Zlatý fond > Diela > Žarty a rozmary


E-mail (povinné):

Stiahnite si Žarty a rozmary ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský:
Žarty a rozmary

Dielo digitalizoval(i) Tomáš Ulej, Michal Garaj, Tomáš Sysel, Jozef Ozimy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 184 čitateľov

Žreb

Sú ľudia, ktorých šťastie so zvláštnym zaľúbením prenasleduje, ale sú i takí, ktorým, čokoľvek podniknú, naopak sa deje. K týmto počítal sa i Pútec.

V biede a na biedu zrodený chudák patril medzi tých, čo keď na chrbát padnú, nos si rozmlátia; keď cesto miesia, palec si vytknú. Od mladi vše mu šlo opakom. Ako študent bol schopný, usilovný, rozsudný — a predsa menej sa mu darilo ako jeho ďaleko za ním zaostavším druhom. Nemal šťastia. — Mnohý, plávajúc do prístavu šťastia, keď od svojho smeru odporným vetrom býva odsotený, zunuje život a namieša si mozog s ohňom. No Jožko Pútec, príkladný filozof, privykol k zlému. Ba ani neprivykol, nenachodíme ten výraz primeraným; lebo privykne k dačomu ten, kto odvykol prv od iného? K tomu teda neprivykol, v čom zrodený bol. On teda, mysliac, že to tak musí a ináč byť nemôže, v istom stupni fatalista, trpezlivo pokoril sa svojmu neprajnému osudu.

Odbavil bohoslovecké štúdiá a obzeral sa po fare, povedomý súc si toho, že kňaz z oltára žije. Ale dlho sa musel obzerať, kým sa mu po mnohých nezdarených pokusoch konečne dostala fara. Ľahko, že i tá len preto, že sa nikto druhý o ňu neuchádzal. Lepšia mucha ako nič, i vtiahol bez streľby mažiarov pod slamený krov riedkou plachtičkou pokrytej fary. Z toho samého, že nikto z rozsievateľov evanjelia, mimo neho, necítil povolanie v sebe uchádzať sa o faru, možno uzatvárať, že obete, ktoré farár mal donášať, musia byť veľké, ale obete, čo fara jemu mala donášať, malé. Chudoba de Badín, psota de Garanseg. K biede farníkov, pochádzajúcej už zo samej polohy neúrodného poľa, patrilo i nesmierne pitie páleného. Páleným sa sedliak najedol, napil a stal sa za pár grajciarov zrazu múdrym a veľkým pánom.

To by bola krátka charakteristika obce Tesná a jej cirkevníkov.

Pútec mal chlieb, chlieb aký—taký. A kde jesto chlieb, nájde sa i nôž. Hľadal ženu a našiel; chvalabohu, že ten článok ešte i pre chudobných rastie. Tentokrát Fortúna zažmurkala mu prívetivo. Natrafil na dievča síce chudobné — však by sa k bohatej ani nebol trúfal — no ale bola z nej žienka dobrá, usilovná, a čo u ženskej cnosť kardinála — bola poriadkumilovná. Primerane k svojej mäkkej povahe mala tú zvláštnu obyčaj, kde len možno, v deminutíve rozprávať. Ani ten mak jej nebol dosť drobný, ešte z neho spravila máčok, a hen máčiček — kostolík, kostolíček. Len s ňou, pilnou ženičkou, mohol na tejto maličičkej faričke vyjsť.

Čo na jednej strane dobrotivé nebo na ňom premeškalo, to mu inde hojne vynahradilo. V jeho tichom šestnásťročnom manželstve a úradovaní požehnalo mu nebo osem detí. Rozmnožoval, ako sám žartovne hovorieval, pilne panslavizmus. Podľa prvého kalkulu pripadlo na každé dva roky jedno decko a z nich štyria chlapci a toľko dievčat. Kalkul teda celkom úhľadný. Vtedy ešte metrické rátačky neboli v úžitku, ale v obyčaji stáli tucty, a tak nebesá znížili počet detí, zotretím dvoch, na poltucta. Dve z ôsmich teda exekvovala smrť…

