Zlatý fond > Diela > Žarty a rozmary


E-mail (povinné):

Stiahnite si Žarty a rozmary ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský:
Žarty a rozmary

Dielo digitalizoval(i) Tomáš Ulej, Michal Garaj, Tomáš Sysel, Jozef Ozimy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 184 čitateľov

Stratený kepeň

Zatvoril som okno a upraviac červený rubáš, opretý o lakeť vyzeral som von. Vonku stála surma. Vietor, táto ináč len vo svojich skutkoch viditeľná bytosť, česala vŕzgajúce vetvy štíhleho jaseňa oproti obloku. Klonili sa, knísali a ukladali v jednu stranu ako napred česané riedke vlasy plechavej hlavy. A keď si vietor kus oddýchol, ony stavali sa nazad do prvotnej pokojnej polohy, akoby kašľom zmorený vydychujúci človek. Ale vietor zase fučí, a tým tuhšie, čím viac pary v oddychu nabral. — Slabšie listy už opúšťajú strom, skákajúc v jednom smere po ometenej zemi.

Prachové oblaky krútia sa po námestí a guľôčky suchého machu trúsia sa zo starých striech mimoidúcim na hlavy.

Ako loď na rozbúrenom mori vesluje prostred námestím proti vetru pekná ženská postava. Šaty jej klepocú, prichyľujúc sa k telu, a na zohnutej hlave vlajú jej na letnom klobúku pripravené perá. Lakťami o driek pritisnutými usiluje sa preboriť si priechod; časom, prachovými oblakmi zaobalená, mizne celkom môjmu zraku. Päťdesiat krokov za ňou ponáhľa sa švihák. Raz sa krúti, raz stojí, raz zase ide, drží širák jednou rukou, keď tá nevystačí, pomáha si druhou. Vyvrátené červené futro sivého kabáta vyťahuje sa mu hore chrbtom. Vietor má svoje muchy a rád ľudí dráždi, oj, rád… Naduje sa a fuk, jedným šmahom mrští mu širák o zem, a ten, cítiac sa slobodným, poskakuje si natešený ako školiar, keď „pán rechtor prechoreli“, a kotúľa sa parnou rýchlosťou oproti môjmu stanovisku. Švihák usiluje sa ho pristaviť palicou, a čo by ho priam preboriť mal, lež márna jeho námaha. S rozčuchranými vlasmi poskakuje i on. Klobúk, zunovaný, oprel o stenu práve pod mojím oknom a hľadí, za odpustenie prosiac, na svojho zadychčaného pána, ktorý ho zodvihne, hnevlivo potrasie a na moje pokynutie pristúpi s ním ku mne.

Prvou jeho prácou bolo očistiť nový širák od všakových nepríjemných prílepkov a potom mi priateľ môj Ďurko vyprával, že sa práve ponáhľal za Nelkou, aby jej odovzdal povolanie na zajtrajší majáles. Ale nešťastný vietor prekazil mu vbehnúť do prístavu a zahnal ho do celkom cudzej zátoky.

Touto príležitosťou pán podslúžny ako usporiadateľ povolal i mňa na ten majáles do zeleného hája. A keď si Ďurko Ferula pokrčený klobúk vyrovnal, pobral sa — teraz iste s lepším prospechom — za svojím ideálom.

Druhého dňa vstúpil vietor do seba a prestal fúkať. Všetky okolnosti ukázali sa byť prajnými budúcemu majálesu. Pred príbytkami slečiniek a paní stáli rozličnej podoby, s rozličným záprahom, už či štverňami, či zinkami opatrené príležitosti. Útle pohlavie poskakuje hbite to stupkami, to zase lezie namáhavo bilnicou a váhou, podporované výslužnými šuhajmi, do pripravených, senom a slamou tapecírovaných rebrín. Silnejšie pohlavie, sem—tam už kus slivovicou páchnuce, zaujíma prednú časť vozidiel; strava v košoch, košíkoch, cedidlách, súdkoch zaujíma miesta okolo nôh, ale zväčša zadnú časť vozíkov. Celý zástup sa miesi, každý jeden dačo papre, či na sebe, či na inom predmete. Čas veru zvrchovaný a všetko sa ponáhľa hurtom, a ešte predsa jedno—druhé ostáva pokonať. Hľa, tamto pána farárova gazdiná v súrnej náhlivosti strčila si do vlasov miesto ihly kefku na čistenie zubov. Nuž ale to veci nič neškodí. Sedia už v dlhom rade pripravení k odchodu, ale tam nesie ešte slúžka zabudnutý pléd, tam sa pani Čvrlingová škriepi so svojím manželom, že sa miesto do ručníka vysiakal do jej nočného čepca. Tam zase zamenili izbový kľúčik vizikátorovým šúľkom. Pani mešťanostka vydáva z voza čeľadi prísne rozkazy. Naprávajú sedadlá a všakové príhody a pletky až po samý lônik zabávajú ohnivú, netrpezlivú mládež, kým predsa, no predsa raz pohol sa už celý povoz.

