ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tihamír a Gizela ľúbili sa až do zjedenia.

Nechže sa nikto na tom výraze a spôsobe milovania nezastavuje; keď sa do veci anatomickým okom kus nazrie, nenájde v tom nič podivného. Srdce je v blízkom susedstve žalúdka. Keď náruživosť srdca búši do suseda, vzbudí v ňom lebo hlad, lebo pokazí mu apetít. — Známe nám je, že keď zaľúbení jeden na druhého zazerajú, potratia apetít. Známe nám i to, že sa ľudia v láske často — hryzú, tak telesne. A to len preto, všetko preto, že srdce stojí so žalúdkom v tuhom a diplomatickom spojení. Žalúdok je minister dvoch záležitostí, premávky a financií; no srdce minister kultu a vojny.

Poďme ďalej. Obyčajne počujeme, že keď pospolitý človek pri dákej havránke pokazil si svojho konzumenta, ukáže dobre prstom na žalúdok a povie pritom: Bolí ma proti srdcu. Tu teda vidno prirodzenú nutnosť — žalúdok zaznávať srdcom.

Ešte i zo života hmyzu, tej biednej chrobače, môžem udať sem sa vzťahujúci dôvod. Keď sa totižto zdvorilý pavúk korí pavúčici, potom utekať musí, lebo ináč od rozjarenej dámy svojho srdca dohonený, od samičky na tele značne slabší, bol by nemilosrdne a či milosrdne z lásky ňou zožraný. Teda i tu máte lásku na zjedenie.

Tihamír teda a Gizela sa ľúbili do zjedenia a prekážku vo vyvedení im nekládol nikto. On bol samostatný a jej rodičia hľadeli na to s uspokojením. A tak by vec bola dokonaná a nenasledovala len svadba s nevyhnutnými mrváňmi.

Ale neplnia sa naše žiadosti a želania tak vymerane a hladko. Ba áno, človek tak je usporiadaný, že mu lepšie chutí, keď sa k cieľu len s istými prekážkami dostane; preto často tam si ich narobí, kde ich niet, lebo namáhavou prácou vydobytý pôžitok nám lepšie chutí ako hotové, do úst padnuvšie ovocie. Slovom, naši zaľúbenci nemali prísť bez pokušenia do prístavu manželstva; aj im zachované bolo okamihnutie, kde prekážky do cesty stavané treba bolo preskakovať, a tak čuvy dráždiť sa im mali strojenými prekážkami. A toto práve má nám slúžiť za jadro tu rozprávaného deja.

Celý svet pozostáva z dvoch čiastok, zo živlov priateľských a živlov nepriateľských. Každá životná vláskovina dýcha nebezpečenstvom, ale hneď pri ňom ukrýva lístok hojivý protiliek. A tak je to všade a vo všetkom. To tá večná borba stavania a ničenia.

Včuľ už zostúpime z chmár neobmedzeného filozofovania na postať makavých dejov, pridružiac sa k predmetu zaľúbencov.

Tihamír zamyslený stúpa hore schodmi do príbytku Pleškovcov, nádejných svokrovcov, k obedu „na lyžičku polievky a na pohár vína“. V myšlienkach zahrúžený, s palicou pod pazuchou kráča tvárou nachýlený k zemi.

Minulú noc sa mu snívalo, že u Pleškov v komíne horelo, nebo svietilo krvavou farbou a ohnivú smolu metalo mu na hlavu. „Oheň znamená hriech, krv znamená víno — čo by to z toho malo byť?“ takto rozjímal Tihamír po ostatný schod.

„Ach, keby mi už len pánboh pomohol z tohoto horúceho pekla!“ zavolá obyčajnou túžbou a príslovím slúžok vyplakaná dievka, stojac pri studni. Fiká a slzy lejú sa jej do válova, kde sa tratia bezosožne v prúde kalnej vody, pričom vechťom trie železný hrniec, len to tak škripí.

