Zlatý fond > Diela > Žarty a rozmary


E-mail (povinné):

Stiahnite si Žarty a rozmary ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský:
Žarty a rozmary

Dielo digitalizoval(i) Tomáš Ulej, Michal Garaj, Tomáš Sysel, Jozef Ozimy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 184 čitateľov

Duchaprítomnosť

Pravidlá železničnej organizácie obsahujú v sebe i tú požiadavku, že v službe postavení strážnici musia byť ženatí. Nie je to snáď mravný vplyv železničných úradov, alebo túha zveličenia štatistických účtov obyvateľstva — je to holá, púha potreba. Jedno, aby mal strážnik v osamelosti pri boku dakoho, čo mu tej krumpľovej chamule navarí a melancholickú opustenosť rezkým ráročením jazyka rozpráši; ako i to, aby dennou i nočnou strážou zunovaného muža mal kto odmeniť, a keď treba nahradiť. Preto slobodní strážnickí kandidáti musia sa nolens volens a krkolomne ženiť. — Akonáhle tú pasamantirovanú čiapku vylepí na hlavu, ponáhľa sa o dušu dáku Doru a či Zuzu pod čepiec strčiť. A to je veru dobrý, patentu hodný nový vynález. Každá nová železničná čiara stáva sa zárodkom nových úfností starých i mladých dievok. A pozorujte len bedlivo a uvidíte, že tam, kade železnice zakladajú, starí mládenci miznú ako vykynožená bodľač a starým dievkam pršia čepce z neba, len by bolo hláv nadostač! Železnica teda je znamenitý konzum pre tento štipľavý — zaležaný tovar.

Táto — často nie z dobrej vôle, ale z musu, kvôli službe uzavretá ženba máva tu i tu svoj smutno—komický koniec. Ledvaže sa totižto strážnik pri takejto oktrojovanej spoločnici kus ohrial, keď je i pre najmenšiu nedbanlivosť zo služby prepustený, rád by s ňou i svoju ženu popustil, čo však pre ešte neuvedené civilné manželstvo urobiť nemôže, a tak musí sa „omnia mea mecum porto“ po svete ako slimák vláčiť s tým svojím, nechtami držiacim sa ho príveskom. A tak „szegény tatár“[218] s oktroírkou na chrbte, s dlhým nosom musí opúšťať „so leb' den wohl, du stilles Haus“[219].

K mestu K. presadili syna z teplých rovín pochádzajúceho, o sto rokov vymrieť majúceho národa, do tesnej, odľahlej, lesnatej doliny, aby tam v púšti rozmnožoval maďarizmus. Vlci mu oblokom nazerali a líšky kradli mu mydlo. V komíne hniezdili mu sovy. Prišiel v krátkych širokých gatkách. No hneď vopchali ho do uniformy s krátkym, avšak určitým rozkazom, že o dva týždne musel byť ženatý. Chudák — pustil sa naskutku dolu ulicou hľadať ženu.

„Kamže tak náhlo, pán strážnik?“ pýta sa ho jeden obstarný baník.

„Idem — izé — ženu hľadať.“

„Ženu? — no to, chvalabohu, dlho hľadať netreba. Nebežte, nebežte, nekazte si pľúca.“

„Nemám skúsenosti. — Radšej by za vlakom behal ako za ženou… Čo to za práca!“ doloží strážnik, utierajúc si pot.

„No, pánboh vám pomáhaj a šťastlivú cestu.“

„Pánboh uslyš,“ odpovie skrúšene strážnik, hodiac krížom po sebe.

Po pár krokoch vrazí do jedného úhľadného domu. Tam pred dvermi na násype švárna dcéra bedlivo v hlave ískala v dobrocite žmurkajúcej matke. Lokeš, čo chceš? Uchyť si toho zadného, ak môžeš. A uchytil. A trafilo sa slepej kure zrno — dostal strážnik ženu dobrú a koniec románu bola svadba.

