ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dve míle cesty od mesta Bryndzovej^[30] vzdialená, v dolinke učupená leží chatrná obec, menom Tichá.

Nemal by som povedať, že leží, ale že sedí, lebo jedna jej čiastka hore kopcom, druhá rovinkou sa prestiera — teda viac sedí ako leží. Zvláštnosťami sa nelíši od druhých obcí. Má dosť biedy, pritom zdravý vzduch a lačné žalúdky. Dobre sa tu troví, keď jesto čo pod zuby. Počet obyvateľov obnáša vyše šesťsto duší, z tých sotva šiesti železnicu videli. Keď si v obci, tak sa cítiš, akoby si o päťsto rokov skorej žil. Všetko staré, pôvodné. No toto je menšieho významu, k veci nepatriaca charakteristika.

Vyznačuje sa predsa táto i menom i skutkom tichá obec voľačím, čo jej mnohý závidieť môže a čo sa jej náhodou, bez vlastnej zásluhy, štedrou, dobročinnou prírodou ako prídavok za podiel dostalo. Tento štedrý dar je kyslá voda, od štyroch do piatich stupňov chladná, ako diamant priezračná, perlistá a toľkú hojnosť uhlíka v sebe obsahuje, že pohár z nej jedným dúškom vypitý, na jazyku, v hrdle príjemné pichanie pôsobí a znamenite telo občerstvuje. V žalúdku vytvorený uhlík prúdi z vyglgnutej vody nosom a ústami, oči zabehnú slzami. Rezkosť, čerstvosť tejto vody nemá páru.

Tento drahocenný poklad blboce asi štvrť hodiny cesty nad obcou, spod bielej studenej žabice pod strmými žulovými hoľami.

Malá koliba, primitívny kúpeľ, značí to miesto, kde zdroj povstáva a kde sa v troch vaniach zohrieva. Žltý pás železnej usadliny ťahá sa trávou do potoka. Tento pod kúpeľom hučí a skáče, nekalený dolinou, zo skaly na skalu — opravdivý divoch. Naproti tomu šumia dumné smreky, kníšu hlavami za durným šuhajcom. Lesom je ticho, len na okolí ďafkajúcimi krivonosmi odrážané šúľky, smutne ťahavé hlásenie ďatla a rozhovor detí roznášajúcich chodníkom kyslú vodu — inšie nepočuješ.

Rezká príroda!

Keby tento chutný čerstvý tok dakde pri veľkom meste prýštil, koľko hluku a aké podniky by on vyvolal! Ale dobre, nech sa udržuje vo svojej pôvodine. Ak vpadne raz do víru špekulácie, koniec nevinným nekaleným krásam prírody! Akonáhle kultúra svojím hladkým jazykom začína lízať pestrú prírodu, zotrie sa jej jemný nádych a stane sa bledou, pozbavená je svojej pôvodnej nenahraditeľnej ozdoby i podobá sa motýľkovi, ktorému nezbedný chlapec zlatý prášok z krídel zotrel.

Zvonček malého kostolíka, pýcha to obyvateľstva, práve dokončil večernú nôtu, tieň vrchov ďaleko sa rozťahoval, až konečne vo všeobecnom šere zanikol. Z hôľ došlý statok, poťahujúc z rebriny trávu, v stajniach pocengával a strážni psi sa ozývali.

Pod časom tohoto krásneho idylického obrazu dedinského večera mladý Stonoha, postavený na úradnej ceste, zápach voňavých kvetín plnými pľúcami dýchajúc, s veselou tvárou o palici vpálil do obce.

Pod vysokým krížom vprostred obce spievali dievky, v hŕbku zbité, pobožné piesne, zvedavým zrakom pozerajúc a krútiac hlavou za pútnikom.

Pútnik zastavil sa u lesného.

Lesný zahorúca oznámil príchodziemu novinu, že tam hore na Kyslej päť pani bytuje, a to pani Netto, Brutto, Šporka, Tára a Valúta.

Boli to krásavice od osemnástich do štyriadvadsiatich rokov staré. Čo, staré? Mladé; veď všetky dohromady nepočítali vyše sto rokov. Neočakávaná zvesť nemálo potešila Stonohu, v dobrom rozmare vybral sa zaraz do sídelného miesta tatranských víl.

