Zlatý fond > Diela > Žarty a rozmary


E-mail (povinné):

Stiahnite si Žarty a rozmary ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský:
Žarty a rozmary

Dielo digitalizoval(i) Tomáš Ulej, Michal Garaj, Tomáš Sysel, Jozef Ozimy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 184 čitateľov

Svadba

Pri slovenských svadbách odbývajú sa všakové národné hry.

Medzi mnohými inými, ako zvlášť na túto historku vzťahujúcu sa hru, pripomenúť chcem tú, kde je reč o zabití hrnca alebo kohúta.

Kohút sa priviaže na dáke vyvýšené stavisko alebo sa miesto neho hrniec ta postaví. Uchádzajúcim o vystavenú odmenu sa zaviažu oči. S papekom v ruke, krútia sa tri—štyri razy dookola a keď sa im pri tom hlava zakrúti, vrhnú sa s papekom na kohúta a či na hrniec — čo sa im obyčajne nepodarí, lebo tackajú sa závratne celkom v inú stranu, máchajúc kyjom do povetria.

No, a toto je krátky úvod k mojim dejinám.

Bolo to na Michala; môj otec dostal povolanie na svadbu. Môj otec bol starý, ja mladý a pán — teraz, pravda, som už taký, aký bol vtedy môj dobrý otec. Otcovi sa nechcelo do R., nuž preniesol tú česť na moje plecia a žalúdok. Bola regrácia, dobrá chvíľa, a tak padlo mi to na vôľu.

Oddal som sa do vystrájania. Vyrastené pulidery so štrupňami, vyrastený kabát s vysokým mastným chomútom, sardelnovej farby rukavice a na krku vysoký, drsný, z konskej srsti pletený obojok niesol mi zavrznutú hlavu na otáznu svadbu.

Bolo jasno, bolo teplo a s veselou mysľou pobral som sa zaprášenou cestou do obce R.

Asi v polovici podlhovastej obce, v úzkej dolinke stál záhradou obklopený svadobný dom. Ukrytý pod čerešňami nebolo ho ešte vídať, ale hudbu som už počul. Hoj, veselo, tak rezali, až sa tými čerešňami hore kúrilo! Bolo to trio tej známej, obľúbenej mičinskej. Second ťahal: „Jurina, Jurina, nad tebou je slanina.“ Bas hučal: „Nak sa ono zmrkne, čak nám ona sfrkne.“ Prím náramne chytro výskal: „Bude ona, bude ona na Mičinej do dňa!“

Komu by snáď táto nôta známou nebola, tomu poslúžim vďačne vysvetlením. Táto nôta, in praxi et theoria, vznikla na Mičinej. Cigáni, nemajúc pri svadbe miesta v izbe, sedeli a dudali v kuchyni na ohnisku; nad hlavou v kochu combáľala sa im slanina. Svoje túžby ihneď do nôt pokladúc, hudbou si svoje myšlienky telefonovali. A tak, akú partitúru zahrali, takú aj vyviedli: „Bola ona, bola ona na Mičinej do dňa.“ Škoda — no ale darmo je — že Mozart čo len aspoň z Môlče nepochodil, on by zaiste tú „Jurinovu túžbu“ bol zvečnil.

Ale nielen hudbu, lež voňal som už i pečienku, ktorej vôňa, vykrútiac sa von komínom, dolinou sa na široko—ďaleko rozprestierala. A tak šiel som rovno za uchom a za nosom.

Okolo domu na pažiti v záhrade tmolilo sa mnoho povolaného a nepovolaného národa všakového kalibru. Z nepovolaných najviac bolo detí. Bosí chlapci držali si gatky v potrebnom poriadku motúzom, pretiahnutým cez zuby, alebo nedbalo držali sa im okolo bedier, a lačné bruchá, podobné pekárskym bochníkom, smelým čelom vyvaľovali sa na božie svetlo. Strkali sa, naháňali, fľochajúc na všetky strany, kde by dač' pikantného zočiť alebo dákeho kus mrváňa mohli pochytiť. Jasné slnce odrážalo sa im od blýskavých preťahujúcich sa sviečočiek pod tupými nošťúrikmi. Dievčatká však s podopretými bedrami smrkali medzi nimi a krátke kýptiky malých vrkočov vypínali sa smelo hore do povetria. Tie hlávky s tými chvostíkmi, hľadiac odzadku, podobali sa celkom ale celkom zimným retkevkám.

V snehobielych košeliach, sivých nohaviciach s červenými šnúrami a podperenými klobúkmi vyfintení mládenci, prekypujúc v žartoch, búchali päsťami rozpálené dievky po širokých chrbtoch, len tak dunelo. Keby to človek nebol videl, bol by musel súdiť, že múčne kysne prášia. A čím väčšie buchnáty, tým väčší smiech, väčší žart, a čo najpodivnejšie, tým väčšie vyznačenie pre to krásne slabé pohlavie.

V pitvore a izbe sa to miesilo ako bryndza s kapustou. Čo nestačilo v izbe, drobčilo v pitvore. Z izby valil sa dym, prach a horúčosť, že sa mi na trakoch olovené pracky topiť začali.

