ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Motto: Nemo saltat sobrius

Akže je, páni moji, tu uvedené porekadlo, že „Nikto netancuje triezvy“ — ako to uvedené latinské porekadlo znamená — pravdivé, tak veľká polovica sveta, zvlášť vo fašiangu, musela by byť opitá. V nekresťanskom svete i pri nábožných a iných slávnostiach mladí i starí drobčia. Hľaďme len na smiešnych Mevlevidervišov, pohanských Indov, čínskych obradníkov, ako sa tmolia a prekrúcajú na chválu boha. O našich slovanských predkoch tiež sa píše voľačo podobného, že každý hučal bohom slávu, hostil sa a na Jovana oheň preskakoval. Už ani spomenúť nechcem Dávida, ktorý pred stánkom úmluvy, ja síce neviem, či ceprlu, či odzeme, ale rezko krepčil, až mu to kráľovská Mikol — iste historická dáma — za zle mala; ale zato mu tým ochotnejšie židovský národ aplaudoval. Ešte by sme mnoho takýchto príkladov uviesť mohli; isté je, že tanec je ďalej rozšírený ako sám pochop náboženstva.

Pravda, pánovia, i dnes ešte i nolens i volens ^[136] tancujeme všetci, akú nám práve hrajú. A najmä my Slováci okrem spevu prejavujeme veľkú schopnosť k tancu, a ako ľahko privykli sme na valcer, tak privykáme na čardáš, ktorý i tak pôvodu slovenského, len názov maďarský prejal. Už aj celý život je len šanšírovanie a strkanie od kolísky po samý kraj hrobu. Ale z tohoto vyviesť chcel som len to, že tanec má čosi významného, starobylého, a tak že mu spolu so mnou venovať môžete maličkú pozornosť.

Pre pozorovateľa poskytuje bál mnohé psychologické štúdium. Bál je ten despota, čo vrecká otcov, majúcich dospelé dcéry, drží v stave obliehania. Bál je trhovisko otrokýň, kde sa krasotinky, keď nie pre—, aspoň vy—dať majú. Tu sa tovar, vyprášený, vyfintený, v najprívetivejšom svetle obecenstvu vystavuje. Tovar miešaný ako všade, dobrý, planý, skaze veľmi podrobený, keď sa odležal, plesnie a zhorkne ako bryndza. Beda ti, otče, ak tieto bazáry cez päť—šesť rokov s istým tovarom navštevuješ, trhové darmo platíš a tovar naspäť vozíš! Nie je to tovar ako husle, víno, cigary, ktoré čím dlhšie odležia, tým väčšej ceny nabývajú — oj nie, tvoj tovar lacnie in quadrato^[137].

Poď, ctený čitateľ, so mnou na chór ku kučeravému Šándorovi, čo ako skamenelý husle pod bradou pritisnuté drží, spí, a predsa ani jeden ťah nezmýli; poď a pozeraj stade na ten trh. Povrchne to tak vyzerá, táto bielym i nebielym pohlavím naplnená dvorana, ako prekrojený obrovský matejko^[138]. Ženské značia slaninku, mužskí tú druhú plneninu.

Nastala prestávka v tanci, odspodku zaznieva hore k nám chichot, huk podobný tomu, aký zo seba vydávajú muchy, keď sa na prvom jarnom slnci v oblokoch hemžia. Tamto niekoľko tých lesklých mušiek otočilo čiernu mužskú postavu; to sa tak vyníma ako chrúst medzi jarnými kvetinami.

Jedni otcovia starostlivo hľadia po kútoch, kým druhí tanečníkom, ktorí ich dcéram službu preukázali, odmeňujú zásluhy čajom a punčom. Matky tešia sa podľa okolností, to smútia, to zase čakajú, či „príde hlúpy, čo ju kúpi“. Staré panie, bezstarostné pozorovateľky, to jest čo nemajú dcéry na vydaj, kritizujú a vyberajú „furmy“. Kde—tu medzi ne zamieša sa žiarlivá mamička.

Dcérky žmurkajú, klipkajú, vzdychajú, vyškierajú zúbky, spúšťajú alebo vystrkujú hlavičky a noštek, tiež podľa okolnosti, akej ceny tovar a či veľa kupcov sa má okolo nich.