„Čo tak zavýjaš, Dorka?“ pýta sa Tihamír. Tu ešte len pozdvihol zástavu hotových sĺz, a celá potopa slanej vody rútila sa jej na vymastené končité čižmy. „Huj! moja česť, huj! Slečna a pani…“ Zaviazlo jej v hrdle, viacej nemohla vybrblať, a vecheť tou chytrosťou, ako predtým misku, utieral teraz slzy.

„Aha, už sa kochom iskriť začne,“ pomyslel si Tihamír. A pretože nie je dobre všetko vedieť, tým menej dobre do cudzích pôtok sa miešať, vošiel bez ďalšej poznámky do domu.

Tvárička peknej belohlavej Gizelky zatiahnutá akoby tenkým dymom. Tihamírovi, ktorý sa do jej modrých očí dôkladne zvykol prizerať a všetky ich možné zmeny a stupne ohňa poznal ako po notách, teraz akési sitko pozoroval v zorniciach.

Vidieť — vidíme veľa; načo a prečo, to málo vieme. Tak málo vyskúmaš príčinu, prečo a načo bolo dnes dievča toho a včera takého rozmaru. Hlbinu mora skorej prenikneš než ženskú myseľ. Nepýtal sa preto ani on na príčinu svojho pozorovania, lež úslužnou poklonou pojal Gizelinu ruku a pritisol vrelo k ústam raz, dva razy. A tá ruka bola taká biela, taká mäkká, opakoval teda ešte a ešte; koľko ráz, to ani počítať nechceme. Aby to s tým väčším citom a bez roztržitosti a s väčšou pobožnosťou vykonať mohol, zatvoril oči. Ale keď konečne predsa otvoril pekné, čierne, dlho rezané oči — nevidel na jej prste pri vere daný prsteň.

„Gizela, kdeže je prsteň?“ pýta sa zadivený Tihamír.

„Neznám,“ odvetí rozpačite Gizela; „musel mi ho dakto ukradnúť.“

„Ale z prsta,“ ukáže prstom na čelo Tihamír, „z prsta! — Odpusť, to je nezmysel!“

„Oho, prosím kus viacej zdvorilosti,“ zakrúti ústami Gizela; „dakde ostal ležať, nuž…“

„Nuž ho straka odniesla,“ skočí jej Tihamír do reči.

„Inší byť nemohol mimo domácich sluhov.“

„Aha, teda preto tak rumádzgala Dora,“ poznamená Tihamír.

„Ale sa nechce priznať. A kmínov okolo seba trpieť nemôžeme,“ doloží Gizela.

Tihamírovo čelo sa zmraští. „Keď nemáš presvedčenie, nuž to hriech vernosť dakoho upodozrievať.“

„Múdry pán, keby sme mali presvedčenie, tak by nám, pravda, zbytočné bolo upodozrievanie.“

„No, akokoľvek, ľúba Gizela, ale také veci bárskde nechať ležať je — nemúdre. Znak lásky zašantročiť neznamená šetrnosť a opatrnosť.“

„Ľúby Tihamír, nepýtam, nežiadam ja od teba upozornenia.“

„Neporiadna ženská pozbavuje sa hlavnej podmienky opatrnej gazdinej.“

„Ten chlap, čo už za mládenectva šomre, podáva istú podmienku budúceho tyrana,“ odsekla patelátovým hláskom zapýrená Gizela.

Tihamír zaškúlil škaredo na ňu a videl — že je ona i v hneve predsa krásna.