Na pitvore mladého pána — ako diplomatického reprezentanta môjho otca — s veľkou úctou prijali a voviedli ma do svätyne, do komory. Tam sedeli vyvolení honoratiores, pytač s bukrétou a dva sudy. Ten väčší fráter s páleným, ten menší s vínom. Starejší, ktorý nad týmto pokladom dozor viedol, bol jasného rozmaru, tvár sa mu pýrila sťa Kriváň v januári pri zapadajúcom slnci. On rozmeriaval nápoj medzi čakateľov; ten nápoj si však hostia museli platiť, výnimku robili honoratiores — ako všade — ktorí boli častovaní darmo. Hľa! Teda ani mýto platiť, a víno darmo piť. Čo pán, to pán!

„Mladý pánko, nech sa páči,“ stlačili ma na novú, pestrými kvetmi farbenú nevestinu truhlu. Ledva som si ľapol a prach z čižiem odklepal, privítala ma nevesta a mladý zať, pekné slovenské postavy. Obaja mali veľmi lipkavé ruky, keď mi ich na uvítanie podali.

Pri hostine mali sme veľa polievok a v nich veľa šafranu; dostal som od neho žltý pysk ani čierny drozd — nuž ale to vraj tak už raz musí byť, povedala mi moja suseda, mlynárka z T. — Zatým ťahali sa zaprávania — kyslé, sladké, chlpaté, hladké — ako karavány jedno za druhým. Už mi mach začal rásť na hlave. Žalúdok som mal tekutinami zaplavený sťa Segedín a Dunajská paroplavebná spoločnosť mohla si v ňom agentúru zariadiť. Konečne prišlo pečené prasa a pani Čunderlíčka — ústami a telom rovnako pohyblivá bytnosť, obsluhovačka okolo stola a ponúkačka trinástej próby — vzdor môjmu sviatočnému protestu štikla mi nechtom pravého palca kus prasaciny z vidličky dolu na tanier. A ten necheť bol dlhý, na štikanie stvorený, humusovým čiernym pásom značený. Ako mi ten kus pomocou nechta na tanier zosánkovala, zdalo sa mi, akoby čosi bolo čvrklo za nechtom. No omáčky mi viac nebolo treba.

S nevyhnutným šafranom na žlto obveselené tvarožníky vo spolku s makovníkom zakončili dlhý a až na otlaky zunovaný obed.

K ďalšiemu priebehu polievok nasledoval tanec. Mladý pán bol zase vyznačený. Šatkový tanec bol ten, čo ma do víru vtiahol. Pri zdĺhavej, na menuet upomínajúcej hudbe „traláála—trála“, prihojdala sa ku mne nevesta s rozostretou, už dobre upotrebenou šatkou. Pokloní sa a prestrie ju predo mnou na zem. Ja som na to hľadel s dosť hlúpou tvárou, keď som ja to nikdy v quae moribusi[78] nečítal. To bola pre mňa astronómia; škrabem sa a obzerám o pomoc. A tu anjel strážca pri mojom boku, čo mi nechtom štikal pečienku na tanier — Čunderlíčka. Rýchle a dôkladne poučila a upravila ma k činu.

Nuž teda kľakol som na lipkavú šatku, nevesta ma bozkala, len to tak lusklo, zdvihla ma k sebe a drobčili sme dookola. A skutočne, ten bozk chutil mi lepšie ako to zaprávanô zo starého kohúta. Tak ma, opica, vykrútila, že keď som si na miesto stal, tvár mi bola vyvrátená až na chrbát. S tým ešte vec skončená nebola. Čosi—kamsi prikvitli s tanierom a ja s tvárou napred prevrátenou, ale ovoľačo dlhšou, musel som siahnuť do vačku. A mňa chudáka nepriam pripravili doma na takéto prekvapujúce výjavy.

Chcem von na čistô povetria, ale vtom predstúpi predo mňa Katra, so šatkou! — No, prisámpánu, už je veru dobre. Táto Katra bola nevestinou tetkou, poctivá síce, ale nad všetok zbytok zrelá panna. Jej rapavá tvár podobala sa švajčiarskej mape; mala dve veľké, čierne oči, ale každé šlo svojou cestou. Ináč bola vysokej, silnej, kostnatej postavy a hlas mala ako tá trúba na viedenskej svetovej výstave. — Čo robiť? Hja, zdvorilosť káže i to robiť, čo tvrdo padne. Kľakol som teda pred touto Lomnickou kopou a zažmúriac oči bozkal som tú moru.

Keď som celú procedúru dokonal, prebil som sa ako podstrelený medveď cez divákov von na dvor…

Na klátiku pod čerešňou odfukoval som si od prežitých štrapácií. Zapálil som si na fajku. Blízo mňa pri stolíku, chrbtom proti dvoru obrátený, sedel prísažný Čvrling. Pevne držiac v zuboch žltým plechom obíjanú zapekačku, spokojný sám so sebou, postrebúval boží dar — hriatu pálenku. Blažené city žiarili mu tvárou. Čas po čase, neobzerajúc sa po márnom tomto svete, zakrochkal si potíšku popod nos, ako — nehodno prísažného pripodobniť — ako ošípaná pujšika, keď ju po chrbte škrabú.

