Zlatý fond > Diela > Žarty a rozmary


E-mail (povinné):

Stiahnite si Žarty a rozmary ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský:
Žarty a rozmary

Dielo digitalizoval(i) Tomáš Ulej, Michal Garaj, Tomáš Sysel, Jozef Ozimy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 184 čitateľov

Radvanský jarmok

Kiachta, Novgorod, Lipsko a — Radvaň sú vo svete známe trhoviská. Radvanský jarmok je a ostane dlho, dlho v porekadle a prežije ešte i proroctvo doktora Veselovského. Keď slovenský ľud dač kremobyčaje veľkého vysloviť chce, odvoláva sa hneď na radvanský jarmok. Po prvý raz Pešť, Viedeň a vôbec veľké mesto navštívivší Slovák, zalomí ruky nad davom ľudu a zadivený zvolá: „Bože, to je radvanský jarmok!“

Keďže železničná sieť, ktorá sa už i do starokonzervatívneho Slovenska vkradla, i tomuto pôvodnému, povestnému národno—slovenskému trhovisku záhubou hrozí, hodláme týmito riadkami ako—tak zachovať jeho zaslúženú pamiatku.

Ôsmeho septembra, keď si už zvolenské hole, menovite — salva venia[106] — Prašivá, obyčajne zimnú toaletu obliekli, keď štebotné, verné nám lastovičky do južných tajuplných krajov odletujú, a miesto nich pozdné smutnokrásne nezábudky, totiž jesienky — colchicum autumnale — sťa ostatný pruh, mdlý odlesk letný, lúky naše oživujú, vtedy býva vydržiavaný chýrečný trh v Radvani, mestečku s Banskou Bystricou nepretržite spojenom.

Jarmok bez peňazí je takmer toľko ako hluchému hudba; ale peniaze nerastú ako huby po daždi. Peniaze si zaopatriť, k tomu vedú rozličné cesty; to dobre zná každý, kto šúľal groš medzi prstami.

Montecchi a Capuletti, Guelfi a Gibellini, Horatii a Curiatii sa tak neruvali ako my, keď sme sa kamžami mlátili v sakristii po talentoch. Boj na smrť a život, ako hladom morené potkany, kým sa do ostatného, najsilnejšieho nezožerú. Koniec ruvačky a villafranský pokoj uviedol korbáč — flagellum orbis[107] — džingischána, kostolníka Petráka, ktorý takto medze položil ďalšiemu krviprelievaniu na posvätnom mieste in ecclesia millitante[108]. Štipľavý to síce, ale výsledkuplný žart.

Ale spýtate sa, v akej súvislosti stoja tieto výjavy ľudskej krehkosti s radvanským jarmokom? Ab altari vivit sacerdos[109]. Miništrant slúži tiež za mzdu, už či sa on pri svieci, knihe, či pri turibule, a či pod krížom na pohreboch šipliká. A tieto, tak horko—ťažko pri pračkách, pobožnom vzdychaní a pri pohrebných slzách nadobudnuté grajciare sa cez mesiace odkladali a zbierali na radvanský jarmok.

Raz som našiel na podvrchu jednej starej, ošarpanej šalandy ládu, podľa nápisu z roku 1727 pochádzajúcu, s veľa ukrytými priečinkami, a tam som odkladal svoje miništrantské zárobky s mravčou pilnosťou. A tak, hľa, nielen minister, ale i miništrant môže dačo — odkladať.

Keď sa už túžobne očakávaný 8. september dotiahol, pootváral som všetky priečinky a sortíroval mince. Ako teraz, tak i predtým s peniazmi vždy machľovali. Kolovali vtedy dvojgrošníky dačo menšie od lopaty, takrečené „šustertalery“ s nápisom tridsať grajciarov, ale platili len šesť grajciarov šajnových. Potom s nápisom 3 gr. — 2 gr. Tri strieborné dvadsiatniky, čistej opravdivej hodnoty, zaviazal som pevne do uzlíka, šesť grajciarov vstrčil som do jedného a dva grajciarniky do druhého vačku, čím dostali moje vrecká podobu zapuchnutých líc pri bolení zubov. Takto vystrojený a blažený vybral som sa na radvanský jarmok.

