ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Veda, ako výsledok slobodného vyučovania a učenia sa, pokračuje obrovsky, ako to dokázal profesor barón dr.Rokitanský, slaviansky výtečník, pri svojej inštalácii za rektora magnifikusa viedenskej univerzity, svojou rečou o „Lehr—und Lernfreiheite“^[247], kde sa teda každý — čo, kde, ako a v akej reči učiť chce a vyučovať môže; kde sa pre jazyk prekážky nekladú, a pretože veda je kozmopolitická, školy a vzdelávacie ústavy sa nezatvárajú; tam, ale jedine tam môže veda a umenie napredovať, a napredujú.

Kamkoľvek obrátime zraky, všetky nové vynálezy, ako toľké zázraky sveta, sú plody skúmavej vedy a zovrubná známosť síl prírody.

Ďalekopisy, tesnopisy, železnice, balóny, parolode atď. Tam veda zostupuje do hlbín zeme a škrabe v črevách matky zeme. Inde zase škrabe veda v bahne nesmiernych hlbín mora, skúma drobulinké, pod ohromným stĺpom vodného tlaku žijúce foraminifery a praprvky všetkého organizmu, tajuplné protoplazmy. Pod oceánom ťahá lano, ktorým si Európa s Amerikou privoláva. Veda vytŕča pazúry do slnca, poťahujúc toto zázračné teleso pod chemickú skúšku akosti, keď i nie ešte retortou, aspoň spektrálnou lučbou. Ohromnou, ozaj telegrafickou rýchlosťou beží človečenstvo do budúcnosti, nesúc pred sebou blížiaci sa lúč vedy! A kde toho hranice? Kam to človek privedie v rukách nekonečného veku? Áno, ta to privedie zver ten, ktorého človekom menujeme, že sa po tisíc rokoch tak bude hanbiť za svoj pôvod, svojich terajších pradedov, ako sa teraz hanbia za pôvod z opice, a práve zväčša tí, čo svojou bytnosťou pôvod ten najviac dokazujú. — Áno, tak sa to stane, ak medzitým súdny deň nepríde. Slnce totiž, ktoré už teraz má pehy, vyhasne, nastane zima, nastane tma a svet pôjde spať.

Ale kde som zašiel? Rušeň mi z koľaje vyskočil, a teraz musím hľadieť upraviť ho v dráhu.

Menej známe, ale pre človeka nie menej dôležité sú výdobytky na poli lekárskom, menovite chirurgie (ránhojičstva). Sám Prometeus, čo bábkam z hliny hotoveným nafúkal životného ohňa, i ten by teraz nad ránhojičskými fígľami zalomil rukami a pri rigoróze zbuktatovaný^[248] s posmechom, so sapúnom musel by ísť do Skýtie nazad.

Vypĺznuté vlasy vynahradí ti parochňa. Ak ťa pokúša škamravé oko, dáš si ho vyklať a zameniť skleným, živému tak podobným, že mu ani žmurkanie a fľochanie nebude chýbať. Ak ti uťal dáky Malchos v čestnej šarvátke ucho, prilepia ti miesto neho papierové, a to tak dokonale, i dva razy tak veľké, ako bolo pôvodné, že si s ním i muchy môžeš odháňať. Keď tvoje domáce rebro ustavičným sekaním zubov i ostatné cárachy z nich vykašlalo, podľa toho starého:

Exspuit una duos tussis et una duos

Nil adest quod agat tertia tussis habet^[249] —

a tu ho máš, obratom ruky premenia ti pekelnú bránu tvojej súprahy v ružový háj, a kde predtým trčali hrdzavé palisády, blýskať sa budú skvelé perly v jej rapotajúcom holenderi. Konečne — keď pri dákej volebnej afére, kde i tak mnohý o hlavu, ty o nos si prišiel — nemaj za bánosť, dajtimibože, nepripúšťaj si ten kus nosa k srdcu, všetko sa to napraví a vyrovná. Toto nosové čižmárstvo — zvláštne remeslo — volajú Gréci, ale menovite lekári, rinoplastikou^[250]. — Drevené nohy, ruky, predávajú hotovitelia chirurgických inštrumentov po celých skladoch na siahy, ako drevo. I špik je už dostať. Masti stoja napohotove proti všetkým možným slabostiam — či by sa bez tých dalo myslieť, žeby sultánov prestol bol ešte obsadený?

