ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dobrý priateľ príde ku mne a volá ma do Hanovej, že tam idú zápoľu do povetria vyhodiť sedem centami prachu.

Ja ochotne pristanem.

Zima je hrozná, sanica kapitálna. A keď už o zime hovorím, pripomenúť musím chvály najhodnejší vynález Slovákov, následkom ktorého zasluhuje slovenský národ, keď už nie pre inšie, aby v koncerte priemyselných národov slušné miesto zaujímal. Pod tým vynálezom rozumiem kapce. Natiahnem teda vysoké kapce na seba a či vari vtiahnem seba do nich, zaviažem si ich sáry okolo krku, stiahnem zimnú baraniu čiapku cez uši až po členky na seba a sadnem s priateľom do sánok. Sánky vŕzgajú po snehu ako hýľ v klietke a v krátkom čase ocitli sme sa v Hanovej.

Hanová je žltý punkt sveta, ktorý však márne hľadať budeš na glóbuse. Je to pustá dolinka niže Kremnice oproti Žltej vode, kde ten červený tabak fabrikujú. Meno jej pochodí od Hana, pána Šášovského hradu (Sachsenstein), ktorý ju pred päťsto rokmi s lúkami a roľami daroval kremnickému špitálu. A to dobre urobil; bola to aká—taká odmena za hriechy, pred i zatým páchané pánmi Šášovského hradu na kremnických banských závodníkoch, vulgo gverkoch.

No ale dosť toho historického. Strmými, skalnatými brehmi tej dolinky tiahne teraz železničná čiara. Hlboko v dolinke stojí tritisíczlatový barak a sem—tam vystavané všakové manipulačné búdy. Vysoko nad barakom z jednej strany neprebitý ešte tunel, z druhej strany hlboký skalnatý zárez.

Vystrojeným živou zvedavosťou a zdravým žalúdkom, treba nám bolo tesne sa obživiť; vníduc teda do priestranného baraku, položili sme základ dosť pitným pivom. Zatým nasledovala s chválospevom nám ponúknutá svinská pečienka, ktorú však naše skúmavé oko a žalúdok pri započatom pitvaní za hovädziu sviňacinu uznalo. A to bol prvý mam, ktorý sme pre získanie potrebnej teploty dosť dobrým vínom zaliali. Tá hovädzia sviňacina, popravde svinská hovädzina, mala ešte i tú planú obyčaj, že sme ju pre jej nepremožiteľnú tvrdošijnosť jednou nohou pritisnúť, a tak, vďakabohu, silnými zubami — aby so žalúdkovým pepsínom do potýkania prísť mohla — trhať, šklbať a mykať museli. Môžte mi veriť, ešte po týždni vyberal som šparcháčom zo zubov viazaničky žilovatého mäsa.

Nuž a tak per aspera ad prospera^[217].

Pred pár dňami podpálili na tom istom mieste podkop päťcentovým prachom. A pretože jedna z ďaleko rozmetaných skál prebila i krov baraku, vykúrili po obede z baraku všetko, čo živé bolo. Asi štyristo hláv počítajúce obecenstvo ťahalo pre bezpeku hore na náprotivnú stranu. V košoch a plachtách vynášali z baraku: poháre, krčahy, obrazy, ženy, deti a týmto podobný krehký riad. Vyzeralo to ako vysťahovanie sa Magdeburcov pred drancovaním mesta.

Asi šiesti postavili sme sa na vykázané bezpečné a pre voľný výhľad veľmi pohodlné miesto.

Pod nami barak, oproti nám na druhej strane v diaľke asi sto siah corpus delicti, to jest smutná zápoľa, ktorú mali roztrepať. Ba tak sa mi zdalo, akoby sa od strachu bledá bola triasla. Ale ľahko veru, že tieto vidiny boli objektívne. Do zápole vydlabaná a sedem centmi pušného prachu naplnená diera bola zamúraná a z nej bežala vo dve strany cez sklepený kanál pretiahnutá lunta. Tento špásik stál päťsto zlatých, mal však podujímateľovi do dvetisíc zlatých osohu vynahradiť.

A tak stojíme stále, pevne ako múry hradné, na stráži, vystavení nešerednému, kde—aký kabátový švík prenikajúcemu severnému vetru. Strmo poletujúce snehové hrče s hviezdami a radmi topia sa na našich zmraštených demokratických nosoch.

Ale vďačne, veľmi vďačne znášame všetky nehody, lebo skutočne náhodou zišlo sa na tento čas a na tomto mieste viac veľmi pamätných momentov. Jedna hodina minula. A tu — v najkratšom dni roka nastal nový mesiac; ďalej nastalo v tomto storočí už posledné zatmenie slnca a k tomu vypálenie sedem centov pušného prachu! No istotne to pamätné výjavy. Čuvy sme mali rozdráždené. Sám podujímateľ, Würtemberčan Schubert, po vystavení stráže po ceste a chodníkoch kráča k lunte. Nastalo hrobové ticho, počuť len fičanie vetra a trikrát opakovaný výkrik: „Feuer!“ Srdce nám nedočkavo tĺklo, ešte dvanásť minút a — zaduní zem, vysoký červený stĺp vyšľahne do nebeského blankytu, spraští a ako kostol veľká dutina zdvihne sa do výšky a kamenný dážď rozličnej veľkosti prší rachotom do hlbokej doliny — hú!

Áno — všetko by to bolo krásne hrozitánske — ale:

1. najkratší deň v roku zdal sa nám dlhým ako črevo, bola nám zima, špatná zima, a tak nám všetko bolo dlhé;

2. nový mesiac sme nevideli;

3. zatmenie slnca sme tiež nevideli, lebo bolo celé nebo hmlou zatemnené;

4. lunta, trikrát podpálená — zlyhala.

Nepriali nám nebesá, nepriala zem. A tak vrátili sme sa s dlhým, ale zamrznutým nosom domov.