ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V jednej odľahlej obci P. breznianskeho okolia bol veľmi požehnaný rok na kapustu. Ako to na Dolnej zemi pri požehnanom vinobraní býva, i tu teraz nestačili sudy. Po pitvoroch, komorách, holohumniciach ležali celé hole nakopenej modrej kapusty. Nuž a v Krupine sme ešte sparorez^[4] nemali. V každom kúte, na každom násype videl si sedieť zapískané deti hlúby chrúmať, až im močka dolu kútikami tiekla.

U Vraniaka čistia, drobia a tlačia do sudov kapustu. Pri veľkom požehnaní málo bolo pomoci. Ženy na potoku preberali listy, vyhadzujúc húseničný trus a vtieravých slimákov.

Cez nože rozkročený sedí mladý Vraniak, drobiac šajhalky; jeho matka prekrajuje krížalky na stole. Maco Lasica, starý, ale silný valach, miesi sa v sude zľava napravo i zase naopak. Keď mu kapustná polievka, premývajúc otlaky, počína čvrkať medzi prstami, pribehne s náramným, drobenou kapustou naplneným vahanom jeho ohybná žena Dora, vrhne kapustu do suda, rukami rozchráni, posype soľou, rascou, sem—tam strčí kus cvikly, ostrúhaných kapustných hlúbov a čerstvé plánky, jedinkého to reprezentanta šľachetnej ovociny, lahôdky dievok a ježať poctivej obce. Maco v barančinovej čiapke a s cedidlom oviazanými kečkami šliape sťa tyran tyranský po kapustných hlavách, uložených k budúcej kotlovine.

Kapusta v sude rastie, s kapustou i postava Maca povýšená krúti sa ďaleko nad smrteľníkmi priestrannej chyže.

Neprajným osudom, a či vari pričinením lucifera, viseli v susedstve Maca koncom žŕdky prehodené, vyše kolien bohato zamastené biele nohavice s remeňom a cifrovanou žltou prackou.

Keď unavený Maco po dlhom drobčení, a temer do povaly hlavou dieru vyvŕtajúc, zamýšľal po doplnení suda z katedry dolu zostúpiť, začal domov prišlý gazda neslýchanú surmu. Vrátiac sa z úradu s palicou v ruke a v nových sviatočných hábach, chcejúc sa prezliecť, hľadá staré chološne. Ale tých na žŕdke nebolo. Hľadali ich všetci, a hľadali všade, nohavice však zmizli a boli fuč. Ale na tých Vraniakovi moc záležalo, on rástol v nich a s nimi; boli mu milé ako verný priateľ, a mastné k tomu, že by im stotridsať funtový stojak sotva bol chytil. Vraniak prosí, Vraniak volá, Vraniak hreší — no nič sa nedá robiť. Chološne boli na žrdi, áno, a teraz ich už niet! Veru niet — teda? No i menej predpojatý a do svojich

nohavíc zaľúbený človek, ako náš Vraniak, bol by musel prísť na zlé myšlienky. Jeho podozrivé oko padlo prirodzene na nášho Maca a spoločnicu Doru. Hm! Náš energický vrchnák dal podozrivým myšlienkam drsný hlasitý výraz. Súc milovníkom krátkeho sumárneho pojednania, vzal Doru, na môj dušu, natvrdo.

Hja, ale kosa udrela o kameň. Lora zaprela ramená o boky, vyzerajúc úpravno ako dvojušistý hrniec, mlela jazykom ani holender v papierni^[5], dušiac, božiac a prisahajúc sa, že ona so žiadnymi nohavicami, a nič do činenia nemala. Hlúpa výhovorka pána vrchnáka obce nadmieru napálila, a to potom šlo takto a takto, toľko a toľko bohov do matere jeden druhému napárali. Maco, obúvajúc si práve krpce na kapustnicou vymočené nohy, bol až do dna srdca bodnutý, ohradzujúc sa, aby Vraniak jeho ženu do svojich nohavíc nepomiešal. V prchkosti prasol gazdu — tak ako kedysi Dávid Goliáša, návlakom okolo seba pokrútiac — krpcom po čele.