Kde aká cesta alebo cestička, hradská, priesmyk, prť, chodník, chodníček, priechod, most a lavica, a či brod — všetko bolo zaplnené jarmočníkmi, ťahajúcimi sústredene do Radvane. Tisíce starohorských pútnikov, spievajúc, kde—tu i trúbiac, akoby ozávod, obzerajúc a potkýnajúc sa o päty jeden druhého — pospiechajú do radvanských bazárov. Časom pred procesiou nesený Kristus skloní sa dolu, aby ho mohli nadrapujúce sa deti pobozkať. Každý húf prespevuje síce tú istú nôtu, ale druhým hlasom. Predvoj vedú dakoľkí chlapi, za tými chlp tenko spievajúcich žien. Celý pochod končí sa do špicu, ktorý, obyčajne kus pretiahnutý, vychodí a pozostáva z kuľhavej, požehnaním obťaženej, zosušenej starej babky. Pozornosť pútnikov nie je výlučne spevu venovaná, týka sa ona i mimoležiacich predmetov. — Krem týchto pútnikov pospiechajú i iní prozaicky, či už pešo, či na koňoch, na vozoch, hneď chytro, hneď pomaly za tým istým cieľom.

Na dolnom banskobystrickom predmestí valiace sa masy nadurili prachu, ktorý vystúpil hore a obtiahol všetky predmety žltou farbou. Táto farba zmenila sa pri striebornej hute na tmavočiernu, takže ľudia, prejdúc tieto dve politické atmosféry, stali sa úplnými „švarcgelbami“. K týmto rôznym dvom prachovým oblakom peknou štafážou boli stromami zelený Urpín, hučiaci bystrý Hron a modrastý kučeravý hutný dym.

Tu od historických trosiek starodávnej striebornej huty počne sa malebná strakatina. Bohatý trh začína sa žobrotou. Ohlasuje sa tu z oboch strán cesty lamento, aké snáď bolo počuť len po prehratej bitke pri Hradci Králové. Tam žobrák, bohatý na deti, krúti vŕzgajúcu lýru savojskú a jeho početní nápadníci plazia sa po ňom ako húsenice po kapustnom koreni. Tam zase bedár holengá povetrím akýmisi kýptikmi miesto ramien, ktoré sa skorej safaládkam ako ramenám podobajú, na kýptiku však visí ovinutý ruženec. Postúpiš ďalej a tam ti pchá pod nos ranavé, muchami posiate nohy. Hentam sa váľa kus drieku bez nôh; onen krúti hlavou tik—tak, bez prestania deň i noc. Slepý Tobiáš reže sláčikom po husliach, upomínajúc nás na srbské gusle. Keď sme i toto početné kšeftujúce patologické múzeum prebehli, dorazíme k najstarším sveta tohoto remeselníkom, ktorí si skutočne a podľa udania Adama, najstaršieho nášho tatuška, za patróna vyvolili. Rozumiem tu hrnčiarov.

Tu medzi pyramídami budúcich črepov, akými sa vše sláva a zväčša diplomacia tohoto sveta končí, prechádzajú sa starostlivé maminky a veliteľky kuchýň — muštrujú prísnym zrakom a klopú vážne zohnutou hánkou po nádobe, aby podľa cvengu, ako kosec kosu, mohli vyskúmať jej vnútornú morálnu hodnotu. Význam týchto tajomných posunkov by nám snáď náš Pozdech mohol vysvetliť. Ja som to po mnohom bádaní vyskúmať nemohol, hoci in praxi moja dobrá mať, možno i to primálo, po mojej hlave hánkami klopajúc vyvolávala: „Darebák darebácky, z teba nebude nič!“

Kto mastí, dobre sa vozí. Tam na náprotivnej strane dolnozemská, na vetre údená slanina má dobrý odbyt. Odnášajú ju paholci odpredku i zadku pôltami ovešaní, kráčajúc hrdo ako starí Gréci vo svojich tunikách.