Šuhajci — hrdí, kráčajú ako pávy. Jedni jastria orlím zrakom po nevinných jahniatkach. Takých vidíš aj pod žiarou sviec vprostred dvorany, stojacich s rukami nakríž založenými, čo s filozofickým stoizmom zavrhujú tieto svetské pletichy. Že tak vskutku myslia, neznať, ale aspoň chcú, aby svet to o nich veril. A títo opovrženci by obyčajne najradšej hrali dáku pozornosť vzbudzujúcu úlohu. — Sú zase takí, čo by sa radi do prúdu pustili, ale sú ostýchaví; veď ich prax naučí. — Na verejných zábavách udomácnení gavalieri nenútene, s istou panskosťou púšťajú sa na krídla, pred radom pestro odených víl myrhou kadia a krásnymi, vtipnými slovami blažia vyvolenú dušičku. A tu, aby sa k nej neslušne obrátiť nemusel, s jej chladidlom v ruke a šálom na ramene račkuje s nevýslovnou gráciou a šikovnosťou, tak asi, ako keď strkajú voz ojom do pajty. Tento kúsok poukazuje na veľký vtip a sebavedomie; to sú takrečení králi bálu.

Najzbehlejší gymnasti v tomto odbore bývajú svižní kupeckí pomocníci. Tamto tiež ráčkuje taký, prírodou zázračnými nožiskami obdarený šuhaj. Horizontálna čiastka tela s kolmou, to jest podošvy s nohami sú opravdivé latinské veľké L, a tento hák tiež kráča kopišľakom. Rad pred ním idúcich dievčat neprestáva sa chichotať na jeho blbotajúcich vtipoch. No však mu blbotalo…! Sklepník beží, nesúc tácňu so sladoľadom. L sa naň potkne, zletí na zem a sadne si na to, na čom obyčajne sedávame. V letku lapal sa — nie síce britvy, ale — tácne. Mohutnou päsťou rezol medzi šálky, a tutti—frutti chladil mu rozpálenú hlavu. Červený prúd valil sa mu čelom — a L, od hanby a sladoľadu zamrznutý, bežal k cukrárovi. Čo lepšie striasol mu do putne, zvyšok zlízali mu chlapci. — Slečinky povedali, že to človek veľmi „vicik“^[139].

Medzitým koniec prestávky. Štvorylka hrmí, farbistá plnenina dvorany sa delí, akoby ich chemik Liebig cez retortu prepúšťal, a krútia, vrtia sa ako infususorie^[140] v kvapke vody, obzerané cez mikroskop.

No ale, dosť toho; i viac sme už povedali o bále, ako som sprvu za potrebné držal. A tak musím ráčkovať, kým sa zase nezabudnem, keď to už raz taká planá moja obyčaj — to zagáganie sa.

Kým som bol malým študentom, gymnazistom, tak do môjho pätnásteho roku, boli mi bály len z ulice známe; lebo študentovi na bál ísť bolo podľa vtedajších školských zákonov prísne zakázané, a ten, čo zákon prestúpil, stal sa účastným zločinu nie menšieho, akoby bol dedinu podpálil. Museli sme med lízať len cez sklo.

Dvorana stoličného domu v Banskej Bystrici je skvele osvetlená, tiene tancujúcich prebehujú osvietenými oblokmi sťaby mátohy; hudba zaznieva na ulicu a preberá poslucháčom žilky — a my chlapci stojíme na mraze s otvorenými ústami a hľadíme, hľadíme hore do okien ako kaňa na dážď a vyprávame si báječné veci o bále, o akých len v starých povestiach slýchať, o skvoste a nádhere zakliatych zámkov. Aby sme sa k veci nám nedovolenej, ale tým a otobôž zaujímavej čím lepšie priblížiť mohli, vydriapali sme sa na susedné drevené lampové stĺpy, tam sme si sadli a „Früchte, die verboten sind, die schmecken gar so gut, so gut“^[141] vytiahli sme z vačkov fajočky a fajčili sme — orechové listy. Tak som najsamprv požíval bálové rozkoše.

