ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Že sa svet krúti okolo slnca, to už múdrejší odo mňa ľudia vedeli, sotva ale vedeli, prečo sa on krúti. — No krúti sa on preto, lebo inšej roboty nemá. Ba čo by i robil, keby sa nekrútil? — Ale čo robí, pýtate sa, slnce, ktoré od tých čias, ako sa mu Jozue zahrozil, prestrašené, ako prikuté na mieste stojí, a ako Galileo Galilei nohou dupol, viac sa ani nehne. Čo robí? Nuž svieti, a preto stojí, aby mohlo svietiť, lebo keby sa motalo, kyvotalo, svietiť by nemohlo, a potom by sa ani mesiačik nemohol po nociach túlať a zaľúbených ako vizikátor do slobodného vyťahovať. Hľa, ako to ide, všetko ruka v ruke, každé sebe vykázanú povinnosť plní.

Tak i slnce svojej povinnosti zadosť činí, trebárs sa jeho dobrodenia vše účastnými nestávame. Hja, je to tak, ako keď sa medzi snáď od prírody dobrotivé srdce panovníkovo a medzi biedny ľud vtierajú dvorskí podlízači a sféru nad našimi hlavami zamútia — tak sa i teraz medzi našu zemeguľu a majestátne slnko vkradli závistlivé hmly a zatieňujú nám obživujúce, obveseľujúce slnečné svetlo. Ach, však je hustá tá hmla, že by v čas núdze i kolesá ňou mastiť mohol.

Žijeme časy, aké nepamätáme. Málo svetla, žiadna zima a veľa dažďa. Tam, kade takto rok sánky hvízdali, zelená sa tráva a byliny kvitnú: Viola canina, Rosa canina (psie časy, psie kvety), Galeopsis tetrahit, a tomu podobný hyd, Bellis perennis, Seleranthus annuus, Lamium maculatum, Calthapalustris Domine perillustris^[243]. A to dvadsiateho decembra…!

Teplo je, a leje sa, leje, akoby tá obloha mokrou randou bola, a svet namočený a napuchnutý je ako do kávy vpadnutá žemľa. Nieto tej dierky na kôrke našej zeme, z ktorej by voda necvrkala. Tak sa zdá, že sa náš svet veselšie okolo slnca točí; keď sa tuhšie točí, sa i väčšmi spotí, keď sa potí, viacej pije a viacej sa parí, a z tej pary povstávajú tie jednostajné husté hmly.

Noc je únavne dlhá. O dvanástej na poludnie svitá, o jednej popoludní však mrká. Keby sa vám chcelo, zaspievali by sme si: Bús az idö, bús vagyok én magam is.^[244] — No nedivíme sa, že Angličania následkom dlhotrvajúcich hmiel choriac na „spleen“^[245], z dlhej chvíle sa vešajú. Svetlo dáva vzrast, dáva život, k tomu viazaná je i teplota. Kde niet svetla, prestáva ústrojný život. V lete 1870 zjavivšie sa hmly odvodzovali skúmatelia od smudiacich kdesi sopiek. Roku 1871 panujúce dažde pripisovali učení hvezdári voľajakým pehutinám, čo po slnečnej tvári preletovali. Keby pani Rixka v slnci bývala, nebolo by bývalo ani pehutín ani dažďa. Tohoročná mimoriadna teplota berie však vraj pôvod stade, že v slnci desaťtisíc míľ veľké magnéziové pole horí. No teraz to už vieme.

Smejete sa? No smejte sa len. Či vám je nie známe, že už máme tak dokonalé stroje, že slncu až do žalúdka nahliadneme? A spectralis analysis je čo? Či nás tá neučí, z akých prvkov je slnce zložené? Analysis spectralis nás jasne a makavo učí, že od medi hore šľachetnejších kovov niet. Podľa našich kupeckých sociálnych pochopov je to ozaj smiešne. Teda ani meď, ani striebro, zlato, platina, nič, nič, len veksle bez podstaty. Hm! Musí to tam celkom tak vyzerať ako — ako u nášho financministra, a tak môžeme povedať, že máme v Uhrách nebo na zemi. Z tohoto ohľadu by sme sa teda i bez slnca mohli zaobísť.

Už čo sa týka slnečného svetla, hvezdári povedajú, že pochodí z ohňa, čo v slnci zúri, a preto myslíme, že tam hasičských spolkov nieto. A to je šťastie, lebo keby tých tam bolo, nebolo by ohňa, keby nebolo ohňa, nebolo by svetla, a keby nebolo svetla, bola by večná tma, a večná tma je — fuj tajfel.

No a predsa čo nám sľubujú a predpovedajú tí páni hvezdári, len počúvajte! Slnce vraj dnes—zajtra — v reči astronómov je dnes—zajtra pár miliónov rokov — vyhorí, vysoptí sa, a vyhasne ako nafúkaná masa alebo vyfajčená fajka a nastane hustá impertinentná tma. Náš svet a mesiac a všetky slnečné planéty budú bez svetla a teploty, ovesia nos a budú mrznúť, všetky výpary a vody obrátia sa na sneh a ľad, v tej podobe ako teraz na póloch a pokryjú zimným rúchom celú kôru zeme. Prestane každý ústrojný život, nastane hrozná, zimná, bezživotná a úplne tmavá pustota, akú pero opísať nevládze, ale akú si tvorivá fantázia predstaviť môže. Vskutku, ak sa vmyslíš do toho položenia, koža sa ti hrúzou ježí a predstaviac si živo túto strašnú elementárnu katastrofu, dušu ti malomyseľnosť prikvačí. Nuž ale my to cítiť nebudeme, nájde naše kosti udaná už katastrofa v tom položení, ako napríklad našla kosti treťohorného útvaru dynoteriov, mamutov atď., nota bene, ak nebude do tých čias súdny deň.

Náš, až na reumu prechladnutý svet, mesiac a planéty, pozbavené svetla, budú ťapkať potme, potratia cesty, koncepty a rovnováhu, búšia jeden do druhého a v tej trme—vrme do slnca, na škvarku vypáleného. Tresk, plesk, myknú takou prudkosťou doň, že mu mozgy strasie a v očiach sa mu zaiskrí. Z toho sa slnce zažne a bude nasledovať predošlá rovnováha vo svetle, teplote, a nasledovne i v behu — s malými povrchnými štrbinami a premenami.

Ak sa komu z matičných členov podarí tú ľadovú dobu dožiť, a čo je hlavné, prežiť, nechže nezabudne o tom v Letopise správu podať. Bude to opis nadmieru zaujímavý.

My ale, ktorí sa tej katastrofy nedočkáme, obráťme našu pozornosť k národnostnej otázke a k makovým opekancom.^[246]