Zlatý fond > Diela > Žarty a rozmary


E-mail (povinné):

Stiahnite si Žarty a rozmary ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský:
Žarty a rozmary

Dielo digitalizoval(i) Tomáš Ulej, Michal Garaj, Tomáš Sysel, Jozef Ozimy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 184 čitateľov

Ostatné fašiangy

Nazrime do študentskej izby v Pešti, a nenájdeme tam veľa zaujímavého. Steny zachádzajú z farby kaukazskej do etiópskej. Plechová pec, vŕzgajúce dve postele, stolce, stolík, kufríky — a tuším sme už hotoví so študentským štafírungom.

Ale jestvuje tu akési dačo, čo dýcha. Pri otvorenej piecke, na jednom z tých nebezpečných pohyblivých stolcov, ožiarený slabým uhľovým svetlom, sedí mladý šuhaj, majúc dlhé nohy opreté o posteľ, v ovisnutých rukách drží knihu; zdá sa, že sa mu myšlienky z knihy vyklzujú. „Už je darmo, nevidím, a čoby tie litery boli na dva palce veľké,“ zamrmle šuhaj, vstane hore, odloží fajku, odvrhne knihu a potom sa vystiera, akoby celý svet chcel objať. Chudák, predošlú noc oka nezažmúril, prísne lekárske skúšky, ktoré o týždeň mal skladať, ho príliš znepokojovali. I teraz by ešte v Hyrtlovej anatómii bol drhol, ale vyšlo mu svetlo a vyšli mu i peniaze. A kto nemá peňazí, tomu zaľahne polárna noc, a to noc bez severnej žiary. Hľadel smutným okom do piecky, ako uhlie doháralo. „Hľa, ľudský život! Tlie, tlie, pomaly vyhasne a len popol po ňom ostane; ba ani z toho nič nebude, i ten sa roztrasie ako ľudská pamiatka, keď zajtra druhý oheň naň nakladieme…“

„Ak budeme mať drevo!“ ozve sa zrazu niekto za jeho chrbtom a lapí osloveného za plece. „Čože sa zhováraš s tou pecou, ty popolválok?“ — Martin sa chytro obzrie: „Vitaj, Janko, si to ty?“ — Bol to jeho spoluobyvateľ, poslucháč práva, bystrý, veselý chlapík.

„Či sú voziari tu? Či doniesli dačo?“ dychtivo sa spytuje Martin. Ale Janko zdĺži tvár a krúti hlavou: „Voziari, voziari sú síce tu, ale ani lístok, ani — “ šúľa prstami, ako keď peniaze čítajú — „ani sa vraj u nás nehlásili.“ Martinov tlakomer padol, čo bolo pozorovať na jeho spodnej pere, ktorá mu značne ovisla.

„Nuž čože si my, nešťastníci, teraz už počneme? Voziari neprídu zase pred dvoma týždňami, a vačky na škandál prázdne! Na všetky strany potreby, a peňazí nič! No, veď sme v omáčke!“

„Sme, sme veru… Ale ja som, hľaďže, Marci, pohol rozumom a dačo som už vyhútal, čo nás aspoň na čas z omáčky vytiahne, ak sa tomu podvolíš.“

„Oj, podvolím, ak sa ináč s poctivosťou zrovnáva — čoby hneď prichodilo ísť do horúceho pekla.“

„A hej, tam by ti nebolo treba dreva kupovať. Ale neboj sa, bratu, nebude ti treba ísť do pekla; vyššie, vyššie, Marci — na bál — a to hrať!“ doloží bystro.

„Čooó?“ odpovie Martin predivený, „že hrať? Ešteže kýho beťaha, ja a hrať! — Preferans, duráka, oberlajden, to rozumiem, ale do muziky ani joty.“

„Nepleť, nie! Či neznáš tú nôtu: ,Náš pán gazda, dobrý gazda, dobré vínko máva'; na husliach neznáš, há?“

„No, tú áno, tú som sa naučil od Jana z Mičinej na jednej svadbe na Môlči, ale ani o vlas viac.“

„Netreba ti viac, ty len tú budeš húsť, i to len ak sa ti zachce, ináč ti len načim husle pritisnuté držať a sláčikom podľa svojej neobmedzenej vôle po strunách špacírovať. Len za toľko, aby plná a početná bola banda, a — aby si i ty mal dáky zárobok. Neboj sa, veď nás tam ani Mozart ani Beethoven, ale ani Liszt kritizovať nebudú. A naši hostia nebudú veľa dbať, len nech im dačo brnčí. Pritom sa oni vyhádžu ako mlynské vrecia. Kamaráti sú už napohotove. Teda — či ideš, či nie, lebo času máme málo.“

„Hahaha, to bude znamenitý žart. Ja, a muzikant! Ó, svätá Cecília! — No, ja idem,“ a plesol do podanej ruky.

