Zlatý fond > Diela > Žarty a rozmary


E-mail (povinné):

Stiahnite si Žarty a rozmary ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský:
Žarty a rozmary

Dielo digitalizoval(i) Tomáš Ulej, Michal Garaj, Tomáš Sysel, Jozef Ozimy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 184 čitateľov

Ozvena

„Pôjdeme na salaš, pôjdeme, pôjdeme!“ ozývali sa hlasy mladých ľudí v meste Lojnici. V turíčny sviatok, tichý, jasný deň poobede vybrala sa mladá chasa pod Ostrý vrch. Dievčatá v slamených klobúkoch, so širokými stužkami a v rukách pivónie; šuhajci v obligátnych bielych nohaviciach, štebotajúc kráčali hore dolinou. Tí, čo si zuby lepšie znali, šli po páre — nestranní, ľahostajní a zanedbaní či už v húfoch, či jednotlive potratení, sťa nepravidelná armáda motali sa ďalej.

I Miško Kostrnka bol takou stratenou ovcou — popravde baranom. On, súc kupeckým tovarišom, bol vymastený švihák trinástej próby, ale macošská príroda nenadelila mu ani telesných, ani duševných predností nazvyš. Ako to u malých ľudí často býva, rád sa vyťahoval, túžiac vše viac vyzerať, ako čím skutočne bol. Aby sa stal nápadným, zaštipoval si nos veľkými, aby neušli, širokým motúzom priviazanými okuliarmi. Zrelý vek — od dvadsiatich rokov vše na tej istej pudli ekvitoval[82] — malá postava, plešivá hlava, vytiahnutý krk, so všetkými módnymi výstrednosťami robili ho, pravdaže, nápadným, ale i smiešnym. Každý, ešte i ten najväčší hypochonder rád sa prizeral jeho otriasavým posunkom.

Vzdor všetkým, do poľa pusteným galantériám a námahám nedokázal si ešte ženské srdce nakloniť. Ženská radšej tyrana znesie ako smiešneho človeka. On cítil horúcu potrebu lásky, ale jeho tropické túžby nenašli ozveny. A to nevoľníka zronilo; potratiac i posledné zvyšky zmužilosti, stal sa nenávistníkom ako staré dievky, keď sa túžobného cieľa opakovane minuli. S tým väčšou túhou zapodieval sa myšlienkou dačím takým sa vyznačiť, čo by mu aspoň dva tucty dievčenských, v plameni stojacich sŕdc k nohám ako hnilé hrušky naráňalo. Čím menší prospech, tým väčšia rástla v ňom samoláska.

S výletníkmi putovala taktiež osamotená slečna Sidónia. Jej oblek farby zimnej fialky, a okrem tej i v tom jej podobná, že už tiež dlho kvitla. Kde sa dáky bočný chodník od cesty oddialil, ten nastúpila, zbierajúc lotač[83], zimozel — ach, ale nikto ju nenasledoval. A predsa svojimi pohybmi a súmernosťou vzrastu prevyšovala všetky svoje družky. Stránila sa jej mládež pre jej neslýchane ostrý jazyk, ktorým medzi známymi vystrájala ako osie hniezdo. Štipľavosť vtlačená bola na jej tvári nepochybnými ťahmi. Veľké ústa s počerným páperovým náterom, v kútikoch nadol v polkruh zohnuté, podobali sa polmesiacu; od nosových krídel proti očiam vinuli sa tri subtílne vrásky ako stopy jesenného mrazu.

Po dlhšom váhaní a chlapení sa osamelý Miško pribežká k nej, ponúknuc jej rameno. Odmerá si ho, a keď lepšieho nieto, podá sa. Vyzeral, akoby ona ho viedla, lebo sa jej pri boku opálal ako šabľa.

Ale Miško Kostrnka rástol v potešení očividome a zabával svoju družicu všetkými prostriedkami, sám seba prevyšoval a sám seba obdivoval.

Sidka bola spokojná, bo skutočne nič lepšieho nemohla očakávať.

Pri salaši rozprestiera sa pekná zelená, tmavými smrekmi obrúbená poľana. Vľavo za húštinou vykukával salaš s košiarom, modrý dym ťahal sa z neho tichučko ponad červenasté, šúľkami obrodené končiare smutných smrekov. Napravo od poľany bol hlboký a strmý, jelšinou husto porastený jarok, za ním z druhej strany vypínali sa tmavé, hradu podobné, rozpukané bazaltové zápole. Medzi štrbinami podivných čadičových stien otriasali sa neposedné a ligotavé osikové listy.

