myšacie zuby! „Ej! canis vestra — luridi, hirci!“[94] tak hrmí pán rechtor, stiahne obrvy, plesne hrachovou palicou na stôl a potom švargne ňou jedným machom celý šík prvej lavice po chrbte. Aha, tu je — otvoria sa dokorán dvere a dnu vletí Karol, pobočník pána rechtorov, ošklbaný ako lipa, ktorý mu „škripty“ z domu do školy a pálenku z krčmy do domu nosieval. Toto chlapčisko je prototyp lumpa, podľa tváre, posunkov, šiat, skutkov — hodný predmet pre chýrečného maliara Murilla, ktorý tak rád trhanov maľoval. Ja som si vše žiadal, keby si ho mohol na pamiatku ako planú zelinu v herbári vytlačiť a usušiť. Jedným švihom vysadil sa na stolík, pelešiaca háveď malých krikľúňov zamĺkla. Karol pozdvihnúc si o jednom traku visiace pulidery, zavolá ako kedysi Suvorov — „Hurrah! Praga padla!“ — „Hurrá, chlapci, chválapánubohu, pán rechtor sú chorý!“

Túto, aspoň pre pána rechtora smutnú novinu prijala chasa so srdce prenikajúcim jasotom. Div, že Karolove dobre vyhnojené a nezúhorené bosé kvaky od radosti nebozkávali. Jedni plieskajú rukami, druhí od radosti knihy o zem hádžu, iní na jednej nohe dookola skáču, item, každý dáva najavo svoju spoluútrpnosť istým — pre pána rechtora nie potešujúcim spôsobom. Deti i blázni hovoria pravdu.

Čudujete sa terajšej mánii maďarizovania. Pletky; ľudia ani predtým neboli s tým spokojní, čo mali a čo boli, ale bažili ďalej, a keď i to dosiahli, driapali sa za druhým. Keď kto mal tisíc zlatých, žiadal si päť, a keď si tie nadobudol, ťahal na desaťtisíc atď. Baša keď už mal jeden konský chvost, žiadal si mať dva, a keď sa mu stalo po vôli, usiloval sa na tri. Ten čas, keď výchovoveda vrcholila v lopatke, palici, prúte, driapal sa každý, čo vedel kus čarbať, za latinčinou. Áno, i vychovávacie prostriedky museli sa preobliecť do linguam eruditorum[95] a volali sa múdro feruľa, baculus a virgas[96]. A pán rechtor, ktorý sa po otcovi volal a sa na meno „Káčer“ obzrel, podpisoval sa „Franciscus Anastasius, docens et ľúty rechtor“[97]. Pán Anastasius docens rozumel účinky ferule vtipným spôsobom a znamenite zostriť. Keď sa jednému podarilo sviňu uliať, musel prsty pravej ruky „na hrušku“ dovedna stiahnuť. Pravica zhrešila, pravica musí byť trestaná. Na to mu potom pán rechtor poriadnu facku vylepil, až mu nechty zhrkotali, čo neomylne ku krasopisu veľmi dopomohlo. Keď sa však vo zvlášť dobrom rozmare, napríklad po hojne užitej domárke vynachádzal, použil menšiu útlu ferulinku a do dierky, vprostred ferulinky vyvŕtanej, vpratal zlomok nožíka, ktorého ostrý koniec asi na dve linaje z plochy von trčal. Každým úderom po dlani delikventa pustil mu žilu, kým nevyzeral skatovaný ako svätý Šebastián.

Prosím medzitým za odpustenie, že sa od veci tak ďaleko odchyľujem, ale nechcem, aby bol tento romantický opis našej sparťanskej výchovovedy so mnou pochovaný.

Touto praktickou a ľudskou výchovou — „erando discimus virgando crescimus“[98] — nielen skvelé pokroky vo vedách docielil, ale vzbudil i lásku zverených detí oproti sebe, ako sme boli toho svedkami pri zvestovaní smutnej noviny o jeho chorobe.

Čím väčšmi je roztrhaný vojenský prápor guľami, tým väčšia pýcha toho pluku, ktorému prináleží. Vojak pri randavej zástave, štiavnický banský akademik v randavom kabáte, a študentík v domykanej obálke kníh, „theke“ nazvanej, máva svoje potešenie. Nuž, slabosti!