Bolo by mu už bývalo trochu mračno, ale mesiac vykrúcal sa práve nad suchármi vysokých smrekov tam na tmavom grúni, nakúkajúc na chodník, posypaný bielymi žabicami. Za jarkom tratil sa chodník v močarine medzi jelšami, pretvorený na pohodlné lavice. Tu mesiac nemal prístupu; aby teda Stonoha nebol svetlonosom do bahna vtiahnutý, musel svoj náhly krok akomak stíšiť. Sem—tam svietilo sa hnilé drevo, kde to nie, iskrili sa jemné bobáky svätojánskych lienok, utiahnuté vo vlhkých svojich budunkoch. Chudiatka, pomáhali svojimi lampášikmi službu konať mesiačikovi.

Stonoha kráča pozorne ďalej.

Pred ním pohybuje, rastie a kráti sa červené svetlo, a to svetlo — aha, tu je kúpeľ.

Otvoreninou, osvetlenými haluzami stromov obrúbenou, videl pred kúpeľným domčekom kuchyňu.

Do brehu vtisnutá kuchyňa stála na štyroch stĺpoch, spredku celkom otvorená. Na ohnisku blčí vatra, okolo vatry po laviciach prevaľujú sa v úplnej nedbalosti švárne panie, štebotajúc a pospevujúc si.

Stonoha, druhý Akteon, odchráňoval zo závadia ratoliestky, kochajúc sa vo veselej skupenine.

„Bol by to očistec!“ pomyslel si.

Stúpi niekoľko krokov napred, načúvajúc s rukami založenými nakríž veselé piesne a pasúc oči na neobyčajnom, malebnom obraze, ktorý sa na tomto mieste zjavoval.

Stál Stonoha, stál opretý o valašku a pustil oči voľne — na pašu. Bol by stál a vari na soľný stĺp sa premenil — ale jedna, tá najkrajšia z krásnych, prehnúc sa ako had, čo Eve jablko kredencoval, začne si pri ohni z hlavy zosňatý velikánsky šiňon^[31] prezerať a naprávať.

Stonoha zosníme pušku, prikradne sa k samej kuchyni a vystreliac skočí medzi na smrť prestrašené panie so slovami: „Daj bohu dušu a mne pyšťok!“

Zvrešťali jednohlasne, vonkoncom neharmonickým hlasom.

Nešťastný šiňon vypadol preľaknutej víle do ohňa, zoškvrkol, a kým sa spamätala, neostalo po ňom nič len smradľavý, nepoetický dym.

No ale sa i nášmu „Jánošíkovi“ zakúrilo a zablýskalo! Taká hrmavica spŕchla naň, že by sa v tom okamihnutí radšej bol videl tam hore na „Plieškach“, kade mesiac po drzých zápoliach kráčal, ako tu v tom peknom Olympe. Trpezlivo počúval so sklopenými očami cifrovanú kázeň, a pretože všetko má svoj amen, úfal sa i tu, i prišlo — no dosť pozde — vyžiadané dokončenie; i umorený, vyzváraný, pani Táriným jazykom vypraný, sadol si pokorne do kútika.

Intráda^[32] to bola nebárs a beseda viazla ako bôty v hlbokom bahne tam dolu pri chodníku.

Pani Tára uškodená na šiňone prvá začala veselšie štebotať. Podajúc Stonohovi bielu ním zdvorilé bozkanú ruku, začne:

„Drahý pán Stonoha, neočakávaný váš príchod náramne nás teší, a tak, ak sa vás smiem pýtať, či ste nie lačný?“

„Ó, vy potešenie lačných a žíznivých, akonáhle na vás pozriem, hneď mi apetít prejde. Jeden váš pohľad naplní mi srdce, a…“

Tára sa zasmeje a skočí Stonohovi do reči:

„A keď i dopustím, že vám pohľad môj srdce naplní, no na váš žalúdok ten vplyv mať nebude.“

„Nuž teda, keď ma tak násilne nútite na pole prózy, ustupujem vám a prosím vás aj o pokrm telesný.“

„Ach, mnohonásobne nám vítaný, pán Stonoha, so žiaľnym srdcom mi vyznať prichodí, že veru vašim telesným túžbam vyhovieť nemôžeme. Ráčte tamto svoj zrak obrátiť a uhliadnete vylízané taniere. Márne by boli vaše túžby a márne naše námahy. Miesto toho môžeme slúžiť dobrým nápojom?“

„Víla kúpeľná! Ráčite nemilosrdne dráždiť moje rozjarené city…“

„Rieknite — a vyplní sa vám vôľa,“ ozve sa Brutto.