Keď Turka čibukom čo i dosť útle rezne, je väčšia urážka akoby ho ojom ovalil. Za takéto zneuctenie považoval i Vraniak krpcový prílepok valacha na svoje vrchnácke čelo.

Akcia plodí reakciu, na vypovedanie vojny ihneď nasledovala odveta. Brevi manu, a manu propria^[6] odznakom úradnej moci — lieskovou mohutnou berlou — vymastil chrbáty manželského páru, a po týchto dokonalých pravotných ad captum^[7] kapitálnych obradoch vysotil ich na ulicu s takým ohňom, že nepratajúci sa párik bezmála i futro z dvier na pleciach von vyniesol. Ako ďalší následok týchto súdnych predprác zahrmeli: odsúdenie na zaplatenie ceny skapaných nohavíc, nevyplatenie za tlačenie kapusty, zhodenie z úradu obecného valacha a dvojhodinová klada stavu manželského. Všetky okolnosti svedčili proti nim, ľud, hotový vše veriť radšej zlé než dobré o svojom blížnom, ich odsúdil, takže chudáci, poľutovaní, na dobrom mene uškodení, prinútení boli z P. sa vysťahovať. Pobrali sa teda ta, kde ich oči zaniesli — lebo koní nemali — a to do najbližšieho mestečka F.

A zase veľa vody pretieklo hutnou rimavskou dolinou, a rohoznou, a koleso osudov valilo sa neprestajne ponad svety, krajiny, národy, obce, ponad kapustné sudy a skapané nohavice. A takto prejdeme na druhú kapitolu tejto ostrej a ako kanustná polievka čistopravdivej rozprávky.

V mestečku T. ten rok sa veľmi zle urodila kapusta, pažravé húsenice – blaufusskí Nemci^[8] nazývajú ich „súkenníci“ — husné hnúsenice, čiže hnusné húsenice, nádejeplnú kapustu v najlepšom bujarom zraste do útleho srdiečka vyžrali, zničiac všetku nádej na kapustné halušky a červené krížalky. A ledvaže Macom tlačená a Dorou nakladaná kapusta kysnúť začala, spravodlivá zlosť gazdova však tíšiť sa začala, prišiel kmotor Kaniak z T. na návštevu s tým cieľom, aby si mohol z bohatej kapustnej zásoby potrebnú koľkosť zadovážiť.

A kúpa sa stala. A kapusta, plachtou oviazaná, na volkoch bola dopravená do nového príbytku T. k svojmu účelu.

Asi štyri mesiace zatým Vraniak, cestujúci z Rima—Séču^[9] zavítal ku Kaniakovcom. Po dlhom obyčajnom ponúkaní zasadol si za stôl a po dlhom prosení dal sa konečne nakloniť stať sa ich hosťom pri obede, hoci za tým lačný žalúdok už dávno bol zatúžil; ale núkať a dať sa ponúkať patrí k móresom.

Zručná územčistá pani kmotra znala si oceniť vážnu návštevu. S červenou, vyznojenou, upečenou tvárou pražila, smažila, čo dobrého a vzácneho jest. Zasolené baranie mäso s krúpami, potom praženica a ďalej kapusta s údeninou túžobne čakali na audienciu a pánov kmotrov. K tomu ako volontier^[10] pridala sa krátkohrdlá a širokoplecnatá, štvoruhlastá sklenica s hriatym.

Na lipe konopa, na konope zelina, na zeline sviňa. A tam v tom poriadku kúri sa dar boží pod nosom okolo stola sediacich.

Bolo daru božieho, chvalabohu, dosť a nechybovalo ani ponúkačov, a tak mnohovzácny a veľalačný hosť mlátil odušu, hoci sa mu znoj cidlíkom z tváre lial, že by sa už skoro ani bez dáždnika nebol zaobišiel. Od neho kúpenú kapustu však mietol náležite, ako sa svedčí, nadovšetko z púhej úctivosti oproti sebe, kmotrovcom a na nej vylepenej údenine.