Videli ste hniezdo? Videli ste sýkorky? Čo to robí, ako to pysky dvíha, keď hladuje, a hladuje jednostajne; čviriká, riedkym páperom operenou hlávkou trasie ako Bismarck, žltý nepomerne veľký pysk rozdrapuje tak dlho, kým sa mu nasýtenému gágoľ bokom nevydúva. Rodičia lietajú, zhľadúvajú, donášajú od rána do večera, aby tým nekonečným črevám zadosťučinili. — Také hniezdo predstavuje šesť nedospelých detí, z ktorých najstaršie je trinásť, najmladšie trojročné. A starostlivý rodič má starostí nazvyš, aby dostatočne zaodiate a s uspokojeným žalúdkom denné kričiaky mohli zatíchnuť večerom v postieľke.

Dobrák farár mal starosť i na svoje cirkevné deti. So žiaľom vidiac nemierne pitie, zaujal sa ich, založiac spolok miernosti. Žid sa rozhadzoval, patrón fary, súc väčším patrónom krčmy, ktorý predtým nebárs sa o farára staral, začal mu odvčuľ venovať pozornosť — štípal ho, kde mohol, a podtínal mu nohy, a ľud, ten, čo všetko sľuboval, poslúchal pána a vďačne sa vracal ku sklenke, s ktorou sa i tak len naoko bol rozlúčil, a to s tým ľahším svedomím, že mu páni dali rozhrešenie. Narobil si farár prekážok, narobil si omrzenosti bez prospechu a sedel, dumal opustený, dumal o nevďačnosti ľudu a o jeho nespoľahlivosti.

K rozličným galibám pridružilo sa najväčšie rodinné trápenie — nemoc. Jeho najkrajší, najbystrejší chlapček, Gustík, prechorel na nohu. Príčinu jej vypátrať nemohli, ako to vôbec vyskúmať tvrdo ide, pravdepodobne, že bujný šuhajík dakde prchko a zle skočil. Buď tomu akokoľvek, zapálil sa mu kĺb a zozbieralo bedro. Nemoc bola dlhá, rana sa konečne zahojila, ale pohyblivosť zhybu bola tam. Noha v kolene zohnutá bola kratšia, a len hupkajúc hačkal obyčajne s barlou z miesta na miesto. Ale ako zase prišiel k úplnej sile tela, so svojimi pedálmi pobehal viac ako druhých zdravých nôh dva páry. Čo by ešte táto žubrienka bol povykonával, keby mu čert nebol podstrelil nohu? S krivou nohou vláčil sa po dachu a púšťal dolu kochom matke chrústov do kapusty, s krivou nohou driapal sa po smrekoch, dozerajúc hniezda splašeným vranám. Sama príroda snažila sa ho ukrátiť, a predsa rodičia mali s ním práce viac ako so všetkými druhými…

I v pekle bývajú raz hody.

V Tesnej zomrela vdova po strážmajstrovi. Za pohrebné obrady poručila farárovi jeden zecchino, výdobytok z bitky pri Cuztatone, a potom jeden žreb, takrečenú lombardku. Ako k žrebu nebohý strážmajster prišiel, to nám nie je známo. Zecchino bol na fare, obzvlášť deťmi, veľmi obdivovaný, a právom, pretože sa také predmety na fare veľmi nemleli. O hodnote toho peniaza si deti rozprávali báječné veci. Mysle všetkých boli pobúrené. Menšiu pozornosť venovali pekne tlačenému papieru. Ba i sám pán farár, ktorý predsa významnosť žrebov dobre poznal, nebárs sa ohliadal oň. Chudák, toľko ráz v nádejach sklamaný, nepomýšľal ani zďaleka na možnosť výhry. Horká jeho bryndza! Zlatý peniaz pošiel do starej tabačnice, žreb však chladnokrvne odhodil na stolík. Prizrel sa ešte naň a číslo žrebu mechanicky napísal na dvere. S tým bola vec dokončená.