„Nuž, keď ináč nie, prosím teda o ponúknutý mi nápoj.“

Švárna Siréna vzdialila sa ľahkým krokom do chyžky a pripravovala tam v spoločnosti kúpeľného sluhu posilňujúci nápoj.

Za ten čas pokračovalo sa okolo osvieteného krbu vo vrave a striedavých žartoch.

I netrvalo dlho a vrátila sa s veselou tvárou pani Tára nazad. Sluha za ňou nesie na dlapke v krásnom maľovanom pohári kúriaci sa nápoj. Stonoha hodí zrakom po pohári a po tvári sluhovej, i zdalo sa mu, akoby tento ústne kútiky rozťahoval a démonickým škerením tri ostatné svoje zuby vycieral.

„Aké mala, také dala. Ráčte si popriať, pán Stonoha. Je to ostatok, ale na žiadosť jedným pohárom môžem ešte poslúžiť. Zajtra nanovo nás zásobia. Tu pohár, operte si jazyk, a tu postruheň, vytrite si zúbky.“

Aby zadosť učinil zdvorilosti pani Tárajkinej, prijme Stonoha chlieb a pohár…

Chlipne — polovica mu ušla, zakucká sa — a druhú polovicu so zmraštenou tvárou vypľuje von…

Ponúknutý čaj nebol nič inšie ako odvarok — myšieho chvostíka s cukrom a slivovicou.

Stonoha chce si napraviť chuť, zahryzne do chleba, odfaklí kus, ale i ten pošiel za nápojom.

Bol to veľký starý hríb.

Sluha vyceril všetky zuby, mal ich tri, panie vo všelijako modulovaných hlasoch sa chichotali.

Stonoha kašlal, nešlo mu do smiechu, ale sa len smial, ako ten hrnčiar vo svojich pobitých hrncoch. Pozrel do mesiaca, ktorý jediný sa nesmial, pozrel na tri smrekové šúľky, čo sa mu pred bledým nosom holengali.

„Ďakujem úctivo i za to, kým sa budem môcť odslúžiť.“

„Vďačne i druhý raz, pán Stonoha,“ odvetili Sirény.

Po tomto občerstvení napcháva si Stonoha s pokojnou mysľou fajku i osloví bažlivo naň hľadiaceho starého sluhu Paľa, aby mu podal svoju zapekačku, že mu ju tiež napeľchá dobrým ľubietovským dohánom.

Paľo, hotový, skočí a podá mu dubovku.

Stonoha potmehúdsky napcháva fajku, vystrája žarty a dačo pozorne schováva.

Naplnenú fajku podá Paľovi s tým doložením, aby ju nepripekal, lebo že to jeho dohán neznesie. Paľo nato poslúži ohromným odhoreným papekom — najprv, ako sa svedčí, pánu Stonohovi a potom sebe pripálil. A čochvíľa púšťa chlpy a nemôže dosť nachváliť dobrotu dohánika. Opretý o stĺp puká a blahý nakúka škuľavým zrakom krížom nosa na ihravý dym fajočky, odcrknúc čas po čase štrbavým zubom na jazyku prúdiacu slinku.

Stonoha zabáva sa s paniami.

Sluha s obľubou načúva.

Naraz vravor zaviazne.

„Musí mať dakto nohy nakríž,“ povie pani Šporka.

„Už bude pozde,“ povie Stonoha. „Chýli sa čas k odpočinku, už musí byť desať. Čo myslíte, Paľko, či bude už skoro?“

„Ej, už bude.“

„Už bude?“ pýta sa potuteľne Stonoha.

„Už…“

Prask!…

Iskry pršali, kúr sa valil, fajka roztrepaná sa rozletela a — Paľo na smrť preľaknutý, akoby z oblaku padol, frkol pani Nettovej do — lona.