Na báječnej poľane hrala sa chasa s obrúčkami, zálohmi, spevom a tomu podobnými kratochvíľami. Miško, ktorému sa tak zdalo, že mu Sidka, keď jej dlhú zelenú húsenicu zosňal, ruku stisla, plný radosti, plný zdvorilosti odbehne do húštinky hľadať nezábudky, rastúce pri čerstvej vode.

Vije veniec a zavije doň náhodou cviker visiaci mu na motúze. Ako sa odmotaním cvikera zamestnáva, pozoruje, že sa haraš, smiech a spev mladých ľudí z bazaltových strmín odráža. Ohlasovalo sa síce, ale slová rozoznať nebolo možno.

Keď sa viedol so Sidóniou, za besedovania o prírodných krásach, s veľkým, ako lekvár mäkkým nadšením zmienila sa o ozvene. Tu Miškovi, slyšiacemu ozvenu zápolí, vliezla čudná myšlienka pod slamený klobúk. Akoby sa bál, že mu dakto ukradne šťastnú myšlienku, drobčil ku kolibe. Tam stál naširoko rozkročený — krátku zapekačku v zuboch — valach Siman. Obdaril ho dohánom a prepitným, poučiac ho o svojom vtipnom zámere, aby šiel a postavil sa pod tie skaly, a tam vyčkal, kým on, to jest Miško, nebude volať. Udal mu slová, ktoré bude volať, tie aby potom akoby ozvena zreteľne ohlásil. Siman rozdrapil oči, poškrabal sa za uchom, pokýval hlavou a zabral sa dúškom na vykázané miesto. Miško natešený ostril si dvoma prstami končitú briadku a vracia sa do spoločnosti, keď ona práve so spevom pochodovým krokom stúpa do koliby na žinčicu.

Miško zastane, čaká Sidóniu, ktorá sťa krivá ovca z paše, nedbale, s ovisnutými kútikmi kráča za druhými.

Podaný veniec prijala s úsmevom.

Nevmestiac sa do koliby, v malebných skupeninách obľahli salaš. Bača, vidiac sa v stave obliehania, prišiel do rozpakov, lebo kdeže pre toľkých čakateľov dostatočnej žinčice! Pozlievajúc všetko, čo na zásobe bolo, nevynímajúc psiarku, poslúžil slečinkám i veselým šuhajom. Črpák za črpákom oddával bača v kolibe, lebo cez prah žinčica nikdy sa nepodáva — od toho stratili by ovce mlieko. Všetci sa tisli okolo baču, Miško, boriac sa lakťami, predral sa dosť skoro a s plným črpákom sladkej žinčice, ako si to Sidka žiadala, bežal pred kolibu. Bača furták rozumel z jedného a toho istého kotla nalievať žinčicu sladkú i kyslú, ako komu ľúbo. V páse zohnutý Miško, tri prsty pravej strčené v cifrovanom uchu črpáka a dva prsty ľavej ruky na dne držiac, s milostným pohľadom a kúzelnými posunkami podáva teplý nápoj Sidónii. Ona bez veľkého silenia roztiahne ústočká, vopchá temer celú hlavu do otvoru črpáka a poetickým glgotom čurká jej žinčica dolu gágorom.

Zrazu odmykne hlavou a čosi hadu podobného šúcha sa von črpákom. „Hí!“ vykríkne úzkostlivo. Miško sa strhne, ale chytro sa zase vzchopiac, odpovie: „Ahá, to bude iste parenica.“ Sidónia chytí prštekmi parenicu, ťahá, ťahá — až na konci parenice vykotúľa sa k nohám zdesenej Sidónie okrútený krpec.

Sidka nato, sťaby divá mačka, myk jedným šmahom črpák — mrštila Miškovi do krku. Kým si on sladkú žinčicu z kyslej tváre utieral, odobrala sa nešťastná Sidka do blízkej kroviny, kam ju i druhé spoločnice a spoločníci, žinčicoví účastníci nasledovali.

