Zlatý fond > Diela > Žarty a rozmary


E-mail (povinné):

Stiahnite si Žarty a rozmary ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský:
Žarty a rozmary

Dielo digitalizoval(i) Tomáš Ulej, Michal Garaj, Tomáš Sysel, Jozef Ozimy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 184 čitateľov

Rechtor vo volebných rozpakoch

Nie, nebudem nijakovsky voliť. Ba radšej budem zubami zhrdzavené klince ťahať (odpľuje a preloží nohy nakríž). Keby som mal taký reber, ako mávajú pastorovia vo viniciach, ale vysoký, vyškriabal by som sa naň a hľadel by z tej výšky ako vták knofta na tú našu milú vlasť v čas vyslaneckých volieb. Mi hercle[225], to by bol za obraz!

Celá naša vlasť ležala by pod konštitucionálnou potopou, zaplavená vínom, pivom a pálenčiskom. V potope zanorených videl by som voličov až po hrtan, s malými ostrovmi statočných a triezvych. Brr! — toľko je isté, že pod a pred voľbami sa toľko popije, že by to raichavský i počúvalský tajch nestrpel a šesťkamenný mlyn pri Dolnej bráne v Banskej Bystrici by za týždeň mohol na tej tekutej zákonodarnej podstate hrkotať.

No, a to je podstať nášho zákonodarstva, servus… Nie div, že sa klátia i zákony.

Najprv ťa pripravia o rozum, a potom choď voliť, veru pekne. Ale ak chceš voliť podľa svojej vôle, presvedčenia a rozumu, nuž si rebelant, prenasledujú ťa alebo posadia do chládku a aby ti cúg nezaškodil, zatvoria opatrne dvere za tebou. Myslím, keď to tak všetko napreduje a dozrieva, že budúcne voličom animalibus rugientibus[226] namiešajú do pálenky hašiš a ópium, alebo ľuľok a muchotrávku nažmýkajú. Fuj, ako ma striaslo, akoby bol močku prehltol.

Nemci si spievali a vyspievali „Die Wacht am Reine“[227], teraz začnú Maďari pískať „Die Wacht an der Donau“[228] oproti východným barbarským národom, dicit cacabus ollae[229]. Noženo, claudite portas ne urbs exeat[230]. Ak tí barbari prídu si po kultúrne muštry k nám tak napríklad v čas volieb, kde je in vino veritas[231], a uvidia tie nesčíselné, neprestajné a pyramidálne habémusy[232], ten volebný rev, tie roztlčené hlavy, vybité okná, zlorečenia a všetky tieto a mnohé iné kultúrne príznaky, a tak ad oculos[233] predstavené mať budú a tento obraz obrovského konštitucionálneho pokroku fotografovaný tým svojím barbarom domov donesú — tí si cele prirodzene a nasledovne brady šklbať budú, že to u nich tak byť nemôže. No kdežeby nie, je to príklad celkom nasledovaniahodný. — Ach ta, dajte mi pokoj s takou špatnou komédiou, ja nevolím, punktum dixi[234], und wers nit glaubt den wichs i'[235].

Takto hundral rechtor Motýľ, ktorý súc veľkým priateľom krásnej prírody, menúval svoju polovicu — podľa váhy telesnej tri štvrtinku — nie Linkou, ale entomologickým[236] názvom „Lienka“.

Kým ten dlhý monológ viedol, kúril, kúril bez kúru, oheň mu dávno vyhasol, len mu vo fajke vŕzgalo. A keď nadarmo jeden balík zápaliek vybabral — vyskočil a pobral sa preč.

Vylepil si široký, machom obrastený slamený klobúk na šedivú ostrihanú hlavu, prehodil bylinársku pušku cez plece, pochytil čerienčok na lapanie motýľov do ruky, strčil škatuľku na chrobáky pod jednu, dáždnik pod druhú pazuchu, odporúčal sa svojej Lienke a vystúpil pred vráta.

Náš rechtor Motýľ bol výslovný priateľ prírody, a pravdy. Neprávosť nenávidel, či by sa ona deákovskou a či tančičovskou nazývala. Súc priateľom prírody, miloval vrúcne i svoj národ. Sompernádom[237], ako on pomenúval politické hlúposti — na ktorých lipnú ľudia s takou húževnatosťou — sa vyhýbal.

Nuž ale to tak často býva, že to, čo hľadáme, pred nami uteká, a čomu sa vyhýbame, to sa nám práve nastrkuje. Uvidíme, či je nie tak.

