ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Machuľa, mestský pisár, stonoha na čertovom kolese krútená, sedí s Chumajom v krčme pri pohári piva. Chumaj bol dobrý chlapík, tu i tu zaplatil pohár piva, ale rád veril, že je vzdelaný a že kráča s duchom času. Podľa remesla bol kotlárom, ale to nič k veci.

Rozprávali sa o tých peniazoch, čo tam na kremnických horách nedávno našli, ako to bolo opísané v Národných novinách. A tak zhovor sa točil a prešiel na poklady, ako vyhárajú a ako ich možno dostať.

„Ja síce všetkým tým blúzneniam o vyháraní peňazí neverím; nuž ale, ľudia vše len hudú tú starú nôtu, a blázni sa vše nájdu, čo tomu veria,“ škrabúc sa jednou rukou v kudrnavých vlasoch, rozpráva ľahostajne Machuľa.

„No, pravda, pletky! Ani ja tomu neverím,“ odpovie naoko ľahostajný Chumaj. Avšak oprúc obe ruky o hlavu, pomkne sa bližšie k Machuľovi.

„Tárandy, tárandy, hlúpy ľud tomu verí. Ale len rozprávajte ďalej, čo ste o tom vyháraní počuli.“

„Nuž mne rozprávala chudera moja mati a moja tetka – to nám bola celá biblia, lenže, pravda, s vytrhnutými kartami — že ich starý otec mal akúsi kroniku, a v tej kronike že bolo — že tam, ako sa ide zo Zábavy hore proti Cmarovému, naľavo od Kevického lúky, asi dvadsať krokov od čerešne…“

„Oj, znám ju, znám, bol som na nej,“ skočí do reči Chumaj.

„No teda tam, hneď nablízku, je veľký šíp a pod tým šípom…“

„Je kotlinka, viem, viem,“ zase Chumaj. „Snáď ste tam už kop…“

„Nie, nie, na moju vieru nie! — Ale to do smiechu. Nuž a ten poklad?“

„Ten poklad? Nuž ten poklad vraj tam vyhára.“ S vážnou tvárou a tichým hlasom dokladá Machuľa.

„Veľa peňazí, prsteňov a zlatých reťazí. No má to tam byť celá strieborná fúra!“

„Ale, ale, bláznivosť! Keď znajú, koľko tam a čo tam, prečože to už dávno nevybrali?“ pýta sa dôkladne Chumaj.

„Hľa, pán majster, na to je nie každý schopný. Po prvé, musí byť ten, čo poklad má zdvihnúť — v nedeľu narodený.“

„Ach, ba kýho?! Ha—há, a ja som sa práve v nedeľu narodil, a vraj vo splne“ odpovie Chumaj, skoro nemohúc utajiť borcujúcu v ňom radosť.

„Potom, neznajú vraj ľudia zachodiť… no, ako treba zakliate poklady dvíhať.

Neslobodno šramotiť, pri vyháraní treba čižmy vyzuť; aby miesto nechybel, aby ho prípadne i druhý raz nájsť vedel, musí na miesto, kde leží poklad, hodiť onucu, alebo, čo ešte lepšie — prepytujem váš poctivý žalúdok — lajno. Jaj, veru, keď je nie opatrný — brng! Zhrknú do priepasti a hľadač má s čertom robotu.“

Zamyslený Chumaj prestal piť. „Kto to verí — somár, a kto vykoná — ešte väčší.“

„I ja tak myslím,“ povie Machuľa.

Chumaj nemal pokoja. Pod zámienkou, že musí ešte kotol plátať, pobral sa preč.

Machuľa sa potuteľne usmieval, dal si nalievať ďalej a nabral hodne machu. Medzitým, kým viedli rozhovor, sedel za dvermi takmer nepozorovaný hosť, žmurkajúc očami, akoby driemal, ale si každé počuté slovo pilne za uši zapisoval. Bol to Tadej, starý čižmársky tovariš, ktorý za svojho života mal viacej, oveľa viace smoly, ako mu na jeho dratvy bolo potrebné. Niet teda divu, že chudák často rozjímal, ako by on mohol ľahkým spôsobom k peniazom prísť a sebe bez starosti denne dve safalátky a jeden liter piva dopriať. Lutria a zakliate poklady bývali jeho nádejou. Načim pripomenúť, že Tadej bol ďaleká rodina Chumajova a za malú obsluhu čistenie a v zdravotnom stave udržanie Chumajovej obuvi mal u neho slobodné bývanie, spávajúc s Chumajom v jednej izbe, konča jeho postele, s hlavou jeden k obloku, druhý ku dverám. Chumaj, opustivší krčmu, uberal sa uličkami, bočnými cestami cez Zábavu na Cmarovo, na opísané miesto. Pilným vyhýbaním sa ľuďom ušiel zrakom ich pozornosti, a tak nikým nezbadaný, trochu zadychčaný, vyvalil sa pod významný šíp.