Triaška zachveje mi telom, keď na všetky tieto divy pomyslím. No na viedenskej výstave vidieť bolo človeka vo všetkých kúskoch rozloženého, ktorými sa — nech len čo ako päsť súceho mäsa má na sebe — môže človek vynahrádzať. Dajedni ľudia desiatu čiastku neberú na sebe do hrobu z toho, čím ich rodičia na svet vyštafírovali. Skelety budú v budúcnosti veľmi nedokonalé, pretože žiadna škoda pre anatómov a antropológov, keď mŕtvoly páliť budú.

Malú, ale — úfajme — živú vzorku takejto ľudskej kompozície podáme v nasledujúcom fakte. Kňaz požehná fúziu delikátneho, k vyššej triede patriaceho zaľúbeného páru. On černovlasý, zdvorilý, elegantného držania švihák, ona perloústa, vnadná beluša. Po odchode hostí utiahli sa fuzionalisti do svojho Einkammersystému; a tu začne sa rozklad, aký vídavame len u hodinára, rozoberajúceho staré cibule.

Bezškvrnné dve postavy, Apollo a Venuša, pripravujú sa k odpočinku.

Mladý zať chytí sa za hlavu, a fuk — kotúľa sa na stolíku strojená parochňa, a on stojí s lesklým temenom ako vrch Baranovo nad Špaňou Dolinou. A ihneď pritúli sa k parochni velikánsky šiňon, a hlava Venuše zjaví sa v podobe moľami zožraného, vyplznutého grzna. — Karol pichne pravým palcom do ľavého oka a vylúšti ho sťaby zemiak z obielky, vyložiac ho k hodinkám na tanier, kým zas Eusébia rozdrapiac ružové ústočká, vytiahne z nich dupľované hrable tridsať i dvoch sťa krištáľ bielych zubov a otvorené v podobe klepca pristrojí si ich na stoličku. Karol vyzúvajúc čižmy, odopne ľavú nohu od samého kĺbu a oprie ju o nočnú skrinku. Nad pohľadom jednonohého snúbenca zalomí Eusébia rukami — a ako sa očakávať dalo, zamdlie. Karol zase nad tým zdesený, skacká ako Donato o jednej nohe k svojej holubici, chytí ju za ruku — no pulzu nič a nič! Ruka studená ako ľad. V zúfalstve chce si vlasy trhať, to nejde, bo parochňa na stole. Trhá, myká domnelú mŕtvolu za ruku, vtom mu — počúvajte — ruka ostane v ruke, a Eusébia usmievajúc sa, vycerila by zuby, keby jej na stoličke neležali. Mladý zať ale položí strojenú ruku k zubom, a tak sa odohral výjav, ako kedysi medzi egyptskou kňažnou Bertreri, keď jej prebitý Pthamaj, miesto svojej ruky, ruku umrlca brata šanžíroval do pačičky.

Z toho vidno, s akým málom človek spokojný byť môže, a z toho mála by sa ešte dačo dalo objednať.

Pár rebier, kus pľúc a srdce, to pre zaľúbencov dosť. Žalúdok sa nežiada, a pečeň — fabrika žlče — tá práve a úplne môže vystať. Hlavu i tak obyčajne potratia. Dá sa to teda veľa zhospodáriť.

V spojení s týmto chcem vyrozprávať čudný príbeh chirurgickej operácie.

V istej podtatranskej, silnými chlapmi a neohrozenými priateľmi tvarohových pirohov obývanej obci v čas hodov poharušili sa trochu kmotor Mamľas s kmotrom Omáčkom. — Mamľas kmotrovi vyklal oko, Omáčka kmotrovi odhryzol nos. Oba potom pospiechali k doktorovi Lesebuchovi. Múdry dr. Lesebuch, stojac vždy na výške bežnej vedy, sľúbil pomoc a pomohol im, hoci to nešlo tak chytro, ako to tu čítate.

Dolu visiace oko odstránil a zamenil krásnym, umele zo skla strojeným. Malá chyba podbehla v tom, že pôvodné oko tmavočierne, strojené oko svetlomodré. A tak sa stal na výstrahu kešavým. Operácia darila sa výborne. Akonáhle huplo mu do očnej jamky, vykríkol radostne: „Vidím, na moj dušu vidím!“ A skutočne videl, keď svoje prirodzené oko — nezažmúril.

