ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď už za celých šesť mesiacov Jožko lekárskymi vedami hlavu, žalúdok však segedínskou tarhoňou a riedkotenkou dolnozemskou kapustou kŕmil — túžiac po domovine, netrpezlivo čítal deň po dni, keď už zase na veľkonočné sviatky pôjde navštíviť svojich, svoje rodinné kraje a voňavé koláče. Už by ich bol nohami kopal tie zdĺhavé dni, len aby sa rýchlejšie poberali napred. Nuž ale prišli, ej, prišli tie očakávané sviatky s ich púzalkami, farebnými vajcami a svätenými kytami.

Včuľ sa ľudia parou ženú, už či v podobe parovoza, či parolode, pričom, pravda, na svojej vlastnej pare veľa usporia. Prirodzene, že terajšia mládež je oveľa pohodlnejšia ako len asi pred dvadsiatimi rokmi. A prídu časy, kde každý „cettltroger“ ^[70] z dom do domu na rýchlonôžke a študenti do školy na dákych parných „ainšpeneroch“ ^[71] budú fučať.

Vtedy, keď sa dej našej rozprávky odohrával, nebolo tých maznačiek. Ba keby si bol Detvanovi povedal, že sa mu tam popod nos taká besná zapekačka bude motať a smradiť, bol by ťa osekancom ovalil. Nuž tak. A teraz? Píska mu dolinou parostroj, hoci sa valach do gruntu srdca hanbí.

Oprúc sa teda o svoje vlastné nohy, priviazal sa náš cestovný Jožko o remennú výsahu, vzal do pravej ruky palicu, do ľavej blahej pamäti šesť dvadsiatnikov a pustil sa homokovým, Pešť otáčajúcim Rákošom do širokého sveta. Čo plavcom polnočná hviezda, bol Jožkovi tvarožník in spe ^[72], a čo je tvarožníku cibébna, čiže hrozienko, to bola jeho vznešenou láskou prekypujúcemu srdiečku spanilá Tinka, už či to Kris— či Leopol— či Ernes— a či veru Mar— Tinka. To ponechávame každému na vôľu, lebo gusta sú rozličné, ale Tinka bola raz premilená dušička. To stojí.

Keď si na tú Tinku pomyslel, tak mu nohy švargali ako cepy v štvorke, a pretože vše na ňu myslel, nuž mu brngali ako Oblidalovičovo mobile perpetuum in spe, čo ešte o poznanie dlhšie trvať má ako meno vynálezcovo. Keď nevystačil deň, pripriadol si noc, a pätnásť míľ prebŕdol bez úrazu a dobrodružstva, ani ho zbojníci nenapadli, ani ho býk nenaháňal, a tak s pár nadobudnutými pľuzgierikmi na nohách, ale bez podošiev, ktoré vo zvolenskom blate ponechal potomným archeológom s heslom „Amice care ^[73], keď nemám podošiev, prídem na sáre“, vrazil do náručia čakajúceho brata.

A tu mu voľno, tu mu bolo sladko, akoby sa v tokajčine kúpal. Nemci však povedajú: „Thut man sich den Magen laben, will das Herzchen auch was haben.“ ^[74] A v tom pravdu majú. I Jožko pri žalúdku nezabudol ani na srdce, čo mu tým ľahšie padlo, že srdce blízo žalúdka leží, a povedá sa celkom dôsledne: „Tak ťa rád mám, že by som ťa hneď zožral.“ Gustióznym predmetom jeho lačného srdca bola, ako nám všetkým vedomo, jeho Tinka — plný, zdravý, okrúhly ako jabĺčko červený hryz. Okrem jedenia a spania celý čas trávil v spoločnosti svojej Tinky.

Keď musíš drevo štiepať alebo si pri anatómii hlavu lámať, to sa ti ten čas vlečie, akoby v počnách chodil — v spoločnosti Tinkinej letí ako okrídlený.

Tak, hľa, pripálil i čas kúpačky.

Natešený Jožko už dňom predtým nachystal kúpacej látky. Voňavú kolínsku namiešal s horkomandľovou vodkou do sklenky, zapustenej čiernou farbou, aby vlastnosti na svetle nezmenila, a uložil do armary napohotove. Chudák Jožko nesníval, že tam so skleničkou zloprajný čert čupí.

Svitol deň, keď sa podľa udania svätého písma Nového zákona krajšia polovica vyznavačov Kristovho učenia má vodou oblievať a prútmi karhať. Čo sa obyčajne tak deje, že sa prvá časť tým bez čepca, druhá však tým pod čepcom na večitú pamiatku štebotavosti za údel dostáva. So svitnutím dňa svitlo i Jožkovi pod klobúkom. Vykefoval sa, vyklepal, vymastil podstať svojej bytnosti šuviksom, vrcholec však pomádou, až sa svietil ako dobre vymastené halušky. A tak spokojný so skúškou pred zrkadlom, i sám so sebou, strčiac čiernu sklenku do kabáta, viac tancom ako krokom mrvil ku svojej Tinke. Srdce mu radosťou skákalo ako žaba v mláke. Aby prekvapenie bolo väčšie, rozhodol sa svoju holubicu čakať v dupľovaných dverách. Pritiahol teda za sebou vonkajšie dvere a čušal potme.