Dva—tri roky zatým vlúdil som sa raz vo V. na strelnici na bál; bol to bál, aký v Brezne „bursou“ zvykli pomenovať. Hja, ale pre mňa to bolo voľačo velikánske. Panstvo, zrkadlá, kvety, záclony — triasol som sa na celom tele ako osika vidom všetkých týchto krás. Prítomnosť niekoľkých známych dodala mi trochu smelosti: Janči, mládenec od susedov a môjho telesného ševca tovariš, ktorý mi ináč bôty plátaval, s cifrovaným šálom na krku, v hodvábnom náprsníku, s ťažkou, hamovke podobnou hodinkovou reťazou. — Dvorana podlhovastá. Pritiahnem sa ostýchavo k dverám a sedím tam ako prilepený o stenu, pilno obzerajúc otáčajúce sa pohyblivé obrazy. — Dlho ma nenechali v tom tichom odpočinku pozorovania. Temer každá tanečnica v najprchkejšom lete vletela mi do lona. Ja som tam doprosta určený bol zastupovať unovaným tanečniciam pohovku. To som už sám tušil, že za dlhú chvíľu toto stanovisko bez zapálenia brušnej kože neudržím, a tu sa mi zavalí do lona štvoruhlastá kuchárka sťa lavína, šudiaca sa dolu z chlmu Ďumbiera. Zastal mi dych, bol som zaživa pochovaný, girlandy rozčuchrených šiat preleteli mi cez hlavu a zmizol som zo sveta. Áno, bola by ma opacha na pagáč roztlačila, ale ju predsa omínal kupak z fajky, ktorú som držal v ruke, a roztočená cestová lavína ma opustila. Vrátil sa mi dych, vrátilo sa povedomie a moja najprvšia starosť bola dostať sa zase von na slobodu, čo sa mi, vďakabohu, s nepolámanými kosťami predsa pošťastilo.

A zase dva roky po tejto udalosti. Bol som poslucháčom filozofie vo Vacove. Filozof, hm, koľký význam toto slovíčko v sebe ukrýva — celý celučičký svet! Nemáš toho stavu, tej ústavy, ktorú by si mohol prirovnať k voľnému, neviazanému postaveniu študenta — filozofa. Tento genus^[142] študentstva v terajšom učebnom aparáte, pravda, už celkom vymrel a patrí medzi zašlé bytnosti prírodopisu, tak ako napríklad mamuty alebo belemnity. Úplnú slobodu a blaženosť filozofa opísať nemožno. Probujeme podať aspoň slabý náčrt.

Gymnazistu—bedára, pod brezou vyrasteného psotára, viažu a tlačia tie najprísnejšie zákony sveta, ktoré čo najmožnejšie zaobísť je najväčšou usilovnosťou študenta. Gymnazista je profesorovi „ty“ a to slovíčko „ty“, trebárs je aké krátke, s opovržením a mrdnutím profesorských úst vyslovené, zráňa malého žiaka. Filozof naproti tomu je, to jest bol, „Dominatio vestra“^[143], pričom profesor, vytiahnuc obočie až na temeno, tenže názov i v tomto najkratšom rozhovore aspoň desať ráz opakuje.

Pre gymnazistu bály navštevovať je — hrozný, do divadla chodiť — ukrutný, s panenskými vrstovnicami si pobesedovať však — kriminálny hriech. Cukrára, kaviareň navštíviť — strašné; kúpať sa v rieke (okrem, ak ho nikto nevidí) — žalára hodné previnenie. Kúriť? — No, veď by tomu zakúril pán direktor! — Palicu nosiť? — No, veď by tomu kurátor prilepil palicu!

Prírodpisné skúmky bývali prednášané práve hravým, ako i praktickým spôsobom. Z botaniky sa napríklad často experimentovala breza a lieska a učili sme sa, že breza už neznám či podľa Linného systému, ale pravdepodobne podľa Decandollovho, teda systému prirodzeného — že breza patrí od klasy I. po III. a lieska od IV. po VI. klasu. Zo zoológie prednášali ad captum, že somár nie je animal quadrupes, ale bipes^[144], teda patrí ta, kam kohút — ale gymnazista, čo sa klasy týka, do všetkých šiestich klás. Somár podľa toho naučenia musí práve tak vyzerať ako on sám, totižto študent, a to preto, že pán profesor, summa auctoritas, to slovíčko „ty“ zakaždým, keď mu niečo vyčíta, spojuje so slovom „somár“, čo spolu zložené dáva „ty somár“. No a to už musí byť pravda, keď to povie taká autorita ako pán profesor, ktorý medzi nami predsa bol najväčší.

