ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tak mu treba, maškrtníkovi!

Obývali sme domček za mestom. Pri dome rozliehala sa priestranná, ovocným stromovím hodne vysadená záhrada. To bol môj svet. V lete som sa škrabal po stromoch, v zime som sa sánkoval a kĺzal; to bola vtedy naša gymnastika, v škole sme jej ešte nemali, len keď sme sa tu i tu, tak ex privata diligentia medzi sebou dokonale vyvaľkali.

Detí nás bolo, a s tým i rodičovskej starosti, dosť, o čo som ja však málo dbal, žijúc nedbale ako vrabec v humne. Starostlivá matka, podobná výtoky znášavším myšiam, nakopila z jesene potravné zásoby pre nás žráčikov — ako nás láskavo nazývať ráčila — väčším dielom z veľkej záhrady. Poschovávala ich do skríň, bdejúc nad tými pokladmi ako uhorskí strážnici nad klenotmi svätého Štefana kráľa so slovenským nápisom.

Vo dvore stála miestnosť, takrečená voziareň. Táto voziareň bola skladom potravných látok. Na jednom boku stáli „štoky“ s hrachom, šošovicou, gerštňou, bôbom; na druhom boku stáli priečiny s lahôdkami: sušené slivy, plnené mandolami a bez mandôl, lieskovce, vlašské orechy, hruškové a jablčné sušienky, sušené čerešne a višne. Mimo toho stál jeden sud s lekvárom a druhý s múkou, oba pokryté ľahkými drevenými vrchnákmi.

Keď ma matka vystrojeného s vahanom, do týchto tajných zámkom a záporom opatrených miestností so sebou pojala, tu mi veru pohľadom na tie slasti života jazyk v slinkách plával a túha po zakázanom ovocí mi srdcom preletúvala tak, že s Cicerom povedať môžem: „Vidi enim vidi, et illum hausi dolorem, vel acerbissimum in vitá…“^[53] A to preto, že som sa do toho tak po chuti pustiť nemohol.

Čert ma už držal za šticu, šeptajúc mi do ucha. No, práve tak ako nebožkej Eve, hľa. Jedna myšlienka tvorila druhú, z tej sa vyliahli idey, tie splodili plány a tie sa stali skutkom „et ex verbo caro facta est“^[54], a keď nie čaro, nuž tedy vlašské orechy a slivky.

Dobrá vec hodná je obetí; keď myšlienka obživne, šuhaj k činu letí. Tak sa stalo. Nad komorou, čiže voziarňou, ležalo seno, od toho sena rochdálsko—pionierskou prácou a vytrvanlivosťou vyhĺbil som „štôlňu“ tak dlhú a širokú, aby som pohodlne mohol dosku na povale odmyknúť. Presvedčiac sa, že je môj podnik vydarený, uložiac dosku na miesto, vypotený, zaprášený, vytiahol som sa ako jazvec na bruchu z diery von. Založiac jej ústie senom až na nepoznanie, zišiel som nádejeplný dolu, tešiac sa netrpezlivo budúcemu dňu.

Sny som mal sladké, kúpal som sa v — lekvári. Na druhý deň, keď matka — pánboh jej daj radosť večnú — pri otvorenom ohnisku s vysoko vytiahnutými obočiami obed chystajúc, pod bielou rajnicou zásterkou žiar rozfukovala, pobral som sa do tej mojej „štôlne“ fárať, aby som dáke jarce mohol „vyfedrovať“. Darilo sa. Odmyknúc dosku, spustil som sa do voziarne. Zlezúc po rázštepoch v kúte opretých, stúpil som na lekvárový a múčny sud, no a stade na zem pred ovocný súsek. — Keď som jeden vačok slivami a druhý vlašskými orechmi do rozpuknutia napeľhal, navrátil som sa zase širší ako dlhší tou istou čiarou nazad na výšku vyšších vedomých cieľov. Horšie to síce išlo hore ako dolu, nuž ale predsa len išlo.

Celá mnou uctená škola sa mala dobre, ale nadovšetko môj „šedátor“, toto vtedajšie školské porotníctvo. Kým sa mi darilo, darilo sa i škole dobre, a keď som dakedy i kus lekváru v škarnicli doniesol, mala celá trieda papuľu zatrepanú ako kolomažnicu.

Ale tak dlho chodí krčah k vode, kým sa nezabije. Konečne bedlivé oko pani matkino pobadalo, že tie orechy et comp. akosi fatálne v tých priečinkoch zoschýnajú, čo zapríčinilo v dome veľký ruch.

Hľadania, dopytovania, vyšetrovania na všetky strany. Najväčšmi rozhorlila srdce matkino tá okolnosť, že jedným dňom po prchkom daždi hrnúca sa voda medzi strechovým žlebom množstvo orechových škrupín na dvor dolu zviezla. Mimochodom rečeno, žleb na krove bola moja oficína, kde som pokojne orechy drvil a trovil, nemysliac pritom, pravda, že takýmto divným spôsobom bude moja privátna pasia zradená. Nuž ale „nichts ist so fein gesponnen, was nicht käme auf di Sonnen“. ^[55] — In prima linea ^[56] prišla do kriminálneho podozrenia čeľaď. Matka svoje zdravé pľúca a výtečný rečnícky orgán, navzdor prvému anglickému peerovi, pol druhej hodiny pustila do pohybu. Darmo sa slúžky božili, ohrádzali. Vpadnutý barometer v ovocných priečinkoch a kričiace škrupiny na dvore boli fakty, ktoré nedali sa ničím odškriepiť. A s vydvihnutým corpus jurisom ^[57], to jest kutáčom v pravej ruke, vyhrážala sa, že ak vinného nevyvolajú, že bude prinútená riečicu krútiť. To, prisámjánu, nebol špás, išlo do živého. A ja pritom všetkom stál som ako svätý Alojz. Či to nie hrúza…?