Keď rapavý a jednooký Karol — jedno oko stratil pri vyberaní strák — znamenitý chýr o chorobe pána rechtorovej zvestoval, odľahlo i mne ako Kolumbusovým mornárom, keď po dlhom plavení zase jednúc „zem, zem“ uhliadli. Pobral som stenografickou chytrosťou svoju knihoveň do ošúchanej „štandáry theky“, zvyšku to otcovho banského pozadného remeňa — prehodiac remeň cez krk, pripevnil špagátom na nohavičný gombík a vyrútil som sa temenom vopred, s rykom ako divoška, s družinou na ulicu. Pred školou roztiekli sme sa ako láva výstredne na všetky strany, búchajúc a strkajúc sa krbáľali sme sa vo väčších—menších klbkách bez gymnastických zásad dolu kopcom, zaobalení do ťažkého uličného prachu havanovej farby. Z istej diaľky by každý do veci nezasvätený a nepredpojatý človek s istotou bol súdil, že sa tam ženie kŕdeľ „kvikompolerií“ dolu kopcom; netušiac ani najmenej, že by veru v tom svinskom oblaku vystrájali budúce eminencie, excelencie, osvietenosti, veľkomožnosti.

Hja, a predsa za mladi sa tŕň ostrí!

A tu ťahá oproti rozpustilej nádejeplnej čriede chlap veľký s malým bubnom, a bubon veľký s malým chlapom. Epocha na Polnikách; to prmpulíkova komédia!

No toho nám ešte bolo treba! V okamihu sme sa zošikovali za bubnami. Ja s papekom na pleci kráčam vopred, prvý za bubnom — šťastný, že mne, synovi hlavy tejto obce, nikto sa priečiť nesmie, a kochám sa v budúcnosti, že večer bude „Doktor Faust s Mežulinou“ potom ateľacie — či atletické — kunšty produkovať a opica chlapcom v hlave vši hľadať. Karol na to ihneď ponúkal pánu komediantovi svoj neočesaný revír.

Keď som prišiel domov, s odvaleným okruchom chleba v ruke preunúval som matku bez prestania o prepustenie do komédie a o darovanie na to potrebných dvoch širokých groší.

Po trojhodinovom smolení a neprestajnom prenasledovaní, do komory, kuchyne, stajne atď. namrzená matka po dvoch závdavkom udelených buchnátoch udelila mi s povolením do komédie tri groše, aby pre dozorstvo mohla ísť so mnou i slúžka Dora.

Aby čas darmo nemárnil, pustil som sa so Štefanom Halbedinským do „pimparipipaxu“ — hry, skoro navlas podobnej šachu.

Ďaleko pred určeným časom stál som u Kerešov. Pokladníkom bol sám komediant. Sediac v pitvore na kláte, krútil za chvost akéhosi bruchatého čerta uloženého na lone. Keď mu prstami šuchoril po črevách, vrešťalo to nemilobohu. Tento hudobný nástroj menovali savojardskou lýrou. Ku sekavým vysokým vreskom zapískal čas po čase akýmsi medzi zubami držaným plieškom. Bol to ďaleko znejúci vábec, čo mi uši napodiv urážalo. A šli, chudiatka, skromní, ale zvedaví obyvatelia za hlasom ako sojky na kuvika. Pred komediantom stál na maštaľnom stolčeku a červenom ručníku žltý hlinený tanier — divadelná kasa. Tam kládli peňažné obete na oltár Tálie. Ach, ale nie každý bol vstave peniazmi sa vkúpiť, a takí donášali i naturálny deputát. Komediant mal i svojho koníčka a pol vozíčka. Kto teda nemal turáky, doniesol a prijalo sa mu ako relutum[99] viazanica sena, za vahan ovsa, zemiakov, oštiepkov, vajcia atď., a tieto dary in natura odkladali sa naľavo na zem ako mimoriadny príjem praktického umelca.