Nože, už teraz pozrime, či z gymnázia vyšlá „Dominatio vestra“ — ten, čo pred dvoma mesiacmi každodenne medzi známe trpezlivé štvornohé zvieratká vradený býval — čo ten ako filozof, akú osobnosť predstavuje, ako si on vedie.

Klobúk nestojí mu na hlave, ale radšej na pravom uchu, akoby na klinci visí; na ňom vypína sa hrdo pávie pero; šatka z hrdla voľne vo vetre vlaje, často krikľavo červenej farby. Driek tela vprataný je v špencli^[145] rozličnej farby a rozličného strihu. Táto šata obyčajne ostáva ďaleko za mladým, v raste postaveným šuhajom. V zime, keď to mrazy požadujú, objíma pod špenclom vzácne tielce filozofovo takzvaný prusliak alebo náprsník, vyšperkovaný červeným súknom a nesčíselnými drobnými, hrachu podobnými gombíkmi. V letný čas náprsník ako zbytočný odev odkladá sa do lady alebo do — záložnice. Nohavice v susedstve čižiem sú podbité remeňom, a na tom mieste, ktorým sa najviac po školských laviciach šúcha, vysadená je remenná palacinka. Čižmy s ostrohami, taraje ako staré — blahej pamäti — dvojgrošníky.

Okrem týchto potrebných atribútov ozdobovali nášho filozofa ešte aj iné, nie menej charakteristické šperky: fajka — alebo na veľmi krátkom, alebo na veľmi dlhom pipasári. V prvom prípade stojí nos fajkára v ustavičnej zvárke, v druhom však bez pomoci iného by pripálenie fajky vyvedené byť nemohlo. V súzvuku s tým turibulom stojí bezprostredne dohánový vačok. Sám vačok sedí vo vačku. „Sedí pani v komore, vlasy sú jej na dvore.“ I na dohánvačok pristane táto hádanka, lebo jeho ozdoby — medúzine vlasy, ako pri polype — visia von na slobodnom. Na týchto cafrangoch holengajú sa s nemalou koketériou pre fajkára dôležité veci: ocieľka, kremeň a šparcháč.

Takto teda vyzeral filozof — „Dominatio vestra“. Nuž ale ako filozof ani ináč vyzerať nemohol. A verte, že si mnohí z nás Hegla, Kanta, Spinozu a iných tomu podobne predstavovali. Quod erat demonstrandum.^[146]

Takémuto filozofickému prototypu nechýbalo nič, len vtáčie mlieko; pretože hmotou a svetskými vecami opovrhovať je hlavná filozofická cnosť, opovrhnutie mamony, čiže takrečených peňazí, nasledovalo z toho samo sebou. Keďže sa však takýto filozof len vtedy postí, keď musí, len vtedy sa odrieka sveta a jeho rozkoší, keď už ináč byť nemôže — po gymnaziálnych pôstoch a odriekaniach zdalo sa mi byť slušnou túžbou zažiť doteraz zakázané zábavy. Tomuto môjmu chválitebnému predsavzatiu len dve malé prekážky stáli v ceste. Z jednej strany ten prekliaty opovrhnutý mamon — lebo filozofia tak ďaleko ešte nepokročila a ľudí neprenikla, žeby i tí peniazmi opovrhovali, čo pristrájajú bály — z druhej strany však úplná neznámosť tanca. Moja panensko—mládenecká noha do tých čias nikdy netancovala, vyjmúc vtedy, keď mi mamuška zahrala a tatuško paličkou takt dával; tí dvaja muzikanti doniesli ma okamžite do galopády.