Janko vytiahol spod kepeňa dvoje husieľ; jedny podal Martinovi. Bol to inštrument, akoby ho u šafraníka bol kúpil. „Nech som dobrý, však na týchto kremienkach…“ — „Kremonkách, ty fušer!“ skočí mu do reči Janko. — „No, teda kremonkách, len tri struny jesto.“ — „Blázon, či neznáš, že Paganini len na jednej strune hrával? Ba i Bunkóva som tak počul hrať v Banskej Bystrici ,U rakov'.“ — „Nuž, poručeno pánubohu, či tak skapať, či tak skapať,“ doloží Martin. S tým vzal z klinca krátky kabátik.

Kým sa doňho pripravil, neraz si znoj z čela stieral, lebo mu ruky vše lakťami von vybehúvali. Postavil si klobúk na hlavu, vysoký síce, ale čo sa podoby týka, nebol by ani Neumann, ani Pose vedel, do ktorého kryštálového systému ho vradiť. Ako klobúk z ruky vypustil, nezastavil sa mu prv než na väzoch. Prehodil na seba kepeň, vtisol husle pod pazuchu a poberal sa preč.

„Počkaj,“ povie Janko, „počkaj, veď sa i ja musím pripraviť. Tuto na zadku, brat môj drahý, mám dve obločnice, vytrhané pulidery, či rozumieš? Krídla môjho fraku sa veľmi otvárajú, a kepeň tam zložiť musíme; aby teda na posmech nevyšiel, buď taký dobrý a priši mi krídla o nohavice.“ — „Ale ak ti bude horúco a budeš si chcieť frak vyzliecť, čo potom?“ — „Na bále sa nesvedčí fraky vyzliekať,“ odpovie flegmaticky Janko.

Nezostávalo Martinovi nič inšie, ako Jankovi nepríležitý výhľad frakovými krídlami zakryť a zašiť. Medzitým čo Martin šil, okrútil si Janko hárok papieru do čiernej šatky a na hrdlo priviazal tak, že by nebol býval vstave sa obzrieť, čoby mu hneď bol dakto od boku zaucho vylepil. Musel by sa v tú stranu krútiť celým telom ako krokodíl.

Takto ozdobení a vycifrovaní vybrali sa na bál. Neďaleko, na uhle tretieho domu, čakali ich traja kamaráti. Jeden z nich mal pod pazuchou husle, druhý fujare veľmi podobnú flautu a tretí trepal na pleci zázračný bombardóm — to je tá trúba súdneho dňa; a pokrčená bola dešperátne, lebo tak povedajú, že čím viac je takýto stroj pohúžvaný, že tým lepšie hučí. Len čo doňho fúkol, nuž v ňom hučalo ako zlé v oblaku. Janko predstavil Martina druhom. „Tu vám predstavujem novú akvizíciu na husliach. — Je to výborná sila.“

Banda pri smiechu a žartoch, vedená kapelníkom Jankom, stúpala ďalej. Po chvíli došli k cieľu, do hostinca „Pod bačkor“ rečeného. Tma bola ako v rohu, keď do dvora prišli, a na schodoch tiež. Hádam im olej vychodil, ale tam už ledva ťapkať mohli. A bombardón sa skutočne i strepal. Šťastie, že bol ostatný, ináč by bol narobil v muzike veľkej šarapaty. Konečne vredikali sa šťastlivo do dvorany.

Priestranná dvorana osvietená bola lustrom. Tento luster pozostával z dvoch nakríž preložených, na červeno maľovaných šindľov, na každom rohu opatrený jednou lojovou sviecou. Po stenách medzi oknami horeli dvojačistými vidličkami pripevnené sviece. Na dolnom konci dvorany viselo zrkadlo, obrúbené bielym závojom. Keď som sa doň nazrel, tak sa mi zdalo, že dakto cudzí na mňa hľadí a — vyplazuje mi jazyk. Na hornom konci pri kachliach bol chór pre nás muzikantov. Ľavá strana opierala sa o pec, pravá o drevený stĺp. Desaťstupňový rebrík viedol nás dierou ako do kurienca hore. Pod chórom rozložená bola cukráreň: kolesá, bábiky, srdiečka, hrášok, sladký papier, svätojánsky chlieb a týmto podobné lakotiny. Spodok sály, kde predtým zemiaky skladávali, vyhladený bol hlinou, aby si krasotinky v dierach nôžky nepovytkýnali.

Mladých hudcov obecenstvo už túžobne, ba netrpezlivo očakávalo. Po dvorane prechádzali sa nosiči, rybári, lodníci, vojaci atď. so svojimi hrdličkami, a keď naši šuhajci s úctivo zosňatými čiapkami cez dvoranu kráčali, privítaní boli radostným „ách!“ Muzikanti, tichučko sa pokloniac, škriabali sa na chór. A zakrátko po pripravení hudobných strojov zahučala hudba z trasúceho sa lešenia.

