ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zima — bodaj by ju vlk zjedol — je podľa fyziky neprítomnosť teploty. My by sme povedali: kde niet tepla, tam je zima. Zima po istý stupeň sťahuje, to vidíme na vode a na našich vlastných lícach, tie zblednú, kým jej vplyvom zúžené tenulinké krvné nádobky odvážajú krv z površia dovnútra. Keď sa stupeň zimy zväčší, rozťahuje predmety. Vidíme to, keď zamrzne voda, vtedy ona v podobe ľadu väčší priestor zaujíma, zdúva sa, a takto i veľké zápole silou—mocou kála a mrví.

Výstrednosti zimy sa teda schodia ako ten had, čo si sám do chvosta hryzie. Áno, zdá sa byť v protirečení sama so sebou, keď povieme a dotvrdíme, že zima zapríčiňuje — teplotu. Keď ona, napríklad v istých stupňoch a dostatočne na našu tvár pôsobí, tvár nám horí, ba zamrznuté údy prechodia do úpalu (brand). Na základe toho šúchame zamrznuté telo snehom, aby odmrzlo — celkom správne a múdre.

Nejdem ďalej šíriť prednášku o predmetoch, ktorú teraz i tak každý a všade pri školách bydliaci môže zadarmo počuť. Škoda, že prednášky toho obsahu v dobu, ktorú tu opisujeme, započaté neboli, kde by sa tá téma o zime tak makavo a prakticky dala predviesť.

Naše mesto, o ktorom je reč, čo by sa i o mnohých iných rovným spôsobom dalo povedať, spadúva do pásma sveta, miernym nazvaného, kde zima trvá za sedem mesiacov, a za ostatných päť nie je teplo. Bližšie ho označujeme tým, že sa tu našiel prvý gogoľ so zlatým zrnom. Zlaté zrná sa včuľ tratia, gogole sa rozmnožujú. — Ale tieto veci v nižiadnom pomere nestoja k zime a k tejto besiedke; preto ich ako mimochodné necháme stranou.

Dosť na tom, tohoročná zima, ako obyčajne, i teraz nepríjemne pôsobila na obyvateľstvo tohoto mesta, a to tým nepríjemnejšie, že nebolo dreva. Podľa nám už známych fyzických pravidiel ľudia už v jeseni plecami sťahovali.

Pre veľa stromov nevideli sme les, ale v lese bolo dreva — teda sme ho vidieť nemohli. Stromov dosť, ale stromy nechceli a nemohli prísť samy, a tak v kachliach sa zotmelo a z komína prestalo sa dymiť. A tak vyhrážka: „Počkaj, však ja tebe zakúrim!“ stala sa dobreprajúcim výrazom.

Sporáky v úplnom zmysle slova sporili drevo, ale veru i našim žalúdkom vypovedali službu. Odkázaní sme boli na „studeno“. Nebolo počuť, že by si bol voľakto ústa popálil. — A nastala doba zubenia škripov, a či škrípania zubov. Zima, hlad, bieda, husacia koža bez husí, ani v obľahnutom Paríži. Výnimkou boli tí, čo si drevo sami na chrbte z lesov donášali; tých už nosenie hrialo, a tak mali osoh dupľovaný. Výnimku ďalej robili tí, čo boli šťastlivými účastinármi pri kopaní ešte nevykopaných kopanín kamenného uhlia v krajoch, kde stálo kedysi mohutné Eturum; lebo pri skladaní, to jest splácaní účastinárskych podlžností sa im kečka rúče zohriala. Chyba pri tomto výnosnom — lebo vynášal — podniku bola tá, že pri kopaní kamenného uhlia nakopali veľa kameňov a uhlia nič.

Keď sa jedno—druhé poleno zaplietlo do zásobnice, nastala ruvačka. Ináč pokojamilovní občania stali sa tigrami a s mäkkým drevom kládli jeden druhému tvrdé buchnáty, čo ich síce na základe silného šuchu a buchu dokonale zohrialo, ale na zježenej koži zanechalo i dlhotrvanlivé nezábudky.

