ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vianoce boli už toľko ráz opísané, že veru za zbytočné pokladám k tomu dačo zo svojej hlavy doložiť.

Ale je vec istá, že Vianoce vzbudzujú u nás zvláštne vznešené a radostné city. Či sa to má pripísať ich sviatočnej povahe, či nastávajúcemu návratu slnca a prekonaniu dlhých večerov, a či všetkému tomu spolu a ešte snáď i inému dačomu, neznám. Na mládež účinkujú nadovšetko makové opekance, betlehem, požehnaný stromček, prelievanie olova atď.

My, ktorí už nedáme za opekance ani fajku tabaku, my, ktorým vianočný stromček už nerastie, my sa tešíme aspoň rozpomienkou na prežité časy, na Luciu, Mikuláša, Krampusa, vianočný stromček, betlehem a všetky ostatné vianočné radosti…

My sme boli štyria bratia. Traja sme v banskobystrických školách vedomosti plným črpákom načierali a ten štvrtý, najstarší, bol komorským úradníkom pri železnom závode v Moštenici.

Náš otec — pánboh mu daj večnú radosť — katolík tvrdý, zachovával pôsty veľmi prísne. V Štedrý deň dostali sme ráno po tanieriku špitálskej, to jest zapraženej polievky, a to takej riedkej, že by i najprísnejší teológ s ňou bol mohol krstiť. A to malo do večera vystačiť. Na tieto riedke raňajky dostali sme dvaja bratia otcovský rozkaz hneď a hneď stúpať do Moštenice a najstaršieho brata povolať k nám na Štedrý večer.

A — „Ráno, ráno, ránečko, už vychodí slniečko“ — my „valaškou opásaní a vreckom podopretí“, vybrali sme sa na cestu.

V noci predtým slzilo a nato pripadol mráz. Všetky byliny boli obrastené bielymi fúzmi a klzko bolo krkolomne. Mojej mladej fantázii predstavoval sa svet ako hnilé, splesnené jablko. — Kráčali sme rezko, tri kroky napred a dva nazad. Ešte predsa pokrok. Prejdúc Ľupču, odrazili sme sa pod zámkom, nad kotlárovým domom, chodníkom cez malú dolinku. Biela Panna Mária, zmeravená, obrátila sa nám chrbtom. Hradská, mlyn a zápole vyše neho, kde pred päťdesiatimi rokmi čipkára stínali, ostali vpravo.

Ukrátili sme si chodníkom cestu a dobrú štvrťhodinu, stúpajúc po samých peniažkoch, lenže tie peniažky už vyšli z obehu a skameneli. Pod nohami nám vŕzgalo, ale nám vŕzgalo i v žalúdkoch. Tie sa nám opálali ako prázdne kreptúchy^[51], ale v predtuche bryndzových halušiek znášali sme s pokornou mysľou všetky neresti…

Po trojhodinovej prechádzke dotiahli sme do Moštenice. Už sme reku tu v prístave egyptských hrncov. Odpľuli sme si. Ale „Stůj, noho“! Brata už nebolo doma. Dom zamknutý. Búchame, klopeme, voláme, konečne bľačíme; ale len taká prázdna ozvena ako v našom žalúdku — a viacej nič. Jedna mimoidúca ženička povedala nám plecom mrdnúc, že náš brat pred polhodinou sa viezol do Banskej Bystrice. No, tie naše tváre! Chybili sme sa, keď sme išli chodníkom.

Jaj, ale sme sa škrabali! Škrabali i tam, kde nás nehrýzlo; ale hrýzlo nás, a to najväčšmi pod srdcom. Srdce katolícke, ale žalúdok pohan. — Opravdivý to lev revúci, hľadajúci, koho by zožral.

Čo tu robiť? Pozreli sme sa ešte raz na vráta — a s ovisnutým nosom vrátili sme sa naspäť.

Morení myšlienkami o sklamaných ľudských nádejach ťapkali sme ďalej podľa taktu, ako nám práve celá Piťova banda v žalúdku trávnice vyhúdala. Tu sa našim zadiveným očiam zrazu predstavia zázraky Starého zákona: pred nami stojí ohnivý stĺp, ktorý viedol Židov cez púšť. Ťaháme sa za ním, a len keď sme sa k nemu už celkom priblížili, šípili sme, že ten ohnivý stĺp je — šíp. Šípky viseli na ňom, červené ako koraly.

Požiadavka prírody nás nútila, a my pustili sme sa mlčky do chrúmania. Ani možné nepríjemné následky pichľavého hečepeču nás v tom nemýlili. A keď sme na pochúťku tam hneď v blízkom susedstve vtrepali do seba ešte po dve hrste srieňomodrých tŕnok, pohli sme sa ďalej.