Čím diaľ, tým väčší huk a stisk. Tu už nastáva to milé—nemilé vítanie, pozdravovanie, objímanie a rúk stískanie, ba nazbyt i bozkávanie, kým nová starohorská lavína ústa už—už k bozku nakrivujúcich neroznesie. Tí, čo ich hory—doly cez roky a roky lúčili, tu sa zídu, tu sa vítajú.

Ale poďme ďalej, aby sme medovnikárske šiatre neobišli. Či by si snáď kolísku, bábku, alebo obrázkom a pekným veršíkom ozdobené a cukrom obliate srdce alebo paklík mandľového marcipánu a čo len korenistý pusrlík pre tú alebo onú nekúpil? A voskovník na roráty? — Čo sa tu minie s múkou namiešaného, prachom zapadnutého medu, to sa iste chudákovi svätému Jánovi v saharskej púšti nesnívalo pri kobylkovej pečienke.

Trara, trara, bum—bum—bum!

Aha, tamto veľká koliba z dosák zbitá. Nad vchodom strašné obrazy: diví ľudia jedia jeden druhého; — lev s troma chvostmi, o jeden viac ako český, a orol s troma hlavami — teda tiež o jednu viac, ako vôbec máva orol privilegovaný. Krásna potvora, po pás panenka, od pása dolu obyčajná podustva s chladidlom, to jest fecherom v rukách. Opitý Kysučan roztrepal žene hlavu pálenčenou sklenicou s nápisom „Jupiter fulminans“. — Tomu odolať nebolo v mojej sile, ani v mojom programe. A tak teda hodím komediantke v červenej tunike jeden šustertaler, to jest dvojgrošník, dverná opona sa odtiahne a ja s klopaním srdca vstúpim do svätyne. Obecenstvo bolo ako početné, tak vyberané. Podlavice, Riečka, Eliáš, Pršany, Malachovo boli zastúpené svojou elitou. Zápach cibuľový a cesnakový v najkrajšom kvete.

Priestor bol dupkom naplnený, ako zápalky v škatuľke, a čo viac môj obzor úplne zatienil široký klobúk môjho suseda, paholka z Tajovej, predo mnou stál očovský prísažný s geletou na hlave úplne podobnou nedostavanej babylonskej veži. Terajšie ženské šiňony sa veľmi ponášajú na tú pokryvu. — Týmito prekážkami bol mi síce výhľad prekazený, ale aspoň sluch nie. Počul som na dejište vystupujúce osoby: Meluzínu, doktora Fausta, čerta, Pika a — pekelného premierministra Mefista, veselého Pimprlíka atď. Už keď tento posledný rozprával, to sme sa len tak krčili od smiechu; chlapi mu bohovali zle—nedobre, ženy vrešťali, papule rozdrapovali, štrbavé i biele zuby vyškierali, ba podajedny museli na chvíľočku i von utekať. A to všetko ten sakramentsky Pimprlík, hľa! — No, môžem uistiť, obecenstvo bolo veľmi povďačné. Po tomto predstavení nasledovali olympijské hry. Či to nie dosť za šesť grajciarov? Nuž ale čože z toho, keď sa ten mažiar na očovskej kotrbe priezračným nestáva. Ale boh Jokus zmiloval sa nado mnou. Dáky nemotorný sused vyrazil mu zapekačku z úst a kým sa on ako ďalekohľad do seba pokrčený po zemi plazil, otvorilo sa mi na okamih nebo, a vidím zázraky sveta.

Stvora v červenej sukničke sa po stole moce ako zasolená žaba, skáče ako kobylka a zase sa skrčí dovedna ako págeľ. — Zatým prišiel žltý komediant. Bryndza Paľom ho menovali (možno bol principálom). Chytil dieťa za hlavu a krútil ním v povetrí, šmihal a plieskal ako bičom. Rukami pobožné dovedna zloženými tŕpnem nad pružnosťou stavcov tohoto divného stvorenia. Ale pri mne bezzubá Dora Babalovie — tak ju menovali — to tajomstvo dôkladne vysvetľovala svojim susedom, a keďže som blízo nej stál, ušlo sa i mne dačo: „Nuž, hľa, dajžemibože, takým deťom vám hneď v prvú hodinu po narodení pred krstom baba všetky kosti piestom nadrobno rozdrúzga, a preto sú potom také zhýbavé ako had a pružné ako kolomastika.“ (Chcela iste povedať gummi elasticum.)

