ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Motto: Si non e vero, e ben trovato.^[153]

Že je to pravda, ručím vám za to.

Vacationes! Prázdniny! — Toto slovo má podľa výrazu dosť lačný význam; ale pre žiaka, ktorý sa celých—celučičkých desať mesiacov v cudzine ponevieral, s citátmi, karcerom, finančnými, na deficit poukazujúcimi mizériami, sto a sto inými mrzutosťami a žiaľmi, aké ani sám rozplakaný Werther nepodstúpil — pre toho má slovíčko „vakácie“ význam krásny, čarovný, plnozvučný ako trúba archanjela na súdnom dni. Všetky pletky a mrzutosti, ktoré tak často mal s krajčírmi, čižmármi, gazdinami, pedelmi, s hlásnikmi atď. prestávajú a svitá deň slobody, a to slobody úplnej, neviazanej, na ktorú všetky sveta národy, nevynímajúc ani slobodné obce amerikánske, žiarlivo a závistlivo môžu pozerať. Prázdniny sú teda nie dač prázdneho, ale obsah, a to hustý obsah slastí a rozkoší, akých len študentská sloboda môže podávať.

Nepíšem román ani novelu; nikto sa nezaľúbi, neožení, nezastrelí, neutopí, nezakole, ani neotrávi; nebudú domy horieť, ani nebude potopa lomoziť, nič, ani len máčny mak toho všetkého. Kto toto čítaš, neboj sa, nebudú ti vlasy dupkom vstávať, ani neupadneš do mdloby, iba ozaj ak do chrápania — no a v tom prípade budeš mať sny pokojné, to som presvedčený. Chcem vám len opísať prešlé časy študentského života z časov predpotopných, fosílnych^[154] keď sa ešte diftongi longi jedávali a všetci sme rovní Uhri boli na tomto starom našom kruhu zeme:

„Mint a magyar, mint a németh, mint az oláh, mint a tót!“^[155] — Teraz to už patrí medzi petrefakty^[156].

Opíšem vám teda našu cestu z Pešti na Slovensko, do toho Tótországu. Ale, rozumie sa, musíme začať v Pešti, a to práve v samučičký ten deň, keď sme sa na cestu vyberali. Vidím, že sa mnohý, zvyknutý tú cestu teraz železnicou konať, nad celou tou zdĺhavosťou a spozdilosťou zasmeje — darmo, vtedy boli časy také. V Pešti teda, v Jozefovskom predmestí, izba naša v prízemí, i tak po chudopaholsky vystrojená, vyzerala tento deň akoby vyrabovaná, ozaj clivo a pusto. Steny holé, ako najfajnejší tajtík^[157] vyfajčené na tmavo; na oblokoch a stenách rozliate černidlo. Sklo na oblokoch škamrilo žiaľom za svojimi odchádzajúcimi obyvateľmi. Okolo stien slamené, zelenavé, rozhegané stolce a slamené, tiež prázdne postele. Naprostred izby na štyroch stolcoch vyložený katafalk: dve truhly a dva čiernym kepeňom prikryté kufríky. Na tom dve krivé, nakríž preložené šable; na hornom konci umrlčia hlava a dve boncové^[158] kosti (ossa femoris), tiež nakríž položené. Na hlave vypchatý netopier s nápisom v pysku: „Memento mori“^[159]. Na dolnom konci Vyrožilovo Jus naturae, Jus Romanum, Jus canonicum^[160] a bohzná aké odznaky právnické a lekárske — to všetko si razom predstavte, aby ste aký—taký pochop mali o tejto našej študentskej izbici.

