Zlatý fond > Diela > Žarty a rozmary


E-mail (povinné):

Stiahnite si Žarty a rozmary ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský:
Žarty a rozmary

Dielo digitalizoval(i) Tomáš Ulej, Michal Garaj, Tomáš Sysel, Jozef Ozimy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 184 čitateľov

Študentský majáles

Môj priateľ Matej, plešivý ako koleno, keď už bol dobrej vôle, rád si spieval: „Der Mensch muss a' Freud' haben, und a' Freud' muss der Mensch haben, und wenn der Mensch ka' Freud' hat, so hat der Mensch ka' Freud'.“[120]

Čo aký človiečik, čo aký filozof, musí mať predsa v čom—tom svoju radosť. I Achilles mal svoje miesto, kde ho raniť mohli. Dievča sa raduje svadbe, nevesta krstu, lekár cholere, pravotár chlpeninám, vojak prusko—francúzskemu sporu a študenti vakáciám a majálesom. Ak vidíš po plotoch kriedou, po stenách uhľom vyteremtetované „Vacationes“[121], často so smiešnymi ortografickými chybami, môžeš byť istý, že tá obec, to mestečko alebo mesto je sídlom dajakého učebného ústavu. Cez roky dávajú tieto výkriky svedectvá, sťa hieroglyfické známky na egyptských rumoch, o radostnom vyčkávaní vakacionálnych rozviazaností.

Ale nie je nateraz našou úlohou opisovať vakácie; a preto vrátime sa nazad k predmetu, to jest k majálesu.

Majáles sa preto volá majálesom, že sa vydržiava v máji alebo v bársktorom inom, na jedenie rakov priaznivom mesiaci. Veľkým pánom býva poludnie — o šiestej večer. Náš bývalý strieborný zlatý bol dvojakým klamstvom; nebol ani zlatý, ani strieborný, ale papierový. A tak podľa toho ani majáles nie je majálesom. Kým zlatý striebra pozostával z troch cvendžavých šupákov, vtedy sa i majáles — to dobre pamätám — odbavoval v máji; teraz sa časy i z tohoto ohľadu zmenili, a tu si s mojím plešivým Matejom ďalej spievať môžeme: „Ist aber alles ni't wahr.“[122]

Po tomto úvode pristúpime k opisu študentského majálesu. Deň majálesov bol nám tri týždne vopred z vyššieho miesta, to jest z katedry, ohlásený, pričom bola hneď aj daň na každú hlavu, popravde na každý žalúdok vyhodená, a to po jednom striebornom dvadsiatniku. Ten oznam už tri týždne vopred stal sa z dvoch múdrych príčin: po prvé, aby sa študenti o toľko dlhšie kochali radosťou, a po druhé, aby študenti tým ľahšie mohli mobilizovať svoje plytké verthajmky.

Bože, tá radosť! Čo som pohodlne vybaviť mohol za hodinu, chystal som za celé tri týždne. Zháňal som kapsu po hámorníkoch, brúsil som valašku, že som už takmer obuch z nej zodral, škripom čistil cínový tanier a končiar so slivkovou, cínom vyliatou rukoväťou leštil som na štrbavej kachli za príkladom dobrej matky, ktorá tam nože a nožnice ostrievala.

Ostatná noc pred majálesom bývala najpamätnejšou. Ten, čo je na smrť odsúdený, máva pokojnejšiu noc, ako bola pred majálesom — pravda, z rozličných pohnútok. O druhej po polnoci som už bol na nohách, takže pre moje šramotenie nemali domáci pokoja. — Cínový tanier, pohár, vidlička, lyžička, nôž a servítka fuk do kapsy, valaška do päste, podperený klobúk na hlave, a tak vystrojený okrídleným krokom pustil som sa do tmavého sveta. Domáci, zbavení rebelanta, šomrajúc zamkli za mnou vráta. Mesiac, natiahnuc končitú briadku, usmial sa, akoby ma chcel privítať: „Servus, blázon!“ Slnce si ešte ďaleko, voľakde za Šalkovou, vytieralo škamry.

Miesto schôdzky bolo na horných lúkách pri Banskej Bystrici, nazvaných už hen v XIII. storočí „pratum castrense“[123]. Z čoho sa s matematickou istotou dá uzatvárať, že už i vtedy študenti vydržiavali majálesy. Okolo stĺpov, kde povrazníci žinky snúvali, sme sa zbierali. Prečo páni profesori práve toto povraznícke snovadlo na ten cieľ za príhodné držali, to neznám. Konečne vyholené slnce vykuklo spoza Pavelcového jedným očkom na veselú chasu. Za slncom pripálil hneď štvorpražný voz s vínom, pivom, mäsom a druhým rárožím, počítajúc v to i pánov profesorov a obsluhu.