Karol Veľký — nie panovník, ale tento loptoš — chcel bez vstupného vstúpiť, ale oko pána bdelo! Ako práve dnu dvermi chcel piznúť, fuk, už bol pitvornými na dvore. Neostalo pri tom. Pri druhom pokuse ho umelec priviedol do tak chytrého mimovoľného pohybu, že chmátajúc rukami v povetrí za dač' pevným, beznádejne musel sa podľa gravitačného zákona hrubiansky uchýliť k matke zemi celou prednou plochou tela. „Amputa hoc caput et defer' ad Antonium“[100] povedal v úzkostiach postavený utekajúci Cicero svojim prenasledovateľom. I Karol svoju kostrbatú borievkovú kotrbu ponúkol bezcitnému Antoniovi, aby podľa vôle a iste nie bez prospechu opica mu v nej ískať mohla. Ale niks taič! Komediant mal srdce z kameňa. „Omne trinum perfectum,“ ale čerta z pekla horúceho perfectum. Len počúvajte. I tretí pokus nebol korunovaný prajnejším výsledkom. V práci neúnavný komediant, chytiac Karola tam, kde koruna býva a kde opica ískať mala, tak mohutne vyzváňal týmto skladom vedomostí, kýmkoľvek chudákovi zvedavému Karolkovi posýpka von ušami nefŕkala. Keď mu tak asi do pár medailónov vlasov v hrsti ostalo, s milostivým prízvukom a slovami „ter quater solve frater“[101] vysadil ho na slobodu. Opŕchnutý Karol sa striasol a zahladil nepovolaným komediantovým zakročením do neporiadku uvedenú frizúru. Lež šuhaj svojho charakteru, nedajúc sa maličkými prekážkami odstrašiť, posvätiac sa vede, vrátil sa nazad, ale nešiel viac hore koncom, lež uponížil sa medzi plazivcov, pošťastilo sa mu v dave hrnúcich sa divákov prešmyknúť do ozaj zaslúženého chrámu pristrojenej Tálie.

„Počkaj, prekliaty komediant, ty hráš, ale ti zahrám i ja,“ rozpráva si do brucha hnevom prekypujúci Karol, pomiešajúc sa medzi divákov.

V preplnenej dvorane hučal veselý vravor, raz tu, raz tam kvikom pretrhnutý. Utlačený bas volá: „Ej, bisťuvýdade, pusťteže i mňa dopredku!“ Vysoký ženský hlas s chichotom zase: „No, Janko, nestískajteže ma tak…“ Inde zase chlapčisko plačlivo: „Mamko, mamko, nedá mi dýchať.“ V kúte zasa varovkyňa lačné vreštiace dieťa kojí, štrngajúc plechovou hrkálkou.

Vľavo od dvier pozdĺž steny dlhý stôl na dvoch nohách podoby X predstavuje vlastné divadelné dosky. Od povaly až po kraj stola visela všakovými drakmi maľovaná opona. Kútik vpravo od stola bol proscenium. Sprostred povaly visel luster, to jest dva nakríž preložené, lojovými sviecami opatrené šindle. Miesto pred stolom asi na tri šuchy bolo slobodné, prvú lavicu obsadili honoratiores, medzi nimi ja s Dorou, a tak sa postupne tratilo do pozadia. Okolo a na peci rozložená bola najlacnejšia, ale najviac smiechu a výskotu robiaca, k polnickej komúne patriaca čvarga. Všetko toto bolo zastreté rozpáleným hustým vzduchom, v ktorom zastúpené boli všetky chemické, z rozpadnutia zvieracieho ústroja pošlé čiastky — ani dym banskobystrickej striebornej huty a zápach podlavických cibuľocesnakových sadov, takže v prirovnaní s tým výpar mydlárskej dielne môže sa pomenovať ružovou záhradou.