Pri týchto márach sedia na prázdnych posteliach štyria študenti dumno a ticho; myslel bys', že sú mŕtvi, keby ich načahovanie sa po veličiznom, vyštrbenom krčahu a hlboké dýchanie neprezradzovalo opravdivý život a duchaprítomnosť. Zavše jeden, zavše druhý sa uhol, aby dosiahol túto velikánsku amforu^[161] a so synovskou dôverou k prsiam a ústam ju pritisnúc, tak dlho do nej kukal, akoby mal tam na dne krčaha vyciťovať dáku novú vlasaticu prekvapenému svetu. Len glganie gágora a mohutné klokotanie nápoja, tečúceho do hlbín nenásytnej priepasti, prerušovalo hrobovú tichosť. Za dlhú chvíľku trvá toto zaujímavé, hoci tiché pracovanie; ale každej veci koniec, a tak lúči sa predsa už raz ten predostatný s krčahom, utrie ústa o rukáv, vytlačí slzu z oka, zo srdca vydýchne a podá ho ostatnému. Tandem aliquando Quirites!^[162] Konečne krčah doslúžil, dno vyšlo na svetlo a po krátkom glganí, charakteristickom odpľutí povie ostatný kamarát z mokrej štvrti — hlasom akoby z pivnice temným, odrážajúcim sa na dne prázdneho krčaha — historické slová Poliaka Kościuszka: Finiš Poloniae!^[163]

Vtom akoby na velenie otvoria sa dvere a vstúpia do chyže dve veličizné čižmiská so svojím furmanským paholkom Ďurom. Krátka to, ale široká potvora, ruky za opaskom, pravý to Napoleon I., s tým rozdielom, že ten ruky na chrbte, náš Ďurko ale na bruchu nosieval; Napoleon I. nosil na boku krátky, tenký kocprt, ale nášmu Ďurkovi visel bokom na remenci zahybák až po členky dolu. „No, tu som, mladí páni,“ povie on, nijako si neštrapacírujúc ruky zosňatím klobúka, „vezmeme tieto parahámy so sebou.“ Uhne sa a vyložiac prvý kufor na plece, pokračuje: „Ej — bisťužebohu, či ti voľáko odľahlo! Keď som ťa vlani dolu skladal, mala si mi, opacha, prsty odtrhnúť, a teraz — hm!“ Toto „hm“, zvláštne vyrazené, viac znamenalo ako všetky jeho rozprávky. „Škoda prázdne drevo domov voziť. Ver je to, aby ma stislo, riedkou plachtičkou prikryté!“ Pozreli sme jeden na druhého; najmladší, Karol, jal sa ho ubezpečovať, že sme to len preto urobili, že chceme voziarom kone zašanovať.

Ale Ďurkovi sa nelenilo; povykladal naše ladičky ako ľahké pierka na voz. Pohol sa a my za vozom in corpore^[164] šli sme ta na Landstrasse pri Marokhauskom dome do krčmy „Trompeter“^[165], obyčajného prístavu voziarov a celej slovenskej furmanskej floty a študentov. Kým tu naši voziari rozličné batožiny naložili, poprekladali, umiestnili, posťahovali, trvalo to peknú chvíľku.

Vozy dostali čudnú fyziognómiu, akoby boli mali zapuchnutú tvár následkom bolenia zubov, pretože do bokov pod reťaze prišli k našim haraburdám zázračné olejové sudy.

„No, mladí páni, hore sa, už je všetko v poriadku!“ zaznelo komando starého admirála suchej slovenskej flotily, vysokého Dobríka; a my sťa námorníci liezli sme zo všetkých strán hore na koráby — ktorý cez oje, ktorý cez sudy a kolomažnicu, kade ľahšie. A keď sme už sedeli tamhore na tej výšave, nabití ako kvasená kapusta, tu zavolá zase Ďurkov veliteľ: „Pavúz sem! Musíme pritiahnuť tých pánov, aby sme ich nepotratili; vieš, že za tovar musíme dobre stáť. — Potom zahoď plachty.“ My sme však všetci zdvihli hlas, ako kury v chlievci za nohy priviazané, protestujúc oproti pavúzu a proti plachte, lebo bol deň tichý a jasný, a čo sa týka stratenia, ubezpečovali sme Dobríka, že sa radšej za nohy dovedna špagátom priviažeme. — A tak čihí, spánombohom! — Ďuro vo svojich delových čižmách vylezie na koňa, a to nie bez práce a stenania, plesne bičom medzi sedem koní, hamovka po žulovej dlážke zarachoce a loďstvo s tridsiatimi študentmi na palubách sa pohne. Admirál, majúc ruky povážne na krížoch preložené, sleduje dlhým krokom v širokých gatkách vozy, obzerajúc bedlivým okom, či by sa ešte dáka chyba nemohla vyskytnúť. No nechýbalo nič a pri priaznivom vetre veslovali sme vacovskou cestou na sever.