A tak sme sa v dlhých radoch vydali na cestu proti Dúbrave nad Príbojom. Teraz nastala revnivosť, každý chcel niesť jednu zo šiestich papierových zástav. Nie rozum, ale päsť, silné buchnáty rozhodovali. Starý, suchý — podľa remesla krajčír, podľa hodnosti gymnaziálny kurátor — pán Árvay, v dlhom modrom fraku s mosadznými gombíkmi viedol predok a my všetci — „korak, korak za korakom“[124] — išli sme za jeho frakom. Spievali sme striedavo „Joannes Kelemen, dux studiosorum“[125], zase „Maria Theresia hoc dedit mandatum, nullum studiosum amplius armatum“[126], alebo „Dnes je svátek máje, pujdeme do háje“ atď. Nohami kopaný prach kúril sa cestou v žltých oblakoch, na vlasy, mihalnice sadala sivá osuheľ, nosy rozdrapujúcich sa spevákov však obrúbil čierny pás ovlhnutého prachu. Nebožiatka! — Ale čo to škodí, keď je len majáles!

O hodinu vyzerali sme tak ako kurčatá, keď ich pred vyprážaním, žĺtkom oblepené, posypú rožkovými omrvinkami. — Konečne vyhnúc z cesty, škriabuc sa hore pekným melafýrovým kopcom medzi sosnami a brezami, dorazili sme k cieľu. Tu stáli pohotovo dvaja lesníci, aby stromy pred nami — lykožrútmi — zachránili. Prvá starosť teda bola urobiť týchto cerberov neškodnými, to jest do stavu obleženia, rectius [127] — položenia doniesť. Dobrým slovom dá sa veľa vyviesť, ale ešte viac sa dá vyviesť dobrou borovičkou. No dosť na tom, nezadlho po tom šľachetnom privítaní, ležali sme vystretí jeden pri druhom ako ryby v kalendári v tôni nimi starostlivo strážených stromov. — A potom furdes, valaška, rúbaj! Breza, čo študentom i tak odjakživa na prekážke stojí, kláti sa a padá — a ona, táto krutá zadovka, ktorá svojimi hybkými prútmi nejedného študenta už zohriala, vynesená teraz na kolibu, má im poskytnúť žiadaný chládok.

Na pažiti medzi dubiskami blčí obetnica, prameň života, nietená suchou raždinou, a okolo nej krútia sa tri dobre akreditované bohyne v podobe kuchárok s nožmi a vareškami. Vážna úloha stojí im zreteľne vyjadrená na ožiarených tvárach, ktoré si tu i tu chránia pred žeravým uhlím spak vyvrátenou dlaňou. Kolosálne ženské sa už takmer varili, len toľko, že nekľochtalo v nich a že netiekla z nich srvátka. Ale bolo i prečo! Stopäťdesiat papúľ rozličného kalibru gulášom a národnými haluškami — diftongi longi[128] — zapchať, je veru nie bagateľ!

Tam oproti pod košatým bukom vydychuje chvojinou ovenčený, naširoko rozložený sud s pivom a pri ňom nemluvniatko, súdoček s vínom, opravdivý Ladislaus Posthumus, lenže sa nevolal Ladislav, ale Antalok. — Lační sme boli ako šášky, a do obeda ešte hej! — Pomohli sme si, ako sme vedeli. Chudobný rechtor, keď jeho deti chleba pýtali, a on ho nemal, chtiac myseľ detí odviesť, vynašiel tento hlbokomyseľný pedagogický vtip: kresal deťom iskry z kremeňa, kiš, kiš, kiš. Et salvavit animam suam.[129] No i my, aby sme za egyptskými hrncami a rajnicami nebažili, aby nám čas do obeda príjemne ubehol, hrali sme sa o zbojníkov, hru vše obľúbenú, kde sme hneď brúsili i vyššiu estetiku, napodobňujúc, čo len možno prirodzene, všetky fázy zbojníckeho života až po samú exekúciu.

Každý príchod nových hostí, každá epocha pri dováraní, napríklad keď sa oškvarky na halušky vyliali, keď sa zemiaky do guláša vsypali, bola vítaná mažiarovou streľbou a hulákaním.

Prišiel obed. Kto videl zverinec v čas kŕmenia, môže si predstaviť náš obed. Ticho, hrobové ticho. Okrem klepotu lyžičiek, sekania zubov a vrzgotu naťahovaného húžvatého mäsa, inšieho si tu, hriešny človeče, nepočul. Fí, stálože to práce a potu! — Za tým nasledovalo napájanie. Pri sude nastal súdny deň. Frakovitý kurátor musel sa vzpierať rukami—nohami oproti návalu majálesantov, aby mu čap nevyrazili. Takátohľa bola jeho hodina!

Ledvaže ostatný koštiaľový ohryzok z pokrmnice zmizol, nastalo stolovanie pánov profesorov, čo sa quo ad qualitatem, od študentského značne líšilo. Došlí hostia pekného pokolenia, obťažení vínom, pečienkami a štrúdľami — po latinsky „circumdederunt“ nazvanými — hodovali s nimi viribus unitis[130].