Keď nám znojom vyzváraným kečka dolu sluchom a šaty po kožke lipieť začali, započalo sa „ateľatické“ predstavenie. Prvý vystúpil bosý, v červených tesných nohavičkách zaodiaty chlapec. V úzkom predstolnom priestore skákal ako blcha v poháre, košúty váľal, plazil sa a prekrúcal ako had. Uviazal sa v okamihu i na tri uzle s hrčkou a zase sa rozpáral napoly ako staré nohavice. Híkanie na všetky strany. „Bože, chudiatko!“ stenala suseda. „Ach, ach, to je strach; hľaďte len, hľaďte!“ volala druhá a váľala kríže po sebe. Stará Valaška vykrikuje: „A bodaj by si bolo zhorelo, to je ani paštrnákový koreň hybké.“ Richtár Červenák inším nevedel svoje podivenie vynôtiť len častým opakovaním „i! i! i!“ a šúchal si jednostajne nos o hánky. Oči všetkých lipeli na ňom, vyťahovali hrdlá ako špárgu[102] a boli by im v náramnom podivení hlavy až do povaly vyrástli a podobu lopovov, známych tekvíc, na seba vzali, keby zázračnému vystúpeniu sám Bryndza Pál — ako principála menovali — koniec nebol urobil. Lež tu sa nám predstavuje on sám v kroji indiánskeho Kazíka, červenou hlinkou po tvári baumšaitismom tetovaný. Na hlave mal obrúčku z gelety, cez plece mu visela miesto tigra modrá gemerská huňatá guba s prišitou svinskou hlavou. — Prvé čo bolo, zjedol jeden — nôž. Nastrašené obecenstvo vydalo zo seba jedno a všeobecne trvanlivé „hí!“. Mašiar Klementis všetok bez seba, hodiac baraniu čiapku o zem, zakričí: „Sto bohov mu do matere, nuž však ten i kutáč prehltne!“ — „Prehltne ten ver všetko i vidly z predpece, i kapustné nože,“ odvetí uhliar Maselník a fajka mu z úst odkvicne. — Indián pokývnuc hlavou hrdým milostným zrakom odplatí rečníkov. Potom položí silný drevený, navrchu hladko vyhĺbený svietnik na zem. A šmyk, už je temä na svietniku a podošvy pod hradami. Ale ako strela vyskočí a so strašne zmraštenou tvárou a boľastným výkrikom vytiahne do kože vtlačený hrach z čela. Sprvu som myslel, že to patrí k celku, a veľmi som sa tešil, že mu hrach z hlavy bude vyrastať. Ale horká vaša bryndza! Indián veru tak bohoval po slovensky, loptošoval toho, čo mu hrach na svietnik podložil, len tak hrmelo. No prisahať by som na to nechcel, ale svoje mravné presvedčenie podnes mám, že pôvodcom toho inší nebol ako Karol. Po chvíľke sa búrka utíšila, zalepil si dierku lojom zo sviece a pokračoval ďalej. Poobzerajúc sa hrdo po obecenstve, ohlási: „Teraz sa bude predstavovať španielsky šalát!“ — Na to som zvedavý, čo to za šalát.

Sadol si na zem a pchal do seba ženou na mištičke donesené zrebe. Líca mu už boli napuchnuté ako klenovské syrce. Ale on prevracajúc očami preglgával, akoby tie najchutnejšie pletence bol užíval. Hotový so zrebami, pritiahol najbližších dvoch chlapcov za uši vedľa seba, kázal im, aby mu do ušú fúkali. Na to im dal po jednom papečku bez dierky. A tímu papečkami do ušú fúkali, až boli červení ako pivónie.

Vtom otvorí umelec papuľu, z ktorej sa valí dym ako Vezuv, keď mal Castell Graeco zasypať. Videl som vymaľované peklo v podobe zázračnej papule, ako neposlušné deti hlce — a komediantove ústa práve tak vyzerali. Preto mi to bol pohľad strašný až do špiku. „Dúchajte lepšie, potvory!“ Chlapci dúchali. Komediant stene, tlačí si boky — a kdežeby i nie, prosím vás — potisne, a tu vyfučia z neho okrem hustého dymu živučičké živé iskry.

Ja som badal, že mi každý vlások rastie. Dora založí ruky pred oči, uhne hlavou nazad a zbledne. Naplašený, aby som videl dojem tohoto strašného výjavu v obecenstve, obzriem sa nazad. Za mnou vpravo pod lustrom sedel prísažný Kochelka, peknej, ale ako svätý Peter cele plešivej hlavy. Omámený zázrakom šeptal pod nos: „Je to vtip, je to vtip!“ Hlbokú Kochelkovu pozornosť dokazuje najlepšie tá okolnosť, že mu z lustra pošlý lojový stalagmit na päť palcov zvýšky a štyri palce šírky na jeho poctivú plešinu nakvapkal bez toho, žeby si toho povedomým bol býval. Napnutosť bola toľká, že sa málokto i len dýchnuť opovážil.

Keď mu už pekelné vráta dym a oheň soptiť prestali, pomiešal si na ríf dlhým papekom v hrtane, strčiac ho do žalúdka, ak nie ešte ďalej, a krútil ním, ako keď habarkou kyslé mlieko trepú. Zrazu vytiahne spomedzi zubov prstami stužku a tým istým papekom ťahá, ťahá to modrú, to bielu, to červenú, až radosť bolo na to hľadieť. Dore, pohľadom zadivenej, vykradne sa z hlbín srdca: „Ach, zbesnel si sa!“ — pri dverách ale vydýchne druhá: „Skamenel si!“ — tam kdesi pod pecou počuť hlas: „Mh, ťa pokrčilo, či ti vytiahol bandúra!“

A to, páni moji, bol ten „španielsky šalát“.