Nové oko tlačí ako nová čižma, preto treba naň privykať; privyká sa ale tak, že sa spočiatku len za kratší, potom krescendo^[251] za dlhší čas v hlave ponecháva. Zavše sa vyberá, zavše vkladá, čo je pre dlhú chvíľu chorého veľmi zaujímavou zábavou.

Konečne vyliečeného kmotra Omáčku dr. Lesebuch prepustil domov, ale s tým napomenutím, aby oko, akonáhle ho bude omínať, aby sa vyhol otlakom, na čas na rekreáciu odložil na stranu.

S návratom kmotra Omáčku nastala v rodine veľká radosť. Pri tejto príležitosti vydržiavať sa mal v druhý deň veľký olovrant.

Hostí dostavilo sa mnoho.

Omáčka vytiahol — ako obyčajne — večer oko, odložiac ho na odpočinok. Ráno sa pristrája, uhládza a šuchorí. Oko, aby mu ľahšie do jamky vliezlo a tam ho neomínalo, natrel mladým maslom, prichystaným na stolci.

Vidúr, ako kopov, bol veľmi pažravý pes. Nevolaný, nepozvaný prituľká sa k stoličke, vykrúti kus hlavou, vypleští ružový jazyk a — huj! — Zazrie ho Omáčka, ale pozde, len čo mu oko na zuboch hrklo, už pán Omáčka nohy dvíha. Ale Vidúr tušiac, že spáchal ťažký oftalmologický hriech — oculus domini custodit equos et canes^[252] — nedočkal, kým ho pán podošvou pošuchá, ale otvorenými dvermi a vrátami zaberal do šíreho sveta. — Darmo volal za ním pán Omáčka: Ego sum, dominum cognoscite vestrum^[253] — nič nepomohlo; s pánovým okom v žalúdku pošol durák!

Prenasledovali Vidúra, vysielali za ním zatýkačov, ale Vidúr ďalej skáče, a čím ho viac prenasledovali, tým veselšie trtúlil tatam, kam ho viedli jeho tri oči.

No, čo ale zatiaľ robiť? Očná jama musela sa dačím vyplniť. Pomohol mu vtip. Pohol rozumom a strčil si príhodnú červenú reďkev miesto oka.

A tak predsedal kmotor Omáčka hostinnému stolu. Psa večer lapili, keď sa vylačnený prikradol k hostine. Chudáka zavrzli medzi dvere a tlačili, kým oko neuzrelo sveta, skade zahorúca vrátilo sa naspäť na svoje pôvodné miesto, do očnej jamky.

Dopočujúc to kmotor Mamľas, veľmi sa posmieval, áno bolo sa čo obávať, že sa urazený Omáčka bude pomstiť, a to tak, že mu tiež dačo na oči vyhodí. Medzitým sa zase Mamľas vyhrážal, že dobre, že on kmotrovi Omáčkovi nos so všetkým činom odhryzne. V takomto smutnom položení nachodila sa táto ctená a duchovná rodina.

Treba nám ale tiež vedieť, čo sa dialo i s kmotrom Mamľasom. Odhryznutý nos vyšmaril dr. Lesebuch von oknom, lebo nos nie je vraj vŕba, ani švábka, žeby tak — mne nič, tebe nič — korene pustil. Ten sa musí vraj vyrezať, lebo z čela lebo z horného ramena. „Pane, nedbám, skadekoľvek; najmilšie by mi, pravda, bolo, keby mi druhý dakto kus toho mäsa prepustil; nuž ale režte kde chcete,“ — odvetil pacient.

Svetaskúsený Štefan Pinka písal voľakedy z Dänemarku^[254], že tam vraj jednému vojakovi, čo mu odstrelili vrchné pery, prilepili o ústa falatok^[255], vystrihnutý koňovi zo stehna, a to sa vraj znamenite zrástlo, s tou jedinou neestetickou chybou, že kedykoľvek počul ten vojak ovos osievať, alebo kedykoľvek sa popri ovsenom poli prechádzal, sekalo mu gambou, a ona začala sa rehotať. Nepochybujeme ani najmenej v pravdivosť virkli kaprála^[256], pána Pinku, ale pochybujeme predsa, žeby pán vojak a kôň v toľkej príbuznosti boli bývali až na jednostajnosť mäsa.

No, ale poďme ďalej, vráťme sa k nášmu predmetu.