No ale na takéto veci nemôže sa pánboh dlho dívať. Ja som to sám cítil, že to už prasknúť musí, a preto som si umienil, raz ešte, ostatný raz, ale dokonalý atak urobiť na ten nešťastný „Studentenfutter“ ^[58].

Medzi mojou skromnou toaletou nachodili sa i jedny otcove, ponosené, mne prisúdené nohavice. Pristrojila ich na moju postavu matka jednoducho tým, že od spodku z nich asi na dve piade odstrihla. Ale šírosť a druhé rozmery po tlstom otcovi zostali pôvodné. Vyzeral som ako Srbín, stratiac sa v nich sťaby myš v prázdnom kostole. K môjmu dnešnému účelu volil som si tieto nohavice. Opášem sa remeňom, nohavice strčím za sáry, a poď fárať na raziu…

Nepchal som proviant ako obyčajne do vačkov, ale na tento čas vsýpal som materiál prosto do širokých nohavíc, kde sa — od sár hore plniac — ozaj hodne napratalo.

Ako tak dve tretiny pulidier až po bedrá rozličnou ovocinou boli naplnené, počuť v zámke kľúčik hrkať. Hu—hú! Krv mi mrzne v žilách, dych mi sekne. Hlavu vtiahnem medzi plecia, ruky, prsty vystriem do vetra. Ratuj sa! — Ako mornár po povrazoch švihám hore po rázštepoch. Vôľa je ľahká, lež telo je ťažké. Strach vraj dodáva sily. — Hm, možno, ale pomúti i rozum. Vráta sa otvárajú — len ešte okamih — hore sa — už som v škáre, ale čert… prihrubý som, nemôžem ďalej. Ach, bože, keby bol nitkou. Samiel, pomáhaj! Vrchná čiastka môjho biedneho „ja“ čnie do raja, od pása dolu bombáľam v horúcom pekle. Na môj dušu, dešperátne položenie! Visím medzi nebom a zemou, ba radšej peklom. Napínam sily bez prospechu, trpím mučenie ako Laokoón hadmi mliaždený, a prečo? Preto, že oriešky a slivky rád vidím, a „Ist denn Liebe ein Verbrechen?“ ^[59] … Ach, či by bol rád rezignoval na svoje vysoké postavenie.

Tak som ja myslel. Inakšie však matka. Netrvalo to dlho, ba veď ani dlho trvať nemohlo, a s náramným krikom prikvapila rozhorlená maminka na bojište, posielajúc mi hore všakové vinše, akých som si ja nikdy naprial. A ja som sa holengal ako srdce prvého zvona na svete, Ivana Veľkého. Po krátkom rečníckom adagio pochytí maminka rázštep a začne ráňať. Predmetom toho ráňania, rozumie sa, bol som ja, „Poznať vraj strom po ovocí“, a prilepila mi pár bastonádov na podošvy snáď v predtuche, že ony po tridsiatich rokoch budú kráčať po bastonádovej vlasti. Táto ovácia dotkla sa ma čertovsky nemilo, a pod dobrými podmienkami bol by i kapituloval. Ale nebolo času. S veľkým chvatom začala zatým zadnú štvrtku mojej úzkostlivej bytosti polemizovať. Drvila mi orechy, že hotové jadrá z nohavíc von fŕkali a lekvár v nich sa rozlieval. A keď ma už s neunavenou pilnosťou na hotový „Klötzenbrod“ ^[60] namlátila, a ja predsa ako hnilá hruška dolu nepadol, chytila sa rozumu a druhého trojačistého rázštepu — a široké, mnou nevyplnené, na zadnej čiastke v mnohých záhyboch visiace nohavice do rázštepu zakrútiac a vŕtajúc, zachytila ma a jedným mykom dolu strhla. Nohavice pod remeňom pukli a ja ako Jupiter Pluvius ^[61] v daždi orechoslivkovom letím s veľkým hrmotom dolu, do náručia matkinho — ach, nie, prelomiac dienca do sudov, jednou nohou do lekváru a druhou do múky.

Servus! — Keď sa víla chce stať neviditeľnou, nuž zaobalí sa do oblakov. I okolo mňa vyfúkol oblak a moja dobrotivá matka zmizla mi na štvrťhodinku z očú. A bol by túto dobrotivú náhodu na svoju spásu upotrebil a uvrzol, ale noha v lekvári ako prikutá; sedel som ako glezg na lepe.

Už, reku, poručeno pánubohu, a to druhé na kostol, ako bude, tak bude. Keď sa oblak rozišiel a zase sa vyjasnilo, videl som s hrúzou, že som za ten krátky čas celý ošedivel… od strachu? Nie, od múky. A divno, ešte i podnes nosím zrejmé toho znaky. Potom pristúpila Nemesis, moja maminka, a chytiac ma za obe uši, vytiahla ma z omáčky — len mi tak v hlave pukalo.

Potom ma za šticu vyviedla na dvor, ukazujúc čeľadi prstom: „Tu vidíte čierno na bielom, kto bol kmínom suchého ovocia.“ Kázala čeľadi, aby mi hrachovými palicami múku zo šiat — ktorým som naturálnym rámom bol — vyklopali, čo títo i s veľkou ochotou učinili.

Nikdy viac som to neurobil — ani neurobím.