ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Časy, časy, časy dávne.“

Spievanka.

Boli to za časy, keď sa ešte tam, kde sa teraz peštianske múzeum hrdo vypína, a vtedy uprostred smetiskových lavín nízke chalupy stáli, nočným časom nápady, ba vraždy páchali. Boli to za časy, keď ešte starí prísediaci stoličného súdu v atile a pantalónoch, pod šabľou a vysokým pinčom stoličné zhromaždenia pilne a vážne navštevovali, keď si v tých zhromaždeniach najprednejší mužovia maďarskí, Szechényi a Kossuth, najväčšie sotízy pohovorili, keď ešte ani rýchlonôžky, ani virilcov, ani bieleho Uhorska atď. atď. nebolo; v tých „blažených, dobrých“ časiech bývali v bočnej, od múzea druhej ulici študenti.

Ich bydliskom bol chudobný jednoposchodový domček. Nedôverujúc vlastným nohám, stál opretý jedným bokom o susedný dom; z druhého boku a odzadku obtočený bol malou záhradkou. Obsahoval štyri izby, dve navrchu a dve naspodku; jedna z nich bola obývaná domovou paňou a tri našimi študentmi. Ten domček „študentským holubiencom“ bol nazvaný.

Spodnú prednú izbu obývali štyria synovia múz, predstavujúc akoby štyri čiastky sveta, štyri obdobia roku a štyri rozličné elementy. Poslucháči — práva, lekárstva, ľúbomudrctva a merníctva — tvorili ten štvorlístok.

Zvláštny opis tej izby nepodáme, lebo v nej nieto čo opísať. Štyri slamené postele, ku každej taký stolec „ad latus“^[184] postavený, potom stolík, štyri kufríky a jedna schránka so štyrmi priepravami; v každej prieprave mal každý osobitne svoje skromné rúcho; to bolo celé ich eldorádo.

Priestrannosť izby bola taká, že keď si jeden chcel kabát obliecť, musel vyjsť pred dvere, aby si ruku o stenu neoškúlil.

Slúžila ona študentom nemajúcim hospodu za „lapis refugii“^[185], bola im „herbergom“^[186], kým si hospodu nenašli.

I teraz sa tu uhniezdil taký „facírend“^[187] šuhaj merník, Vilibald R., rodom z Moravy. Bol to výborný huslista, v tom žil a tým sa i živil.

Jeden tichý jarný podvečer rozbehali sa naši študenti na všetky štyri strany sveta, každý po svojom — muchy rozháňať. Len Vilibald zostal doma. Skladal svetochýrnu operu — druhú po „Norme“ — „Pokapala na salaši slanina“. Vyšiel mu knôt, ale nie z opery, lež z lampy, a olej; aby teda nebolo „operam et oleum perdidit“^[188], pobral sa do sklepu pre obe tie látky. Vyložiac zôkol—vôkol notami garnírované husle na posteľ, pritvoriac znútra obločnice, tašiel do sklepu.

Navracajúc sa s olejom domov, napadlo mu, že veru i dohán kúpiť treba. I vrátil sa; ale aby olej nemusel so sebou niesť a do izby sa nemusel vrátiť, vložil sklenku krátkou rukou z ulice do okna. A tu vidí jednu tablu zabitú. Pokrúti hlavou, mysliac, že snáď daktorý z kamarátov, keď sa vrátil domov a nenašiel kľúč od dverí, vybil tablu, aby touto neriadnou síce, ale v každom prípade kratšou cestou mohol vstúpiť do salónu.

Kuká, kuká jedným okom cez dieru; potom, keď nič nevykuká, sladkým hlasom zavolá: „Ondrík, pipík zlatý, či si tu?“

Keď odpovede nedostal, volá ďalej: „Gusto, Karol, Ferko, ste to vy?“

Tvrdošijná tichosť.

„Ale trúba, však ťa vidím, trebárs je mračno, ako sa tamto popri stene ťaháš.“

I pochytí kus odlomeného skla a hodí za tieňom. Voľačo sa uhne, na zem padnuvšie sklíčko zacvendží.