Zaujímavá to postava, ten pán admirál: chlapisko vysoké, silné, na hlave široký klobúk — ale tak široký, že keby ním o zem bol hodil, nebodaj by celú Torňanskú župu bol zakryl — biela kabanica a na nohách strašné boty, akými sa ani Napoleon I., ani Napoleon III. chváliť nemohli; k tomu nevyhnutný, po bradu siahajúci, krásnymi mosadznými prackami ozdobený opasok a za opaskom čnejú štyri, na vrchnom konci, akoby na rukoväti, žlté, dlhé — snáď pištole, snáď šerežanské vražedné handžáre? — Len kus pozhovejte a vašej zvedavosti bude vyhovené, čo to za tajomný, žltý, strašný vražedný nástroj.

Ďuro na ceste vyše Novej Pešti usnul na koni, koníky šli po svojej, nie po paholkovej hlave, následkom čoho zadné kolesá admirálovho voza zviezli sa do priekopy. Uzrevší to Dobrík rozhorlil sa zle—nedobre; bolo sa obávať, že sa lebo rozpučí alebo že ho od zlosti žltačka zaleje. Ale, vďaka bohu, od rozpuknutia chránil ho pevný opasok, od žltačky žlté pracky, ako staré sympatetické prezervatívum^[166]. Akonáhle však vinník na karhavé slová odvetil nevrlo, tu nášho — ináč tichej povahy vozkára tak žlč zarazila, že zlosťou takmer zaslepený, napriek svojmu dobrému menu zubami zaškrípajúc, so slovami: „Juj, šumplata naničhodná!“ jedným šmahom ako strela za opasok siahne, strašnú zbraň v okamihu vytrhne, a — jaj, hrúza! — šmyk Ďurovi do brucha! — Ja vykríknem, skočím z voza dolu — tu vnútornosti brucha von. Už myslím, akým švíkom to zašiť načim, prehŕňam sa prstom, hľadajúc obličky a slezinu — ach, ba do sto hromov, či ten samé uhorky jedol? Ďurkovo brucho je posiate samým čírym uhorkovým semenom ako dáka teplá hrada. — Tie domnelé pištole a či handžáre za gazdovým opaskom ukázali sa byť žltými, prezretými uhorkami, ktorými Dobrík zadosť učinil svojmu spravodlivému hnevu. V letných horúčostiach totižto nosieval vše zásobu uhoriek za opaskom, tie idúcky z dlhej chvíle nožíkom bielil a na najbližšej stanici pokrájané a osolené užíval. V tomto prípade mu od príhody i k inšiemu cielu poslúžili. A tak rozišiel sa hnev, ale i uhorkový šalát nášho Dobríka na Ďurkovom bruchu.

Vo Vacove sa rozmnožili i vozy i cestovatelia — žiaci s prázdnymi kufríkmi. A tu mi veru napadlo, či sa vacationes nevolajú preto prázdninami, že vtedy žiaci putujú domov s prázdnymi kufríkmi a vačkami. — Na vacovskom vrchu, „Nagyszál“ volanom, nás stretli taligy s ovocinou, ťahané somármi. Kôň múdrejší od somára, a predsa sa ho ľaká. I naše kone sa poľakali a bezmála by nás boli bez Dobríkovej opatrnosti prekotili. Za to napadli sme taligášov, hlúpych okolitých Maďarov, ktorí sa museli ovocnou dežmou odmeniť, čím sme im chceli dokázať, že sa nás tiež ľakať majú. Po tomto lacnom a nečestnom junáctve museli nám medzi Birinkom a Katalinkou vyhrávať postretnuvší nás Cigáni.

Lokošský hostinský, veľký to pultrológ^[167], mal veľa kačíc. Živšie to bolo tam uňho ako v schönbrunnskom zverinci. Jeden z našich komunistov vyhodil tak mimochodom, tak nenazdajky valaškou do kŕdľa a jednu biednu kačicu nebezpečne ranil. Aby sa teda dlho trápiť a snáď biedny život na krivej nohe dlho za sebou vláčiť nemusela, poslucháč lekárstva s budúcim vyžilierom, čiže inžinierom, vulgo merníkom alebo zememeračom, vybrali sa urobiť jej trapiem koniec. Čo sa v nebi spojí, nech nebude na zemi rozlúčené; keďže však jej hlava s hrdlom na nebi spojená nebola, teda sa rozlúčiť môže. Takto sme my súdili o hrdelnom súde.

