Zlatý fond > Diela > Žarty a rozmary


E-mail (povinné):

Stiahnite si Žarty a rozmary ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský:
Žarty a rozmary

Dielo digitalizoval(i) Tomáš Ulej, Michal Garaj, Tomáš Sysel, Jozef Ozimy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 184 čitateľov

Upečený kocúr

Doktor Terpentín bol divná chlapina. Čo pilný lekár a dobrého srdca človek bol predsa ako starý mládenec vždy mrzutý, dudravý — opravdivé kyslé pivo; jedným slovom, mal svoje čudné zvláštnosti.

Jeho výsluhy boli Bora a Dora. Tamtá s jedným okom, táto s jednou nohou. Bore frkol kamenček do oka; keď ho dr. Terpentín chcel odstrániť, vybral náhodou oko a kamenček ostal tamdnu.

Dora prikuľhala sa už na svet len o jednej nohe.

Jeho láska klonila sa k dvom živočíchom, týkajúcim sa srdca a žalúdka. Srdce svoje výhradne venoval starému kocúrovi Murovi; žalúdok však neobyčajnou tuhou vinul sa za pečenými čvíkotami.

Muro tešil sa zvláštnej priazni svojho pána. Zaujímavé bolo vidieť, ako Muro chemriac prednými nohami, s vyzdvihnutým, na konci zohnutým chvostom, hlavu brúsiac o sáru, otáča sa okolo pánovej nohy. Medzitým šúcha ho pán ľavou rukou, pravou mu maznavo dáva hryzky do kávy namočenej žemle. A tá usmievavá tvár a tie sladké príhovory doktorove a brndžiaca odpoveď Murova svedčili o úprimnosti a vrelosti ich obapolnej útlej náklonnosti.

Známe je zo skutočnosti, že bezdetní ľudia zvláštnou priazňou a starostlivosťou nesú sa oproti zverom, to šipsom, fešerlom, to mandom a cinám. Im je slobodno predeseným hosťom taniere pred nosom lízať alebo poletujúc príchodzím po hlavách guáno rozsievať.

Už sme spomenuli, že pán doktor čvíkoty náruživo rád jedával, a preto v letný čas — nie tak pre horúčosť, ako radšej „ex absentia turdi pilaris“[41], to jest, že čvíkot nebolo — býval unavený, kdežto v zimnú dobu, keď severní hostia doleteli, úplne oživel.

Jeseň roku 1872 bola kromobyčajne teplá. Sezóna čvíkot nezapočala sa ešte dlho a dlho, náš doktor upadával do malomyseľnosti — do choroby, rečenej „mania turdo pilaris“[42].

Tak sa zdalo, že ten čas usnoval proti jeho žalúdku nepriateľský „szövetség“[43].

Bora prezerala pilným okom pondelkové trhy, no márne snahy! Od žiaľu nad nezdarom skoro si svoje jedinké oko vyplakala.

Úbohá Dora daromným behaním takmer si zodrala tú jednu nohu do kolena — a všetko nadarmo!

Konečne predsa raz doletel pár čvíkot na „hrbčok“. Ako ich čierne čižmičky bedlivé oko Borkino zazrelo, ihneď dualistické čvíkoty strčila do koša — a hnala s nimi domov.

Vtiahnutím čvíkot do domu vtiahol i pokoj do duše doktorovej. Pacienti poznamenávali, že dr. Terpentín oddávna už tak útle nepriliepal fľajstre, tak nežne nepúšťal žily, ako dnes. Po dokonaných návštevách ponáhľal sa domov, kde už pohotove stál čistotne a riadne prikrytý stôl.

Odhodí klobúk, palicu, poklepkúva si prstami ľadvie, a keď si takto krátky marš na lačnom bruchu odbubnoval, sadol si k stolu.

Dora donáša z kuchyne jedlá. Bora obsluhuje okolo stola.

Obed nebýval početný na jedlá, no bývali pripravené s obzvláštnou vyberanosťou.

Prešla polievka, mäso, strova — všetko to pri všednom pocite. Tento príjem zalial dobrým vínom.

I očakáva posledné túžené jedlo — čvíkoty.

Mľaskaním jazyka dáva doktor najavo gastrologickú netrpezlivosť, klepajúc vidličkou po tanieri.

Rozdrapia sa dvere.

Dora vpáli.

Pravou nohou zatvorí rozškľabené dvere i vrhne na stôl s veľkou rýchlosťou kúriacu sa misu.

Istotne ju pálila.

V ružovom rozmare vopchá si doktor servítku hlbšie pod bradu…

„Jazerná strela! Kýže je to čert?“ zakričí doktor, vyskočivší zo stoličky.