Vilibaldovi akési zlé tušenie prsia preháňa. Jedným skokom bol na okne, a vidí — čo vidí! Vidí schránku otvorenú, batoh na zemi a v pozadí manévrujúcu mužskú postavu.

Vilibaldovi sa chytro rozum precúdil.

„Ej, šestnásť hrmen bohov, veď ja teba precedím!“ vyrečie, a hodí sa ako divý máčok na kmína. Silným svojím pádom zrútil pod seba na zem i tajnú postavu, ktorá hlavou tvrdo o dvere búši. Pravou rukou mu chmatal šatkový uzol na hrtane, krútiac ním rezko ako kolčekom na husliach.

„Počkaj, veď ti ja natiahnem strunu!“ kričal nad ním.

Ale ani ten jeho blíženec neznal žartu, a bol by nášho Vilibalda iste kúskom končitej ocele medzi rebrami pošteklil, keby tomu krikom, volaním o pomoc nebol predišiel.

„Kmín, kradoš, zbojník, lotor, oplan!“ a všetky na to vzťahujúce sa epitetá vyvolal, ako mu práve na pamäť uviedol „psí psotár“, ako on, Moravan, maďarský slovník — szép szótár^[189] menúval.

A tu, ako kebys' na plný klát včiel päsťou búšil, i keď mravcom pokojnú kopu papekom rozrýpeš a tieto nadurené a nabalachané behajú, ba, — ale nehodné pripodobniť — aj ako keď ošípaná v kŕdli zakvičí a všetky na pomoc sa zbehnú; no nebodaj, ale navlas tak i rozpapraní študenti na Vilibaldovo kvílenie v okamihnutí sa zhŕkli a dvere práve „a tempo“^[190] vyvalili.

Na kmínovi ležal Vilibald, na Vilibaldovi dvere a na dverách celý „habaus“ študentov valil sa celkom tak, ako kedysi Zrínsky so svojimi junákmi hrnul sa von zo Sihoť—hradu!

Vilibalda s kmínom, v nepriateľskom objatí skoro na figy roztlačených, vytiahli spod pekelnej brány na svetlo.

Už či náhodou a či volaní, neznám, ale dobehli i ostatní obyvatelia tohoto salónu. Posledný z nich medikus^[191], kupujúci práve u „graislera“ večernú stravu, dopočul sa túto strašnú históriu. Inokedy ukladal si pre lepšie pohodlie prešované, do dákeho makulára okrútené maslo do vačku a grošový chlieb „berdó“ nazvaný pod vysoký klobúk. Ľakom pomútený, strčil teraz berdó do kabáta a maslo pod klobúk a letel ako zvetrený domov.

Tu sa predstaví jeho hriešnym očiam netušený obraz dobre sortírovaného skladu každého kalibru študentov.

Prostred nich stojí bledý, ako kyslé mlieko trasúci sa kmín. Jeden koniec okolo krku mu založenej žinky drží právnik Andrej K. (I tento, chudák, už ako banský radca zomrel!)

Pri schránke na zemi rozprestretá je plachta, na ktorej pometané ležali zo všetkých prieprav vytiahnuté parádne obleky. Na samom vrchu skvel sa medikov brunastý kveker so žltými gombíkmi. Krídla mal roztiahnuté ako kvočka nad kurčatami.

Nad týmto pohľadom medikovi srdce horko zakrvácalo.

Rozhnevaný Vilibald, vyťahujúc spod postele husle a rozmetané noty, volá s indignáciou: „Nuž, či ti ten oplan má kus muzikálneho citu? Fuj, hanba a posmech, moje kompozície pod posteľou! Ale počkaj, veď ti ja zanôtim v trojštvrťovom takte!“

Noskievič, vysoký Poliak so škrofulóznym ranavým hrdlom, kričí: „Ondrík, ty si jurista; povedz, či ho môžeme obesiť?“

Karol sa ohlási: „Hlasovať, páni! I ja som za to, obesiť ho, ale kde? Ja, bračekovci, primeranejšieho miesta neznám,“ obrátil sa k Noskievičovi, „len ak sa na teba zavesí. Vystri ruku… takto… no, pozrite, či je nie hotová šibenica?“