Potom vyviedol komediant koníka na uzde, pýtal sa ho, či žral ovos, on pokýval hlavou, že áno. Potom si pejko sadol, zakresal do fajky, fajčil, odpľúval, zuby si šparchal, a len toľko, že nám noviny nečítal. Nuž ale prv, akoby to bol urobil, komédia sa rozišla. Keď sme sa, a to veru ako načim, von tisli, čvirikalo nám nad dvermi žlté vtáčisko. Bolo na retiazke uviazané a chochol sa mu duril; ak sa nemýlim, volali ho Dukaka. Tam sa voľakde má liahnuť za zeleným morom. Ten zbojník mi odhryzol, ako sme sa tak pomaly von peľali, vrchný gombík z košele. Bol to gombík okrúhly, z kosti, nuž sa iste nazdal, že to hrach. Odhryznúc ho, vyletel na žŕdku, a bolo po mojom gombíku.

Za medovnikárskymi šiatrami je most, kde býva najväčší stisk. Čože to bolo, keď sa Napoleon so svojou armádou cez berezinský most pytľal — lárifári!

Jeden prúd ľudu ťahá dolu, druhý hore, naprostred mosta vír ani pri považskej Margite.

Šúľky, čo nimi husi kŕmia, robia medzi dlaňami, šúľajúc kus cesta sem—tam. No práve ako takýto šúľok, šúľali ľudia i mňa na spomenutom mostíku, raz sem, raz tam a dobre vyvaľkaného vydvihli ma potom vysoko nad okolité živé tekvice. Na povýšenom mieste cítil som i strach i šteklenie a okamžitú blaženosť vyvoleného a na pleciach vydvihnutého župana alebo snemového vyslanca. Po krátkom bavení sa vo vyšších sférach cítil som zase pevnú pôdu pod nohami. A tu som sa pozbieral na zvláštnom punkte radvanského jarmoku. Hovorí sa veľmi zhusta, a to vraj má byť i matematicky dokázaná pravda, že mesto Zvolen je strediskom celého sveta. Ako teda Zvolen vo svete, tak čierny dom a priestor pred ním, kde sa na „Orlíka“ hrávajú, je strediskom celého radvanského jarmoku, je punkt, ktorý žiaden šarvanec bez pokušenia fortúny neobíde.

No ale keďže sa i tak ešte sem navrátime, pôjdeme nateraz medzi šiatrami ďalej, kým neprídeme na — radvanskú deltu. Jedno rameno beží na juh, na dolnú Radvaň; je voľačo kratšie a končí sa celkom tak ako Európa — čižmou, pretože tam čižmári svoj tovar rozkladajú. Vôbec sú tam remeselníci, čo sa zdieraním koží zapodievajú: koželuh, remenár, grznár, švec, čižmár. Na samom konci však je mestská striekačka.

Hneď od pazuchy horného ramena rozkladajú sa šafranníci so svojím tisícnásobným krehkým tovarom. Tu nadrapujú mendíci harmoniky, fúkajú do drevených hrušiek, tam malí chasníci s osihleným noštekom dúchajú do píšťaliek, zastupujúcich chvostíky drevených koníkov.

Bočná ulička, vedúca ku hradskej ceste, založená je pyramídami ovocia. Karmanky, bystrické slivky, krupinské hrozno — ak ho okúsiš, ihneď ti zavše jedno, zavše druhé oko kŕčovite žmurkne — dyne, jablká, no, ovocia zblízka i zďaleka. Ale tu aj brnkajú osy a muchy i z troch stolíc. Mne samému pri tej príležitosti len tri osy s jednou karmankou do žalúdka vbehli, kde mi počas celého trhu škrabkali.

