Žarty a rozmary

Mnohým sa myš hnusí, a veru bez príčiny, lebo neberúc do ohľadu, že vlastne v prírode nič hnusného niet — i z ohľadu estetiky čiže krasocitu nemá toto základu. Prizrime sa len bedlivejším okom na to čistotné a graciózne zvieratko, ako si útlymi panenskými pačičkami fúzy práši a vykrúca. Že je kmín, to pravda, ale vo všetkom poriadny.

Ja som znal veľavážnu paniu, ktorá mávala veľké obľúbenie spávať s prasiatkom, denne mydlom umývaným. Neznám, či v tej pasii ešte i po poldruha roku pri riadnom dobrom kŕmení pokračovala. Znal som pána, otca to jedného z terajších stoličných dynastov, čo choval sa tiež s veľkou starostlivosťou oproti dvom pudlom: dal ich pekne na snehobielo umývať, fúzy čiernym mazivom vykrúcať, deliac sa s nimi pravidelne o posteľ. Neraz sa stalo, že pre nezbedných pudlov starý pán musel ležať na „lajstni“, alebo práve musel pretrpieť vytisnutie z lôžka. — Prečo by sa teda hyzdiť mal pred myšou? Či je ona nie čistotnejšia od tamtých? Parížska komúna v čas obliehania preskúmala a dokázala ich vnútornú cenu, keď sa potkan len ako lahôdka na stôl vyšších stavov dostával.

Teda rešpekt!

A ešte tie biele myšky v sklených nádobách, to je vám okrasa! Biely kožúšok ako novopadnutý sneh a očká červené ako plameň. Zo suchej, dolňami vyhĺbenej žemle vykukujú potvorky, mrdkajúc a vetriac fúzmi na všetky strany, a nakuknite len dnu do toho chlebového domčeka a obzrite si tú premilenú mlaď! Ach, to je doprosta na zjed—… no to predsa nie.

Pokolenie myší počíta viac druhov a má tú vlastnosť, že sa hojne rozmnožuje, podľa známeho porekadla: „Veľa ich je ako červených myší.“

Skumný Darwin povedá, že keby príroda vo svojom hospodárení rovnováhu nedržala a svoje príjmy a výdavky nekontrolovala, dajedny či byliny či zvieratá hrozne by sa po zemi rozplienili a iné druhy zadusili. Tak napríklad slanec (haring) sa neslýchané rozmnožuje. Keby v tom inými dravými rybami — naše pôsty mu veľa neublížia — hatený nebol, svetomore by ním nesmierne zhustlo! Máloplodný ináč slon, nemýlený, nehubený, v pár sto rokoch zaplnil by pustošiacimi légiami teplé kraje. Jeden pár holubov rozmnožiť sa vraj môže pod desiatimi rokmi na štyridsaťtisíc párov!

Po tejto exkurzii vráťme sa zase k útlej myške.

Myši v priaznivých okolnostiach povetria a živnosti sa tak nebezpečne rozmnožia, že nám všetko obilie, ba ako mi jeden priateľ píše, i „uši“ objedia. V poli nevidíš inšie ako myšie promenády, akoby si hľadel na zemevid so železničnými sieťami. A keď pole nedostačí, baníckou pilnosťou a umom preboriac múry, priekopami a jaskami nanosia sa ti do zásob slaniny, bryndze, do klenovských syrcov — kto má — a čo tomu podobného je; a len náhle a hlboko prenikajúce mrazy alebo prudké lejaky môžu zničiť ich život.

Počas môjho študovania v Pešti boli sa myši v jednom roku tiež tak náramne rozplienili, že i do hlavného mesta bulvármi prechodili, ako teraz naši ablegáti.

Ale v ten čas som i ja bol buchnutý do jednej myšky. A táto „Mauserl“ menovala sa Filipína. Ja Filip, lichotiac svojej krasotinke, kúpil som veľmi vkusne lepenú, slimáčkami zdobenú škatuľku, do tej škatuľky uložil som pár z čerešňových, v tráve kdesi nájdených kôstok, umele nožíkom vystrúhaných náušníc. Druhý deň ráno na jej meniny mal som jej ten darček s peknou prímluvou doručiť. A tak kochajúc sa už vopred v sladkých myšlienkach, položil som otáznu škatuľku večer k posteli na stolík.

Poberám sa spať. „Ach, Filipína,“ jedno vzdychnutie, a to bolo ostatné moje slovíčko.

Hm! — sníva sa mi, ako práve, na kolená hodený, svojej filipínskej kráse škatuľku s kôstkami obetujem. Ona so sklopenými očami a s láskavým úsmevom otvorí škatuľku, vyberie kôstky čiže náušnice a vopchá ich na moje veľké prekvapenie medzi perlové zúbky, a začne chrumkať a chrumkať.

Ale do čerta; vykríknem — a prebudím sa — a, bodaj ma stislo, skutočne čosi chrumká, a to na stolíku pri mne. Ale či ešte spím? Chytím sa za nos a rúče potrasiem, ale tak je, voľačo škrabká.

Siahnem po zápalke. Zápalka praskne, blysne, a vtom fuk — čosi do mojej čižmy čupne. Ó, ó, ó — co to będže! Jaj, tristo hrmen a medených vozov! Zo škatuľky jeden roh odhryznutý, a náušnice fuč!

Keď sa mi kus zlosť utíšila, zodvihnúc čižmu, presvedčil som sa, že je myš tamdnu. Čo, reku, s tebou beštiou teraz robiť? Či čižmu obuť a kaperlu tancovať a či s hubcom Filipínkinej krásnej škatuľky atramentárom o stenu čľapnúť? A čo… — ale nie, nechám si to na ráno, keď toho nehanebného zbojníka a pokušiteľa Filipínkinej škatuľky štvrtiť budem. Odložiac teda exekúciu na ráno, pohnem rozumom, zaviažem bôtovú sáru motúzom a „o mein lieber Augustín“^[207], čo chytím nepustím, spím v sladkej nádeji pomsty ďalej.

Slnce mi pichne do oka. Skočím na rovné nohy po delikventa. „Ach, tu si, vtáčik? No, však ti ja vyškrabkám! Hej, galgan,“ a pritom pomaly a pozorne ako kocúr s diabolským úsmevom na tvári otváram sáru… Ale kýho? — Tam v hlbinách bôty blysne mi veselo slnko. Oškerím sa, no nemáš to ináč… Tam naspodku vyhryzená diera, a myš u čerta. A to jediný a jedinký pár čižiem na celom mojom bydle. Stojím, stojím, neveriac očiam a hľadím zmeravený asi polhodiny do deravej čižmy.