Ako už ozaj hlboko na mise upadla, vyvliekol sa na svetlo akýsi dlhý zdrap, podobný známemu obrovskému Hejdrarchosovi. Kmotor Kaniak chce z neho kus odrezať, ale nešlo to tak jednoducho, celou silou mieril, pidlikoval, ocieľkou končiar poťahoval, kým krvopotne franforec z neho odšmikol. Zostyknúc pravým palcom z vidličky tento šklb veselo besedujúcemu Vraniakovi na mištičku, povie vľúdne: „Nože, pán kmotor, zúbky vytrieť.“

„Ďakujem za úctivosť,“ odvetí Vraniak glgnúc si hriateho.

A potom ak ho myká, tak ho myká — ten kúštik kundrlíka, chytí medzi obe ruky, druhý koniec zuby a nadŕľa ako mladý pes, keď starú črievu v pysku omáľa; ale to nešlo. A keď sa mu spomedzi zubov vyšmykol, a on búšil hlavou do steny, zavolal namrzený:

„A kýho čerta, pán kmotor, to máte za traky v tej kapuste?“

„Moja starká kožu zo slaninky strčila. Dobrá to býva komedencia^[11].“

„Ej, ale bodaj ma čerti brali, potrebuje dokonalé klovy — tvrdá je ako vysušený krpec,“ doloží Vraniak…

„Ešteže… No, to bude nedovarený krajčok, ak práve z hrnca trčal, snáď hlbšie bude mäkší.“ A s tým ťahá corpus delicti ďalej.

„A bodaj ma pokrčilo!“ vykríkne Vraniak. „Šak tam pracka na tom prišitá!“

Kaniak sa zľakol, akoby bol hada chytil, hneď mu vidlička a príchodzej pani kmotre lyžička od úst odpadla.

Vraniak však pozorným zrakom vytiahol celú tajnú históriu úplne na božie svetlo a jal sa ju skúmať So smiešnym zadivením vykladá: „Ľudia boží, to je úplný parsún remeňa mojich, v jeseni skapaných nohavíc!“

Bez dohovoru, avšak jednou mysľou hnaní, pobrali sa všetci traja do komory, obstanúc osudný sud kapusty asi s takým citom, s akým obstali kedysi Jozefovi bratia studňu, keď jeho chudáka spustili do nej.

Kmotra skladá skaly, dienca u randu a vykasanou rukou chamrí v kapuste, akoby raky lovila. A netrvalo dlho a zavolá hlasom ako mornár, keď za harpúnou veľrybu za sebou ťahá:

„Tu je!“ Zaprie sa nohami o sud, a tu po krátkej manipulácii v prítomnosti dvoch kmotrov a kmotry uzrú božie svetlo — Vraniakove nohavice.

Áno, ony, ony, — tie isté konstatirované^[12], na dience šité, zeleným vyšívané. Jedno, čo im chýbalo, bolo, že čiernu mastnú, vyše kolien nalepenú kôru ostrá kapustná polievka načisto vyhrýzla. A ony sa skveli pred očami onemených, zadivených divákov v tej najčistejšej bielej farbe nevinnosti.

Kaniak i Vraniak škrabali sa za uchom. Tento, od prírody ako májová bryndza mäkký, so srdcom teraz hriatym premoknutým, dal si hneď k sebe zavolať Maca i Doru.

Kajúcne im predniesol vec tak, ako sa mala a diala v kapustnom sude, poukazujúc na prst boží, ktorý i v kapustnej polievke riadi. Podajúc im potom ruku, prosil o odpustenie, prijal ich do lásky a služby, obdaroval Maca vypacovanými nohavicami, ovesiac ich Dore miesto seba okolo krku. K tomu že bude nasledovať klobása i za sud kapusty.

Nato nasledovalo slzy roniace, tri hodiny trvajúce prenikavé nemé tabló^[13] okolo kapustného suda.