Na baču tá nehoda bola bez zvláštneho vplyvu. Vyhováral sa jednoducho tým, že tá pletka z police, kde sa sušila, musela dolu padnúť, dobre len vraj, že je tu, že neskapal krpec. Žinčici že to naskrz neškodí, lebo je remeň teľací.

Nie tak ľahko uspokojila sa spoločnosť. Pomaly vracali sa ubehlíci s kyslou tvárou nazad. Ale konečne predsa zase dobrá myseľ zvíťazila, z nehody vtipkovali a tak dobre sa na pažiti zabávali, že i zúfalý Kostrnka bol zase prijatý na milosť. Aby sa teda mohol v priazni Sidkinej upevniť a útlu niť ďalej mohol priasť, na pamäti majúc Sidkino rojčenie za zvučnou ozvenou, ukázal, kde sa ozvena úplne odráža a otázky neobyčajne čistým hlasom dá počuť.

Týmto ponúknutím Sidka bola príjemne prekvapená a hneď sa pobrala s Kostrnkom nad označenú strminu.

Miško Kostrnka sa hniezdi, opretý lakťom o skalu machom obrastenú, vyloží pravú nohu na kladu a pravú ruku vystrie oproti čadičovým bralám, a keď sa dobre poobzeral, vo svojom roztečeno poetickom položení zavolá kapúním hlasom: „Sidónia!“ Čochvíľa zakrochká, ale v oveľa nižšom base, čosi takého, ako „Pivónia!“

Sidka nastrkuje uši. Miškovi prebehne chrbtom mráz, ponáhľa sa rýchlo a hlasnejšie zavolal „Sidka!“ a hrubým, ale zreteľným hlasom zaznie nazad „Sidka!“

Sidka kvitla a založiac ramená krížom cez prsia, natiahnutým hrdlom načúva ďalej.

Miško na to medovým hlasom zazvoní: „Môj — anjel!“ Nato čuť dačo, akoby ozvena bola zívla, ale odznelo zreteľne: „Môj — anjel!“ A ďalej zavolá „Ľúbim ťa!“ a basedlový ohlas nasleduje: „Ľúbim ťa!“…

Sidku tak príjemne okolo duše šteklilo, ako keď si do teplého kúpeľa sadáme. „To je opravdu utešené,“ šepoce ona. „Ó, dovoľte, idem sa i ja dačo pýtať.“

No tá žiadosť nebola Miškovi vonkoncom po chuti a nechcela sa mu pratať do uholnice. Jej milému pohľadu, jej prosbám nebolo by slušno, no ani mu nebolo možno vzdorovať. Škrabal sa v plešivú hlavu a v neblahej predtuche miesil nohami ako na mravenisku.

Sidka vztýči sa ako víla a patelátovým hlasom nesie sa slovo „amor“ ponad prepadlisko.

Slovo amor vyhnalo Miškovi lipkavý znoj na čelo. Amor!… Hm, to bolo čosi neslýchaného valachovým ušiam, ani to nestálo v danej mu inštrukcii.

A nasledovalo ticho. Ani vetrík nepohol listom.

Sidka obráti sa k Miškovi a tvár jej stala sa otáznikom — ? Domnievajúc sa, že dosť hlasne nevolala, plným hrdlom vykríkne: „Amor!“

Kostrnka v mukách nápraskom na to vybúši: „A Sidónia!“

Na to zareve pomoci neznajúca dešperátna ozvena: „Somár a pivónia!“

Zreteľný, žiadnej pochyby netrpiaci ohlas ohromil Sidóniu ako horúci blesk. Na nešťastie k tomu celá spoločnosť, ktorá sa ukradomky za naším básnickým párom bola prisťahovala, pustila sa do neohraničeného rehotu, čo ich tým viac ešte zmútilo.

Miškovi neborákovi, ktorý sa nie na soľný, ale na drevený stĺp premenil, odvisla hlava ako hnilá hruška na zvädnutej kostrnke.

Sidónia, fúria, prebodla ho zrakom, ako keď študent motýľa ihlou prepichne. Za chvíľu stojí pred ním, trasúcim sa zajacom, ona rozhnevaná anakonda, potom so slovami: „Prvé meno vaše, druhé moje,“ obrátiac do prachu stlačenému Kostrnkovi chrbát, pálila domov…



[82] POZNAMKA

[83] Záružlie





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.