I Martin si predostrel noty, hoci z nich toľko rozumel ako z tatárskeho, nazeral do nich a ťahal ponad struny svojím sláčikom, ale len povetrím. Zunujúc takto fidlikovať naprázdno, osmelil sa v huku hudby, sprvu ako vtáčik, keď sa učí spievať, potíšku, potom vše smelšie a smelšie svoju nôtu: „Náš pán gazda“, — kým raz — keď práve Straussov valčík rezali a nastala pauza — on vo svojej nevinnosti sólo zaškripel. Martin sa náramne preľakol, div mu husle z ruky nevyfrkli, ale bombardista sa tak smial, že ledva vládal k ďalšiemu fúkaniu papuľu dovedna stiahnuť. No, ale ušlo to bez urážky, lebo tanečníci, hulákajúc, výskajúc toto intermezzo nad svojimi hlavami ani nezbadali.

Ale i bombardistu postihla nehoda. Zachrípol mu bombardón. Tanečníci nemali poriadok tancov, len si podľa vôle rozkazovali, a aby svoju žiadosť tým výdatnejšie podporovali, vyhadzovali muzikantom dvadsiatniky. Taký jeden dvadsiatnik frkol do bombardónu. Ten naskutku onemel. Lekár, hneď pri ruke, keď sa operácia šťurganím nedarila, vyzváňal sem i tam s bombardónom, a tu myk — vyfrkol dvadsiatnik a kontrášovi do oka, málo že mu ho nevybil.

Pri šatkovom tanci panuje tá obyčaj, že vyvolení gavalieri po skončenej túre odmeňujú sa muzikantom do husieľ hodenou diškréciou. Umienili si teda muzikanti, rátajúc na obetavosť tanečníkov, vyhodiť na nich i túto kontribúciu. Poslali agitovať Martina. On sa pobral dolu, zamiešal sa medzi obecenstvo volajúc: „Šatkový tanec, šatkový tanec!“ Jeden blázon narobí viac bláznov. A hneď nato volalo viac hlasov: „Šatkový tanec, muzikanti, hej!“ — A darilo sa im dobre: Martin nestačil prijímať peniaze. Tu v najlepšom prúde nastane smiech za ním: ukazujú prstom naň. On sa obzerá, chmatne rukou, beda! Nohavice pod krátkym frakom číra nácesta. Na stoličke, na ktorej na chóre sedel, zabudla krčmárka nácestu, a tú on všetku na nohavice pozberal. Nemilo prekvapený, utekal Martin na chór, kde si nepríjemný prílepok na nemilé prekvapenie krčmárky poobtieral o stenu.

V polnočný odpočinok zišli do jedálne, kde pivom a sviečkovou pečienkou hostení zarábali, vyhrávajúc značnejším hosťom marše.

Pod odpočinkom túžieva sa myseľ i telo. Po odpočinku nasledúva animo, obyčajne i trma—vrma, búrky a výstupky.

Rozihraní tanečníci, nuž každý chcel, aby sa jeho najmilšia nôta alebo tanec vyhrával. Z toho nasledoval zmätok, muzikanti si už nevedeli rady. Tí tam dolu zlorečili, tí tam hore im v tej istej sonáte odpovedali. Jeden rozdrapenec odsekol bombardistovi čosi veľmi štipľavého. Bombardista nemohúc sa premôcť, zdvihne svoj hrozný inštrument, natiahne sa cez opierku, že mu ho silným šmahom pritisne na hlavu. Škrekúň, vidiac hroziacu nad hlavou blýskavú pikelhaubňu[152], uhne sa. Ale beda… šragle, či chór, popustia a lešenie, páni muzikanti i so svojimi išntrumentmi, s pultmi a so všetkými parhámami zleteli do dvorany. Obecenstvo sa s krikom rozbehlo, muzikanti ležali na bruchu, na nich všakové rumy. Cukrárku pod chórom malo zahlušiť, cukríky podrvilo na omrvinky. Kontráš, ktorý sedel na peci, ostal jediný na výške, držiac sa hálky. A keď hálka popustila, spŕchol i on z kancľa na kacheľ a na zem.

Boli teda všetci na hŕbe. A iste by im nasršení tanečníci boli priložili dačo na cestu, keby v tom nočná stráž nebola vstúpila a hostí nerozprášila.

Potlčení síce, ale v dobrom poriadku reterírovali muzikanti domov.

Na druhý deň rozdávali si zárobok a navarili bryndzových halušiek.

Ale Martin — ako sám rozprával — viacej nešiel muzikovať.



[152] (z nem.) Kovovú prilbu s bodákom.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.