Už aký bol chudobný — a predsa možno práve zato, horlivo miloval svoj národ — utiahnutý od sveta, rád čítaval spisy a slovenské časopisy. I ten zecchino tašiel ako predplatok na „Národnie noviny“.

Tamvon chumelí. V chyžke je teplo. Pútec sedí, držiac vyhorenú fajku v rukách, a hľadí na klbko hrajúcich sa detí. Kostolník vstúpi, vytiahnuc z torby noviny donesené z mesta. Farár sa radostne chytí do nich. Napchá fajku, zakreše do bukového práchna a rozleje sa po stolici.

„No, cit, deti! — Čože nám donesú?“

Od samého nápisu všetko, ale všetko čítaval pilne až do konca po zodpovedného redaktora. Nepremeškal prejsť cez kože, špiritus, slaninu, lekvár a nevynechal ani burzové správy. Kdežeby nie, však bol majiteľom žrebu. — No ale nie preto, ale zo samej úctivosti k „Národným novinám“.

Ako sa takto očami po burze prechádza, trhne sa, zvrtne hlavou k dverám, zakvičí čudným hlasom, potom preskočiac troje v ceste mu stojacich detí, zastaví sa pred dvermi s hlavou ohnutou napred, lakťami nazad vystrčenými. Zase sa nahne k novinám, zase k dverám. Po chvíľke rozháňa rukami v povetrí ako kapelník. — Deti sa stiahli dovedna ani neceknúc, len prestrašeným zrakom obdivujú čudné kvinty otcove.

Farárovi úplne zutekala flegma. Ale nie je dosť na tom, začne päsťami po dverách bubnovať a kričať, čo mu hrdlo dalo: „Milka! Milka! Skoro, Milka!“

Na toto telefonické volanie Milka zrazu priskočila, pričom neopatrný farár zle pochodil. Dvere sa otvárali dnu, a pretože do špiku preľaknutá pani farárka celou silou vrazila do nich, prudkým otvorením dvier vylepila velebnému pánovi takú facku po nose, že sa ledva vedel udržať na nohách a v prvom prekvapení svojej milej manželke dačím podobným odslúžiť sa zamýšľal.

„Či mi i tá radosť musí byť pokalená?“ pýta sa farár utierajúc si slzy, ale, pravda, nie slzy radosti.

V prvom okamihu bol všeobecný zmätok. Milka drží si dlane vyvrátené pred očami. Deti však vidiac otca, ako si drgnutý nos drží, zo súcitu držia si všetky svoje nošťúriky.

Prvá chopila sa slova pani farárka a zvyklým deminutívom začala kojiť rozladeného manžela: „Udrela som ťa, mužík môj, troštíčku po nošteku. — Ale čože tak búchaš, dušička, čože tak voláš?“

Miesto odpovede ukáže prstom na dvere, zavolajúc hlasom víťaza Suvorova pri Prage: „Hurrá, vyhrali sme!“ A padne žene okolo krku. Neborkej Milke vrelo pod čepcom. Prirovnajúc číslo novín s číslom dvier, doloží: „Náš žreb číslo 639 vyhral dvetisíc zlatých!“

„Božíčku drahý na výsosti, vďaka ti, pár zlatíkov sa nám zíde,“ vzdychne Milka. Deti sa ukladajú okolo rodičov a matka kropí ich hlávky slzami radosti.

Mnohý by za tú cenu ani nezamdlieval, ani slzy neronil, ani by si za ňu dvermi nos nedal rozmlátiť. No chudobnému, na deti bohatému, na odporný osud zvyklému človeku je to výhra veľká, šťastie nevšedné; lebo núdzneho skorej uspokojí Šťastena ako hojnosťou oplývajúceho maznáka.

Keď sa z prvého radostného otrasu, povedal by radostného strachu prebrali, počali rozjímať, gustírovať, čo s tými peniazmi začnú, ako ich vynaložiť; či kúpiť za ne dačo, či ich do svätomartinskej sporiteľne na úroky uložiť majú, o tom sa živo debatovalo a bezmála sa ani načisto neuzniesli. Deti kupovali bábiky, sukne, sánky, kone, na čo im matka odsekla, že samé prvé otcovi nový župan kúpiť načim.