Túto zásadu do života, popravde do smrti, uviesť bolo úlohou lekárovou. Inžinier držal žertvu za hlavu a nohy a lekár pílil, pílil — to sa vraj menuje amputovaním hlavy — pílil tupým nožíkom, kým sa kačica na dvoje nerozpadla. Ledva sa operácia skončila, dopáli nasršený hostinský; ale voziareň, táto naša anatomická sála, mala dvoje vrát, a tak ako on jednými vrátami vpálil dnu, my druhými von, ale i s anatomickým preparátom, s gilotínovanou kačicou. Títo mladí a friškí, tamten starý a široký ako trnavský sud — tým sa, prirodzene, priestor medzi táborom Montecchich a Capulettich vždy väčšmi šíril, takže o krátky čas naši dvaja okrídlení operatéri zatiahnutým očiam hostinského predstavovali sa ako dva matematické punkty. Hostinský, vidiac daromné namáhanie, potiahol pulidery, utrel z čela pot, šiel medzi svoje zblednuté kačičky a so Schillerom v speve o zvone „čítal hlavy svojich“. V duchu však skoro odpustil študentom túto raziu, tešiac sa tým, že hoci prázdnymi vačkami a kufríkmi obdarení študenti spáchali furáž^[168] na jeho škodu — túto impostúru pri návrate do škôl dokonale vynahradia. Znal on dobre svojich ľudí…

Naše koráby sa opatrne, ale bezpečne, podľa bachovského porekadla — „Langsam, aber entschieden vorwärts!“^[169] — pohybovali ďalej bez toho, žeby sa dač pamätného bolo prihodilo. Tu i tu sme si čas krátili ťahaním sa za prsty, fajčením, hraním v karty, pričom na lono položený klobúk zastával miesto stolíka. Ba dajedni, cítiac v sebe povolanie k budúcemu rozkazovaniu a spravovaniu ľudských osudov, ako napríklad náš Karolko, vzali bič do ruky, vysadli miesto vďačne ustúpivšieho paholka na koňa a „veselo bičom“ komandovali: čihí, hota! — S malým bičom počneš, s veľkým dokonáš, tak sa brúsi energia v klíku k veslu moci a vlády povolaných ľudí. Prečo nie, novšak? — Veď Atila bol Atilom a nie frakom, a menovali ho „bičom sveta“.

Náš Vojtech, rodom z Oravy, starý to, ,veteranissimus'^[170], ktorý — ako jedni hovoria — preto dva roky filozofie už po tretí raz opakoval, aby sa vycvičil vyššiemu umeniu leštenia čižiem u milosrdných bratov a pritom prechoval na bobovom penzionáte — druhí tvrdia, že preto, lebo ho profesori veľmi ľúbili a prepustiť nechceli; nuž tento náš machom a plesňou obrastený Vojtech, sediac v najvyššom sťažnokoši, to jest na olejovom sude, ktorého stopy sa mu na kabáte zrkadlili, reakcionárovi podobný, nepretržite hľadel rovno na sever, hľadel, div si oči nevytkol. Tu sa mu razom otvorí veteránska jaskyňa, chlebový krámec — jeho papuľa — a ukazujúc prstom do doliny, do zeme Kanaan, hlasne prerečie: „Už sme tu!“ Všetci vystrúc hrdlá, oprú zrak o vežičku a za ňou v perspektíve o biely dom. „Tu je, tu je, chvalabohu!“ vykríknu všetci s takou radosťou, ako to asi karavány robia, keď konečne šťastlivo prebŕdli nebezpečný samum pustatinami Sahary.

