ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Roku 1862 na Tri krále bola zima trojnásobná. Obloha jasná, len čo práve zapadlo slnko za končité lesy a už vystrčil mesiac svoj ostrý rožok spoza kopca. Voda, od spodku mrznúc, kúrila sa dolinou — znak toho, že od obkľučujúceho ju vzduchu je predsa ešte teplejšia. Komínový dym vznášal sa rovno do neba ako Ábelova obeť. Kyprý sneh vŕzgal pod nohami ako hýľ, keď si okolo Vianoc nôtiť započína.

Stiahnuc hlavu medzi plecia, vrhol som sa sám do seba a zimou hnaný krájal som nahnutým temenom ostré povetrie, pričom mi na fúzoch a brade celé snežníky namrzli.

V ústrety blížili sa mi tri osoby. Či to, reku, azda traja králi? — Prvá kráčala dosť voľne, druhá už z utlačeného chodníka vyhybovala, tretia, ostatná, hadila sa sem—tam bez určitého smeru.

„Hó!“ Zastavíme sa. — Prvý bol pán farár s kučmou na hlave, veľkou sťa riečica; ťažkou vlčúrou na pleciach zakuklený, bol ako bobák a naobliekaný ako cibuľa. Za ním nasledoval pán rechtor a za tým kostolník. Vracali sa práve z koledy.

Nasledovalo objatie s pánom farárom a priateľský bozk. Ale čujte, nemohli sme sa rozlúčiť. Brada a fúzy primrzli mi o pána farára. Či to nie posmech, pri vrelom bozku pomrznúť? Ťaháme sa sem, ťaháme sa tam, krútime dookola ako kávový mlynček, ale to už raz nešlo bez pomoci. Obávajúc sa osudu siamskych bratov, volali sme ex profundis ^[62] o pomoc. Pristúpili rechtor s kostolníkom na succurs^[63]. Pľuli si do dlane, čo — mimochodom rečeno — i na nás začiahlo, a chceli nás — ale nie na kusy — roztrhať. No nič, na mojich fúzoch si mohol s korčuľami behať. Ale potom pohnú rozumom a dajú sa do odmrazovania. Dýchajú na nás z hlbín otrúb — či mám povedať útrob svojich. Hriate pálené vyvinovalo teplé divy. Para sa valila z nich ako ex faucibus orci ^[64]. Dýchali, fúkali chudiatka na nás blahodarne, ako ten osol a vôl na to prechladnuté pacholiatko v jasličkách. Ľady sa pustili — prasklo, a my sme boli rozsobášení. Ja som letel do jednej, pán farár do druhej priekopy. Chĺpok mojich fúzov, veľký asi medzi tri prsty, odniesol pán farár na nose.

„Nuž, a kamže ste sa rozohnali?“ pýta sa ma zas na nohy postavený pán farár.

„Tuto idem, hľa, do K. k Janovi Komovie. Zaviazol mu koštiaľ zo šunky v hrtane, idem mu ho potisnúť.“

„No, tam sa nebudete veľa trápiť, pán doktor, len ten má gágor, a to dokonale, ako sa svedčí, vypitý. Tým hrtanom vám prejde i poleno, nie to kus koštiaľa. Nože, po operácii prídite k nám na večeru!“

„S dovolením prídem.“

Podali sme si ruky, ale sme sa nebozkali — ako sa od tých čias v zime nikdy nebozkávam — a každý šiel po svojom.

Asi na jedno strelenie ďalej vŕzgajú volmi ťahané zvlače.

Na nich sedia okrem paholka štyria miništranti v širočizných klobúkoch, bielych košeliach, s červeným golierom okolo krku a v červených, po kolená krátkych kamžiach. Dlhé, v bielych chološniach a krpcami zaodiate nohy bombáľami im zvoľna dolu. Títo štyria anjelikov predstavujúci kamasi mohli mať dovedna asi sto rokov.

Jeden z nich držal turribulum ^[65] s ohňom, druhý fúkal doň, tí ostatní dvaja, ohrievajúc si ruky, zapekali si v ňom fajky. Kotlík so zamrznutou vodou a aspergesom ^[66] stál v pozadí. Nebesá! Bola to zima, keď už i sami anjelici mrzli. A na samom zadku doštenáka umiestený bol plný velikánsky, pevne a opatrne zaviazaný mech.

Za zvlačami skučal kŕdeľ psov rozličného kalibru a pochádzajúci snáď z troch chotárov. Netušil som, čo tento potravný spolok tak pilne sánky nasleduje. A hoci už mrkalo, predsa bolo mi nápadné, že akonáhle sa jeden z tých havkáčov k osudnému mechu dostal, cvalom uháňal od cesty do snehu a videlo sa mi, akoby každý cigaru, či dačo tomu podobné, v pysku niesol, pričom natešený, hlavu hore držiac, prívetive krútil chvostíkom.

Príduc k Janovi Komovie, našiel som ho pod pecou horeznak ležať. Papuľu mal otvorenú, že som mu pohodlne krumple v žalúdku mohol počítať. Z jedného boku mu brat brezovým lúčivom svietil, z druhej strany mu stará baba kutáčom v hrtane rýpala. Pán farár mal pravdu, lebo hrtan mal vymolený ako rezňu. Keď som mu pár ráz svojím ramárom zavážil, čľup, prepadol sa koštiaľ ta pomedzi krumple. Vytrúsil nato sklenku tej fľúdrovice a bol pokoj.