Studená bieda rástla, vlastne a vedecky povedané, padala až hlboko pod — 0° R. Vzácnosť dreva bola zo dňa na deň väčšia, nikto viac neodhodil odhorok zápalky, ale pekne—rúče ukryl do vačku. Kmotrám neposielali viac zaprávané a torty do postele, ale dáku latku, alebo kus krajnice (okrajky). Úctivosť k drevu mienime najlepšie tým dokázať, keď čitateľov uistíme, že na Štedrý večer rodina stromčekom najlepšie bola tak prekvapená, keď na ňom miesto medovníkov viseli tu bukové, tam jedľové — polená.

A na mestskom dome čo? Tam hrúza, akú nepodstúpil ani sám dr.Kane, omrznutý a omrzený so svojou výpravou na severnom mori. Steny v pisárňach ľadom pokryté sa ligocú ako kryštálový palác v Kurdistane; kachle chladné ako — uhorka; v kalamároch ľadoviská ako Ladoga a Onega; a pisári s bradami, fúzmi — bielou smotánkou potiahnutými — pre ohriatie údov korčuľujú sa po dlážke, fúkajúc si do prstov.

V radnici, prefúkanej „bórou“, sedia, ľadovým, zo žlebu visiacim cmokom podobní zastupitelia smutnej tváre, ako Napoleon I. po návrate z Ruska. Pri chôdzi „Patres conscripti“^[223] trú si vzájomne nosy snehom — výraz vzájomnej pomocnice: ruský to konzervatív, prezervatív a vokatív proti nosovej zime. Fúzy a brady mali cmokami obrastené, navlas podobné tej „grotte“^[224] na Sliači, kde sa rozličné hračky obťahujú vápennou usadeninou.

Každý z vyvolenej obce kladie si hrniec so žeravým uhlím medzi nohy, aby mu myšlienky nezamrzli.

S hlasitým, úplne podľa hudobnej škály spravovaným kašľom vstúpi do dvorany pán mešťanosta, za ním za pätami desiatnik s turibulom, to jest so žeravým uhlím v randlíku. Musel práve z postele vstať, lebo mal ešte šedivé vlasy o vankúš, a či vankúš o šedivé vlasy primrznutý.

Pán účtovník, chlapisko, na ktorom dve veci bujne rástli — brucho a fúzy — privítal pána mešťanostu dlhšou rečou. Para, pritom z úst vypustená, padala mu k nohám v podobe snehu a bol by ním snáď celkom zapadol, keby mu dlho snovanú reč neboli pretrhli výkrikmi netrpezlivosti.

Pán mešťanosta vítal zastupiteľstvo, napomínajúc ho k svornosti a vytrvanlivosti, a to takou ohnivou rečou, že počas nej hneď naskutku dvaja slabší poslucháči zamrzli. Pripomínal a napomínal ku sporivosti, že opatrná gazdiná i na špiritusovej lampe opára bravov a varí obarky, nad sviecou v šporherde kapustniarku zapráža, dobrí gazdovia ale, pripaľujúc fajky, že zápalkami vyhrievajú izby.

Následkom 16° #b#R#-b# zimy úradovanie stalo sa nemožným a mnohým stránkam pri súde kože boli stiahnuté na — kľučke. Ustanovilo sa: úradné miestnosti kúriť aspoň raz do týždňa, pretože však dreva niet, majú sa kúriť „nevybavenými aktami“, ktorých je vraj, chvalabohu, veľká kopa. Ak to nevystačí, budú sa páliť mestské ploty a popol vysýpať na klzké chodníky. Ďalej má sa bubnom oznámiť, že každá na mestský dom prichodiaca stránka povinná je jedno poleno pod pazuchou doniesť so sebou.

Uslyšiac toto uzavretie, valne zhromaždené obecenstvo na námestí jasalo a plakalo slzy radosti, veľké ako krumple, ktoré však prv, ako by najavo boli vyšli — zamrzli, a len ligotavý odblesk radosti vystúpil im pod nosom na svetlo.

Čo sme v úvode povedali, na to opäť prichodíme. Napadol sneh a bolo teplo, lebo pomocou sanice prirukovalo drevo, zásobárne sa plnili, takže už samotný pohľad na tie hŕby dreva ohrieval. Komíny valili kotúče, kachle dýchali teplo a na sporákoch škvrčali vo troje okrútené voňavé klobásy.

A na mestskom dome? Teplota ani na brazílskych hájoch, kde sa kolibríky na bodliakoch hojdajú a ananásy na smetiskách rastú.