Ale pýtate sa, prečo vid týchto každodenných predmetov naplňuje našich šuhajov toľkou radosťou a blaženosťou? — Nuž odpoviem vám. — Ten biely dom za tou vežičkou v zelenej doline je hostinec v Nagy Orosze, a v tomto hostinci pekávali palacinky s hečepečom, naplnené malinovým, slivkovým, ríbezľovým lekvárom, orechami, hrozienkami, grísom, kapustou, tvarohom, ako komu ďaka a ľúbo; a to palacinky tak výborné, akých nenájdeš, neuvidíš, neokúsiš, čo priam všetkých päť čiastok sveta krížom—krážom s večným Sueovým židom pochodíš.

Teda tieto palacinkové „unica“^[171] tak mohutne zatriasli mozgami a ich ratolesťami — nervami „vágusom“^[172] do samého žalúdka našich i tak dosť lačných študentov, že od toho času všetky ich zmysly s vytvorením všetkých iných predmetov do palaciniek boli zaobalené. Nato museli ako definitívni tak i provizórni paholci nohami a rukami, akoby plávali, na úbohých koníkoch veslovať a natriasať sa a tieto poľutovaniahodné nástroje ľudskej pohodlnosti a lenivosti ponúkať k rýchlejšiemu kroku dôkladnými argumentmi.

Pri vchode dobrodružných študentov do Nagy Oroszu vybehúvali ľudia na diváky. „Nézd csak, mennyi sok ember jön!“ (Pozriže, koľko ľudí ide), ukazuje na nás jeden, ruky nakríž, fajku v papuli, pred vrátami stojac. „Bolond, nem emberek, hisz diákok,“^[173] dokladá druhý. „Igen? Hala Istennek! Eső lesz,“^[174] ozval sa tretí. Takhľa sme sa stali kolegami Černokňažníka.

Naše koráby zastavili sa vo voziarni, a my poďme do hostinca. Okolo veľkej tabule vprostred izby sedí celá študentská chasa. Pekný to rad perál. Zo stola sa kúrilo, ako sa kúrievalo v Banskej Bystrici v uhliskách na Horných hrabliach. Stáli tam misy široké, veliké. Kto čítal v Don Quijotovi čosi o Camachovej svadbe, ten má aký—taký pochop o týchto miskách s gulášom, s kapustou a — s palacinkami.

Hrobové ticho! Čit — ani slova, nič, ba ani kýchnuť nestačili; tak svedomite znali čas využiť. Jedine lyžice a vidličky strkali a hrkali a časté hlasité preglgúvania prerušovali velebnú tichosť.

Zvedaví obyvatelia zôkol—vôkol všetečne obdivujú náš obrovský, klasický apetít a tečú im slinky dolu bradou ako — nehodno vraj pripodobniť — mäsiarskemu psovi. Sedliačka búcha svojho muža lakťom, zadivená nad sekaním zubov, miznutím nastoľovaného barana v gulášovej polievke. Nás však toto obdivovanie v Milo Krotoniadovom^[175] konaní ani najmenej nepomýlilo; lebo tí, čo dážď robia, i jesť chcú, a nadovšetko — piť musia. Hoci sme sa držali ticho a solídne pri tejto vážnej úlohe, fotografovať by nás predsa neboli mohli, lebo sa nám všetkým brady neustále kývali.

Aknáhle sa už vyprázdnené misy kúriť prestali a v žalúdku geologické vrstvy tretej doby sa usadzovali, a to: kapusta = miocén, palacinka = pliocén a guláš = eocén, po príjemnom telesnom priedychu, pokojnom utieraní spoteného čela — zavolal náš chýrečný Vojtech, ktorý máločo menej od pätnásť palaciniek pochoval do svojho zásobníka: „Chlapci, už sme dosvedčili to starodávne klasické študentské porekadlo: ,Natura paucis contenta'^[176]. Teraz, keď sme skromným požiadavkám, chvalabohu, zadosť urobili — poďme spať.“ Zažmurknúc jedným okom, pochytí krčah s vínom a na spomenuté tri vrstvy vylial celé dilúvium, celú potopu, aby už celý svetorodný poriadok zachoval, poberúc sa s druhmi hľadať lacný nocľah.