„No, kapitálna,“ ozve sa belohlavý filozof s červeným noštekom, „bolo by to už potom naozaj:

Ecce jugo nexi pendent…

Hoc merito potest dicere conjugium.“^[192]

„Hore ho!“ povie druhý filozof, „na výšku vyšších vedomých cieľov.“

Gusto, medik, na to: „Nič to — anatomicky musí vykapať. Najprv mu hlavu oskalpírujeme a potom mu ju týmto obuškom ,abreptis e dorso loris'^[193] trepanizujem.“

„Nie trepanizovať, ale roztrepať po slovensky!“ vyvolá voľakto.

„Moje noty, moje husle takto zneuctiť, štvrtiť ho!“ šomre merník Vilibald.

Nato predstúpi bohoslovec so sklopenými očami a pološeptom riekne: „Nieže, drahí bratia, len nie vraždiť! Keď chcete zločin trestať, zavrite ho dakde a dajte mu postiť sa, kým dušičku nevypustí.“

„No to, bisťubohu! Radšej sa dám šesť ráz obesiť, ako mám raz hladom umrieť,“ vykladá medikus. I chytiac bohoslovca dvoma päsťami za bradu, hegá ho: „Ej, luridus, i ty by si nežral za štyridsať dní kobylky, zjedol by si radšej i koňa.“

„Obesiť ho, obesiť,“ zavolá viac hlasov.

„Páni, väčšina rozhodla! Ale teraz, ktože tú čestnú úlohu vezme na seba?“ pýta sa Gusto.

„Nuž ty, medikus, privykaj remeslu,“ doloží Ondrej.

„Nie, Ondrík môj, vešať ľudí patrí do odboru juridiky, ako to už do sýtosti povrázok v tvojej útlej pačke dokazuje,“ s poklonou dodal medikus.

Ferko, ktorý už chvíľu s neporušenou pozornosťou hľadí na rozpálenú medikusovu tvár, pristúpi mu pred samé oči: „Ale, Gusto, čo ti tu ešte tečie dolu nosom? Nepotíš sa krvou, ani to nie je voda — čo ti teda kvapká?“

Skúmavým prstom škrabka mu po nose. Medikus siahne za klobúkom, pošúchajúc si vrch hlavy, zrazí z nej kus mastného papierika, horúčosťou však topené a nehatené maslo, prúdi potôčikmi predesenou tvárou.

„Ľaľa, tvoj nos — nové žriedlo na petrolej! No, nerob si nič z toho, kamarát“, teší ho Karol, „nepripúšťaj si to k srdcu: Wer schmiert, der fahrt^[194],“ deklamuje i drží mu kahanec pod nosom. „Škoda by bolo masla; sem kvapkaj, kamarát!“

„Tiež rozprávaš ako Šalamúnove nohavice, ty Cremastes; ja by si ho tiež radšej do žalúdka, ako do srdca pripustil.“

V tejto všeobecnej vrave — kde každý jeden nad druhého múdrejšie rozprával, a nikto nepočúval — zjaví sa vo dverách od hlavy do päty ozbrojená policajná osoba.

Toto zjavenie prvý pobadal bohoslovec a jednou rukou ukazujúc na kmína, druhou na policajta pateticky zvolá:

„Una harum veniet, quae tibi dicet abi!“^[195]

Vstúpením polície vzal náhly súd koniec.

Podávajúc kmínovi galantnú ruku, pojal ho so sebou, z druhého boku kráčal Ondrík, nepopustiac povraz z ruky, akoby brava na trh hajčoval. Prv, kým sa von vymleli, dostal kmín od každého viaticum^[196] tým, čo práve kto pri ruke mal.

„Páni, to neslobodno; nie ste uprávnení ho biť,“ ohlásil sa policajt.

Chasa sa len smiala, a so spevom:

stúpali študenti dvaja a dvaja na ulicu.