„Čo je z krvi, to sa mrví.“ — Pivom rozjarená študentská chasa pri frfotaní turnérskej hudby pustila sa do tanca. V nedostatku ženskej pleti skákal jeden capo s druhým. A pretože v ten čas bola ešte tanečná gymnastika študentom, neznám z akých estetických a či mravných príčin, nedostupná, náš tanec bol trma—vrma, tlačenie otlakov, šteklenie rebier lakťami, výskanie a miesenie sa, sťa kapusta s bryndzou. Ten robil posunky, akoby sa učil plávať; tamtí sa zase dookola krútili ako kávový mlynček, a vôbec, na tom malom priestore boli zastúpené všetky tance vzdelaného sveta a indických divochov. — Ale sic vos non vobis mellificatis boves[131]; skoro sme museli odstúpiť z dejiska zdychavičného činu a museli druhým, pozdejšie príchodzím národom, ustúpiť miesto, práve tak ako tí Slováci. A nám už potom bolo „vix est in sentina locus“[132].

Po našom odstúpení zvŕtali sa páni profesori. Dávid tancoval pred archou a Dávid bol rex reverendus[133], prečo by sa teda tiež reverendy v tanci zúčastňovať nemali?

Na duši i tele zmorení vracali sme sa domov, práve keď slnce za kremnické hory zaskočilo, a to tým istým poriadkom a či neporiadkom, len nohami viac motajúc, vo veľkom pracovnom kudlovisku.

V Mekke je kameň od tureckých pyštekov, ktorými svoje hriechy skladajú, čierny a vyhĺbený. V Aja Sofii v Carihrade videl som v mramorovom stĺpe prstami vyďubanú dierku, len z toho pošlú, čo si proti boleniu hlavy čelo potierajú vlhkosťou mramorom vypotenej rosy. No i pred starým gymnáziom v Banskej Bystrici na zámku — vtedy ešte dookola múrom obohnanom — pozorovať bolo pred vrátami v dlážke červenú, tvrdú, vyžľabenú žabicu, kresačkou nazvanú. Tu si každý študent, prv ako by bol do chrámu múz vkročil, podkovičky proboval, kým sa nezaiskrilo. Bol to kameň urážky, otcom na hriech a škodu, čižmárom ku zvláštnej úctivosti…

Na druhý deň ráno po majálese zišli sme sa okolo toho kameňa; kresali sme ako obyčajne, pretriasajúc a rozkladajúc včera prežité dobrodružstvá. Potom sa šlo do kostola, po kostole ale len práve napospas do školy, lebo majálesový „kacenjammer“ prekážal i poslucháčom, i prednášajúcim, ktorí veru tiež na infallibilitu[134] hlavy netrpeli, a tak o krátky čas rozpustení, prebumlovali sme celý deň ako ópium fajčiaci Číňania.

Nuž ale, charissimi, tempora mutantur et nos mutamur in illis.[135] Teraz všetko, i majálesy idú rýchlosťou pary. Študenti teraz nechodia po majálesoch s valaškami a s kapsou, ale s cigarami v ústach a s cvikerom na nose. Veru za tridsaťosem rokov sa veľa zmení! Mnohým z mojich kamarátov zapchali sa ústa a nebudú nikdy viac jesť diftongos longos, nebudú viac circumdederunt — čo im i tak na ďalekú cestu dali — hrýzť, ale zahryzli do zeme. Z našich šiestich učbárov už len jeden tlačí zem, i to viac fotelom ako nohami. Vyskočiť na majálese by už ani na piaď nevedel.



[120] (nem.) Človek musí mať nejaké potešenie, a nejaké potešenie človek mať musí, a keď človek nemá potešenie, tak nemá človek potešenie.

[121] (lat.) Prázdniny.

[122] (nem.) Ale to všetko nie je pravda.

[123] (lat.) Hradná lúka.

[124] (srbochorv.) Krok, krok za krokom (začiatok pochodovej piesne).

[125] (lat.) Ján Kelemen, vodca študentov.

[126] (lat.) Mária Terézia vydala toto nariadenie: aby ani jeden študent nebol viac ozbrojený.

[127] (lat.) Presnejšie.

[128] (gréc. lat.) Dlhé dvojhlásky (študentský vtip)

[129] (lat.) A zachoval svoju dušu

[130] (lat.) Spojenými silami. (Zároveň politický vtip, lebo tie dve slová mal za heslo cisár František Jozef I.)

[131] (lat.) Takto vy, voly, znášate med, ale nie pre seba. (Na vtip: boves miesto apes = včely. — Vergilius.)

[132] (lat.) Sotva je miesto v podpalubí (na najhoršom mieste starovekých lodí)

[133] (lat.) Ctihodný kráľ

[134] (lat.) Neomylnosť

[135] (lat.) Najmilší, časy sa menia a my sa meníme s nimi





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.