Práve som sa zahľadel do tohto tichého živobytia, vyrúti sa s hulákaním a jasotom hudbou vyprevádzaný veľký domový obsah von na pažiť.

Zase, reku, nový obraz. Vyšli hrniec zabíjať.

Oproti Čvrlingovi, ktorý sa ani mak nepohol, postavili na klát veľký dvojušatý hrniec. Prvá sa chytila do práce Zuzka od Bruchajov. Dali jej cepy do ruky, zaviedli doprostred pažite a zaviazali jej oči. Zatým, ohnutá napred, chytila si ľavou rukou pravé ucho, pravou rukou cepami oprela sa o zem. A tak tri razy ale chytro krútila sa okolo cepov, potom so zdvihnutým cepom točiac sa ako opitá hnala sa domnelé k hrncu — ale čerta, kde tá vosvet trepala cepami, celkom inde. Diváci sa rechtali, zuby škľabili vôkol. Za nezdar musela na tanier pokutu platiť.

A tak sa to opakovalo i pri druhých. Čvrling pritom sedel pevne ako múry hradné.

Tu zjaví sa na bojišti Katra, moja tanečnica. Tu v slobodnom poli som ešte len videl celú tú ozrutu. Ej, keby táto Katra za Štefana kráľa bola žila, istotne by ako štvrtý vrch bola vkĺzla do uhorskej pečate: Tatra, Fatra, Matra a Katra.

Chytí cepy do ruky, zaviažu jej rôznomyselné oči a krúti sa okolo cepov ako kôň v gepli — dlhšie, ako jej bolo načim. Oj, Katra, quae te dementia[79], cepy že si chytila. Vyšvihne ich nad hlavu a točí sa ako loď Tegetthoff na búrnom mori. Huj, Žižka z Trocnova! Spustí smrtonosný mlatok. — Joj! Ja chcem práve vykríknuť: „Nebi, nebi, boh na nebi,“ — ale už bolo veru pozde…

Chrop! — „Ej, ale hrklo,“ zavolá natešená Katra, zdrapiac šatku z očí.

Ale čo vidí! — Čvrlinga pred svojimi nohami ležať. Opravdivý obraz chýrnej tirolskej Kathariny Maultasch.

Chudák Čvrling bol jej pánom kmotrom. Ach, a rezla ho dokonale po dášku. On, tichá mucha, neprichystaný na tento atentát, podľahol tomu závažnému argumentum ad hominem[80] svojej pani kmotry.

Katra vidiac, čo navarila, stratiac koncepty, stratila sa i ona. Diváci hrnuli sa Čvrlinga kriesiť, čo sa im po tuhom namáhaní pomocou vody a hriateho podarilo.

Medzitým všetečný mladý Matúš Brngáčovie zdvihol cepy, obzerajúc ich, či sú ťažké, a či na nich nelipne prísažného rozum. Vtom dobehnuvší chlapi z Čvrlingovej rodiny, vidiac Čvrlinga na zemi vystretého a Matúša s cepami v rukách, v domnení, že on Čvrlinga zoťal, bez vyšetrovania, ústneho pojednávania a vypovedania vojny, vrhli sa na Brngáča a začali ho všetkými príručnými inštrumentmi rebriť.

Ale prispela mu pomocou jeho rodina. Klbko sa väčšilo. A čo by dlaňou plesol, duneli buchnáty, cvendžali zauchá. Jak, vresk! Chlpy vlasov, nohy zo stolov a iné podobné maličkosti brngali povetrím ani chrústy v máji. Tam máš Šipku.

S veľkým namáhaním podarilo sa konečne potlčené stránky — Montecchi a Capuletti — zmierniť; a svadba snula sa obvyklým spôsobom ďalej. Smiešne, prebitých hláv dosť — ale hrniec ostal nerozbitý.

Pred súmrakom pobral som sa domov.

Mišo, nevestin brat, doniesol nám ráno zvyčajný pošajdes: hriato, koláče a studenú prasacinu. Pravé oko mal bielym ručníkom zaviazané. Odhalím ho, vidím, mal narastené dve hodné bystrické slivy, jednu nad druhou pod okom, čo mu pri včerajšej šarvátke boli zaštepili. Ako ma uistil, bola tam hojná úroda tých bystrických. Aj uhorky vraj napuchli. Chválil sa, že sa včera kapitálne zabávali…

„Či vieš, Mišo, čo je to suum cuique[81]?“ poviem ja.

S hrdým povedomím, že tomu rozumie, odpovie: „Sviňa kvíka.“



[78] (lat.) „Čo o mravoch“, v príručke dobrého správania

[79] (lat.) Čo za šialenosť ťa zachvátila?

[80] (lat.) Dôkazu na človeka

[81] (lat.) Každému, čo mu patrí





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.