Za šafranníkmi nasledujú šiatre všakového hrubého i tenkého strižného tovaru. Súkenníci, krajčíri, zlatníci, hrebenári, fajkári, gombári atď. Zvláštnu pozornosť zasluhujú sklady šiat Diamanta a Silbersteina — obaja páni pôvodu semitského. Šaty ako pre krásne, tak pre špatné pohlavie. Najväčší kontigent kupcov posielajú sem z vidieka mäsiarky, mlynárky, krčmárky, rechtorky a lesníčky.

Tá beluška sa tlačí do modrej kacabajky, lemovanej prámom divej mačky; štíhlulinká to duša na prehltnutie. Jej starulinkej maminke cidlíkajú po zvädlých, zvetraných lícach slzy radosti ako z mokrej handry nad svojím podareným dieťaťom. — Tá oberučná černuša naťahuje havana—brunastú jubku. Chudera, prvý raz to má na sebe a trápi sa do rukáva natrafiť. — Tam druhej pripínajú vycifrovanú serbianku a bleduša muštruje si pred zrkadlom čiernu vizitku. — Tam v kúte zamyslené panie skúmajú, ani Archimedes svoje čiary, skúmajú a rozťahujú paletoty, beduíny, mantilky, tuniky a bohzná aké ešte šikymiky. — V susednom šiatri naťahuje hornovidiecky pán rechtor na svoje šesťdesiatpäťročné koštialnaté pedále vypasamentované nohavice a jeho pán sused, mlynár, hrdo kráča v prevesenej, moľami popichanej bunde. — Keby vás nešianal, mohol by vám do zunovania tomuto podobných výjavov narozprávať.

Ešte za chvíľku trvá metelica, šumot, výkriky predávajúcich a kupujúcich, vyvolávanie sto a sto ráz sa stretajúcich a opakovanie pozdravujúcich sa známych a dávno snáď nevídaných priateľov a výkriky tých, ktorým otlaky pod mičinské lebo môlčanské podkovičky podbehli.

Senectus ipsa est morbus. Čím viac sa blížiš k starému hypochondrickému radvanskému hradu, tým viac redne ľudská kaša, šumot tíchne, a keď vstúpiš do šíreho dvora nikým viac nestrkaný, končí sa trma—vrma a nasleduje veličizné — nič.

Po malom oddychu v priečelí rytierskeho hradu hodil som sa nazad do prúdu ľudskej tekutiny, plávajúc a veslujúc medzi košmi, košíkmi, kapsami a batohmi, prijímajúc vďačne a ešte vďačnejšie rozdávajúc buchnáty, po nohách stúpajúc a postúpaný, dostal som sa s dobitými rebrami — contusio rebrorum[110], podľa Dávida Šťubrika — pod známy nám už čierny dom.

Na trudnej ceste ma však zastihla ešte i druhá nehoda. I tu, ako inde po jarmoku, pletú sa ambulatné kuchyne. Jedna takáto škamravá ambulantka strčí mi pod nos kvetastý tanier s čiernou, na slnci upálenou, murínskemu skalpu podobnou husacou pečienkou. Ja netušiac hroziacu mi husaciu pečienku, obrátim náhodou hlavu a ďub nosom do majoránu! Majorán, ako známo, pchajú pod trtáčik. Ale nepáchlo to viac majoránom, ale čímsi horším. Ja sa zmraštím a odmyknem, stratím však vtom rovnováhu a šmyks!

Že sa tratím, to som badal, ale kam? — Do čerta jazerného! Zletel som modistke pod šiator! Zdvihnem sa chytro ako strela na zadné nohy. Ale nešťastne som vtrielil medzi najháklivejší tovar, medzi kopfpuce a kapišóny. No, keď som sa tak — akoby zo zeme vyrástol, s červenou koafírou na hlave a kus toho majoránu pod nosom — pred modistkou zjavil, môžete si predstaviť predesenie tej chudery! V okamihu pochytila drevenú hlavu, čo na nej čepce vyťahuje, a poslala mi ju v ústrety; ja však nevyčkajúc jej príchod, šmykol som tou istou cestou naspäť, rozumie sa, bez koafíry; tú som jej pri reterírovaní zložil k nohám.