Nerovné konské sily, odfrknutý lievč, odpadnutá podkova, stratený bič, ba i prekotený vozík boli príčinou nerovného času, v akom dobehli príležitosti na určené miesto. Ale predsa všetci prišli ta, kam mali prísť.

Za ten čas poskytla sa nášmu Ďurkovi príležitosť preukázať sa zdvorilosťou. V najlepšom behu stratili lônik z vozíka, na ktorom sedeli Ďurko s Nelkou. Aby teda čas nemárnili, koleso a napokon seba nestratili — napadlo mu hrdinstvo toho poddaného, čo keď jeho kráľ bol na úteku a lônik stratil, aby premeškaním času nebol chytený, skočil dolu, strčil miesto lônika do diery prst a bežal, bežal mimo kolesa, kým kráľ nebol zachránený, za čo potom obdarený bol zemanstvom a k tomu primeraným címerom — povedám, to mu napadlo; ale zdalo sa mu byť dostatočným, keď miesto prsta strčil svoju peknú palicu, kým došli na majálesové miesto.

Všetko išlo svojím behom, ako to na majálesoch býva. Jedni obstarávajú živnosť, točia sa okolo vatry, hrncov, potravných nádob, sudov atď. Druhí, ľudia praktického náhľadu, začali už hneď s príchodom zažívať materiálne veci. Tretí, kochajúc sa v krásach prírody, motali sa po nivách a lúkach, dievčatká vinuli a obkladali sa vencami, kladúc šuhajom do kabátových dierok kytky nezábudok.

Nášmu Ďurkovi ako usporiadateľovi pripadla povinnosť nadzor viesť nad materiálnymi zásobami. Tu teda viazaný je o hmotu ten, ktorého srdce ťahá tam za čiernookou Nelkou do zeleného hája. Zelený háj a Nelka v zelenom obleku. Srdce mu puklo ako pečená kukurica. — A on — a on, práve keď Nelka tam kdesi pri bystrom potôčiku veniec vila, vykladal z papiera pečienky, zo sena vajcia, koláče a bryndzu. Ó, koľká próza! Ba hen, vytiahol tamto z koša tri rovnako krásne — iste z jednej rodiny — hladkou kožtičkou opatrené znamenité prasiatka.

„Ba čo, ozaj, moja Nelka teraz robí?“ pomyslí si. „Ale kdeže tieto sakramentské prasce odložím?“ myslí ďalej a krúti hlavou. Oko uprie na susedný smrek, tam trčia tri haluze, akoby ich bola prozreteľnosť na to pristrojila.

Použijúc príhody, zopchol prasiatka v poetickej polohe, sťaby egyptské sfingy, na hrdý smrek, ktorý jakživ ešte také ovocie nenosil. Jedno—druhé ešte urovnal, pohladil, naložil, a potom — fuk! Zmizol za svojou Dianou.

Každý robil, dumal, chodil, kade chcel, sloboda to krásna, neobmedzená — rajská. Však ľudia preto tak radi po majálesoch chodia.

Ale okolo dvanástej zďaleka a zblízka poprichodilo všetko bez toho, že by účastníci hodiny alebo beh slnca boli pozorovali.

Istým, bezpečným vodidlom v tomto smere bol verný, dobre spravovaný — lačný žalúdok. Starší, menovite páni, tí i tak od ohňa a či od sudov málo, i to len na krátky čas, vzdialení bývali, vyhovárajúc sa tým, že sa oni veru boja, že by sa v lese zatárali!

Ale nielen naši sa schádzali, ale schádzali sa i hostia nepovolaní, a to boli osy. Čo chvíľa, to sa ich viac nahrnulo, takže sa hosťom už ozaj stali nepríležitostnými ani tie golombáčske muchy. Ruky, klobúky, chladidlá, varechy, čečina — všade boli v pohybe. Medzitým kuchárky Ďurka upozornili, že by veru už čas bol i pre prasce, na ražeň ich zopchnúť.

I poberá sa po ne… Hja, pane večný! Prasce so žltým akýmsi oblekom hýbali sa ako živé. Celé osie roje sedeli a traktovali sa na nich. Ale beda tomu, kto sa k nim opovážil priblížiť. Osy opanovali situáciu, vyvinujúc pozoruhodnú energiu na hájenie asimilovanej prasaciny. Všelijaké prostriedky a pomôcky boli vymyslené, aby sa korisť dravým osám mohla vyrvať, ale žum — udreli útokom — a šuhajci bezvýsledne sa rozbehali. Konečne predsa sám Ďurko opatrený dlhou žrďou prasce zo stromu pokušenia pozráňal. Padli, ale v akom spôsobe — číročisté skelety! Mäso s takou anatomickou dôkladnosťou osy pooberali, že sa pozostatky ako kostry do osteologického múzea[84], a nie na ražeň, hodili.