Nebo je krásne, jasné, ani v Arkádii krajšie byť nemohlo, večer tichý, teplý. A keď sa tak naješ, či je ten svet krásny! To dostatočná pohnútka, aby sme tak nič po nič peniaze za nocľah v izbách nevyhadzovali, ale nebesami ponúknutú pohodlnú hospodu vďačne prijali. Teda, ktorý kde mohol — na voze, pod vozom, na sene, na slame, na tráve atď. — sklonil ospalú hlavu a plný žalúdok. Desiati si políhali práve pred admirálskym vozom na zelenú pažiť, ktorú cez deň husi skášali a čosi cigarkám podobného, večer okom nepoznaného, na nej zanechali. Vojtech bol qua desiatnik^[177] z jednej strany flíglimonom^[178], dlhá to a suchá chlapina. Kým sa vystrel, fučal ako mech; ležal z druhej strany geometra, ktorého postavu už samé priezvisko „krátka duša“ označovalo. Desať týchto na pažiti vystretých šuhajov podobalo sa tupej pyramíde: jej báza bol dlhý Vojtech sťa signum exclamationis^[179] a tupý vrcholec „krátka duša“, ako signum interrogationis^[180].

Pre mňa tam už miesta nebolo; ohliadnem sa dookola, kde sa tu vrhnúť. Ha, tam velikánska kopa čerstvo vymlátenej slamy. Urobím dva skoky a chcem sa do nej uložiť — ale i tá je už v stave obliehania. Zo všetkých strán trčali hlavy mojich kamarátov ako hrnce z jarmočného hrnčiarskeho voza. Jediný vrch kopy bol ešte slobodný. Neváhal som a smelo som sa pustil, kráčajúc ako po schodoch po hladkých, kučeravých, čiernych i bielych, ba i červených, múdrych a nemúdrych tekviciach mojich bohujúcich, preklínajúcich kamarátov hore na chlm tejto slamenej Belohory (Montblanc) a nohami dieru si rozrobiac, spustil som sa až po hrdlo do týchto tajomných, šuštiacich vnútorností. Mráz tekviciam najviac škodí, preto pokryl som si hlavu slameným štvorgrajciarovým klobúkom a dumal som o svojom stave takto: „Na hlave slama, pod klobúkom sečka, pod nohami slama, vôkol mňa slama, teda všetko a všade len slama a slama. Látka to čertovsky zápalistá. — Ak by do toho hrom udrel — huj, či by reku nebolo múdrejšie bývalo prv sa proti ohňu asekurovať? — Ó, bože! zažeň od nás požiar, oheň, aby nebol ľuďom, respektíve slame škoden.“ A tak dumajúc a odstrániac slamky, čo ma popod nos a do uší zo všetkých strán pichali, pospúšťal som pomaly svoje dve obločnice — kvac! Ľahko som usnul, ľahko som odfukoval.

Spím, spím sen nevinných; slamená kopa podo mnou chrápala ako margitský vír; mňa kolembajú krásne básnické sny: v pravej ruke držím skrútenú, tvarohom a hrozienkami naplnenú palacinku, dlhú ako červené more; ľavá ruka odpočíva na labutej šiji mojej, v Pešti opustenej Euzébie. Palacinku požívam a blažené chvíle zaľúbenca zažívam; oči sa nám striedajú, ja prestanem jesť, z úst mi vypadne ostýchavo hrozienko: ona, roztomilá, roztiahne snežné ramená a — objíme ma okolo hrdla! Há, — strela okovaná!… „Ježiš, Mária a Jo —“ ďalej nemôžem vykríknuť, hrdlo mi čosi pekelne stiahlo, jazyk mi von vytislo ako črieslo, a v tom okamihu — ležím na dve siahy od kopy v mláke zahodený a kričím: „Jaj, hrdlo moje!“ — Čože sa stalo? Či ma to Euzébia tak odsotila od seba? Či ma mora dlávila? Či ma diabol mal v pazúroch? — Veru i diabol i čert! Strašná mýlka, mrzké intermezzo, hrozné rušenie nevinného sna.

Domáci paholok, neznajúc, že kopa sa stala takou špikovanou mandltortňou, chcel pre statok na podstlanie slamu brať, a tento suchý, nešťastný Neptún vidlami tak srdnato do slamy zapichol — moju hlavu pod slameným klobúkom nezbadajúc, a podľa jeho zdania ťažkú, tuho ubitú slamu chutne pozdvihnúc — mňa vidlami popod hrdlo zachyteného jedným šmahom vyhodil von, až som sa ako hlaváč v kaluži zatrepotal.