Kto si robí nároky na vzdelanosť a zná henzla, farao, makao, kaláber, naševaše, čamboringo, par et impar a pimparimpipax, kto toto všetko a ešte viac ako toto zná, ale orlíka nezná, ten je v mojich očiach nie inteligentný človek, ten je fušer. Tým nešťastníkom teda, čo orlíka neznajú, chcem týmto posvietiť.

Obyčajný stolík je obtiahnutý farbistým tmavým plátnom, v Radvani to tuším volajú bikslaivond. Na tomto bikslaivonde je namaľovaných šesť okrúhlych rozličných obrazov, jeden krajší od druhého, vo dvoch radoch. V jednom orlík — de eadem — koník a panna; v druhom sedliak, ruža a vtáčik. Medzi týmito radmi v prostriedku na vyšnom kraji stojí drevený kužeľ, asi na stopu vysoký, so špirálne krúteným schodom. K tomu patrí drevený pohár, z ktorého vrhne do schodu opálenú a tými istými, lež pravda, menšími obrázkami opatrenú kocku. Pri týchto nástrojoch stojí chlapina, čo mu už zďaleka na čele čítať môžeš: Ja som bankier!

A veru je k tomu kšeftu ani nie každý človek stvorený. Vyhľadáva sa k tomu zvláštny talent, a to ľudí vábiť. S nevýslovnou precíznosťou vloží kocku do pohára, trepe ním o stôl, rozhadzuje sa, vtipkuje, vychvaľuje šťastie, volá, kričí: „Na orlíka, na paničku, páni moji, na orlíka, Ďurko, Janko, Zuzka! Ej, ej, Anička, noženo, sem sa, ešte orlík neobsadený! Ľala, tuto ruža bez muža. Panna bez pána! Miško Koválovie od Tutulov, na toho koníka, vybehá vám! Anka, strynká, vdovička ste, na sedliaka grajciar, má cepy, vidíte ho, vymláti vám — alebo vás! — Hoj, hoj, Števko, nože sa na tú pannu priberte, alebo na vtáčika, vtáčik marháčik.“ — Konečne, keď je už každá figúra obsadená, vydvihne pohár s kockou, oči do nebies a zavolá: „Čo pánboh dá, to bude!“ a vysype kocku do kužeľa. Glog—glog—glog, kocka sa vykrúti, zastane na plátne, výkrik radosti: „Sedliačik vymlátil!“ A šťastná Anka zhŕňa trasavými rukami grajciare počtom päť do zásterky, šiesty grajciar pripadá bankierovi. Z druhej strany závisť, hromženie a pri neprestajnom strkaní hrešenie.

No to je ten orlík, a takýchto orlíkov tu stojí asi desať. Môžete si predstaviť ten klepot, škrek, huk, volanie, smiech, preklínanie a zvadu.

Túžiac za orlíkom, dotisol som sa k jednému najpohodlnejšiemu stolíku. Čochvíľa sme boli „drei Mann hoch“[111] a to: podo mnou stála o stolík ovalená územčistá šarkanica z Podkoníc, za mnou však paholok s päťprackovým opaskom z Kynceľovej.

Tento šuhaj mi v roztomilom a pohodlnom vození po mne všetkých päť praciek na celý týždeň zreteľne na chrbte vytlačil. Aký vysoký nátlak, koľká hydraulická kolumna ešte mimo toho za mojím chrbtom tlačila, udať neviem, lebo na šindeľ stlačený, ako krokodíl, nebol som vstave ani hlavou zvrtnúť. A tak to vyzeralo okolo celého stola a pri každom orlíku. V perspektíve, z okien čierneho domu sa to asi tak vynímať mohlo ako palacinkový koch, plnený lekvárom.