Tinka bývala s tetkou Trápelkou. Táto tetka nelíšila sa ničím zvláštnym od druhých tetiek, bola ako mnohé druhé kanonického veku, z pokušenia svetského vylúčená. Znalci starožitností povedali, že bola vraj kedysi pekná, ona zase čisto, hanblivým úsmevom spomínala, že mala pytačov na každý prst päť, ale všetkých zo zásady a opovrženia stavu manželského odpudila atď. No my jej vďačne i to z púhej šetrnosti oproti peknému pohlaviu budeme veriť, otobôž, že to i tak našej rozprávke ani mak nezaškodí. Vzrastu bola vysokého, tukom neobťaženého — ako vidlička. Nos sa klonil v priateľskej sympatii k brade, skvela sa bradavička a na tej bradavičke krúžili sa svetochýrne tri vlasy bismarskej plešiny.

Čuť kroky. Napnutý Jožko stojí hotový so sklenkou na postriežke. Odchýlia sa dvere a čľup! čľup! — fŕka obsah čiernej sklenky. Vtom počuť prenikavý výkrik a plesnutie dvier. Jožko, spokojný s výsledkom, beží vonkajšími dverami preč.

O hodinu pribehne slúžka, aby sa mladému pánovi ale naskutku páčilo ísť k pani tetke Trápelke. „Ahá!“ pomyslí si usmiechaný Jožko a ponáhľa sa po farebné vajcia. Tinka mu ide v ústrety do prednej izby.

„Nuž, Tinka, akože poslúžilo?“ pýta sa natešený Jožko.

„Ach, Pepko, tetka nám leží v petečnách^[75],“ povie fikajúc Tinka; chytí Jožka za ruku a ťahá za sebou do zadnej izby.

„Ba kýho čerta!“ povie zadivene za ňou drobčiaci Jožko.

Tetka Trápelka leží, stonajúc nešeredne, až po bradu veličiznou kadrilirovanou ^[76] perinou zakrytá… v tvárí čiernymi bodkami posiata.

„Ach, bože—prebože, už som sa ja stvora raz pod nešťastnou planétou zrodila! Koniec života sa mi blíži, smrť mi na jazyku sedí — ach beda, neopúšťajte moju sirôtku Tinku!“ Vystrčí spod periny, od Kráľovej hole máločo menšej, od lônika chudšie tri prsty — Jožkovi do hrsti, aby jej pulz omakal.

„Ale, prepánajána, čože sa vám stalo?“ povie on.

„Ach, voľáky oplan ma asi pred hodinou — jaj, zle je — asi pred hodinou tamto vo dverách oblial, snáď jedom, na čo som sa tak naľakala, že sa mi čosi—kamsi petéčne po tvári vyhodili. Už som tri findže ^[77] bazového kvetu s čistcom vypila, ale petéčne sa netratia, ach!“

Jožkovo čelo sa zmraštilo, krídla nosové mu hrali ako chrústovi, keď je na odletku, tvár celá sa mu roztiahla, ako keď nazrie do octovej fľaše. Vytiahne z vačku biely ručník, zamočí ho do vody a potom trie čierne špľachy, ktoré pod ním miznú ako čert pred krížom.

„Neráčte sa strachovať, tu, hľa, ako vidíte, to nie sú petéčne.“

„Nie!?“ vykríknu obe. „Nuž, čože je to teda?“

„To? — Nuž ma ten oplan černidlom kúpal? Nuž či je to nie bezbožník naničhodný?“

„Veru oplan, bezbožník,“ dosvedčuje v rozpakoch Jožko.

„Somár somársky,“ dupľuje tetka.

„Somár prvej klasy,“ dosvedčuje Jožko.

„Mamľas neokrôchaný, hneď by mu oči vyškriabala,“ a nechtami brngá po perine strakavá tetka.

„Ani by inšie nezaslúžil, nepodarený odkundes,“ doloží zas Jožko, utrúc jej bodku pod nosom, ale tá už nebola z černidla, ale brunastá z tabakového mokra.

Ale dlhšie na tú maškaru mu už nebolo možno pokojne hľadieť, bojac sa teda, žeby nevybúšil, utekal domov Tinkou vyprevadený až pod preddomovú hrušku.

Prvou robotou doma bolo nazrieť do armáry. Dočerta hrmeného, čierna sklenka s vodkou, prichystaná na kúpanie, stála tam neporušená, kdežto pri nej tiež stála sklenka z alizarínového

černidla — do dna vyprázdnená. Teraz už videl Jožko, skade petéčne pochodili.

Ostalo to hlbokým tajomstvom, len teraz po dvadsiatich piatich rokoch, keď už tetka Trápelka je na večnosť pred petéčňami asekurovaná, rúško pred cteným obecenstvom odhaľujeme.

Tinka s Černidlom sú na pokoji.