Po krátkej prestávke a známej hudobnej produkcii s pridaným plechovým „ťuk, ťuk, ťuk“ nasledovalo konečne divadelné predstavenie.

Pomiesili sme sa na miestach, zotavovali z videných zázrakov a šúchajúc dlane očakávali sme s radosťou, čo to zase bude.

Chcem jedno i druhé pripomenúť, ale celé divadelné predstavenie opisovať nie je mojou úlohou. — Kráľ s kráľovnou, s komonstvom, maršali a dámy boli nádherne pristrojení. Čert menom „Pik“ bol tmavomodrej farby, s dlhým, strašne klepajúcim pyskom a veľkými ušami.

Strašnejší od tohoto bol Mefisto, čeľadník síce podoby človeka, ale mal uši tiež veľké ako lekvárový hrniec a celý bol červenej farby, akoby sa bol v kremnickej červenej hlinke močil. Keď títo dvaja rozprávali, sekali pyskami ani holendery, pred ktorými by sa bol i sám pôvodca „pekelného žalára“ zdesil. Smrť ukázala sa tiež, ale len tak ostýchavo, „próterfurman“, ako sa povedá, len zboku, a záležala celá z husacieho rozprestretého krídla. Originál musel dakde čert vziať, a tak sa mi zdalo, že to krídlo bolo len dočasným substitútom smrti. No ale my sme to spokojne vzali tak. Ale najväčšie interesy vzbudila osobnosť „prmpulíkova“. Keď sa furták len ukázal, už bolo obecenstvu do popukania, klátilo sa smiechom hnuté v bedrách ako víchrom knísané smreky. „Bodaj by si bol zdochol, skamenel, zhorel, aby ťa metalo, hádzalo, skrčilo“ atď. boli výkriky vďačného polnického obecenstva miesto aplauzu veľkomestských divadiel. Ako zvonica široká pani richtárka mala sa už od smiechu rozváľať ako rozsušená zvárka. „Prestaň, pumprl, lebo sa po—po—pu—“, kričala bez seba. Dora rukami nohami bombáľala ako válkoveň, každý okamih som sa o ňu bál. Ale i mne bolo všakovak, no nie div, lebo furták furtácky, prmpulík, keď ústa otvoril, už to nebolo rovné a každý jeho posunok bol fígľom.

Dačo na ukážku, len aby vám nezaškodilo: „No už je to pravda, už sa ja u toho môjho pána raz dobre mávam. V pondelok dostávam zemiaky, v utorok krumple, v stredu grule, vo štvrtok bramburky, v piatok švábky, v sobotu zemské jablká; v nedeľu ráno z múky, na obed z cesta a na večer halušky.“ No — a potom sa nesmejte. Ba smiali sme sa za tých pár groší, až nás rebrá boleli a kuľajstra sa nám čelom i nosom cedila.

Kým všetky tieto strašné, prepodivné a veselé výjavy našu obrazotvornosť a veselosť zabávali, zlosyn a „rotae diabolus“ — to by bolo po slovensky červený diabol — Karol, neúnavnou pilnosťou vykyvoval a šťastlivo vykýval klin, ktorý nohy divadelného stola nakríž zložené spájal.

V najlepšom ohni divadelného predstavenia, keď komediant za divadlom juchtovou nohou dupol na rozknísanom, k pádu prichystanom stole — práve pri deji, v ktorom Pik s Mefistom doktora Fausta do pekla per šúb expedírujú[103] — rozpadne sa stôl, divadlo, všetky krámy, a komediant z jeho podpovalného olympu musí sa znížiť k nám druhým zemských obyvateľom, ba ešte i kus nižšie. S veľkým praskotom a rinkotom, rozpľaštil sa na tom mieste, kde pred nedávnom v nepoškvrnenej nebeskej sláve španielsky šalát užíval a napriek hodvábnej húsenici hladké stužky zo seba vydával. A teraz? Teraz jeho sláva zakopaná leží.