Táto neprichystaná na vizitu toho druhu, vyhodí nohami, prekotí hrniec s vodou nad ohňom. Voda zahasí oheň a len mesiac, vyškierajúc sa, objasňuje tmu a nastalú trmu—vrmu.

Stonoha chytro, ako plž použije zmätok, prehodí cez plece pušku a s chichotom sa poberá do dediny na nocľach.

Tú tragikomédiu zapríčinil, keď do polovice Paľovej fajky nasypal tajne pušného prachu z patróny a na to napchal dohánu, koľko sa vmestilo.

Cestou si píska i kráti si čas naháňaním netopierov.

„Aha, kde si bola, Agna?“ pýta sa Stonoha pani Tárinej slúžky.

„Nuž bola som z naloženia panej posteľ poprávať.“

Nuž dobre.

Stonoha dôjduc do svojej chyžky, vyzliekol sa a ľahol do postele.

Ach, čiže mu bolo!

Vystrie sa niekoľko ráz.

„Ach, čiže mi je dobre po toľkých štrapáciách, akoby sa v tokajčine kúpal!“

Chce zafúknuť sviecu.

„Ale kýho jazerného diabla! Čože je to… do sto hrmených vozov!“

Vyskočí z postele, akoby bol na škorpióna sadol…

Žltá omáčka kvacká mu zo zadnej čiastky tela. Žltá omáčka vyviera i tam, kde najhlbšie ležal…

Zmraštil škaredo tvár, ako malý chlapček, keď sa mu zle povodí. Ostýchavou rukou priťahuje a obzerá túto jednofarebnú fresko—maľovačku najprv na sebe, potom na plachte, až po bedlivom bádaní prišiel na ten podivný rezultát, že to nič viac, nič menej, ako číročistá — praženica.

Akási štedrá ruka podsypala Stonohu vajcami. Tie sa nevyliahli, lež rozliali ako láva cez Torro del Greco.

Odstrániac pomocou vechťa prekážku, ľahol si poznovu a spal sen spravodlivých.

Ráno spievali na krove lastovičky, kým sa druhé popred strechy preháňali čírom—čárom za muškami.

Stonoha otvoril oči a zamrmlal:

„Budem sa chcieť odslúžiť!“

Príležitosť ho už čakala. Sadol a viezol sa het.

Sedí so zavrznutými dlaňami medzi kolenami a rozmýšľa, myslí na — pestvo.

Netrvalo dlho, stretne vozík.

Na vozíku sedí Šporkin muž s matkou, pospiecha si k nedeli manželku navštíviť. Nazadku vozíka je košinka fľašami vyplnená a muchy obletujú teľacie stehno.

„Hoho, pán Stonoha, skadeže, z Tichého? Nuž, akože tá moja žienka, ako?“

„Ach, vaša žienka by len bola, ale…“

„Nuž, čo ale?“ pýta sa pani matka.

Stonoha pristúpil k vozu a hovorí potíšku:

„Ale pani Tára nebárs sa cíti. Mrzutá je strašne. Má hrozný vred, nemôže ani sedieť od bolesti bojac sa, že sa jej prepustí. No ale prosím o diskrétnosť.“ A položí dva prsty na ústa.

„Lebo,“ pokračuje ďalej, „hanbí sa dešperátne. Prosím, aby sa nevyzradilo.“

Pani matke blyslo v očiach, počula zakázanú novinu, tajomstvo.

„No, poďme, Ondriško, poďme, lebo bude pozde,“ zavolá Stonoha na kočiša.

Pán Šporko pokývne Stonohovi: „Servus!“ A pripáliac si na fajku, vezie sa s pani matkou ďalej. „Ach, ach, že vred na onom,“ mrmle si pod nos.

Po krátkom putovaní zazrie Stonoha vozík. I tu zo sena trčali živnostenské predmety: nohy z husí, kurčatá, chlieb, mlieko atď., akoby to šlo dáku cernirovanú pevnosť potravou zaopatriť. Na šúpiku slamy kvoká v košeli a slamenom klobúku, s kabátom prehodeným cez plecia — pán Tára. Fajku má v zuboch, koštek v ruke.

„Servus, Stonoha! Akože moja žena, či jej slúži kyslá?“

„Ó, prevýborne! Stala sa ti už celkom sladkou; ale úbohá Šporka!“ zakrúti Stonoha hlavou.