Pán farár ma čakal. Rechtor klipkajúc očami kľuckal. Kostolník pod teplými kachľami sediac pílil dosky, len nos sa mu svietil ako hnilé drevo.

Došli miništranti. Pán farár volá von dvermi:

„Dzurou!“

„Hou!“

„Ej, čiže hrubo rozprávaš. — Donesže dnu to vrece s koledou!“

Vstúpi do izby veľká, v kamži vyrastená rázga s kučeravými vlasmi ani tá borievka. V pravej ruke držal voľačo, podobné maršalskej palici, cez ľavé rameno mal prehodený prázdny mech.

„Dzuro, kde máš klobásy a jaternice?“

„Prosím, vašu milosť, neráčte sa pohoršiť, ale tie pevne psy pojedli. Vyhrýzli do mechu dieru, aha, koľká, je,“ podá pánu farárovi vrece, „len táto jedinká jedna jaternica ostala ako sirôtka opustená na zvlačiach ležať.“ S tým pánu farárovi podá zamrznuté jelito.

Ahá, už som si vedel psie kmotrovstvo vysvetliť.

Čierne mračná zatiahli pána farárovu tvár, v očiach sa mu blýskalo, predzvestujúc hrmavicu, len aby, reku, neudrelo. — Šmarí vrece do kúta, potom zdvihne ruku s jaternicou do výšky ako Jupiter fulminans ^[67], alebo náš pri Hájnikoch vykopaný Perún, a tresk!

Ďuro sa pokorne až k zemi uhne a jelito myk kostolníka po nose. Zakričí a nevediac, čo sa robí, letí s nosom, zapuchnutým ako Tranosciov kancionál, von dvermi.

Jakub, keď sa z príjemného sna prebudil, polial poduškový kameň olejom, chudák kostolník to urobil krvavou polievkou. S kostolníkom zmizol i Ďuro.

Keď sa zase pána farárova krv upokojila, oddal ako posekáň zamrznutú jaternicu Tereze, aby aspoň posledného mohykána upražila.

Medzitým rechtor, sediac na kostolnej kase a bubnujúc prstami marš, očakával trpezlivo večeru, a ju i vyčkal. Pán farár ma vľúdne ponúka akousi hydinou. Ale pohľad na ňu nebol bárs vábivý. Farba jej bola načernastá, zle viksovanej čižme podobná, zápach nechutný. Obzerajúc ju nedôverivým okom, ponúkaný pánom farárom, pustím sa konečne ale ostýchavo do nej. Rástla mi v ústach ako tlačená špongia, omáľal som ju dlho, kým sa dolu šmykla.

„Ale, povedzte mi, pán farár môj láskavý, čo je to za zvera. Dáko sa mi vzpiera.“

„Ach, vzácny hosť, vzácna úcta.“

Kaplán Ondrej, známa to škriepna Dora, odvetí:

„To je chriašteľ, pán doktor, dneska som ho zastrelil.“

„Čo, že chriašteľ? Ale, čože myslíte, pán kaplán, veď chriašteľov v zime nestrieľajú. Akonáhle trávy skosia, hneď sa poberajú svetom, ta, kde loj kopú.“

„No, keď vám povedám, chriašteľ — na vŕbe som ho zastrelil pri mlyne.“

„Lenže chriašteľ nesedáva na strome, ale behá v tráve.“

„Bol pekný čierny s dlhým chvostom.“

„No to veru ešte s dlhým chvostom, a chriašteľ. Hm, hm, to by bolo!“

„A prečo nie,“ povie pán farár, „ani ľudia nemajú rovné veľké nosy, prečo by to s chvostmi u chriašteľov nemohlo byť?“

Na svedectvo donesie kaplán krídlo a chvost z domnelého chriašteľa a preukázal sa byť opravdivým — havranom.

„Ahá, veru ľahko,“ doloží pán farár, „včera, hľaďteže, práve mlynárovi žriebä Cigáni zvliekli. No nerobte si nič z toho, človek nevie, z čoho stučnie.“

Povedá sa, že poľovníci to, čo strieľajú, neradi jedia, i pán kaplán sa svojho chriašteľa nedotkol, ale tým tuhšie rúbal do jaternice, naťahujúc ju ako mlynský pyteľ.

Zrazu sa vystrie, otvoriac ústa dokorán, tvár mu osinie, len toľko, že ho neudusí. Zabehlo mu. Ale čo?

Ja mu chcem pomôcť ramárom, ale vrtký pán farár mal už liek, a to bol — svietnik; búši ho ním dva razy do chrbta, a zastavený dych sa vrátil. Z hrtana mu vyfrkne akousi zlou náhodou do jelitovej plneniny primiešaný — náprstok!

Nuž, tento bol zratovaný, ale keď buchnutím svieca odfrkla, použijúc tmu, hanblivý ináč rechtor, kým nezapálili sviecu, si dokonale hrtan prelieval. Až ti tu náhlosťou hnaný — lebo nulla avaritia bona nisi temporis ^[68] — pochytí pohár s tuhým, doma robeným octom, a na dúšok mu bol pod srdcom.

Keď Tereza sviecu doniesla, už behal chudák ozaj so slzavými očami a kyslou tvárou po izbe volajúc: „Jaj, dieru mi vypálili do žalúdka, dieru, dieru, dieru!“ Neprišlo to tak ďaleko. Za lyžicu Carbonas natri ^[69] to prekazilo.

„Na dobrý úžitok, pán rechtor,“ poviem. „Keď ste pána farára o dobrý ocot pripravili, nezabudniteže naň aspoň s octovou matkou.“