Pred ním na mise leží akási opacha, čvíkotám ani zďaleka nepodobná.

„Beda, ach, prebeda!“ zalomí rukami Bora. „Veď je to chvostík z mačky.“

Doktor vyvaliac oči, pichne vidličkou do tej maštrancie a zvolá:

„To je obojček môjho Mura!“

Áno, pravdaže.

Vyvalený leží pred ním upečený „mučedelník“ — Muro.

„Čo to? Ako to…?“

Bora vložila ošklbané, slaninkou obložené čvíkoty do rúry i podpálila do sporáka. Muro, podľa svojho pána vrúci milovník čvíkot — a to mu napokon ani zazliť nemôžeme — nezbadaný vtiahol sa do rúry a dal sa do chrúmania pečienky. Keď už Bora bola sporák podkúrila, nič zlého netušiac, zatvorila na rúre dvierka, odíduc nato po víno do pivnice. Dora pobrala sa na studňu po vodu. Muro teda nikým nemýlený a nič zlého netušiac, tešil sa osamote i bez prekážky oberal vtáčiky. Tu sa rúra hreje a počne ho na otlaky náramne inkomodovať[44]; i prekladá nohami, ale to už horšie než v Sahare… Chce von na čerstvé povetrie, keď i tak už úlohu svoju plnou mierou dokončil. No, „stoj, noho!“… dvere boli zatvorené… Nastal zúfalý tanec. Márne pozdvihoval hlas všetkými škálami, tancoval a pískal, pískal a tancoval — a kým sa slúžky vrátili nazad, on s pečienkou v žalúdku po hrozných trapiech sám ležal pečienkou, vystretý na panve.

Pekný život, špatná smrť. — Smrť taká, akou hynú úbohé hinduské vdovy, s tým jediným rozdielom, že sa tie „dobrovoľne“ vrhajú do ohňa, nášmu Murkovi sa to však vonkoncom nechcelo.

Čierny skutok ležal vo svojej oškvrknutej nahote pred zdesenými očami svedkov.

S ťažkým srdcom oddal sa pán doktor do svojho remesla, do povinnosti pitvania. Výsledok pitvania bol

„Nálezohľad“.

Muro, podľa zamestnania kocúr, najlepšieho veku, neženatý — ak nie civilne — následkom náhlej neprirodzenej smrti pitvaný a lekárskemu skúmaniu je podrobený. Telo má dobre vyvinuté, svalovité: všetky štyri nohy rozprestreté, chvostík čnie do výšky. Farba očí je neznáma, lebo je — bezočivý, i farba kože nevedno aká bola, lebo pustil srsť. Pravdepodobne bola jedno— lebo dvojfarbistá, pretože trojfarbistý kocúr nikdy nebýva. Na krku pozorovať obojček z mosadze s literou M., čo konštatuje jeho totožnosť s Murom. Mozog, krvou podbehnutý, vyplňujúc úplne črep, je hojný, dokazujúc vysoký kultúrny stupeň zosnulého kocúra. Ďalšie vnútornosti neposkytujú nič zvláštneho. Srdce je neobyčajne veľké. V žalúdku nachodili sa pozostatky vtákov, medzi tými dva celkom dobre zachované žalúdky, v ktorých sa už slobodným okom, tým zreteľnejšie ale mikroskopom dali vidieť zrnká borovky — „baccae juniperi communis“. Bola to teda posledná strava pod pitvou postaveného jednotlivca. Zo všetkého tohoto patrná je teda smrť následkom upečenia sa, a to bez predbežných urážok násilia, teda v zdravom živom stave. Pretože ani rodinné, ani iné domáce okolnosti toho spôsobu neboli, žeby Mura k samovražde boli hnali, ani žiadna a nikým, akéhokoľvek mena a pôvodu malomyseľnosť na ňom pozorovaná nebola — s celou istotou uzatvárať sa dá, že smrť upečenia sa nestala samochtiac, ani vražedne, ale stala sa nešťastnou náhodou. Čo týmto atď…

Dr. Terpentín.

Dr. Terpentín vydýchol si hlboko.

Nehoda neostala bez následkov na zdraví nášho doktora. Apetít ho opustil a kŕče lomcovali mu srdcom. Neustále námahy a prikladanie sympatetickej mačej mádry s mačacím blyskom na srdce zdvihli ho z postele.

Navštívil som ho v kríži. A on mi povolil hrozitánsku tu históriu pustiť do verejnosti.

Nazdar! (Sadzač.)



[41] (lat.) Pre neprítomnosť čvíkot

[42] (lat.) Čvíkotová mánia

[43] (maď.) Spolčenie

[44] (lat.) Nepríjemnosť mu robiť





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.