Ach, bolože ti mi v tejto zváračke desno! A niet divu — podo mnou toľký sporák, široká Podlavičianka, nado mnou prackový preš. Napriek tomu sme však predsa hrali o dušu a kocka sa vrtela, akoby ju beťah metal. Najviac nás obťažoval istý fufnoš bez nosa, svinský pastier z Oraviec. On vše kládol akýsi zabryndzavený grajciar, ledva ho bolo zo stola zoškrabať, tak sa lipol, ebatta mu; a divné, na tomto lipkavom grajciari liplo i šťastie. — Išlo to tak za dlhý čas, len ja raz zog! Reznem grajciar na pannu a poď! Ťahám kasu i s bryndzovým grajciarom. Boli by ste videli, aké okále na mňa ten sviniar vyvaľoval! S týmto talizmanom prešlo ku mne šťastie, šlo mi, akoby mi čerti boli podstlali. V tej miere ako moje vačky rástli, rástol i hnev a nenávisť mojich spoluhazardérov.

Keď sa mi už šťastie zase dolu vrchom kloniť začalo, pohol som rozumom, vylúštil som sa po namáhavej práci skoro na handru roztlačený z prešu von.

Po tlačovom priestupku, a či výstupku, šťastím navnadený pustím sa voľne prúdom, nesúcim ma k hustému kruhu; bola to hrádza do kolesa, ľudský živý plot.

Vprostred tohoto plotu stál Arbaces, vysoký, suchý, červenovlasý, pehavý, navlas anglickému gentlemanovi podobný vážny cingisiar[112], pohrebný kurátor a Liegerhoffer — per omnia tria genera[113], — v jednej a tej istej osobe, a ešte i bankier k tomu! Hľadajúc dieročku, kde by mohol toto ľudskou húšťavou obtiahnuté tajomstvo preniknúť, behám ako kura v klonke, kolom dookola, ale nič. Medzi inými stojí zavalený, vypučený Bampelino, richtár z Nemeckej. Na zadku, cez hrubé mäso, mal nie bez koketérie kosom prepnutý pevný remeň z nohavíc. To by bolo — pohnem rozumom, vyložím nohu do remeňa ako do strmeňa a vyšvihnúc sa hore, kukám do čarodejného kruhu. Tam vidím veľký okrúhly stôl čiarami a číslami poznačený, podobný tomu, čo cestovatelia obzerajú v Laxemburgu od doby Márie Terézie, vystavený v hrdelnej veži tam nad temnicou. Na číslach rozkladané sú rozličné veci: lyžice, piksle, nože, fajky i — tri dukáty, ktoré však nikdy a nikto nevyhral, a tri kocky, ktoré spomenutý už dumný Arbaces rozhadzoval.

A to bolo dobre. Lebo predtým, keď chudobný človek dukát aspoň vidieť chcel, šiel do Radvane, do toho chýrečného Monaka, šiel k stolu pána — Liegerhoffera, a spasená mu bola duša, lebo jeho oči videli, a to tri dukáty in natura[114], a narobil si zadarmo slinky. Teraz? — „Meghalt Liegerhoffer, oda van a dukát!“[115] Teraz, vďaka, našim vládnym systémom, celé pokolenia vymrú bez toho, žeby boli videli dukát.

Oči všetkých divákov tohoto kruhu vyvalené boli na dukáty. Pokoj, svätá napnutosť, len vzdychy — „hihí, dukát!“ — šeptom vytisnuté bolo počuť. I mne začali tiecť slinky ako mäsiarskemu lapajovi. Keď však môj tátoš, namrzený nad neočakávanou chrbtovou akvizíciou, začal zadkom vyhadzovať, vypustil som opraty, to jest kečky, za ktoré som sa držal, a — dukáty, Arbaces a všetky jeho poklady zmizli mi z očí.