Naložený rozličným tým riadom vystúpil pred vráta a práve zočil, ako náprotivný sused, debnár Páranec, svojmu politickému sokovi pekárovi Droždiakovi zrebnatým kalerábom okno vyrazil. Pred ním samým čuchrili si frizúry dve osoby, ktoré sme zvykli nazývať i bielym pokolením, a to pravičiačka pravou, ľavičiačka ale ľavou rukou, pozdvihnúc svoj slávičí hlas až do nebies. Tam dolu na rohu pri hudbe a hulákaní objímalo drahú zem pred obecnou krčmou dakoľko konštitucionalizmom preniknutých a premoknutých voličov v sprievode Dávida a Leokádie. Slovom, celá príroda, celé povetrie dýchalo voľbami.

Motýľ mal dosť a obrátil svoj let inam. Preletel záhradou do poľa a stade bežal poľnou cestou proti lesu ako mladý kopov, keď ho katáčom vyrežú. Tu v závoze čert, ani nie dobré, dotrepe Mimulusa, vyslúženého pisára, hrozného to loptoša, ale zato znamenitého korteša; piť znal ako dúha, bezočivý bol ako konská mucha, jeho otec sa pôvodne volal Mamlas, syn sa spravil Mimulusom, bol vám to kvietok, s nosom ako cactus speciosus.

No tento fogmeg[238] chytí Motýľa za ruku a nadŕľa sťa mlynské vrece; a len bozkávať. Chudák Motýľ nie súc priateľom tejto sorty priateľských dôkazov, bráni si tvár čerienčokom, zahaľujúc ju ním, ako robia včelári, aby im roj na nos nesadol. Namáha sa Mimulus všetkou kortešskou výrečnosťou, kvetnatými slovami chudáka Motýľa na pravú stranu nakloniť. On sa vzpiera, krúti hlavou. Ale trpký kalich ešte nebol naplnený. Pripáli z druhej strany Paštrnák, sused Motýľov, horlivý ľavičiak, chytí Motýľa za druhú, to jest ľavú ruku, a ťahá na svoju stranu.

Rechtorova situácia horšila sa každým okamihom tým väčšmi, čím viac sokovia do ohňa prichodili. Motýľ už bol vytiahnutý ako struna. Ten ho myká, ten ho myká, každý k sebe. Boli by neboráka ako teľacinu rozpolili a jeho Lienku vdovicou urobili, ale na jeho šťastie popustili rukávy, on v zúfalstve trhne, a rukávy ostanú atentátom v rukách, vylúštené od samého pleca. Pravý pravej, ľavý opozičnej stránke. Kým sa prevalení korteši z prachu pozbierali, letel náš Motýľ bez rukávov ako žaludný horník, čiže filko, do lesa.

Tam si v milej, tichej, velebnej prírode vydýchol a dal sa do zbierania bylín, bodliakov, volovho chvosta a všakového hmyzu. Na ten prežitý strach sa mu dobre vodilo, škatuľa bola dosť skoro plná a radostne sa usmievala táto dobrá chlapina svojmu nálezu. Pri návrate nazbieral pekných červených truskavcov, strčiac kytku za klobúk, ba ešte i jeden pekný motýľ s červenými krídlami musel ihlou pripätý miesto kokardy hore na klobúk.

Takto vystrojený poberal sa Motýľ bez rukávov na úklon slnca domov.

Nič mu nehatilo návrat. Práve chcel naraziť chodníček z cesty poza humná, vtom tu hrnie sa cestou hulákajúca banda výskajúcich voličov so zástavou, hudbou, fokošmi a tým podobnými paragrafmi, akoby zo zeme boli vyrástli. Možno ich zamyslený prírodoskúmateľ skorej nezbadal, teraz keď ho už mali na vidine, chcel chytro prepchnúť. Zavše napred, zavše nazad, nerozhodnutý, kam sa podieť, ubudlo času a vzbudil väčšiu pozornosť rozjarených buntošov.

A už bol v brinde. Šereg[239] ho obľahol ako vrabce šíp. Pod slamenákom sa mu perlilo. Ešte raz chcel zutekať, vyložil nohu do výšky ako vytiahnuté mýtne brvno, ale už bol ohradený. V očiach sa mu menilo, pre krik a hrúzu nevidel nič, bol už v asfyxii[240], len hlas nešťastného Mimulusa ho prebral. A vskutku tento červený tiger — ak ho nieto v prírode, tento bol taký — teda tiger červený stál pred ním, držiac v ruke na žŕdke vydrapený Motýľov rukáv ako dáky herold.