Medzitým napadlo otcovi pohľadať žreb.

Hľadajú, hľadajú. Hľadajú popoludní, hľadajú večer… — nič. Strach, smútok a noc bez sna. Hľadajú ráno, hľadajú, dulujú celý deň a zase len nič a nič. Vyšetrujú slúžku, skusujú deti, márne všetko, žreb bol a je stratený. Zármutok vzrastal a úder väčší, omnoho väčší, ako keby sa im radšej dvere raja neboli otvorili. Nebožiatka, lízali med cez sklo, a teraz hľadeli okolo seba smutní ako oparené myši!

Filozof Pútec utieral si ústa. Utiahnuc sa do svojej myšej diery, dumal a cvičil sa ďalej v opovrhovaní svetskou mamonou. Je to vskutku veľmi vďačné štúdium, keď k ničomu prísť nemôžeme, ale ktoré vďačne zase opúšťame, keď sa nám začína dariť.

Minulo dakoľko týždňov, ako žreb pošol za durákom. Všeobecný rozhovor o ňom, rozličné klebety v Tesnom pomaly sa tratili. V tichej rezignácii znášal Pútec i toto navštívenie. Na pamiatku, že mu neprajný osud pretiahol cez ústa zlatý motúz, ponechal čísla žrebu napísané na dverách. Smutne zazeral tu i tu on na ne a ony naň.

Bolo to v sobotu. Farár chystal si kázeň. Aby mohol pokojne pracovať, vypovedal deti von. Čím menej nohou, tým viac jazykom pohybujúci Gustík pýtal sa na korepetíciu k pánu učiteľovi, k čomu otec veľmi vďačne privolil s tou prísnou vyhrážkou, aby sa neopovážil ísť sánkovať, čerta pokúšať a ešte i tú druhú kvaku dolámať. Pokorne, skrúšene sľubujúc všetko dobré, vytiahol sa z chyže.

Otec Pútec pripáli si héničku, vyloží trudovú čiapku na parochňu — za starosťami a horúčkou pošli mu vlasy — a v kvetnastostrakavom, na rukávoch umastenom župane začne sypať prúdiace sa myšlienky na papier. Zavše zakrúti perom, to zase hľadí von oblokom, aby pod trudovou čiapkou kopiace sa trudoviny do poriadku poukladal. — Od obloka hore vznáša sa strmý kopec, farská záhrada. Sneh sa ligoce, slncom osvietený, tuhou kôrou pokrytý. Chlpatá osuheľ mení farby báječného opálu. Oči sa mu točia po tej skvelej ploche, a po nej zbiera trhané myšlienky na kázeň.

Obrábal Jóba. Vysvetľujúc jeho neresti, rozochvený púšťal chlpy dymu ako z maše. Ono vhod mu prišlo i toto; myšlienky mu hrali ako iskry vo vyhni. Zahryzol sa do trópov a zubami do čútorky. Lejú sa mu myšlienky po papieri ako rozpustené maslo. Skáče z predmetu na predmet, viaže, skladá, prirovnáva. Zájde k Eliášovi, horúcimi slovami líči, ako prorok Eliáš, ten prvý pasažier, čo sa parovozom k nebeskej stanici na extravlaku odviezol, bez popálenia do výsosti sa vznášal. Signál zaznie, oheň sa zasvieti, kolesá sa točia, on letí…

Črnk, brnk! — tresk!

Ale nie Eliáš. — Obločný rám s krížom i so všetkým činom na zemi, tably rozmrvené blyštia sa po izbe. Farár holohlavý, parochňa nad osudnými číslami na klinci visí. Fajka vyrazená kúri sa v kútiku a farár ťahá paru jalovou cievkou. Trudová čiapka krúti sa nad posteľou. Čo ale najkrajšie, na stolíku pravé na Eliášovi — sánky a na sánkach Gustík, jemu za chrbtom, držiac sa ho okolo krku rukami, kamarát Ďurík od rechtorov.