Nuž dobre, teda ďalej. Svokor nášho blaženého junáka bol pôvodu demokratického, rovesník kráľa Dávida. Žalmy síce nepísal, ani harfu neobrábal, ale bol pastierom, a to pastierom svinským, kým Dávid tuším len ovce a kozy pásol. Ako taký pásol okrem zverenej mu obecnej čriedy i vlastných svojich chovancov, a to boli také mimochodné akcidencie[220] jeho vychovávacieho ústavu, čoho príjemný následok v príhodnom čase býval takrečený „sautanc“[221], na čo ešte nemáme primeraného názvu; len ak by sme ho svinským plesom nazvali.

Na takejto rodinnej udalosti, k takémuto karu, povolávajú sa obyčajne jej členovia. Podobne stalo sa i teraz; útlocitný svinský

pastier, respektíve tatík, povolal na hody dcéru so zaťkom, a vodilo sa im tak ako červíkom v bryndzi. Razom čul znak na železnici. Zvonček, svojimi opustený, zacengá melancholicky na znak toho, že sa vlak už blíži a že strážnik so šajbou v ruke má stáť pohotove pred bytom. Hja, ale odbehnúť od „sautancu“, to tak ľahko nejde. Strážnička drží jaternicu a strážnik klobásku na vidličke pred papuľou, rozdrapenou ako jask.

„Poďme!“

„Ach! ešte kúsok, však dobehneme.“

„Vivos voco[222],“ zavolá zase upomínajúci nemilosrdný cengáč.

„Hrom ti do srdca, necengaj!“

„Ach, len ešte troška,“ vzdychá červená rebrina a púšťa jaternicu i so špajdlom nanáhlo do svojho jasku…

Náhodou práve v ten čas vybrali sa tri slečny z domu, kde predtým strážnička slúžievala, navštíviť svoju bývalú vernú slúžku, ku ktorej chovali sa so zvláštnou náklonnosťou. Švárne šestnásť—dvadsaťročné slečny nabrali do košíka pečiva, vyberúc sa k Zuzke na prechádzku.

Prídu k strážnici, vystavanej na násype pred samým jaskom, a nájdu ju zamknutú. Kukajú oblokom ako tí vlci a či vlčice, búchajú na dvere, tu nič a nič — prázdnota, holota… Vtom počuť pred horným otvorom jasku pískať osobný vlak.

„Sestry, zle je! Vlak dobehne a ak nenájde strážnika na mieste, príde o chlieb.“

„Aha, aha, tamto beží. Preboha, ponáhľaj sa, Zuzka!“ kričí druhá dolu násypom.

Zuza, vínom rozohriata, behom rozpálená, fučí ako miešaný vlak a tvár jej červenie ako lampáše na poslednom vozni. Vlak už hučí tunelom. Zuza frčí hore násypom. Jaj, bože! skoro, skoro, len ešte kus, čihí! Dievčatká tŕpnu strachom. Zuza, zadychčaná, umorená, fuk! Padne na nos a ostane na šírku vystretá ako žaba.

Vlaku sa už oči jastria von jaskom ako divej mačke. „Ach beda! Zuzku nám kasírujú!“ zavolajú úzkostlivo slečinky. „Príde strážnik o chvost ako pes o službu — ach, či mám povedať o službu, ako pes o chvost,“ povie roztržite tretia. „Poďme my,“ stanú si pekné tri dievčatá radom ku koľaji — a otrčia šajbu.

Vlak prebehne, strojník a inžinier úctivo salutírujú trom v rade postaveným slečnám, a Zuza — ktorá sa práve s nestrovenou jaternicou zo zeme dvíha — je spasená.



[218] (maď.) Úbohý bedár

[219] (nem.) Tak sa dobre maj, ty tichý dom

[220] (lat.) Prírastky

[221] (z nem.) Zakáľačka

[222] (lat.) Živých volám





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.