„Eh!“ zavolá ukrutník, „chcel si piznúť? Plané svedomie ťa hnalo ako Kaina, čo vari svojho kmotra do vody strčil. He! Teraz sa priznaj, von s farbou, či si za Voloviča, či za Bujanoviča?“

„Pusťte ma, pusťte ma, nebláznite sa! Ja nehlasujem za nikoho.“

„Že nie, a prečo nie?“

„Preto, preto — no lebo som zachrípnutý.“

„Oj, počkajte, pán rechtor, my vám vyramujeme gágor, budete i kričať, nielen hlasovať,“ ohlási sa jeden zamazaný uhliar so širokou ovisnutou gambou.

„Teda nehlasujete?“ pokračuje ďalej o valašku opretý Mimulus, „nuž a to červené pero, tá červená kokarda na tom slamenom dášku, či je to špik?“ a fuk, už mal Motýľ jednu svojím vlastným rukávom na väzoch vylepenú.

Ako vyhodený krpec s heslom „mor ho!“, tak i toto bol signál nápadu a chudákovi rechtorovi bubnovali po chrbte ako cepami po holohumnici.

Perún sám i so Svätovítom zná, ako dlho by tento vlastenecký nápad bol trval, ale vtom — kde sa vzal, tu sa vzal — vstúpil medzi svoje stádo pán Stiller, záslužný slúžny, ktorý ako kedysi Dávid zo sviniara kráľom alebo Dávidom — stal sa slúžnym. Zástup kus utíchol.

Ohnivým zrakom pozrie muž a obhajca práva na oprášeného Motýľa. Potom zahrmí naň: „Kto si ty?“

Motýľ na to: „Sire, priusquam complexum accipiam sciam, ad hostem ne num ad judlium venerim.“[241]

„Nefrfoc mi po nemecky, kto si a čo si?“ Drží ceruzku v hrsti a píše do knižtičky.

„Bos, fortis et hostis.“[242]

„Darmo sa modlíte, pán rechtor, veru vám ani modlenie nepomôže,“ zavolá hrbatý hrebenár.

„Vy ste rebelant a zradca krajiny,“ hrmí zase pán zaslúžený slúžny.

„Rebelant,“ volá celý zástup, tešiac sa už budúcej vešačke.

„Čo to máš, rebelant, v tej puške, aké proklamácie?“

„Teľací pysk, dríšteľ, volov chvost a bodliak, pán slúžny.“

Slúžny na tieto slová päť ráz obledol a štyri razy sa začervenal. Nevýslovná zlosť mu hrdlom behala.

„Pandúri, driapte mu opozičné rebelantské kokardy dolu a marš s ním do temnice! Naučím ťa móres. Ešte mne, vrchnosti, orgánu bezpečnosti, opováži sa pred toľkým národom, tu pod holým nebom do očú bryzgnúť, že je teľací pysk, volov chvost a podliak pán slúžny! Počkaj, však ty to odsedíš.“

Pandúri mu strhali jahody a červeného motýľa, krvavé to corpora delicti, a navzdor všetkému bráneniu sa, protestovaniu, strčili ho do akejsi kacery. Zberba s jasotom ho vyprevádzala až pred dvere väzenia.

Lienka sa mala pominúť, smolila sa, ani sa už nesvietila. Motýľ stratil farbu, krídla mu už i tak boli korteši vyšklbali. Na jeho šťastie sa voľba o tri dni skončila vyvolením pravičiaka. Otvorili sa vráta a on zaletel k svojej svätojánskej Lienke.



[225] (lat.) Na moj veru (dosl. na Herkula)

[226] (lat.) Revúcim zvieratám

[227] (nem.) Stráž na Rýne. Názov nemeckej nacionalistickej piesne

[228] (nem.) Stráž na Dunaji

[229] (lat.) Hovorí hrncu s výkalmi

[230] (lat.) Zavrite brány, aby mesto nebolo zničené

[231] (lat.) Vo víne je pravda. (Víno rozväzuje jazyky.)

[232] (z lat.) Obrovské ožranstvá

[233] (lat.) Navidomoči

[234] (lat.) Dosť, povedal som

[235] (nem.) A kto tomu neverí, toho vymastím

[236] (gréc.) Chrobáčkárskym. (Entomológia je náuka o chrobákoch.)

[237] (zrejme z nem. das Schumperlied) Vulgárna ľudová pieseň

[238] (z maď.) Lapaj

[239] (maď.) Tlupa

[240] (gréc.) Bezvedomí

[241] (Sire = angl. pane; lat.) Pane! Prv ako prijmem objatie, nech viem, či prichádzam k nepriateľovi, alebo k riadnemu sudcovi

[242] (lat.) Vôl, mocný a nepriateľský





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.