„Nuž?“

„Znáš, že chúďa trpí na bledú nemoc.“

„Znám, pravdaže, trpí.“

„Nuž hľa, vošla do kúpeľa. Ospanlivá, ako to už v takej chorobe býva, zaspala. Medzitým sa jej vyrazil kolok z vane a ona ostala bez vody ako hlaváč, kým ju kúpeľníčka nezobudila. Prechladla, dostala lámku a teraz takmer ohluchla.“

„Ach, ba kýho čerta!“

„No tak. Ale, prosím ťa, nespomínaj nič, lebo ju to omína. No, zbohom choď a pozdrav tie panie.“

„Zbohom,“ odpovie pán Tára a uháňa do kúpeľa.

Po chvíli práši sa zase hradskou. Ten istý pečienkový a vínový obraz sa zjaví. Pasažieri sú páni Netto a Brutto.

„Hoho, Stonoha! Čože tam nového na kyslej. Čože naše dušičky?“

„Kúpu sa.“

„Akože im slúži?“

„Kvitnú všetky ako ruže. No jednu, pravda, musím vynímať, nuž ale…“

„Nuž, čo ale. Kto je to, Stonoha, tá jedna?“

„Valúta je mesačnicou!“ hovorí Stonoha temným hlasom. „Keď mesiac svieti, vykradne sa z chyže a kráča po streche ako mačka. Ba Paľo kúpeľník sa dušil, že ju videl, ako po haluziach z jedného smreku na druhý preletúvala. V ústach vraj mala pléd zubami priseknutý, cez ruky roztiahnutý, k tomu krinolínu tiež rozšírenú a tak sa potom prehadzovala ako veverica.“

Netta a Brutta striaslo.

„Ale nieže, nie! Bolo by to predsa hrozitánske.“

„Ináč nemáte. Len vás prosím, jazyk za zuby! Aby ani ona ani ja nebol kompromitovaný.“

Dvaja priatelia potriasli mu ruky a ľutujúc srdečne pani Valútu, že tak po haluziach musí skackať, pohli sa ďalej.

Stonoha si drhlí ruky a usmieva sa, lebo rýchlo sa mu blíži vozík k pánu Valútovi. Čo tu naponáhle luhať, aby sa už každému dačo dostalo?

„Servus humillimus, domine spectabilis^[33], skadeže, skade?“

„Z Tichého, domine respectabilis^[34].“

„Poviete nám dačo nové, pekné, radostné, áno, čo tie naše polovičky tam vystrájajú.“

„Dobre sa im darí, spectabilis^[35], veselé sú, ba pravda…“

„Quid ergo, aká pravda?“

„Veselosť na tento čas kus sa zachmúrila, bo zaviazla svornosť!“

„Čože, však snáď nepo —“

„Ba ver sa poharkali. Netto a Brutto rovnováhu kúpeľného pokoja pobúrili.“

„Teda?“

„Obe rady rajničky vylizujú. Uzniesli sa na tom poriadku, že jedno ráno pani Netto, druhé pani Brutto smotánkovú rajnicu vylizovala. Tu raz Netto po dve rána lízala, následkom čoho strhla sa zvada, končiac sa varechovým klepaním po hlave. Teraz zazerajú jedna na druhú ako Elizabeta na Máriu Štuartovú.“

„Ja, rogo humilime^[36], som to dávno predvídal, že sa tie dlho neznesú. Kde je, rogo, jedna ženská, už sa sama so sebou poharuší, nie to tam, kde ich je hen päť, hehehe. De caetero me commendo^[37].“

Rozišli sa, tamten šiel hore, Stonoha dolu.

Po chvíľke, keď sa už boli kus vzdialili, káže Stonoha vozkovi, aby kone obrátil, že idú nazad. Zadivený kočiš tak učinil, ako pán kázal.

Hostia podochodili jeden za druhým na Kyslú.

Radosť nastala všeobecná.

Prvú chvíľu zaujímalo skladanie proviantu, batôžkov, košov a košíkov. I posadali si v skupeninách podľa rodín, vedúc povrchný hovor o povšedných veciach.