Ako povedané, rinoplastika, to jest nosostrojenie, koná sa lebo v úradných kanceláriách, alebo v ránhojičských klinikách. My sa len s týmto posledným budeme zabávať. Rinoplastika sa alebo z čela alebo z horného ramena, ale vždy z toho istého tela vykonáva. Odmeria a vyreže sa toľký kus kožky od samého mäsa, koľko treba. — Na odhryznutom nose sa krajky rany pekne vyrovnajú, občerstvia a tak sa potom od mäsa odlúštená koža prihne a pripevní o nosovú ranu. Ale medzi kožou a telom — už či čelom, či horným ramenom, z ktorého bola odšmyknutá — musí byť nepretrhnutá spojitosť, to jest musí sa úzky mostík nechať pre výživu; ináč by nos odkvicol, a len potom, keď novorodený nos k nosovej kosti už prirástol, môže sa ten mostík prerezať. Keďže z čela hotovený nos, hoci ľahšie prichodí pre chorého to zniesť, ohyzďujúci svor po sebe necháva — umienil si doktor Lesebuch k tomu upotrebiť ľavé horné rameno.

Kým sa taký nos prirastie, prejde pár týždňov, a cez dakoľko týždňov rameno na tvári pokojne držať je vec veľmi príkra, k tej sa iba privykať musí, a to prv, ako sa začne operácia.

Za dva týždne teda držal kmotor Mamľas ľavé rameno kosom cez tvár naprázdno a privykol už úplne k tomu únavnému manévru. Vidiac krotkú spoľahlivú trpezlivosť Mamľasovu, prikročil dr.Lesebuch k operácii, čo sa mu i dokonale vydarilo.

Operáciu samú líčiť nebudeme. Mnohých, ktorí bývajú druhými za nos ťahaní, dotklo by sa to nepríjemne. Pravdaže, nastolíme im tu ďalšie príbehy, udavšie sa pod časom liečenia.

Chovu pacientovi varila žena. Všetko ubiehalo dobre.

Osemnásty deň svojho pobytu v nemocnici sa mu žena kdesi dlho zaklebetila. Mamľas — lačný, a obed nechodil. Nešeredne šomral popod pazuchu. Konečne a dosť pozde, bohužiaľ pripozde, dopáli žena s nešťastnými pirohmi. Pirohy, ako známo, nesmierne miloval.

Strčí prvý — a to piroh napuchnutý ako ropucha — s veľkým chmatom do papule, popáli sa, trhne hlavou, a myk hlava bez nosa; rypák zmraštený vrátil sa na rameno. No, už je dobre!

Bežali pre doktora. Čo sa stalo, už sa neodstane. Nos ešte nebol celkom prirastený, nuž, takhľa sa rozlúčil so svojím pánom. Doktor mu radil znovu hore rameno držať, že sa mu nos prirastie, ale kmotor sa zaprisahal, že on to ani za všetky svety viac nepodstúpi. A tak odtiahol nie s dlhým, ale s krátkym nosom domov.

Ale na ramene vyrezanej kožke sa už raz zapáčilo byť nosom, a ona na svoju ruku vyvinula sa v správny nos, čo, pravda, kmotrovi Mamľasovi milé nebolo, keď sa mu tento adoptovaný nos strkal i tam, kde ho nebolo treba. Že túto akvizíciu nikomu na nos neobesil, rozumie sa.

Práve druhý deň, keď Vidúr oko spreneveril, vybral sa kmotor Mamľas do božieho chrámu. Aby mu v tvári diera z nosa tak veľmi viditeľná nebola, držal si pod nosom kytku z muškátu a šťúbrika a zhrbený sedel medzi svojimi susedmi.

Pod kázňou, keď pán farár najväčšmi horlil a farníci najsladšie driemali, na zapudenie sna a z peknej občianskej kostolnej obyčaje voľakto tam hen z tretej stolice pustil piksľu s tabakom do obehu. Sused Babala nešťastnou náhodou vyvráti pušku, tabak sa spráši, a to tabak žltý — tu naraz začne v rukáve prskať a prskať. Mamľas hladká a čitká dlaňou rukáv — no nieto pomoci. Farár zatíchne, hľadí mrzko na rušiteľa pokoja. Pohoršené obecenstvo sa prebúdza a Mamľas s kýchavým rukávom beží kostolom von.

Omáčka na chóre má satisfakciu. Dusí sa v sebe, že mu až slzy z očú tečú. Nemajú si viac čo pod nos rýpať ani čo na oči vyhadzovať a žijú napozatým pri dobrej zhode.