Ostatné fašiangy predo dvermi, peňazí niet a tancovať neznám! Akože teda tie slasti zakúsiť? To vyviesť — vec ťažká, ale tým zaujímavejšia. S peniazmi, a k tomu kto zná tancovať, to vyvedie každý blázon. No, audaces fortuna juvat.^[147] Moji spolužiaci, najviac Slováci, boli rozmanití, na každé kopyto vybití šuhajci. Jedni mali talent v hlave, druhí v rukách, tretí v nohách. Talent brušný bol u všetkých rovnaký, veľký, len sme často nemali dostatočnej látky vyvinovať ho a nasýtiť. No dosť na tom, moji kamaráti, spozorujúc moju túžbu, ale zajedno i bálovú pochybnosť, hotoví boli hneď všetky moje bázne vyvrátiť. A prikročilo sa k činu. V rozličných tancoch zbehlí šuhajci učili ma cez desať dní v prázdnych hodinách valčík, polku a maďar—sólo. Čardáš v ten čas sa ešte nenarodil, len jeho otec, náš prastarý frišký, sa na Slovensku krútil. Pilnoval som o dušu a s celým telom; ešte v predostatný deň mi z oboch čižiem podošvy odfrkli. A lajdáci, moji najprísnejší a najvážnejší majstri ma uisťovali, že tancujem ako anjel, že mi nechytí ani Fanny Elser, a sľubovali mojim nohám veľkú budúcnosť. Líca sa mi zarumenili od radosti, že som taká šikovná potvora. Ach, však radi veríme — keď sme hneď i filozofi — tomu, čo sa nám páči, čo nám pochlebuje!

Druhí ľudia len v tú noc, v ktorej sa bál vydržiava, nespia, ba nájdu sa i takí, čo i tam driemu; ale mňa sen už hen v tú noc pred bálom obišiel pre kopu myšlienok, ktoré mi okolo hlavy obletúvali. Ten deň pred bálom bol mi náramne dlhý, akoby sa všetkých sedem dní jedného týždňa bolo dovedna postískalo. Väčšiu jeho časť vybabral som toaletou. Pravdaže, každá dobrá vec potrebuje čas. Vlasy na troch miestach železom pálené, vlastne a lepšie povedané, hriate, a to hriate vo tri chumáče. Z istej diaľky vynímala sa mi hlava ako klenovský syrec, na temene ozdobený troma liptovskými oštiepkami. Na hrdle červený šál s ohromnými krídlami; s kolmou čiarou tela vyzeral som ako katastrálny kríž. Frak s krátkymi rukávmi, akoby mi ruky z neho utiecť mienili. V pravej gombíkovej dierke kytka, mojou domovou paňou darovaná: muškát, rozmarín, nechtíkový kvet a tuším zelerový list. Biele sťa sneh nohavice po kolená, ktorých snahu ďalšieho uťahovania sa mohli zmierniť jedine dlhé, ale silné štverne (štrupne). Na čižmách hrali ako hodinky brinkajúce ostrohy. Z fraku visel opísaný dohánvačok. Takto vyzeral vtedajší filozof, budúci mudrc vlasti a bálový švihák.

S mojou figúrou úplne spokojní kamaráti pojali ma do hostinca na „Kúriu“ na čižmársky bál. Dvorana, v ktorej sa tancovalo, bola v prvom poschodí a zodpovedala dokonale „kúrii“, lebo bola akurátne už či dohánom, či deravými kachľami vykúrená. Najprv ma tam dolu prosto z pitvora uviedli do krčmy, do kavétly^[148]. Tu mi kázali čakať, kým sa nenavrátia. Sedím, sedím, ako glezg. Bola mi už dlhá chvíľa. Na zapudenie zimy a strachu vypil som pol holby vína. Počujem nad hlavou dupot a huk muziky a po chvíli sa mi zdalo, že poháre okolo skleníc poskakujú, ba videlo sa mi, že i zbojnícky orgazda na stene, Milfait^[149], i hen pošmúrny krčmár šašíruje. Obrazotvornosť a víno všetko okolo mňa pohli do tanca.

Moji majstri vkročia do kavétly: „No, Kazimír, teraz poď.“ Hm, poď! — Ale ako ísť, ostatný halier vydal som na guráž, na polholbu. „Ako vojdem dnu bez peňazí?“ — „Ej, čo peniaze, filozof zaobíde sa i bez peňazí. Poď, to je naša starosť.“ S tým ma vytiahli z kavétly a viedli ako policajti väzňa sebou hore schodmi.

Pripomenúť slušno, že vstupné bolo na ten čas zlatý šajnový — asi našich štyridsať grajciarov r. č. — a za to dostal každý jeden ešte priecnik a holbu vína. Istotneže, vstupné nebolo prehnané — ale keď ani toho nebolo.