Čakal, čakal na ten modrý plameň, akým zvykli vyhárať zakliate poklady, no ale tieto podľa tvrdenia skúsených ľudí pred polnocou zriedka vyhárajú. Bola mu dlhá chvíľa, a trebárs

sa to pri vyháraní nebárs svedčí, nemohol sa premôcť. — Aby konečne nezaspal, a vyháračku neprespal, zapálil si cigarku, čo veru tým väčším právom mohol urobiť, že grajciarová trafika navlas podobá sa čertovmu lajnu. A tak horeznačky ležiac a očakávajúc rozhodnú hodinu, s napnutou dušou v tichosti smudil…

Tadej sa ešte pred Chumajovým odchodom vykradol z krčmy.

Pošiel domov a potajmo, nikým nevidený, pojal motyku a lopatu. Na lopatu nabral podľa návodu čo najčerstvejšieho lajna. Tak vystrojený, kryjúc a krčiac sa popod ploty, ťahal sa na určené miesto tým istým smerom, kade sme už Chumaja videli kráčať.

Bolo už pozde v noci, keď sa blížil k osudnému miestu. Potkýnajúc a búchajúc sa, kráčal pomaly z kroka na krok, ale motyku a lopatu so zvrchovaným nákladom opatroval ako oko. Asi dvadsať krokov od pokladu vyzul podľa pravidla, ako Turci pred mošejou^[14], čižmy a bosý, s mačacím lezením, blížil sa ku kotlinke.

V meste práve odbila dvanásta hodina, ťahavým hlasom po nočnom šere roznášal sa posledný cveng. Ľudia, vskutku! Pod šípkovým kríkom sa svieti. Hrúza prebehla mu chrbtom, radosť a strach lomcujú mu kosťami.

Aj Chumajovi polnoční duchovia po mozgoch šarapatili. Zdalo sa mu, že sa čosi pri ňom kníše, rozdrapoval oči, ale vyhárať nevidel nič.

„Chváľ každý duch Hospodina! Mám čisté svedomie,“ tešil sa, potiahol cigarku a zívne, ale dokonale zívne…

Práve v tom okamihu Tadej hodí krížom po sebe, vzmuží sa, švihne mohutným šmahom lopatou s nakopenou plneninou a prask lajno akurátne a pravidelne na to miesto, kde sa bolo zasvietilo, a kde ho veru najmenej očakávali. A to sa mu tak zručne, tak chytro podarilo urobiť, že poklad ešte nikdy tak náležite nebol poznačený.

Osamelý prvým vydareným pokusom, už chytal motyku. Avšak vtom začul strašný, udusený, podzemný hlas, desný chrapot a akási pekelná mamuna zvíjala sa po zemi.

Tadeja opustila duchaprítomnosť, srdce zletelo mu hlboko—hlboko za sáru. Živého čerta s rožkami majúc pred sebou, nechal tam motyku, lopatu, čižmy a odporúčajúc dušu do rúk božích, cválal ako postrelený zver domov. Strachom pomätený hodil sa, miesto do svojej, do Chumajovej postele, a to nohami na hlavnice a hlavou tam, kde nohy bývajú. Zunovaný konečne zaspal.

Nuž a Chumaj? — Chumaj mal sa v prvom okamihu zadusiť, ale potom, keď najväčšiu porciu z hrtanu vykašľal, do špiku predesený, na nepoznanie zamazaný, s napuchnutou papuľou letel pred domnelým diablom, ktorý mu čertovým lajnom zuby tak ohavne vyšparchal, druhou stranou domov.

Odpoly mŕtvy vpáli do izby a vrútil sa do postele. Neleží pol hodiny, súkne ho nohou čosi po prsiach.

„Tadej, Tadej!“ skríkne úzkostlive, netrúfajúc sa pohnúť. Pri mne voľakto leží!“

Tadej sa precíti. „Aj pri mne.“

Posmelený Tadejovou prítomnosťou zavolá Chumaj:

„Vyhoď ho von!“

A tak sa stalo, a Chumaj ležal na zemi.

„Mňa vyhodil, oplan… “ , vyvolá Chumaj, a rozpálený chytí toho druhého a jedným šmahom vyšmarí ho z postele.

Tadej zase rozčapený jačí: „Strýko, i mňa voľaký boľvan vyhodil!“

Ako by sa táto zaujímavá licitácia vzájomného vyhadzovania bola skončila, neznať. Šťastie, že práve z krčmy domov mimoidúci Machuľa, šantou upozornený, do chyže vkročí a lampášikom tento komický výjav osvietil.

Pohľad na Chumaja bol prenáramne smiešny.

Keď sa mylné vyhadzovanie vyrovnalo, vysvetlili sa i výjavy, prihodivšie sa pri striehnutí pokladov.

Chumaja to náramne mrzelo. Tadeja podkúpil diškréciou, aby jazyk držal za zubami, že mu ústa zalepil tým čertovským flajstrom, a prosil Machulu, aby to nevytrepal. Ale ten mi to predsa vyklebetil, a ja to vyklebetím vám, lebo viem, že to ďalej nepodáte.