Pre ukrátenie chvíle utierali sme si cestou rukávmi ústa.

Už bolo pod samý večer, keď sme vypitvaní ako načim došli domov. Hľadaný brat, brat, s ktorým sme sa tak nešťastne minuli, už pohodlne sedel za stolom. Matka ako na postriežke čupela pred pecou, vsádzajúc dnu a vysadzujúc von lopárom koláče. Zápach, vychádzajúci čeľusťami, znamenite dorážal na naše, priateľskou prívetivosťou mu otvorené nosové dierky.

Slúžka tieto teplé a voňavé poklady odnášala do chyže a ukladala ich do veľkej starootcovskej truhly. Jej spodok najsamprv vyštrkovala suchými opekancami, potom obmúrala koldokola steny tvarožníkmi a lekvárnikmi; do uhlov, ako spojivo, vkladala makovníky. Okrem toho nahádzaný bol, ako to už pri takých staviskách býva, i všakový iný staviteľský materiál.

Na túto zaujímavú prácu obrátili sme my celú našu pozornosť, pričom nám slinky cídlikom tiekli. Bol vám to aj klasický súmer!

Keď už boli múry po väzbu vytiahnuté a slúžku matka odvolala, nahovoria ma moji páni bratia, okrem najstaršieho, aby som vraj chytro skočil do toho pekného kaštieľa.

Áno! — No ale, pravda, čert nespí, a to ani na Vianoce.

Bez rozvahy vyteperím sa na truhlu a natešený, usmiaty, so slovami „Hopsa puška, do teplúška“ — spustím sa do milého koláčového kaštieľa.

Tresk! — Vrchnák sa spustí, spinok skočí do zámku a — zachlopí ma.

Od strachu stratil som v prvom okamihu koncepty. Tma, dusné povetrie, zápach, ale nadovšetko horúce koláče odspodku mi ohrievali vošky, a k tomu mi ešte myseľ zaletela pred hrozivú matkinu tvár. — Nebesá! — Tu začnem strašne hurtovať. Kričím, jačím; trepem ako šialený a hádžem sa ako jašterica v ohni.

Pánov bratov popadne strach; chcú mi chytro otvoriť — tu nieto kľúča.

V ten čas hýbanie sa stolov ešte nebolo v móde, ale truhla sa predsa hýbala a motala po chyži ako živá. Zbehnú sa otec, matka, najstarší brat a slúžka. Tí trepú zvonku, ja trepem zdnuka. Ach, veru mi tak bolo ako svätému Laurincovi na roštoch. Pekelná horúčosť mi spodok pripekala, šípky vo mne mohli sa bezpečne uvariť na lekvár.

Počujem čapnúť — nazdal som sa, že to kľúč v zámku, ale horkýže kľúč — boli to obratné dva oflinky, ktoré sa mojim na smrť preľaknutým pánom bratom dostali od našej dobrej matky na odmenu.

Naveľa—naveľa a po dlhých trapiech, keď som na lekvárnikoch už takmer dušu vypustil, našli kľúč a otvorili truhlu, z ktorej som vystúpil, vyzváraný ako Venuša z mora.

Ale ako som vyzeral? Bolaže by to za fotografia! Okolo krku držal ma objatý tvarožník, po nohaviciach a po lajblíku na prst lekváru, na tom nalepené opekance. Vyzeral som ako v najväčších sypaniciach. Tvár som mal obsypanú makom a na nose mi sedeli tri hrozienka.

Ako ma v tejto podobe videli vyťahovať sa von z truhly, preľakli sa všetci ako pred čertom. Slúžka sa zreteľne prežehnávala. Môj lekvárový zovňajšok bol môj pas, môj salvus conductus^[52]; netrúfal sa ma nikto dotknúť. A s tým kráľovským heslom „Quis audet extendere manum contra sanguinem regalis prosapiei“ (po slovensky: Kto sa opováži ruku pozdvihnúť proti krvi kráľovského potomstva), prešiel som hrdý a nedotknutý popod matkine, k bubnovaniu po mojom chrbte nachystané päste.

Staratil som sa v bočnej izbe za dverami. Moji dvaja sprisahanci za mnou, i jeden i druhý s pirohom na tvári, ale bez lekváru a bez tvarohu, len tak, ako im práve matka na cestu namazala suchou rukou.

Po toľkých trapiech nasledovalo lízanie, ratujúc z koristi, čo sa ratovať dalo. Starostliví bratia mi lekvár z puliderov zoškrabovali, kým som sa ja častoval tým, čo som na krku a nose vyniesol. — No, či to nie sladké rozpomienky?