Ako ortuť k ortuti a ako malá hŕba pýta viac, tak sa po uliciach potulujúci študenti pridružili k tomuto slávnemu sprievodu. Prevyšujúc na počet bársaký magnášsky pohreb, valili sa k mestskému domu. Otvoriac bránu, vpustili drabanti zlodeja s policajtom dnu. Ale keď sa za nimi celý sprievod chcel vtlačiť, zachlopili im pred nosom vráta, a študenti boli prinútení vrátiť sa s dlhým nosom domov.

Druhý deň nasledovalo vyšetrovanie.

Zlodej sa vyhováral, že neznajúc geografiu a v úplnej nevinnosti mimoidúc, videl otvorený oblok. V tom domnení, že je tade priechod do susednej ulice, vošiel do izby, kde ho Vilibald tak nemóresne dostihol a pritisol.

Túto ináč veľmi romantickú výhovorku tvrdošijný mestský kapitán uveriť mu nechcel a odsúdil ho do chládku a na diétne mestské pohostinstvo. Po dvoch týždňoch ho zase videli pod slávnosťou svätého Jána na moste. Pravdepodobné je, že si tuto zase cez vačky divákov rukami cestu do bočnej ulice prerábal.

Náš hrdina Vilibald našiel si medzitým hospodu v susednej ulici.

Kto vysoko lezie, ten hlboko padne!

Neznám, či toto bolo pohnútkou a či iné príčiny; dosť na tom, nespával v posteli, ale na zemi uprostred izbičky na rohoži. Od obloka z dvoch strán viseli mu na klincoch háby.

Posilniac sa podvečer po dennej práci dvoma pecňami chleba, takrečenými berdóvami, uložil sa na unížený brloh, podložil päsť pod ucho, prikryl ľahkým svedomím a tenkou plachtičkou, skrútil sa do págľa ako húsenica v kapustnom liste — a usnul snom spravodlivého!

Čo sa mu snívalo, nenachodí sa zaznačené nikde, ale muselo to byť čosi príjemné, lebo sa usmieval nahlas.

Vtom sa pod okno snívajúceho Jakuba prikráda akási tajná zababušená osoba: ,No len v tme svietia moje hviezdy,' povedá Schillerov Wallenstein^[197] Zaklope ľahunko na oblok. — Keď sa nikto tamdnu neohlásil, presvedčiac sa, že obyvateľ chyžky dosky strúha, vytiahne z vačku asi dve dlane veľkú randu natretú terpentínovou masťou, diachylon rečenou, prilepí ju o sklenú tablu, a tak ju potom bez všetkého brinkotu a štrngotu vtlačí dnu. Preborenou dierou strčí ruku, začiahne na zvrtlík a otvoreným oknom vkročí tichunko a opatrne do izby.

Na ládičke zastal a pristaviac dych, načúval za okamih Vilibaldovo chrápanie. Presvedčený o bezpečnosti, siahol rukou napravo a ľavo, a — čo zachytiť mohol, pošlo pod pazuchy.

Vilibald odfúkol: „C cis, G gis, opekance hryz…“

Obávajúc sa, aby Vilibald z nôt nevypadol, hodí mu prstom bozk a s poklonou „Pah, gute Nacht!“^[198] vyletí šibenec s Vilibaldovou toaletou von oknom.

O piatej ráno bolo už v študentskom salóne živo.

Prívetivé slniečko otvorenými oknami donútra s úsmevom nakúkalo a v jeho svetle krútil sa v kotúčoch študentský prach.

V posteli rozvalený Karol chrúmal kus berdóva, večerný to pozostatok. Zahryznúc chutne, spraští mu pod oceľovými zubami…

„Ešte kýho ďasa! Hľaďteže, veď je tento berdó hrozienkami plnený!“

Ondrej sa ľahostajne prizrie.

„Ehm… hrozienka, Karolko! Len pozri, ako ti tuto prehryznutý šváb nohou, tento chvostíkom a tamten hen fúzom mrdá,“ ukazoval Ondrík.