Stiahol som naspäť vyplazený jazyk, hrdlo náležité pošúchal a až potom sa spamätajúc, hrešil som nepozorného paholka, ktorému od strachu vlasy dupkom vstávali, keď videl naraz celú tú kopu slamy akoby oživenú, a naši čeľadníci lenivo ako červíky z bryndze von sa redikali. No nič to, reku; pozbieral som sa a pobral dnu, kde som ešte ostatky hrdúsenia drgnutou slivovicou zapudzoval.

Šiel som práve mimo admirálskeho voza, kde sa teraz na svite tá študentská pyramída rozprestierala. Ach ale, stoj, noho!

Pováž a rozmýšľaj, ó, človeče!

Práve v ten rok bolo zatmenie slnka, čierne ako žoch; ja som ho videl z budínskej hvezdárne, ako strúhalo tváre, kým ten čierny závoj na sebe malo. — Aby učený a neučený svet vedel, z ktorých punktov zeme najdokonalejšie možno vidieť toto zatmenie, už či cez koštiale luciové, či cez zadymené sklá, zhotovené boli zemevidy, na ktorých cez tie punkty popreťahované boli čierne hrubé čiary od jedného rohu mapy k druhému. — „Nuž ale,“ poviete mi, „čo to zatmenie a tie zemevidy majú za robotu a súvislosť s našimi desiatimi spáčmi?“ Páni moji, ako som po tých spáčoch okom hodil, stála mi tá istá mapa pred očami rozložená, ale s veličiznou a ohavne čiernou čiarou. Toto načmáranie zatemnených punktov bolo velikánske a veľmi páchlo kolomažou. Ťahalo sa ono od nôh „krátkej duše“ kosom nahor, v šírke asi pätnásť palcov, cez všetkých desiatich až pod bradu Vojtechovu, kde sa dokončievalo. Bol to, páni moji, rozkošný pohľad: tie seriózne tváre a k tomu skvostná garnitúra, ten „ordensband“^[181].

Škoda, že vtedy ešte svetlopisu nebolo, aby sa ten obraz pre detné deti bol zachoval, a zaiste by v žiadnom múzeu nebol chýbal. Ó, Koperník, Tycho de Brahe, Newton! Ako by ste boli plesali nad týmto podareným hvezdárskym výtvorom, i keď to nebola mliečna cesta.

Ale tešil som sa i ja, že ani oni sucho neobišli. Chudákov, zobúdzal som ich potichu, pripravujúc ich pomaly na to, aby pozorne povstávali a zatmenie ďalej sa nerozmáhalo. Keď sa to pekne—rúče stalo, hľadali sme príčinu toho očernenia, tak ako mudrci žriedla Nílu hľadajú, a šťastnejší od nich, sme ho skoro vypátrali. Náš Ďuro, podľa toho: „Kto mastí, ten sa vozí“ — mastil v noci kolesá, ale náhodou zavadiac nohou do kolesa, padol, kolomažnica mu z ruky vyfrkla a — ut figura docet^[182] — po našich druhoch sa rozišla, aby sa tak premenili na mapu slnečného zatmenia.

„No, bračekovci, choďte sa teraz jeden druhého navzájom lízať!“

Ale ani tí, čo pod kopou chrápali, sucho neobišli. Dievky v noci prali a tých podmyla sapúnistá voda, vyliata na dvor. Jednému však vôl, čo práve zbieral po slame roztratenú trávu, skoro hlavu odhryzol. Ten vôl bezpochyby rád otruby lízal…

Ďalej cestujúc, od Šiah sme sa tratili ako tie iskričky, čo po zapálenom papieri behajú — miznú. A tak to trvalo všade až po Banskú Bystricu, kde sme až na štvrtý deň dorazili. Pravda, vtedy ešte parovozy nefučali, ba i parolode po Dunaji len raz týždenne sa prechádzali.

A bolože nám už potom „to je život, to je svet!“, až kým zase nezavítal „október, kapsu ber, do školy, psi holí“, keď sme sa zase poberali ad almam matrem^[183], podľa tej Kollárovej: