Zlatý fond > Diela > Žarty a rozmary


E-mail (povinné):

Stiahnite si Žarty a rozmary ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský:
Žarty a rozmary

Dielo digitalizoval(i) Tomáš Ulej, Michal Garaj, Tomáš Sysel, Jozef Ozimy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 184 čitateľov

Poľovačka na medveďov

„Ej, bisťuževýdade, nuž či to tak? Poľovníci musia včasne vstávať! Kým si vy oči povytierate, dávno som už potrebnô nariadil.“

Takto hovoril Jožko náš včasne ráno dňa 27. októbra roku 1860, teda práve deväť rokov pred svojou predčasnou smrťou, keď nás vo svojom príbytku z brlohu za nohy vyťahoval.

Poskákali sme a rezko šlo všetko od ruky — najmä pri raňajkách, kde sme si s pobožnou mysľou šumnú koľkosť kapustnej polievky s klobáskami privtelili.

Vystrojení všetkými viac—menej potrebnými parhámami vysadli sme na kone a jachali čiernohronskou dolinou cez drevotárske obce, handle rečené, cez ostatnú a najväčšiu Dobroč do Páleničného, bočnej to dlhej doliny.

Romantickou pôvabnosťou krajobrazu sťa mimochodnou zabávať sa nestačím. Naša myseľ túžila za medveďmi.

Tu i tu sme síce pri veselom besedovaní i pozornejším okom kukli po snehovou osuhlinou čarovne ostriebrených, miliónmi perál v slnečnom svetle sa ligotajúcich, majestátnych smrekoch a jedliach. Tu i tu sme okom hodili po hučiacej, žblnkotajúcej riečke, ako sa skalami a červenými jelšovými koreňmi tisla, hneď do priepasti letela, konečne v žumpe vrúc, dokola sa krútila. Veľa takých pekných a ešte krajších prírodných obrazov sa nám zjavilo. Ale myseľ našu druhý predmet ohrieval.

Jožko durí do pochodu. Tri hodiny už, ako na koňoch sedíme, a ešte sme k cieľu nedošli.

Po chvíli popchne veliteľ koňa a vybehnúc na malý farebný kopec, zlezie z koňa a velí nám zastať. Pomaly sme i my ostatní jazdci podochodili a pozlezúvali z koní. Pod nohami brezami a machom porastená zápoľa, pod ňou šplechoce strieborná pstružná voda. Z oboch strán doliny až po samý vrch striebornými ihlicami porastené boky. Napravo nás z doliny, Kýčerná nazvanej, fľúdrami[211] nerovným prúdom sa ženúci potôčik v skoku s veľkým hurtom a penením s riečkou sa miešal. Nadol bol výhľad ďaleko voľný; bystrému oku sa ukazovalo, ako sa dolinou riečka zboka nabok točí, ako sa cestička čiernymi mokraďami medzi skalami a osamotenými jelšami hadí.

Touto cestou pospiechali za nami polesní, dozorcovia, horári či lesní, drevomajstri a puškami vyznačení handelčania či rubári s výraznými, vetrom ošľahanými tvárami, so zapekačkami[212] v zuboch, s najrôznejšieho kalibru puškami na pleciach a v tých najrozličnejších krojoch. Za týmito v dlhom rade a vo vojenskom poriadku voľným krokom ťahá asi päťsto chlapov—honcov. Rad sa v takom dlhom páse rozťahoval, že ostatného chlapa ledva možno rozoznať, čierne široké klobúky, biela košeľa, biela kabanica a chološne, čierne krpce, čierne vysoké opasky s nožom a žltými ligotavými prackami, na chrbte bielo—čierne cedilo s dlhými cafrangy — bola ich rovnošata. Ľahkým krokom, slobodnými posunkami, vyzdvihnutou hlavou vlniac sa belavá rovnošatá čata odrážala od zasmužilých tichých lesov. K tomu mala každá z tých krásnych, dlhými vlasmi ozdobených obrovských postáv — valašku v pästi. Všetko samá číra pôvodnosť, silná, nepokalená príroda. Divné city pohrávali sa so srdcom slovenským, keď na toto človek hľadel…!

Kým sa to všetko dohrnulo, okolo nás a popod kopec sa rozložilo, obzeral som so zaujatosťou, na zemi ležiac s hlavou opretou o ruku, to „deploirovanie“[213].

Z rozmanitej, bohatej látky utvorili sa malebné skupeniny. Lesní rozdávali medzi tých strelcov, čo nemali, prach a olovo. Strelci vyťahovali staré nábitky, čistili cievy. Slovom, všetko sa chystalo na krvavú udalosť…

Handelčania, autochtóni[214], zjavili sa často s tými najčudnejšími puškami, kačičiarkami v dišputátnom[215] stave, no pri tom všetkom sú oni strelci výborní, rukou bezpečnou opatrení. Veľa ráz zahanbia tých, čo ružové damascénky do hory nosia.

Povyťahovali sme staré nábitky, vystrieľali zaškvrknutý prach a poznovu s čerstvým prachom a guľami nabijúc flinty, zaopatrili sme ich pekne—rúče do stavu hotovosti. Videl som, ako handelčania dávajú strašne veľké nábitky; ba po dve gule a k tomu ešte dakoľko behúnok do slabých ciev natrepali. Ako si vkladám rožok do kapsy, predstúpi ma ozrutný starý Cibra zo Závodia a zahrmí:

„Či, bisťužeprabohu, čiže máte toho prášku! Mohli by ste mi z neho do tejto mojej pukačky troštíčku udeliť.“

Tá pukačka bola dlhá, tenká, ktozná ako dlho po revolúcii v zemi zahrabaná, hrdzavá, mosadznými tľapkami o rukoväť (šift) pritiahnutá rafika. Stroj pre lepšiu, či už akú bezpečnosť bol motúzom previazaný.

„Starý!“, poviem ja, „tento stroj vám pri najprvšom výstrele zuteká.“

„Ej, nezuteká, pánko môj!“ odvetil Ďuro pokojne. „Veď ho ja dobre pritisnem prstami o rúru.“

Na vystrčenú hrsť mu obyčajnú koľkosť jedného nábitku nasypem. Odťahujem rožok; ale on drží, akoby skamenelú ruku.

„Ba bodaj ma stislo, len sypte! Medveďa načim dobre s ohňom namiešať.“

Vyplniac mu žiadosť, on ani s tým nebol spokojný, no ukáže mi mozoľovitým prstom a hovorí:

„Či vidíte? Keď sa týmto žliabkom z hrstí sypať bude: potom bude dosť.“

„No, tuže máte! Ale vám tú vašu motyku roznesie vo všetky vetry — amen!“

Ďuro pekne—rúče celú pracháreň vteperí do pušky, na to pustí dve podlhovasté gule, vlastne šúľky, vreže na to celú kúdeľ zrebov, a keď mu ramár temer toľko z cievy ako v cieve trčal, usmial sa uspokojene, opatril ramár, založil kapslík a pokyvujúc hlavou, pokračuje:

„Amhm! Ale teraz mi nebude treba — ako to páni robia, aby zo stanoviska videli — nožíkom haluze obrezúvať. Keď pustím ,šúsť´, ten bude čistiť všetky halúzky a po hore behať tak dlho, kým zvera nenájde. A keď ho nájde, tomu potom moje ,cániky' klovy vyšparchajú.“

A zahodiac pušku na plece, stratil sa medzi druhými.

Keď už takto strelivo bolo na poriadku, zakýval Jožko prstom a Jano Šalát, sedemdesiat abo osemdesiat rokov starý, chudý, ale žilovatý strelec, hybkým obratom tela napred švihnúc cedilo, vytiahne z jeho hlbín výdatný kuľač a akýsi biely batôžtek.

Susedná príhodná tľapkavá skala bola — stolom.

Obratné Jožkove ruky vykrútili tri pečené jarabice s chutným ražných chlebom.

Čochvíľa pohybovali sa nám ústa ako vakárne.

Nákazlivý účinok rozniesol sa chytro po tábore. Kto čo mal, užíval; keď nemal, dostal od toho, čo mal. Užitý pokrm zaliaty bol nápojom z kuľača.

A tu sa nám tak vodilo ako Cibrovi, keď odo mňa nábitky pýtal.

Nám a okolostojacim strelcom z „dištrukcie“ znamenite poslúžil hlbokomyseľný kuľač, tí druhí si pomáhali slivovicou, borovičkou, terkelicou, rostopčínom a domácou strcalkou, ako komu vôľa bola a ako kto stačil.

Utrúc si husté fúzy, poberal sa náš Jožko zaviesť potrebné poriadky k pohonu. Ustanovil tých, čo majú z mažiarov na odrazky strieľať, ďalej dakoľko tých strelcov, čo sa majú medzi honcov podeliť, aby rovno postupujúc nezaostávali, ako i preto, aby na zvera, keby sa na honcov vrátiť zamýšľal, mohli strieľať. Vydriapal sa na skalu, čo nám za stôl slúžila, a zhromaždenému celému zástupu v pamäť uvádzal všeobecné poľovnícke pravidlá. Medzi inším, aby nikto na medveďa ďalej od štyridsať krokov nestrieľal, jeden druhému, keď vidí, že na toho príhodnejšie zver ide, nepredstreľoval. Na stanovisku aby sa nik nemiesil, dohán nefajčil, nešantoval, nekašlal a — nezaspal. Aby nikto z bázne medveďa neprepustil atď. Kto by sa oproti týmto pravidlám prehrešil, kto by sa rozkazom veliteľa protivil, koho vinou by poľovačka bola bezvýsledná — ten okrem zaslúženého posmechu, karhania, i bolestne podľa okolností od dvanásť po dvadsaťštyri ramármi bude trestaný.

Poradiac sa ešte konečne so skúsenými poľovníkmi, pozrúc skúmavým okom zástup strelcov a honcov, zavolal náš Jožko:

„Chlapci, stúpajme!“

„Pánboh pomáhaj!“ ozvalo sa chlapstvo.

Honci stúpali hlavnou dolinou ďalej, my však strelci, počtom asi štyridsiati, podávali sme sa v tichosti do hory.

Asi polhodiny dlhý chodník stratil sa nenadále v pralese pod stromami. Ach, boliže to za velebné stromy! Vysoké, štíhle jedle a smreky, lipy, javory, jasene a bresty ozávod pod blankyt nebeský sa vypínali. Velebný to bol rukou ľudskou nepoškvrnený prales. Nezriedka bolo pozorovať hromovou strelou od vrcholu po koreň rozpáraných velikánov, páhou špirálne obtočených. Na päťdesiat i vyše krokov ležali napárané triesky. Krásne síce, no strašné divadlo je noc v týchto, ako more ďaleko—širokých lesoch pri hučaní víchru, hrmení blesku a lámaní sa viac stôp v priemere majúcich stromov. Zakúsil som i to už… Ale nebolo mi veľa po hromových páraninách sa obzerať; zrak som musel na zem uprieť, aby sa mi nepovodilo tak ako tým, čo skĺznuc sa z machových skál alebo potknúc sa na dlhé korene a vývraty — v burine zmizli. Tu sme sa museli huštniakom boriť, tam cez malinčie, cárachy a rárožinu cestu si kliesniť, výskyd preskakovať, tam sa zase cez vysoko nakopené klady driapať.

Jožko zastanúc ukáže na bútly pniak. Ten bol medveďou dlabou rozmrvený. Pásol sa na osách v ňom usadených. Jožko, kráčajúc ďalej, prezeral veľmi pilno pôdu — a nie nadarmo. V blízkom sparisku badali sme vytlačené dlaby a pazúry. Starý Cibra sa nachýlil k zemi a obzerajúc stopu riekol:

„Pevne nedávno tu salašil. Ej, bolaže to záhybeľ!“

Podotknúť musím, že už od istého času strelcov jedného od druhého asi na štyridsať do päťdesiat krokov obstavúvali.

Boli sme už pod samým klenovským Veprom, na ktorého juhovýchodnej strane hotujú svetochýrne syrce.

Náš počet sa ustavične zmenšoval. I sám náš veliteľ Jožko zastal pod krásnym košatým bukom, za ním dobročský polesný Imrich Harcer a vyše toho ja. Pozostalí asi desiati poberali sa ďalej a tým istým poriadkom zaujímali vykázané stanoviská.

Moje stanovisko bolo pod vysokým mazornatým javorom v kyprine, do pol chlapa vysokej. Nadol predo mňa bol výhľad voľný na jedno osemdesiat krokov do čistého tmavého lesa.

Vyparený sadol som si na kladu, ktorá pri mne ležala; široké, z nej vyrastajúce huby slúžili mi za podnožku. Ale aby mi nohy nepremrzli, nahrabal som si suchého lístia a uhniezdil som sa tak na dlhší čas.

Nepríjemné je to v zime, keď musí byť človek tri i štyri hodiny na jednom mieste nepohnute prikutý. Pre ukrátenie dlhej chvíle nesmieš ani fajčiť, aby medveď nezvetril zápach. Pre fajkára je to hotová pokuta.

Keď sa v noci vo veselej spoločnosti, ako pred takýmito poľovačkami obyčajne, hajdákalo, keď sa na to tri hodiny jazdí a hodný kus dohora pechúri — nie div, keď krehký človek s puškou v ruke, s natiahnutými kohútikmi v zdravom živicovom zápachu, vzduchu, v hrobovom tichu — nie div, hovorím, keď sladunko zadrieme.

I ja krehký, i mne sa veru tak povodilo!

Ach, dobre mi bolo! Bohzná ako dlho by si ja takto bol odfukoval — ale fuk…! po hlave!

Strhnúť sa, pochytiť pušku bolo jedno okamihnutie.

Nebol to medveď, nie — ale bol smrekový šúľok, ten mi, čupnúc práve na hlavu, prebral driemoty.

Medzitým rozfúkal sa, pohybujúc vrcholcami stromov, ľahký vetrík. Halúzky, melancholicky vŕzgajúc, objímajú sa. Vo výšine čuť temné hučanie. Pod haluzami je ticho ako v prázdnom božom chráme.

Vetrík doháňa zďaleka zvuk rozličných hlasových stupňov, trúbenie a klepot!

„Tu je, tu je, nepusť, pozor!“ šumí lesom, no i búchanie valaškami o stromy dalo sa začuť.

Divný odpor! Tu tak ticho, tam za grúňmi zhon ako súdny deň. Surma to hlasnejšia, to temnejšia podľa toho, ako honci či už do vrchu, či do doliny stúpali.

V dlhších prestávkach i mažiare na odrazkách „raf, raf“ hrmeli, grúne duneli, štyri, päť ráz odrážali výstrel, až konečne v diaľke slabo zrevali…

Okolo nás ešte vždy ticho, akoby ani živej duše nebolo.

Zdalo sa mi súdeným, že dnes môžem uvidieť väčšiu čiastku živočíchov, vystúpených z Noemovho korábu.

„Krk, krk!“ zakrkoce čosi nad mojou hlavou a preruší pokoj i tok mojich myšlienok.

Vykuknem hore, čo je?

Červená veverica preletuje z haluze na haluz…

Kľampa, istotne mi ona šúľok na hlavu pustila. Tieto prešibané zvieratká u nás zastupujú miesto opíc.

Túto, stratenú v pustom labyrinte halúz, nasledoval divý holub. Nevidiac ma a mnou nevidený zahrkútal vo vrcholci, zatrepotal krídlami a so zvukom „vy—vy—vy“ šmihol ponad lesné more preč.

Divina teda stála už naplašená v pohybe: znak to, že sa pohon blíži. Keď už hodný kus hentam od Homôlky oproti Krúpky bol pokročil a hlasy honcov zneli zreteľnejšie, zašuchoce čosi v liste… Susedova puška sa vyťahuje spomedzi haluzín… I ja sa staviam v hotovosť.

Obraciam oči v tú stranu, skade počujem šuchot… tu sa vymoce ľahkými posunkami, vyvaliac na mňa zelené okále, krásny tigrovaný divý máčok…

Skloním pušku, máčok sa zduje, zatají, stiahne dovedna — potom zrazu vyzdvihnúc nadurený chvost do výšky, sfučiac ako mech, fujazdí chytrosťou vetra do huštiaka.

Tomu za pätami cup, cup, cup… v rovnom smere oproti mne ľahko sťa páv presádzal klady a rárož — krásny roháč.

Ach, či bol utešený — ani v raji nemohol byť krajší!

Srdce mi rýchlo tĺklo. Čuštom potisnem zbraň k lícu… ale čože, keď okrem vlka a medveďa inšie strieľať neslobodno.

Nikým nemýlený srnec, akoby si dnes bol povedomý svojho práva, bral sa rovno na mňa… len—len, že ma nepresadil. Ešte chvíľočku som ho dolu grúňom počul cupkať.

No, zjavila sa i líška. Túlavým, opatrným krokom, chvíľami sa obzerajúc v tú stranu, kade dorážali honci, metlou dolu, pyskom zavše vo vetre, zavše k zemi skloneným, ňuchajúc pobehúvala. Netušiac našu prítomnosť, sem—tam cupkala. Len keď môj sused zavolá „pst, pst“, tu tá v nohy, do cvalu.

Kým som sa týmito vidinami zvera v slobodnej prírode zabával, priblížili sa honci natoľko, že bolo rozoznať aj ich hovor.

Prásk!… padne kdesi na hornom konci streleckej čiary výstrel. Bola to strela, akú som ešte nepočul. Zvláštny to bol, viac piskotu ako hrmotu podobný zvuk.

Známe je všeobecne, že dať prvý výstrel na medveďa je vec takmer bez úplného nebezpečenstva. Ak ho človek dobre trafí, padne. Ak naskrze nie je trafený alebo i postrieľaný, hľadá splašený spásu v úteku. Ale keď je veľmi poranený, nemôže preraziť čiaru strelcov, vtedy nastáva úloha nebezpečná, a ten nech si dokonale podviaže pulidery, ako strelci žartovne povedajú, na koho už teraz „macko“ dobehne. Cvála, drúzgajúc všetko ako besný a vrhne sa ako oblak na strelca, keď ho chybel, alebo že utekať zamýšľa. Pevným okom a pevnou rukou mieriť; keď rana padne, ani pohnúť — sťa Lotova socha — je pravidlom. Najmenšie hnutie — môže byť strelcova smrť! V zúrivosti medveď vidí len to, čo mu je v ceste; a čo kývaním život prezradzuje, to chmáce.

Pod časom môjho pätnásťročného úradovania v tom okolí slúžil som lekárskou pomocou v ôsmich prípadoch takým, čo ich medveď poobjímal. Sem nepočítam prípady, ktoré sa skončili strachom a dobrodružným výjavom.

Sotva odznel ten čudný výstrel po širokých, ďalekých dolinách, stavali sme sa všetci do pohotovosti.

Kožka sa ježila… každý stál napnuto, očakávajúc, že každú chvíľu začujeme rev, drúzganie halúz, lomoz mladiny a váľanie skál.

Ale nič a nič!

Už sme takmer honcov videli… a vtom zahrmí niže mňa „rrrr…!“ Bol to výstrel plný, aký sa nedá opísať; no vycvičené ucho pozná — že uhádol.

Udrelo to do živého, do mäsa!

Obzriem kohútiky, stanem pevne. Všetko v poriadku. Daromné moje napnuté očakávanie; nešlo nič.

Došlí honci zdvihnú krik.

„Hajoj!… tu je… leží!“ miešali sa hlasy.

„Nuž, čože leží?“

„No len poď sem, čo ti mne tu podbehlo!“ odvetí ťahavým hlasom Markus.

Prebíjam sa čučoriedkami na miesto, kde náš Jožko, obklopený strelcami a honcami, stál o pušku opretý…

Na výskyde pred ním sa belelo bruchaté vlčisko.

Do krku mu ohňa nasypal; strela bola dobre namierená.

Honci nám vyprávali, že predošlého večera dvaja vlci ovcu roztrhali. Večera to nebola skromná; preto tie naduté bachory.

Markusova radosť bola veľká.

On, ktorý dosial už sedemnásť medveďov skántril, vlka v lese ešte ani len nevidel. Teraz prvého videl — a ten padol! Kdeže by zver ostrému oku a Jožkovej bezpečnej ruke ubehol?

Žertve „Loveny“ zviazali po dve nohy dovedna; strčiac cez ne drúčik, vyložili dvaja chlapi na plecia — a peľali dolu.

Stúpajúc po viac ako trojhodinovom pohone na určenú poľanu, kde nás šuhajci pri blačiaku, či vatre s potravou čakali, každý vedel voľačo vzťahujúce sa na poľovačku, ale hlavne o padnutom vlkovi rozprávať. Dve tretiny toho, pravda, patrili medzi poľovnícke táraniny.

Každému nápadný bol ten výstrel na hornom konci, bez toho, žeby sme si boli mohli vysvetliť, kto ho dal a načo.

Blačiak, či blčiak, na zelenej, zubatým slnkom z mrazu oblízanej polianke veselo praskal. Šuhajci papekami doň šťurgali, a čosi—kamsi posiata bola lúčka romantickými postavami strelcov a honcov; každý unavený, hľadal si najlepšie miesto, aké práve náhoda poskytla.

I hneď na viac miestach vystupoval dym a fajky sa „odušu“ zapekali.

Gajdoš preberal na gajdách.

Na všetky strany malebné skupeniny pútali ľudské oko.

Vlka vystreli pozdĺž na zem, aby ho každý mohol pohodlne obzerať a aby mohol svoje poznámky podľa chúťky robiť.

Ja, zapáliac si fajku, vystretý pri plápolavej vatre, obdivujem Markusovu obratnosť. On nielen vrchol dokonalosti v poľovníctve, no i hlbokú vedomosť a obratnosť kuchársku skvelo dokázal. S najväčšou dôkladnosťou pokrájal mäso na guláš a pridal k tomu petržlen, cibuľu, huby, zemiaky, rascu a čierne korenie. Osoliac to, zalial vodou. Všetko toto vylejúc do zvláštnej plechovej, od spodku nôžkami, od vrchu pokrievkou opatrenej nádoby — položil na oheň. Druhá čiastka mäsa, v kúskoch striedavo so slaninou na drevený ražeň postýkaná, určená bola na pečienku. Príprava to bola chutná a čistotná; čosi—kamsi to vrelo, toto však sa škvarilo. Zápach olympský sa nám popod nos preťahoval.

Podajedni zo strelcov a horárov, ktorí nechceli čas darmo márniť, pozdravkali si už ozaj hodne, čoho dôkazom bola rozmáhajúca sa roztopaš. Pestvami jeden druhého pretekali.

Za svojho bavenia sa pred rokmi v Pešti videl som v čas veľkonočného pondelka pri národných ihrách na Blocksbergu dolu brehom medzi proletárov jablká rozhadzovať. Pri nedostatku jabĺk hádzal som medzi mladých honcov drobné peniaze, a boli by ste mali vidieť to behanie, padanie, tie hŕby nakopených honcov, ktorí sa za grošmi naháňali. Kde—tu miesto preriedených grajciarov vyletela i gombička — a to isté zháňanie sa robilo, kým sa vysmiaty majiteľ o lichom dare nepresvedčil. Po tejto dokončenej komédii nasledovala druhá.

Bol medzi lesnými jeden istý — prezývali ho „Zduteľom“. Nikdy sa neusmial, málo hovorieval a len neprestajne fajku omľazgával. Nos mal ako kyjanku. Pušku vždy so sebou vláčil; snáď s ňou i spával, lež nikto nepamätal, že by dačo bol zastrelil. On sa vždy vyhováral, že nerád krv vylieva. Ale najpodivnejšia bola tá zvláštnosť, že mal stroj na kremienku, ako on povedal, preto, aby mu kapseľka do oka nestrekla. On, chudáčik, býval terčom posmešných nápadov svojich druhov.

Keď sa ho naprekárali, že nevie strieľať, rozohriaty vínkom škarede sa zaprisahal, že sa on nikomu zahanbiť nedá a cieľ trafí. Na povstalú veselosť pustí sa i Markus do rákoša. Filip Murgaš mu sľúbil, že ak široký klobúk na štyridsať krokov trafí, dá mu dve holby vína a funt olova. Markus ponúkol na ten cieľ vlastný klobúk so širokou partou, a keď trafí, ešte jeden funt pušného prachu, ale keď netrafí, dvanásť ramárov na „sedenie“. Zduteľ sa síce sprvopočiatku veľmi zdráhal a nechcel strieľať do širáka pána nadpolesného; ale keď ho uštipačné posmechy vzdor flegmy dopálili, odhodlal sa i na to.

Murgaš, veselosťou rozpustený a rozihraný, stal si mu za chrbát.

Tušiac dáky fígeľ, zvedavý som bol, ako sa to skončí.

Markusov široký klobúk, ktorý i skalou mohol trafiť bársaký mamaj na štyridsať krokov, zavesili na náprotivnú liesku medzi rázsochu. Odčítajúc krátkych štyridsať krokov, postavili čudáka — Zduteľa.

Opatrne preskúmal ramárom ponajprv cievu, či mu dakto nábitok nepizol.

Keď sa presvedčil, že je puška v poriadku, natiahol pokojne kohútik, pritisne pušku k lícu, mieri, mieri, a — spustí…!

Všetci, vynímajúc zradné šelmy, hľadeli a očakávali, ako budú z klobúka strapce lietať. Ale kremeň ticho zbehol, a ani na panvičke, ani von rúrou sa nekúrilo.

Natiahne sa po druhý raz, pritisne k lícu, mieri, spustia — nič. Namrzený obzrie kremeň. Vtom sa natiahne Murgaš, vytrhne mu kremeň… a myk…! prehltne ho…!

Chudák, nadmieru zdesený Zduteľ, vyhíkne a hádže po sebe kríže. Akoby i nie; kremeň prehltnúť nie je maličkosť: ten môže dať ohňa v žalúdku, keď nie na panvičke.

Rozlúštenie hádky bolo to, že mu Murgaš pred samou stávkou opravdivý kremeň potajmo vzal a na jeho miesto položil podobný kus — oštiepka.

Nastal smiech, len sa tak lesy ozývali; najchutnejšie sa smial veľký milovník takýchto žartov, náš prostosrdečný Jožko.

Ešte tento šramot nepominul a tu pripáli s ručníkom pod nosom polesný Helbling.

Čože to?

Odloží ručník, a tu vidíme zakrvavenú, ako pampúch zapuchnutú gambu.

Ako sa nám fufnavým hlasom zdôveril, on bol pôvodcom podivného tajomného výstrelu.

Podľa jeho udania predsa bol v pohone veľký medveď. Mladý šuhaj, predesený neočakávaným prikvitnutím toľkej opachy, potratil koncepty — potiahol miesto jedného obidva jazýčky a dostal tak výdatný popysk, že mu naskutku pery napuchli. Gule sa cieľa minuli. Spočiatku sme síce jeho výpovedi nedôverovali, ale zaklínanie sa, pod nosom navrená frčka a Markusovo prisvedčovanie presvedčovali nás o pravdivosti.

Počas obedovania znamenite odvarenej „maštrancie“ a pitia „malvázie“ radili sme sa so skúsenými strelcami, i uzavreté je, že ešte jeden pohon vykonáme.

Kým sme sa chystali na postup, zakúsil som ešte jeden spomenutiahodný príbeh.

Zberám na smreku visiacu kapsu a pušku, tu ma predstúpi sťa jedľa počerný Mišo Zajac.

V pravej ruke držal päťfuntový mažiar, čo z neho na odrážky búchal; ľavú ruku mal za opaskom na bruchu.

„Čože chceš, Mišo?“

Chlapisko poškrabal sa za uchom, nohy rozložil na najširšiu podstať sťa Colossus Rhodi — a riekol:

„Zle sa mi povodilo, pán dochtor. Nuž, ľa, viete, strieľal som vám na odrážku z tohoto mumáka. Aby som sa nemusel vše zohýnať, nabil som ho na kolene, položil za opasok… a tak potom pripálil práchnom. Tá potvora vám vybúši — a tak ma kopla do brucha, že sa mi až trojtýždňová haluška v zúziku pohla a celý bachor očernel.“

Nevediac v prvom okamihu, či sa smiať, či čo robiť, obzriem brucho. A vyzeralo skutočne, prachom zafúkané, ako zahorený peceň sobotského chleba; no nebolo veľmi zapuchnuté.

„Nuž ale, kýže ti to čert z horúceho pekla pošepol, Mišo, aby si na bruchu strieľal?!“

„Jaj, pán dochtor, ja vám mám okružlie sťa hen ten vlk. Ja vám i opravdivý, nie oštiepkový, kremeň, ba i ohnivý ciageľ bez škody prehltnem. Či by ste verili, že som ja týmto mojím bruchom,“ uderí sa päsťou sťa na bubon po ňom, „pekný medený kotál vyhral?“

Maco Pančík, pritlačiac si žeravý uhlík palcovým nechtom na zapekačku, oderknúc slinu, prisvedčí že „verabože, aby hneď naskutku skamenel a na págle sa pokrčil, ak je tomu nie tak“, lebo že on bol očitým svedkom.

„I ušatým,“ ozve sa Jano Butora Komovie.

Pančík vyfúknuc paru z fajky, držanej prednými zubami, preloží ju nabok a celou silou pritisnúc ju črenovými zubami, pokračuje vážne ďalej:

„Vyjdeme raz s Mišom Zajacom, Paukom od Medveďov i s jeho dcérou Sabou, práve starý bača Chramec žinčicu odváral. Žinčica blbotala, bača ju varechou miešal.

,Bôh daj šťastie, Dzuro! Či vám ihrá v tom kotle.´

,Ej, ver´ by si ju nechcel strebať!´

,Strebať ako strebať,´ povie Mišo, ale čo mi dáte, Dzuro, keď ja ten kotál tak, ako je teraz i so žinčicou na…´ Maco podvihne úctivo klobúk, ,…na holom bruchu, kým sa jeden otčenáš vymodlím, podržím?!´

,Hí—hí!… bisťubohu! Žinčica tvoja bude i s kotlom.´

Mišo podá dlaň, bača tľapne do nej a stávka bola hotová. Mišo vyvalí sa pred kolibu na pažiť, odpracká opasok, bača pochytí kotál — a poď mu, odpytujem vašu úctivú hlávočku i ten stolík, na ktorom boží darček prebýva — vyrediká mu ho na holô brucho. Vlasy nám dupkom vstávali…! Mišo sa modlí, snáď nikdy za svojho živobytia tak chytro, žinčica mu, akoby bola na tom šporhertisku, veselo frfotala. Na…! reku, už ti je matejko uvarený. Ako dokončil, skríkne:

,Ber ho dolu, Dzuro!´

Zloží mu ho. Mišo vyskočí ako ryba — a nechybel mu ani čert, len mu brucho sadzou zamazanô bolo.

,No, bodaj by si ty bol zhorel i s tvojím bampľom,´ povie bača, ale kotál dať nechcel.

,Žinčicu si,´ riekol, ,vystreb, ale kotál, coky!´

Prišlo to i pred súd — a veru bača kotál dať musel. No, to je skutočná pravda; však sú tu svedkovia.“

„Veru tak,“ zavolá jeden z okolostojacich, „my tratíme bruchom — a ten svojím bampľom zarába!“

Zavolám nosiča, aby mi podal sklenku so slivovicou:

„Mišo, či máte dáku nádobku?“

„Načo nádobku! Moje ústa sú práve na rumplík.“

Pritom potiahne jazvečou kožou obšitú kapsu napredok, odopne utešene rezanú varechu, ktorú Jano Medveď od Medveďov majstrovskou rukou z hrčkovatého fládru zhotovil, a otrčil mi ju. I nacengám mu ju slivovicou:

„Nate, potrite si vaše historickô a nie hysterickô brucho.“

Ale on nedbajúc na moje múdre reči, vyglgol slivovičku jedným dúškom, tvrdiac, že takto vraj lepšie pod kožku príde a — slinou potrel brucho.

Temer som sa opozdil pri zaujímavej besiedke. Cvendžiaci hvizd na prázdnej patróne upamätal ma, že ma Markus netrpezlivo čaká tamto pokraj lesa. Rozohnal som sa za druhými. Mišo, ktorému liek, tak sa zdalo, dobre účinkoval — no ktorý iste i opakovanie toho lieku očakával — mrmlal, že veru škoda bolo taký dobrý diškurz pokaziť.

Týmto pochodom predstavoval sa nám vcelku ten istý obraz velebného pralesa čo pred poludním, no s tým rozdielom, že sme ráno išli nahor a teraz nadol.

Napotkýnali sme sa dosť, lebo i tu bola pôda končitými skalami posiata, ale napovrchu machom a rebríčaťom (filices—Farrnkräuter) pokrytá.

Tuhým krokom sme sa asi za hodinu brali, kým sme vrazili do rúbaniska, porasteného skorušinou a červenou bazou. Zo sihlíc vybrnkávali pred nami jarabice a jariabky. Prekročiac rizne[216], prešli sme ešte krížom bujnou mladinou a spustili sme sa do doliny Kýčernej.

Honci mali rozkaz roztiahnuť sa tou istou čiarou, ako v prvom pohone stáli strelci, a odtiaľ dolu k nám honiť; nás strelcov prevedúc však cez fľúdre, porozostavovali opodiaľ nich dolinou nahor i nadol.

Moje stanovisko bolo na čistine.

Žulový balvan slúžil mi namiesto sediska. Povyše susedil jeden handelčan, niže mňa asi na štyridsať krokov lesný Havrla; ďalej dolu nedovidel som pre zákrutu nikoho. Oproti mne za fľúdrami bol jazyk do lesa, pozostatok to starých rizieň.

Dunčíme, dunčíme; čas míňa sa zdĺhavo, ale tým chytrejšie preteká fľúdrami šplechotajúca voda. No, však tá voda vie zabávať obrazotvornosť! Počuješ v nej, aké len chceš hlasy a zvuky: stonanie, jajkanie, bedákanie, nariekanie, šuchot, buchot, hrmot, mrmlanie, hudbu, streľbu atď. — všetko z nej vystane. A tak od veku do veku meniac modulácie vedie vodička svoj monológ. Na premenu jednotvárnosti ďafkali ponad hlavu preletujúce kŕdle pestrofarebných krivonosov, cidlikali čížence a s nimi kočujúce — nie každý rok — čečetky štebotali.

No, ale to len predsa nie voda, pomyslím si a nastrčím uši.

Nie ver´; rozoznávam už zreteľne trúby, hlasy, klepanie obuchmi a rauchajúce mažiare na odrážkach. Hoj, čiže durkali, len sa tak prášilo! Škrek honcov, hučanie pastierskych trúb sa približovalo.

Medzi strelcami nečuť ani najmenší šuchot.

Už som zúfal, že by bol zver zodvihnutý… Ako však zunovaný daromným čakaním hlavou pomaly oproti povyše mňa stojacemu handelčanovi zvrtnem… vidím, ako ten s rozkročenými nohami, stiahnutými obočiami pušku pri líci drží — viete, úplne tak, ako keď sa strelec chystá spustiť…

Natiahnem potíšku spustené už kohútiky a hľadím v tú stranu, kam handelčan mieri. Ale on odloží opatrne pušku a ukáže mi pred seba prstom.

Ale čo viac!

Počujem lístie šuchotať, ráždinu a sucháre pukať — a tak sa mi zdalo, akoby sa dačo čierne bolo tým jazykom oproti mne prevalilo…

Všetky moje zmysly v očiach a ušiach boli sústredené. Napnem zrak do húštiny — ale bodaj ma stislo…! nie je to klam, ale skutočná kotrba sťa mýtovnica, no i čierny, široký, z boka na bok sa voziaci chrbát.

Zimničná túha po vraždení ma zachvátila; alebo ako strelec hovorieva, hotový som bol streliť. No keď na sedemdesiat krokov a druhému, bližšie mohúcemu neradno je predstreľovať, odstúpil som od úmyslu.

To isté urobil i niže mňa stojaci lesný Havrla.

Ach, ale tisíc vozov okovaných…! ale mi tĺklo srdce.

Bol som vo vytržení…

S rozohranými žilkami, túžobne som čakal, kto a kde strelí.

Je to zvláštny zimničný druh!

Macko išiel kosom a tak výstrel dlho vystať nemohol.

Aha! Naraz… „rrrr!“ a hneď zatým „pác, pác, pác!“. Z druhého výstrelu guľa do vody čľapla, tú bolo počuť; ale na tretí a štvrtý výstrel medveď tak zareval — myslel som, že ho v pol stolici počujú.

Bol to ruk veľkého zvera a strašného bôľu, no už i chripľavý.

Naraz bolo počuť úzkostlivé volanie:

„Jaj, jaj, jaj!“

Zase jeden výstrel zahučal, potom bolo počuť klepnutie kapsle sťaby bičom a ohromný Markusov hlas:

„Stohrmien bohov! Flinty sem, chlapci, flinty!“

Všetko to dialo sa nápraskom.

Počujúc to, hrnuli sme sa všetci skokom na miesto úzkostí.

Havrla, chlapisko vyše siahy vysoký, potkne sa o skalu, padne pozdĺž a nábitok pác…! Guľa ráňala haluze.

V okamihu sme obstáli na zemi ležiaceho medveďa. Z pysku a krvavých rán sa mu kúrilo. Klovami ako ruka hrubú haluz na kúsky sekal.

Oddola priskočivší zurvalec, starý Šalát, kľakne na kolená a mieri:

„Hej, mrcina, počkaj, veď ti ja pošteklím vošky!“

„Neplieskajte, starý,“ zazrúc to vykríkne Markus, „nehubte nadarmo kožu. Vidíte, že už zdochýna! Neblížte sa k nemu však nikto, lebo vás pomiesi.“

I nabíjal si pušku.