Pri veľkom zmätku padla jedna z lojových sviec štvoruhlastej richtárke na čepiec, ktorý hneď blčal ani stodola. Nebolo čím hasiť, v náhlosti postavili jej susedky pri ruke stojaci šochtár na hlavu. Karol, použijúc krásnu príležitosť pomsty, hodil sa ako divoch na svoju obeť, zavesiac sa jej na obe uši ako náušnice. Opica si bráni svojho Bryndza Pála a šklbe Karolovi škundry ako ženičky pastorné konope; komediantova žena, čierna ako šunka a červený chlapec usilovali sa Karola za nohy detronizovať, ale malá hŕba pýta viac, privalila sa rozpustená komúna z kachieľ a bola ich hneď kopa. Šťastie pre všetko polnické človečenstvo, že táto komúna v ten čas ešte hrozné účinky petrolejovej látky nepoznala.

Vyhasili sviece, zmätok rástol, v tej miere množili sa i buchnáty. Tu potom richtár, ktorému sa kacheľ z pece do chrbta dostal, nadurdený pozdvihol palicu a „palica rúbaj“. A padajú údery ako krúpy, nečítané, nemerané, ako sa komu dostali. Účinkovalo to blahonosne, delili sa múry nakopených bojovníkov ako bulvardy červeného mora pred faraónskymi bataliónmi. Ja som bol v hrozitánskom pomykove; okolo mňa fučala a pukala palica ako lieskové orechy, a ja som sa nemohol hnúť z miesta, ako vo sne — dákysi čert ma držal za nohu. — I Dore sa dostal poctivý úder na poli bitky, i mňa chraplo voľačo po čele a škrabalo na väzoch. Počal som plávať, veslovať rukami—nohami celou silou, až sa mi koniec—koncov podarilo s týmto pomotaným svetom sa rozuzliť a na dvor vybehnúť. Tam som už našiel viac utekajúcich a cez hnoj krbáľajúcich sa divákov.

Sitkovie Zuza zronila rebrík zo šopy; ten padol Dore okolo krku a ona naplašená, v úzkostiach postavená, niesla ho na sebe chudera ako „španielsky grézlik“ do čiernej noci.

Aby sa nám z toho, čo tam štedrou rukou rozdávali, viacej ešte za podiel nedostalo, uchýlili sme sa záhradnými dvermi. Ale nás i tu Pik a Mefisto prenasledovali. Prvá zavadila Dora medzi hrachové palice rebríkom a trvalo chvíľu, kým sa toho jarma zbavila. Potom chcem čiernu mláku preskočiť a na bielu skalu skočiť, ale som sa zle—nedobre prerátal. Čierne bolo nie mláka, lež uhliarsky suchá zem a tú som udatným skokom presadil a rypol som miesto bielej skaly do — vápennej jamy, fuk, až po samé plecia. No, servus, Gusto! Dora ma za uši ťahala, len tak lusklo, akoby bol do cesta padol, a vystúpil som biely ako premonštrát.

Ach, malaže tá moja matka potom radosti! Prvé bolo, že ma vykečkovala a pri tej manipulácii mi vypadol Pik spoza goliera. Hrom mu do pečene, ten mi v tej trme—vrme frkol o čelo a potom sadol na väzy! Istotne jeho vinou som do tej vápenice zdrochol.

Matka, pohroziac mi prstom, prepustila ma s tou anticipáciou, že „však sa zajtra porátame“.

Noc som mal nespokojnú, potil som sa ako povesná vo zvárke, ale „nocte pluit rota redeunt spectacula mane“[104]. Ráno musel som na rozkaz matkin vliezť do zavápenených šiat, potom sme vyšli na dvor a matka ich — perse[105], na mne — tak dlho klepala, kým ostatný prášok z nich nevystúpil.



[93] (lat.) Ticho!

[94] (lat.) Hej, psia vaša — vy zelení jeleni!

[95] (lat.) Reči vzdelancov

[96] (lat.) Prút, palica a korbáč

[97] (miesto ludi rector, lat.) Učiteľ a kantor

[98] (lat.) S chybami sa učíme, s palicami rastieme

[99] (lat.) Výkupné

[100] (lat.) Odrež túto hlavu a zanes ju Antoniovi

[101] (lat.) Trikrát, štyrikrát, plať, bratku

[102] (maď.) Motúz

[103] (lat., nem.) Postrkom odosielajú

[104] (lat.) Celú noc pršalo a až ráno prišlo predstavenie

[105] (lat.) Pravdaže





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.