Vstúpili sme do dlhej chyže, ako predsiene dvorany, konča nej nachodila sa kasa. Priepustné lístky, takrečené retourbiletky, dávať nebolo — aspoň tam — v obyčaji. A tak sme teda prikvitli ku kase. Každý jeden z nás utierali sme si pot z tvári, akoby sme bohzná ako v tanci boli robotovali, a najmä ja; no tak sme mali vyzerať, akoby sme sa unavení šli von ochladiť. Kasír síce — prebitá chlapina — vytiahol hrdlo ako morka a tvár roztiahol ako štrúdľové cesto, ale kamaráti mu v tom okamihu rypli medzi rebrá, a ja voľky—nevoľky vletel som — akoby z buka padol — doprostred sály a stratil som sa Cerberovmu oku tam pri kase ako kvapka vody v šírom oceáne.

V prvom okamihu som stál ako skamenelý, ale o chvíľku som sa pozbieral. Priveľa toho už bolo, čo som videl. Kto prvý raz bol na bále s gardedámou, zná, ako je to, a ešte keď tak z buka padne ako ja! Pomaly, ostýchavo začnem predmety okolo seba obzerať a skúmať. Všetko dookola je veselé, všetko drobčí, skáče, krúti sa; vzduch razí lojom, potom a — smolou. Ja jediný stojím nepohnutý ako somár medzi ovcami — opustená sirota — ľadový cmok. — Kvap, odpadne mi na nos horúci loj zo sviece; ten ma hodne popálil, ale spolu mi i to dobrodenie preukázal, že ma z mojej zádumčivosti prebudil. — Ak — reku — chcem byť človekom, musím so svetom kráčať, a nielen kráčať, ale i skákať, a keď som sa k tomu už toľkými predprácami pripravoval, musím raz — ľad prelomiac — vstúpiť do činného konania. Pomyslel som si: „Guráž platí, kocka hrá, hore sa, chlape!“ Odhodlane kliesniac si lakťami cestu, predral som sa do prvého, predného radu, aby som si podľa vôle mohol vykutiť tanečnicu.

Dievčence tancovali ozaj o dušu — ako sa to, mimochodom rečeno, neraz už i skutočne prihodilo — tancovali, len sa im tak z kečky kúrilo — na „Kúrii“.

„Tá, čo tancuje, musí byť skúsená tanečnica. S tou tancovať, bolo by sa vystaviť ostrej kritike. Tá však, čo netancuje, tancovať nezná, a tá ani kritizovať, ani sa hnevať nebude, ba — myslím — rada bude, keď ju i menej zbehlý vychytí do tanca.“ Takto hlboko hútajúc, do hrady múdro filozofujúc, pristavím sa oproti jednému v obloku sediacemu, a veruže pevne sediacemu páriku. Bola to matka i dcéra; tamtá malá, mastná, červená, vyznojená, tak sa lialo z nej ako z tufovej jaskyne na Sliači. Dcérka bola chudá ako rebro, vysoká sťa žŕdka, s dlhou zmraštenou tvárou ako koža na prevarenom mlieku, keď už chladnúť začína. Jej kosti obtiahnuté a pokryté boli modrými šatami, v ten čas, chvalabohu, bez krinolíny. Na hlave rozprestierala sa celá záhrada. Neviem, či som dobre videl, bol to šalát a bobkový list. Obe tieto zeleniny ozdobúvajú, ako mi pamätné, i varenú teľaciu hlavu. Dlhý, dlhý čas som túto vyvolenú sviečku z oka nepustil, ale žiaden vysloboditeľ nechodil a nechodil, žiaden sa nepriblížil. Ona, pozorujúc moje, na ňu dupkom upravené okále, začala sa miesiť, akoby bola sedela na červených mravcoch, sklopiac oči k zemi, a zase stydlivo fľochnúc po mne. Počala i zúbky vyškierať — zúbky? Kto dakedy videl horné hrable v Banskej Bystrici, kde breznianske drevo lapajú, má len malý pochop o tých zubákoch.