Stalo sa, že všetečný strelec — mysliac, že je zdochnutý — prekročil medveďa a naťahoval ho za uši. Medveď sa zodvihol a prestrašeného strelca odniesol dakoľko krokov na chrbte.

Ešte raz zaručal, temne, bolestne a takou mocou sa metal, že nás všetkých, ktorí sme okolo stáli, zasypal zemou.

Strašný výjav!

Nezadlho sa vystrel, že mu kosti prašťali a hrozný obyvateľ lesov — ležal neškodný nám pod nohami.

Zver to bol krásny, čiernej dlhej srsti, ktorá mu chrbtom stála naježená ako hrebeň.

Bledý sťaby stena a zdesený stál medzi nami mladý Skokan.

Došli i ostatní strelci. Honci výskali od radosti, až sa široko—ďaleko zápole pod Veprom ohlasovali.

Ako nám Markus rozprával, privítal medveďa, ktorý kosom dolu jachajúc, fľúdre prekročiť zamýšľal, najprv Imrich, ale potom jedináčkou Skokan. Ten ho kus postrieľal. Pustil potom Cibra; tomu guľa do mláky frkla a bielu žabicu roztrepala. Štvrtý výstrel dal zase Imrich — medveď klesol; ale hneď sa zase zobral a chcejúc reťaz streleckú preraziť, bral sa rovno na Skokana.

No, pravdaže, tento bol v nemalom strachu. V zúfalstve nemajúc inšej pomoci a obrany, harcoval akoby bodákom vystrelenou jedináčkou pred sebou — a kričiac pritom „jaj, jaj!“, poskakoval v ciperlepolkovom tempe nazad.

Piaty výstrel, a to z Markusovej pušky, bol smrtonosný; druhá cieva mu zlyhala.

Peťo, lesný z Dobroče, malý chlap vo veličizných čižmách, priskočí k posiaľ zblednutému Skokanovi a plesknúc ho po pleci, povie:

„Oj, Skokan môj, Skokan, tebe dnes tiež nebolo treba morizonky brať!“

Cibra obzeral v mláke výstrel a tvrdil, že veru tak husto padol, akoby cedilom hodil. Ale beda! Cieva mu je na dobré štyri palce rozpáraná; no stroj motúzom priviazaný predsa držal. To bol následok prehnaného nábitku. Cibra vytiahne pokojne spoza opaska cínom cifrovane vybíjaný končiar a ako šlo, tak šlo, škodu nožom naprával. Keď som mu pripomenul svoje napomenutie, aby taký veľký nábitok nedával, mrdol plecom, že aspoň vie, dokiaľ ju má skrátiť, lebo že mu i tak pridlhá bola.

Medveďovi poviazali dlaby, cez ne pretiahli osekanec, podeň zase tri drúčiky; ôsmi chlapi vyložili ho takto na plecia — a hajde, vlka napred, potom medveďa teperili dolu.

Gajdoš viedol predvoj.

Doraziac do Pálenečného, posadali sme na kone. Dajúc sa ukrátenou cestou, stúpi môj koník na pravdepodobne líškou rozbabrané osy.

Osy dajú sa do koňa, splašený kôň sa vzopne a hodí sa sťaby strela nabok — a ja nepripravený na tento tanec — myk dolu!

Letel som ako anjel, no spadol som ako čert. Tak aspoň opísal moje salto mortale Jozef Hrobárovie.

Chytro som sa ja síce zobral na nohy, no chytrejšie boli osy; nanosili sa mi do dlhej brady. Dosť som sa bránil, tri sa mi predsa dostali do kože, kde na moju najväčšiu zlosť svoju zlosť vypustili. Či to páli! Ešte sa mi teraz, keď na to pomyslím, koža ježí.

Jozef Hrobár dovedie mi lapeného koňa a doloží posmešne:

„Hľa, páni, posmievate sa, že sa holíme; ale nám sa osy nezapradú do brady.“

„Len, ty, Jozef, daj pozor,“ ohlási sa Štefan Pinka, „aby sa ti v nedeľu do tvojej bombáľajúcej kečky dvojnohé osy v krčme nenanosili!“

Pri gajdách a streľbe tiahli sme cez obce, navyknuté na takéto výjavy, no i vždy zvedavé — domov na Krám, kde nás očakávala známa Jožkova pohostinnosť.

Sotvaže korisť na zem zložili, hneď pribehol Jožkov najmladší, asi trojročný synček Morko a vyškriabal sa na medveďa.

Bolo to už vidno, že sa malý šuhajček zdravým, smelým srdcom na otca udal.

Vlka a medveďa z kože stiahli a mäso tohoto poslednejšieho rozdali medzi strelcov.

Či to nebola zaujímavá, či to nie je pamätihodná poľovačka…?!

Tak skúseného poľovníka, neohrozeného strelca, tak praktického úradníka, ako bol náš pohostinný dobrosrdečný Jozef Markus, za veľa rokov pred ním nebolo — a za veľa rokov zas nebude!

Blahá mu pamäť!



[211] Tak sa menujú žľaby na plavenie dreva pristrojené

[212] Krátke fajky na zapekanie dohánu v ohni

[213] (z franc.) Rozvinutie, roztiahnutie do šíku (streleckého)

[214] (gréc.) Domorodci

[215] (lat.) Pochybnom

[216] Sprava, kadiaľ kláty spúšťajú





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.