Každý novopríchodzí hosť mal pípeť na jazyku a čosi ho v čižme tlačilo. Pri danej príležitosti vladári sveta, to jest manželia, svojím sladkým, kyslou vodou zmytým rebrinkám tie, skrz Stonohu im idúcky diplomaticky oznámené, „sub rosa“^[38] tajnosti vyklebetili.

Zadivenie bolo veľké.

Pretože v chyby blížneho tak radi veríme, nasledovalo všestranné a všespolné pozorovanie.

Pomaly oznamovali si kúpeľné víly donesené novinky, vynechajúc vždy tú, o ktorej sa vravelo. I všetky vedeli chyby tej, o ktorej sa zhovárali a ktorá nič netušila. Každá pozerala na druhú s úsmevom a s dákou útrpnosťou.

A tu skutočne pozorovali, že pani Tára akosi divno, len tak spolovice — sedí. Na úbohú domnelú Šporku, podopierajúc si boky, kričali, akoby sedela tam za vodou na protiľahlom grúni. Ona chúďa len oči vyvaľovala, domnievajúc sa, že snáď z tých frišno dovezených miškovských tekutín dáko hlbšie načreli.

Ich veľkú pozornosť vzbudila pani Valúta. Na nešťastie bola náhodou uškrabnutá na nose; no to sa jej vraj istotne stalo, keď pomedzi tie smrekové šúľky lietala. Ani ju nechceli pripustiť k vareniu s obavou, žeby im do hovädzej polievky nesfrkla.

Zrejmé im už bolo, že ráno rajničky tak čisto bývali vyškrabané, a teraz pani Nettová a Bruttová tak chladno, ba škaredo, ak nie trucovito jedna na druhú fľochajú.

Všetko to videli a badali, čo inokedy nikdy.

Tak stáli veci a tak sa naše víly mali v podozrení.

Neznať, ako dlho by tento stav obleženia bol trval. Pípeť paniam náramne rástol, až do puknutia — no odpomohol tomu pán Brutto.

Všetečnejší od čerta, povolal nabok starého Paľa a pýtal sa ho, aby mu vyrozprával, ako to vyzerá, keď tá pani Valúta tak po tých smrekových haluziach lieta.

Paľo rozdrapil papuľu, priam mu pečený zemiak z nej vypadol.

„Ach, ba kýho jazerného čerta! Nuž či je strigou, že také kumšty vyvádza?“ zvolal Paľo po chvíli.

Item, vyšlo najavo, že v tom všetkom ani iskričky pravdivého nieto. To šlo ďalej, lapalo sa ako pušný prach, a vyšlo navrch, že to samé číre vymysleniny Stonohove.

No, bolože tam potom!

Ani vlas neostal celý a dobrý na Stonohovi.

Najskôr sa dobrili chlapi, panie sa utíšiť nemohli.

Sadli k obedu a tu sa ešte len pretriasať začala denná udalosť a tu Stonoha padol pod cepy. Nieto toho slovníka na tie tituly a predikáty, čo sa tu chudákovi Stonohovi za podiel dostali. Neslýchanou rýchlosťou postupoval v titulatúrach.

„Ten čudák, mamaj,“ povie pani Tára.

„Ten cigáň,“ doloží pani Brutto.

„Škraták,“ hudie pani Netto.

„Oplan, loptoš,“ zanôti pani Valúta.

„Odkundes, fuj,“ dovŕši pani Šporka.

„Nechže sa nám na oči neukáže,“ vykríknu všetky.

Ešte ostatné slovo neodznelo nad bryndzovými haluškami, vo dverách stojí v celej dĺžke Stonoha s rakytovou ratolesťou v ruke.

„Pokoj s vami,“ zavolá slávnostne.

Ktorá vidličkou, ktorá šunkovým koštiaľom, ktorá varechou a podobnými nástrojmi, čo pri ruke mali, napadli tieto rozsršené Amazonky pokojného Stonohu.

„Akteon ego sum, dominum cognoscite vestrum!“^[39] zavolá Stonoha a oddá sa svojmu osudu. Kľakne na jedno koleno, zohne šiju a dodá: „Tu moja hlava, nech leží pri vašich nohách!“

Chlapi sa smiali a udobrené krásavice prijali ho na milosť a k dobre obloženému stolu.

Ipse fecit.^[40]