„Kazimír, toto je tá, žiadna druhá! Hajdide!“ Pri tom pomyslení rozbehnem sa proti nej, ale v tom okamihu zase sa utiahnem. Dosť sa povzbudzujem k činu, ale neosožilo to nič. Dobrú chvíľu som ešte pobehúval ako stolovina, zavše napred, zavše nazad. Tu konečne predsa stisnem zuby a s napnutím síl a s veľkým oželením, akoby som sa mal z dákej zápole do priepasti vrhnúť, rozoženiem sa, oblednem — poklona — „ké—rem!“^[150] — a chcem vo veľkom zmätku ujsť. — Ale pozde, milý drozde, už ti ma mala Putifárka za kepeň. Len čo som hlavou pokývol, ona skočiac z lavice, akoby bola na hadovi sedela — ležala sťa zoťatá jedľa v mojom náručí.

„Čože tu robiť, nešťastný Kazimír?!“ — vzdychnem o zmilovanie. Mal som tmu pred očami ani na prísnej skúške, keď mi profesor predložil otázku, na ktorú som odpovedať nemohol, či čierno, či bielo. Bolo mi clivo. V tom zmätku zmyslov som ani to nepohádal, či tancujú čardáš a či galop. Keď sa kto topí, i britvy sa lapá; a ja v zúfalstve už potom pochytím môjho dlhonohého pavúka a či pavúčicu ľavou rukou za plece, pravou okolo drieku, silne, pevne, aby sa mi nevyšmykla; ona ma zase dlhými chudými prstami objala ako pavúk stratenú, pískajúcu a trepotajúcu sa mušku. Zatisnem oči, aby ma nikto nevidel, skrútim ju, a čihí — letíme okolo.

Ona sa uhýnala, chtiac byť menšou odo mňa; z tej istej príčiny uhýnal som sa i ja. Neviem, kde som, neviem, čo som, necítim len jej dych pri mojom dychu, lomoz štyroch kolien, prásk a hrmot padajúcich stolcov; občul som raz moje nohy na cudzích, raz cudzie na mojich. Tu i tu, ako čoby ma bolo voľačo za frak potrhlo, a na to bohovanie, smiech a chichot. Jedným okom na chvíľku kuknúc, vidím, že kamkoľvek sa blížime, všetko všade hlavy uchyľuje, varuje sa a neveľmi vľúdnymi slovami nás víta. A tak to šlo vše tuhšie a tuhšie, ako parostroj s dvadsaťkonskou silou. Už i hudba prestala a my sa krútime ako kávový mlyn, hotový podvrátiť pochybnosť o perpetuum mobile. Znoj sa lial zo mňa cídlikom, na posmech všetkým bazovým čajom. Raz predsa pustíme pazúry — ja tratím povedomie — otvorím oči… Ó, nečase! Tu vidím moju drahú spoločnicu v šťastí a nešťastí, Euláliu v romantickom položení pod lavicou. Polomŕtva, ešte mi dožičila milý úsmev. Mňa však kamaráti za golier a krídla fraku držali a klobúkmi chladili mi rozpálenú hlavu. Dvaja rozkrvavení tanečníci, jeden s rozbitým nosom, druhý s hrčou na čele, dotierali do mňa.

Zdesený pýtam sa druhov, čože to, čo sa robí. — Vyprávali mi, že som kapitálne tancoval polku, hoci hrali „laššú“^[151], a to s takým ohňom, že potom, keď už hudba umĺkla, nechali nás tancovať sólo. Na nešťastie visela mi z vačku ocieľka s kresivom na cafrangoch! To sa rozhadzovalo v povetrí a v strmom krute trieskalo po hlavách utekajúcich tanečníkov. Preto teda obecenstvo tak utekalo pred nami ako pred búrkou.

Odprosiac a uspokojac poranených, oddal som prekážku, dohánový vačok i s aparátom vypotenej síce, ale natešenej maminke pod láskavú ochranu. A tak, keď už raz bol ľad prelomený, pojal som útlu Euláliu pod rameno, jej šál — hodný to pokrovec — ako švihákovi svedčí, na rameno, štebotal som s ňou a oškvarkové postruhníky, domácu lakotu, z jej pacičiek prijímal a potom, čo prišlo, či valčík či polku s tou najväčšou elegantnosťou tancoval.

To bol teda môj prvý pokus tanca, a s akým strachom, s akou hrúzou som sa pustil do toho! Tým skvelejší bol výsledok. Mnohé matky, mnohé ich dcéry pozbavil som potom starosti predávania petržlenu.