Ostré narážky hrozili prejsť do nemilých výčitiek, ak nie do zvady a vypovedania vojny. Ale v pravý čas vstúpil do chyže anjel pokoja, malý Julko, s radostným heslom: „Aby sa páčilo k obedu!“

Julko sa príchodu Tihamírovmu zo srdca tešil, lebo i jeho srdce ležalo v blízkosti žalúdka. Ihneď pritúlil a zavesil sa hosťovi na rameno, drobčiac popri ňom do jedálne. Vec sa takto mala: Julko sa v kuchyni presvedčil o tom, že hosťovi kvôli akési neobyčajné, pravdaže, nie každodenné jedlá pripravujú. A tak teda jeho pohostinná radosť mala trochu i bočný materiálny smer.

Hádka mladých ľudí zamĺkla, ale zato so spusteným nosom, ako dvaja moriaci, opravdiví bismoriaci ^[50], kráčali k stolu.

Sadli okolo stola. Rodičia zhovorčiví, zvlášte otec snažil sa byť dobrého rozmaru. Mládež sa fúkala — no ale tá sa poharká, aby mala príčinu k zmiereniu. Gizela píše vidličkou po tanieri, Tihamír číta, šúľajúc prstami chlieb, číta muchy na povale. Zavše vzdychol on, zavše vzdychla ona.

„Blázniví zaľúbenci, prestaňte sa smoliť! Počkajte, len nech prídu žaby, koniec sentimentálnosti,“ pomyslí si čeľadný otec, šúcha dlane, usmievajúc sa pod bajúz. A vskutku — prišli vyprážané žaby, jeho milá lahôdka. Prívetivá domová pani vyrúti hneď pol tucta úbohých, drieku pozbavených žiab na tanier nadurdeného Tihamíra. On mechanicky pichne vidličkou do močiarneho obyvateľa, zapleteného nohami po turecky, a strčí mu hnáty medzi zuby. Ale ďasa! Zuby mal síce krásne ako žabica, silné ako stupy, ale nedajbože žabu pohrýzť. Nemalo to ani mäsa, ani kostí; omáľať, krútiť, žuvať to mohol, ako chcel, prehltnúť to koniec koncov nemohol. Ba keď sa pri nezdarenom ďalšom pokuse počal kapricovať a ju násilne do žalúdka vtrepať sa rozohnal, mal sa zájsť, a žaba celá, ani ten salamander na ohni, neporušená musela von. Počas tejto hrdelnej práce svojho zaťa oddal sa do vyžiadanej lahôdky i domový pán. No ten chudák sa príliš ponáhľal a len úderom veľkou varechou po chrbte — ktorý mu ešte dosť zavčasu, ako v takých prípadoch domáci liek, opatrná pani prilepila — vrátila sa žaba a zachovaný bol pánovi dych. Oči mu už stáli dupkom.

Všetci stolujúci dali sa teraz do prísneho rozoberania záhadnej otázky, k čomu — cieľom dôkladnejšieho vyšetrenia — bola povolaná pred súd i rozžialená Dorka. Stála tu sťa Johanna, panna z Orleansu.

Čudne veru sa vec vysvetlila, divný bol výsledok vyšetrovania. Dorke sa pred slzavými očami menilo, videla len ako cez sito, a tu nešťastnou náhodou miesto žiab pochytila a vrhla do roztrepaných vajcových žĺtkov, pováľala po rožkových omrvinkách a tak konečne hodila do horúcej masti a vypražila — takrečené papilotne, bavlnou a drôtom plnené remenné šúľky, okolo ktorých si Gizela vlasy okrúcala, aby sa stali kučeravými.

Kým zo strany pána Plešku a Tihamíra trvalo striedavé odpľúvanie, zo strany panej nasledovala hrmavica, na čo nešťastná Dorka odpovedala slzovým lejakom.

Tihamíra i Plešku škrabalo v hrtane. A tohoto posledného bolel i chrbát, lebo jeho útlocitná rebrinka, dokonale použijúc vhodnú príležitosť, prilepila mu varechou nezábudku.

Tihamír myslel na ohnivý sen.