„Ach, ach, obludy, nuž vy chcete so mnou raňajkovať? Niks tralala!“

I povyberal z dierok dnu vlezených celých a poprehrýzaných švábov pokojnou mysľou za nôžky a zmietol ostatok s tou najlepšou chuťou do posledného maku.

Kým sa Karol takto kŕmil, pripravoval si pred zrkadlom Gusto papierové, také domarobienses krágliky okolo krku. Ferko však bielou nitkou na čierne nohavice prišíval miesto gombíkov do súkna obalený svinský bôb. Andrej, vyložiac zavše jednu zavše druhú nohu na okno a vlažiac slinami škatuľku, drhol a leštil si kefou čižmy.

Vtom pripáli pod okno, akoby z buka, Vilibald. Bez klobúka, náprsníka, bez kabáta, len v nohaviciach a — bosý. Slzy tečú chudákovi lícami ako lojová svieca.

„Ach, bračekovci, pozrite, už som obriadený!“

„Kýže ti je, ký čert! Nuž a hrom medený?!“ odpovie mu chytro rýmujúci medikus.

„Oj, ty slepý Trochanter, či nevidíš, že ma ako lipu ošarpali?“ utiera si Vilibald do rukáva zarosený nos.

„Okradli ťa!“ vykríknu všetci v akorde.

„No, na moj dušu, preto si v takom hlbokom negližé!“ zalomiac ruky, doloží Ferko.

„A kde máš habeas corpus?“ pýta sa jurista Andrej.

„To je u troch čertov,“ odvetí fikajúci Vilibald.

„Hľa, bračekovci, vás som oslobodil, a sám som upadol do bryndze,“ vojde olúpený Vilibald do izby.

„Hja, medice, cura te ipsum,^[199] hovorievate nám lekárom,“ poznamená medikus.

„Reč s pletkami! Rozprávaj nám radšej, ako sa to stalo!“

„Ako sa stalo? Nuž takto sa stalo,“ utiera si Vilibald zase nos. „Včera som behal po meste ako kopov so svojimi husľami. Keby bol rovnou čiarou stúpal, bol by snáď až do Amsterdámu zabehol. Keď som sa vrátil domov, ľahol som si po večeri, i bol som hneď boží. Proti ránu sa mi sníva, že z jednej kuchyne pes proti mne vybehol. Hlavu mal strčenú v hrnci, z ktorého iste bol maškrtil. Nevidiac pred seba, tmolil sa z boka na bok. Ja zdvihnem palicu a fuk psa po hlave, respektíve po hrnci; hrniec sa rozpadol, no prvé, čo mnou vyslobodený pes urobil bolo, že ma za nohavicu chytil. Vtom sa prebudím, a vidím… čo vidím! Vidím — nevidenú viac moju kvadrobu na stene. Oblok vybitý, otvorený, a moje háby — fuč!“

„Nuž a pulidery ti nepošli za druhými parhámami?“ pýta sa Ondrej.

„Tieto pulidery,“ pleskne sa dlaňou po stehne, „mal som na sebe. No keby ja to bol tušil, že tak vzácnu návštevu dostanem, bol by spal v čižmách, v kabáte, ba i v klobúku! Keď budem gazdom, vezmem si do postele všetok majetok: kutáč, koryto, omelo — všetko, všetko, všetko. Ak budem mať sviňu, budem i s tou spať i s celou jej famíliou, aby mi ju neukradli. Nuž tak!“

„Ale je to predsa len smelosť,“ doloží Karol, „v noci ta ísť kradnúť, kde vo dne nič nenájde.“

„Oj, ty libela múdrosti^[200], či mi nevyniesol celý štafírung? No ale keby ja ho bol lapil, bol by ja mu kyjom zanôtil a—mol!“

„Ak nie cvamol^[201],“ odvetí Ferko.

„Bolo by bývalo i C—dur,“ povie Gusto.

„Ba povedz c—durk,“ dosvedčí Andrej.

Keď Vilibald po prehliadnutí svojej spustošenej izby ako Jeremiáš nad rozváľaným Jeruzalemom kvílil, našiel na zemi stratený roztrhaný pugilár a v ňom navštívenky i jedno lutriové reskonto. Kamaráti jali sa hneď nálezok preskúmať.

Na navštívenkách hrubými písmenami bolo tlačené: „Krišpínus de Nadrágfy, artium liberarum magister.“^[202]

„Hm, škoda že si ešte predikát ,z Kabátovej' nevylepil,“ šomre Karol.

Rozžialený Vilibald chcel reskonto potrhať, čo mu však kamaráti nedopustili. I zaumienili si, že reskonto verejne ohlásia, a to nasledovne: „Istý statočný pán zabudol si pod časom nočnej návštevy u nižepodpísaného reskonto; i vyzýva sa týmto úctive, aby sa cieľom odovzdania mu strateného reskonta u nižepodpísaného v Bryndzovej ulici pod č. 133 ustanovil.“

„On sotva bude taký všetečný, vidieť svoje stratené reskonto! Čert nespí, a tak máš nádej vyhrať z lotérie,“ rozkladá Andrej.

„Ach, horká moja nádej; nádeja kože zdiera,“ s tým strčil Vilibald reskonto nedbale nazad do tobolky.

Teraz statoční priatelia rozmýšľali, ako svojho v omáčke postaveného Vilibalda vyštafírujú. Posadili ho do širokého, „sella curulis“ nazvaného stolca a donášali mu svoje dary, ako tí traja králi od východu. Medik vytiahol starý vysoký pinč spod postele a zatrúc černidlom biele ošúchané hrany, postavil ho, akoby mal korunovať Dóžu, poslušnému Vilibaldovi na hlavu. Hlava sa mu v klobúku stratila ako myš v kostole. Ak sa mu partica na pleciach nepristaví, nuž mu pinč môžu vyzuť nohami ako čižmy. Vytiahli chlapa z kadluba. Hádali sem, hádali tam, ako tej nehode odpomôcť. Konečne Ferkovi svitne, vybehne do kuchyne, i donesie trojnoh, takrečený tripus, vtrepe ho do klobúka, a tento teraz — hoci trojhranný, popravde „polygonum irregulare“^[203] — stál mu nad očami len milá vec.

„Passirt!“^[204] povie Gusto, „vyzeráš ani veštec in tripode.“^[205]

Zatým nasledoval náprsník a kabát. Tamten bol veľmi dlhý, tento prikrátky. Rozvažovali, či by kabátu naspodku, a lajblíku navrchu nesvedčalo. Ale ostali len pri normálnom poriadku s tým dodatkom, že si chomút na uši vyhne, a aby mu z rukávov ruky nezutekali, pripravili mu cez prsty štrupne. Z gombičiek sa len strapy potrhaných obálok holengali, podobné lupinám lieskových orechov, keď z nich luštiaky povypadúvali. To uznávali za predmet podriadeného významu — a tobôž že teraz je móda kabáty nezapínať. A tak bol švihák hotový od vrchu hlavy až po členky. Ale tu sa vyskytla najväčšia prekážka. Každý mal len po jednom páre čižiem, a z tých sa i tak ani jeden nehodil. Nastalo lámanie hlavy, ale — čo fígeľ, to groš!

„Sem kvapky,“ zavolá Andrej s triumfom. I vezme kefu a mazivo, a ak leští tak leští mu bosé nohy, kým sa nesvietili ako kordovánky.

„No, čeľadník, teraz vyzeráš ako trebársaký etiópsky princ a môžeš ísť bárs i za družbu.“

Na uverejnený oznam, ako to naši vtipní šuhajci predpovedali, majiteľ reskonta sa nehlásil; i prešlo teda do majetku Vilibaldovho. O niekoľko dní zatým pribehol Vilibald ako bez duše, hodil trojrohý klobúk o stôl a za ním šesťdesiat zlatých.

Reskonto skutočne vyhralo. Ešte ako dneska viem, boli to nasledujúce čísla: 6, 25 a 48 — ambo terno. Krádež bola vynahradená a čo zvýšilo, prepíjali na zdravie prvému majiteľovi.

Kto však chce probovať šťastie, nech postaví tie čísla.

Probatum est!^[206]