Prasacina teda prepadla neúprosnému osudu, a veru táto pečienka počítaná býva medzi tie najlepšie lahôdky a má plným právom veľa milovníkov, a preto šomranie v nádeji sklamaných čakateľov bolo veľké, výčitky Ďurkovi najmä zo strany tých, čo prasce takrečeno pod srdcom nosili a či vozili, boli dotklivé. Ak ho dosiaľ ešte nepopichali osy, popichali ho teraz bodľavé poznámky lačných majálesantov.

Vhod teda prišli misy s gulášom, čím sa hundranie hostí pomaly utíšilo. Ale lacným kostom navnadené osy bezočivo kolesili hostiacich sa majálesantov a beštie, akoby celú spoločnosť za kŕdeľ prasiec boli považovali, dotierali nehanebne do nich. Nebolo plnej do úst vezenej lyžice, na ktorej by sa žltočierne osy neboli viezli, a na mäsom obťažených vidličkách rady sa hojdali a vzdor opakovanému odháňaniu často sa stávalo, že s jedlom i ony do žalúdka boli osadené, skade naplašené darmo potom východ hľadali. Útlemu pokoleniu, keď ešte tu i tu pred preglgnutím z úst von vybrnkli, podobalo sa to, akoby iskry ústami soptili. Všetky tieto ťažkosti mali i svoju smiešnu stránku, a pri hneve hostí i zabávali. Nasledovali okrem toho ešte i halušky s bryndzou a mravcami a šalát s oškvarkami a húsenicami. Tieto svojou všetečnosťou o život privedené, prítomnosťou napomáhali rozmnožovať koľkosť jedál. Na majálesoch to všetko chutí.

Zábava stávala sa čím diaľ tým hlučnejšou, prejdúc často do samopaše. Mladý Smida, pobadajúc, že jeden z mladých furtákov potajomky z pahreby pečených zemiakov do vačku napchal, pod zámienkou, že ho poťažká, podvihol ho hore, križujúc mu ruky cez vačky, a rozmiesil mu horúce zemiaky na fučku; popálený švihák lietal ako šialený po háji. Podnapitý starý pán usnul pod stromom. Vystretú pravú ruku priviazali mu o ucho naklonenej plnej kúpy, potom ho jeden spoza stromu dlhou slamkou popod nos šteklil. Starý pán zmraští nosom a chcejúc sa rukou poškrabať, prekotí plnú kupu na seba. Rechtorovi Kulifajovi, do každého dievčaťa, ale najviac do seba zaľúbenému švihákovi, natreli zadnú časť bielych pulidier medom. Kde ležal, sedel, či stál všade liezli po ňom v húfoch červené, biele i čierne, malé i veľké mravce; vždy musel mrviť nohami ako nasolená žaba. Čím vyššia bujarosť, tým viac minulo sa vína. A veru i tí stálejší klonili hlavy.

Náš Ďurko, i tak citlivým srdcom obdarený, utratil hlavu, premeniac sa v jedno veličizné srdce. Celý svet by bol objal a bozkal. Jeho túžba vrcholila teraz len v tom — stať sa osou, aby svoju Nelku mohol zjesť, tak ako tamtie prasce.

No, nestal sa osou, ale sa stal tým, čo ony na skelet premenili, a to nie jednoduchým a sám, ale postupne, ako sa súdky prázdnili, s mnohými svojimi druhmi, a veru dokonalým.

Nielen čaše sa míňali, ale míňal sa i čas a chladný večer nútil krasotinky k odchodu. A tá istá váhavosť a spozdilosť ako pri raňajšom odchode opakovala sa i teraz, s tým rozdielom, že ráno príčinou opozdenia boli ženské, teraz však mužskí. Dosť volali a karhali svojich na slabých nohách stojacich ochrancov; ktorý klobúk nájsť, ktorý zase na vozík potrafiť nemol. Ba i tí, čo už horko—ťažko boli vyliezli na voz, hlavami, opatrenými ťažkým nákladom, vracali sa nazad, do matky zeme. Taký tovar nakladať, ukladať nie je vec ľahká, požaduje mnoho času, práce a trpezlivosti.

Pri fakliach a speve viezli sa domov, každý spieval, ako mu na jazyk sadlo, nestarajúc sa o druhého, a ženičky, nasršené na mužov, ťahali zase celkom druhú nôtu.

A tak bez ďalšej nehody, zaprášení, sčiastky i zablatení došli domov. Usmievavý Ďurko, šťastný Ďurko, keď si dlho—dlho náprsníkové gombíky hľadal na chrbte, ľahol si s klobúkom na hlave do postele.