Sklamaná nádej žabacej hostiny a nadobudnutý buchnát zotrel ružový nádych pána otcovho rozmaru. Nie div, že sa rozhovor zase dotkol strateného prsteňa. Besedovanie stalo sa živým, všetci brali na ňom účasť a nadobúdalo čím diaľ tým viac pichľavosti.

Tihamírom opakovane pripomenutá poznámka, že z neopatrnej ženskej dobrá hospodárka stať sa nemôže, rozbabralo celú rodinu, najmä otca, a keby nebol mal na zreteli zvyk dobrej spoločnosti a pravidlá pohostinstva, bol by býval vstave zväzok s Tihamírom naskutku pretrhnúť. Ale tento musel sa premáhať, aby pichľavú spoločnosť dúškom neopustil.

Takto stáli veci, keď Dorka — druhý to anjel, anjel trúchliaci — práve dobehla s pečeným kapúnom. Príjemný zápach a škvrčanie masti ohlušili rozdráždené dohovorky.

Medzitým čo Dorka premieňala taniere, vstal pán Pleško, naostril istou prevahou majstra pitvací nôž a chytil sa do rozoberania pečienky.

Bol v tom chýrny znalec, preto každý pozeral s uznalosťou na jeho vypočítané, umele vedené pohyby noža. Najprv vylúštil z plecových záhybov pečienkou a zúzikom pod pazuchami obťažené krídla, zatým nasledovali bônce a ďalej stínanie hlavy. Ako tak v práci smelým machom odvrchu dolu oddelí prsnú kosť od chrbtovej, zablysne sa tam, kde býva umiestený majorán — zlatý, diamantom opatrený prsteň. Všetci sa zodvihnú, vyvalia oči na neobyčajný zjav.

„Prsteň Gizelin!“ vykríkne pán otec, s vážnou tvárou vytiahne ho vidličkou a strčí Gizele ešte horúci na prst.

Tihamír bol ohromený. Videl Boskovo chytráctvo, videl Hermanove čarodejstvá, videl fígle všakových šaškárov, ale stratený prsteň pod kapúnovým trtáčom, to nie, to ešte nevidel. Už začal veriť, že ukradnutý prsteň podhodila nastrašená Dorka.

No ale vec sa vysvetlila, keď mu pani svokra začala hlavu bez mydla umývať.

Dobre poskladanou rečou, tekúcou výrečnosťou — cnosť to, ktorou ženské obyčajne dobre vládzu — urodzená dcérina maminka, tak a tak, takto a takto začala Tihamírovi dohovárať do duše, ako náramne sa mýlil, keď čo len na okamih pochyboval o hospodárskom povolaní a schopnostiach Gizelkiných: no predsa tento pečený kapún je živým svedkom, že ona má tak vôľu ako i povolanie na vedenie hospodárstva. A s pátosom doložila rozbabraná maminka: „A tu, hľa, tento prsteň stratila pri prehliadke sliepok, a túto prácu predsa koná každá opatrná gazdiná.“

Satisfakcia to bola úplná a Gizelka prijala ju s malým rumencom.

Dorka, ktorej sa na lícach ligotali pásy uschnutých sĺz, ako keď sa po šaláte slimák plazil, má tiež zadosťučinenie, že sa jej podrývaná nevinnosť dokázala tak podivným spôsobom.

Zahanbený Tihamír pokorne načúval slová múdrosti, ako ľudia, ktorých bez dáždnika v poli prekvapí hodná leja:načúvajúc mletie skúsenej panej, privykal tak praxi budúceho stavu manželského.

Už sám počal veriť, že Gizeline hospodárske schopnosti krivo posudzoval; v mysli robil si i výčitky. Ale tu zase čert mu šuškal do ucha pochybnosť, či dobrá gazdiná i — pri kapúnoch vykonáva spomenutú prehliadku.

Ale tu premôžuc sa, potešil sa tým, že však, keď sa vydá, priučí sa i tomu.

A v nekalenom rozmare ďalej si štrngali k mieru.