Zišiel som sa s dvoma spolužiakmi a tí ma volali k spomenutej už ovocine. Hľadeli sme kúpiť čím najviac a najlepšieho i najlacnejšieho ovocia. Išli sme rad—radom popri všetkých košoch, koštujúc všade a nekupujúc nikde. Už sme po tretí raz tú túru šťastlivo a s dobrým prospechom započali, išlo to dobre, až sme prišli k jednému krupinskému mešťanovi. My sme svoje plány, aby nás nerozumel, latinsky, lingua eruditorum, pretriasali. Pán Krupinčan, bývalý školár piaristov, načúva, ako sme si rozprávali: ego iam gustavi ter, et ego quater[116], potom šmahne rukou ponad kôš, očistom akoby osy oháňal, a nášho kamaráta a furažierskeho veliteľa chmat za vlasy a vyzváňa, vyzváňa mu kotrbou akoby na nešporoch: „Ter? Quater? — No salve, fráter.“[117] My dvaja asistenti nedočkali sme rezultát tej kvaterky; vidiac, že mu parochňu dokonale cupká, stratili sme sa ako gáfor.

I tu ma potom ešte osud znepokojoval. Ako sa popod čierny dom poberám, vyfrkol práve oblokom — našťastie nie zvysoka — barboráš i s barborou, táto vopred a on za ňou. Pri hraní zaspal, chudák, chcel sa oprieť o stenu, ale sedel pri okne a tak sfrkol na ulicu práve k mojim nohám. Nestalo sa mu nič, len čo hlavou basétlu prebil.

Ešte som na ceste nakúpil pár farebných skleníc do daru domácim a kúpu popchal som do kaputa.

A keď som už všetko videl a skúsil, pobral som sa umorený na tele, nadšený na duši domov. Najhoršie mi zase išlo na „ponte dei sospiri“. Tak ma stisli, že zo mňa skoro mlieko tieklo. Keď som už prešiel hrnčiarov, išlo to potom ako po breznianskej bryndzi.

Aby som vyhol prachu, podal som sa hore pri jezuitskej záhrade chodníkom cez šibeničný kopček. Vtedy tam ešte stáli znamenité, veľmi komfortable[118] šibenice o troch stĺpoch, všetko to solídna robota, ako to vravievali: „I pre naše detné deti.“ Traja mohli naraz na nich pohodlne visieť, bez toho, že by jeden druhého čo najmenej boli inkomodovali. Škoda — ten pomník hrdúsenia už od tých čias pováľali. Šibenice zmizli, šibenci ostali!

No ale kam sme prišli s našou rozprávkou? — Pod šibenicu, veru pekne! — Tuto, v tvári peknej prírody, lebo k väčším útrapám odsúdencov staviavali popravisko na najvýhľadnejších miestach, a tak v tvári velebnej prírody a v tvári znaku zákonnej prísnosti začnem prezerať jarmočné. Orlík voľačo doniesol, čo tým divnejšie, že ten dvojhlavý vtáčik obyčajne odnášal. Skúmam ďalej vačky. Sklenky domrvené na črepy. Na „ponte dei sospiri“ mi ich dodrvili. A črepy, tam na viselniciach pochované, ležia podnes ako budúca hádka archeológom.

A tak hodiac ešte raz okom na radvanskú agoru, poberal som sa ad lares[119]



[106] (lat.)odpytujem

[107] (lat.) Bič sveta

[108] (lat.) V cirkvi bojujúcej

[109] (lat.) Kňaz žije z oltára

[110] (prvé lat., druhé slovo slov. s lat. koncovkou, na smiech) Úraz rebier.

[111] (nem.) Všetci traja.

[112] (nem., skomol.) Cinár, ktorý vyrábal (predával) cínový riad.

[113] (lat.) Všetkými troma spôsobmi.

[114] (lat.) V skutočnosti.

[115] (maď.) Umrel Liegerhoffer, už je po dukáte. (Narážka na maď. príslovie: Meghalt Mátyás király, oda az igazság = Umrel kráľ Matej, už je po pravde.)

[116] (lat.) Ja som už trikrát ochutnal, a ja štyrikrát.

[117] (Iat.) Trikrát, štyrikrát? Nuž zaplať, bratku.

[118] (angl.)Pohodlné.

[119] K otcom (domov).





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.