Chlapci, na smrť preľaknutí, sedia, sedia na stole ako skamenení. Ej, korepetícia im zle vypadla. Tam povyše záhrady závozom korepetovali, sánky zle kerované vyskočili zo závozu a myk strmým vŕškom záhradou dolu. Nuž a tak neviniatka proti svojej vôli vpálili oblokom otcovi na vizitu.

Asi za otčenáš ani nedýchol, ani sa nepohol nikto. Predesení boli všetci…

Prvý potom zavolal Pútec: „Chváľ každý duch Hospodina!“

Na hrmot pribehla mať a za ňou celý familiárny prídavok.

„Ach, Gustíček môj, nuž čože ty tu robkáš?“ pýta sa, zalomiac rukami maminka.

„Nuž, hľa — prišiel som tatu nazrieť,“ zajachce sa Gustík.

„Pekelná saňa ťa sem poslala,“ zahrmí nahnevaný otec.

„Nie, tata, saňa, ale sane,“ doloží Gustík.

„Aha, čo tata má na hlave,“ zavolá malá Zuzka.

A vskutku. Miesto zmiznutej čiapky a parochne vysadla mu na hlavu otiepka. Gustíkom zo strechy v strachu a v letku rukou zachytená a odtrhnutá.

Otec precitol. Vojna je vypovedaná. Ľavou rukou siaha za otiepkou, pravou za linonárom v tom pevnom predsavzatí, Gustíka a potom Ďuríka čo možno najrovnejšími čiarami vylinierovať.

Zložiac strechu z hlavy, dvíha už linonár do výšky, aby ho tým silnejšie spustil na zhrbený chrbát koristi, keď práve v príhodný, či nepríhodný čas opýta sa Milka: „Mužík môj, aha, čo to tu visí za kartička na slamke?“

Rozkrúti karôtku, visiacu na nitke z otiepky ako dáky vrkôčik z parochne, a obaja vykríknu: „Lombardka!“

A zase všetci stoja ako prikutí, ústa otvorené, obraz prekvapenia.

Keď dakoľko ráz jedno po druhom sliny preglgol, skrútiac hlavu proti dverám, Pútec, nadmier pohnutý, plačlivo zavolá:

„To je on, to je on!“ Padne Milke okolo krku a deti im okolo nôh. A podobalo sa to navlas skupenine pravidelne ustrojenej uhliarskej míle.

Stratená ovca sa našla.

Sánkovníci, ešte vždy v neistote, sedeli na sánkach na stole ako dáky umelý stolový nástavok.

Hádalo sa sem—tam, akým divotvorným spôsobom mohol stratený žreb prísť na túto otiepku. Po vyšetrovaní Gustík konečne vyzval, že on akýsi papierik z tatovho stolíka zošúľal a mačke na chvost uviazal. Keď ju potom mechúrom naháňal, mačka v úzkostiach vybehla na padláš, skade sa vrátila bez papierika nazad.

Po vypočutí rozprávky siahol Pútec znovu za linonárom, aby pokračoval v trahovaní tam, kde bol zastal. Aby tým smelšie udrel, zažmúril oči a — hop! zachytí mu anjel ruku.

„Otecko, čo robíš, roztrepeš si atramentárik!“ — Otvorí oči, a tých, ktorých mienil udrieť, tu už viac nebolo. Opustiac nebezpečné miesto, presťahovali sa na bezpečnejšie — pod stôl. Ak nie anjel — Milka, nuž by bol najkrajšie náradie celej izby, porcelánový atramentár, vianočný dar Milkin, na kúsky rozmrvil.

„I tá radosť musí byť zakalená,“ zamrmle Pútec.

Spod stola sa však ohlásili dva detské hlasy: „A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame našim vinníkom.“

„Amen, synček,“ doloží matka.

A otec im odpustil. Jóba nechal na pokoji. Eliáša vytiahol spod sánok. Ale žreb viac neodniesla mačka na chvoste.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.