Večer bol chladný, noc zimná, a ráno, trebárs na Turíce — mráz. Na včerajší huj nasledoval fuj. Ďurko mal uši biele, oči červené a hlava sa mu točila sťa hrnčiarsky kruh. Nutno mu bolo ísť na prechádzku. Prechodilo mu kosti, ako keď smrť preskočí. Chceš si prehodiť kepeň, no nemáš ho, nikde nič, v celom dome či nahor či nadol. Na to sa predsa dobre pamätal, že ho včera mal so sebou na majálese. Nuž teda, kdeže je do diabla! Dovedúval sa u priateľov, paholkov — ale bez výsledku. Ktorýsi sa rozpamätal, že v kepeni ukrútený vysadal na vozík, ale ďalej nevedel nič.

Ďurko, ktorý v jednej osobe bol Ďurkom i podslúžnym, stante pede[85] použil svoje úradné postavenie, vyšvihol sa na vysokého podslúžnovského koňa, napísal ferman a v tú hodinu rozposlal na všetkých farárov obežník s tou úradnou prosbou, aby ten včera stratený kepeň z kancľov dolu obecenstvu podľa farby, podoby ohlásili, a to s tým dodatkom, že kto ho či mŕtveho či živého v dobrom stave prinavráti, dostane päťzlatovú odmenu. Ak by si ho však kto bol neprávnym spôsobom privlastnil a ho pod troma dňami nedoniesol, padne pod trest, vykázaný podľa hl. XXXIV. § 17, bod g ríšskeho zákonníka z r. 1856 — a následky z toho vyplývajúce nech si potom pripíše sám.

Druhý deň nato, keď ešte ráno Ďurko na posteli ležal, pripálil Gašpar, gazda a totum fac[86] u pána Príbella, Nelkinho otca, s batohom pod pazuchou.

„Dobré ráno, vaša milosť. — Či vy máte dva kepene?“

„Nateraz práve žiaden,“ odpovie Ďurko.

„Ale ste mali.“

„Jakživ len jeden,“ doloží zvedavý Ďurko.

„Hm, divné,“ rozkrúca Gašpar batoh. „Nuž a toto nie ten stratený kepeň?“

„To je on,“ zavolá radostne Ďurko.

„Bá — hm — počúvam, načúvam v kostole, čo to, reku, čo, či sa, reku, mýlka nestala,“ škrabe sa Gašpar za uchom.

„Nie, Gašpar, nie je to mýlka, to môj skutočný, predvčerom stratený kepeň.“

Gašpar sa smeje, utierajúc si spakruky nos. „I čerta že hrmeného stratený. Mali ste, vaša milosť, veľa machu v hlave. Škoda bolo kancle pobaláchať. Či sa rozpamätáte, že ste nazad idúc z toho majálesu pri mne sedeli, či je tak?“

Ďurko rozmýšľa. „No, tuším, že áno — no a ďalej.“

„Pýtali ste sa ma ustavične, či vás slečna Nelka ľúbi. A keď som vám už potom dosvedčil, že áno, áno, nuž ste ma chytili, chytili za obe líca a vystískali.“

„To nie je pravda,“ skočí mu Ďurko do reči.

„Že nie — ba pobozkali ste ma, nielen vystískali, len to tak fľaslo — ani na to sa nerozpamätáte?“

Ďuro v rozpakoch hľadí von oknom. „Nie, na to sa veru nerozpamätám.“

„Ba, že nie… No veru, škoda. Nikdy ma ani moja stará tak nepobozkala ako vy. Nuž a hľaďteže, vaša milosť, či sa ani na to nerozpamätáte, že ste mi v tej sume i tentohľa kepeň — darovali?“

„Ja — čo ja…? Ej, na moju, ebatta, to nemôže byť!“ Ďurko sa miesi ako na uhľoch.

„No nech skameniem tu na tomto mieste, ak je to nie pravda. Ba keď som nechcel prijať, zavesili ste mi ho na krk, ak ho neberiem, že mi zaucho vylepíte, že mi to bude tri dni v uchu vyzváňať. Nuž, hriešny človeče, čo tu robiť?“

„No dočerta — to ver' pekná história! — A či o tom Nelka nič nevie?“

„Ja, moja žena a vy; inší nikto. Dnes popoludní ho už chcela moja žena párať, ale dobre, že som bol pod kázňou.“

„Tu máte, Gašpar, päť zlatých nálezné a za druhých päť držte jazyk za zubami.“ Pohrozí mu.

„Och, však sme naši,“ strčí mu desiatku za opasok.



[84] (gréc.) Venovaného výskumu kostier

[85] (lat.) Hneď, bez odkladu

[86] (lat.} Pravá ruka





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.