Zlatý fond > Diela > Žarty a rozmary


E-mail (povinné):

Stiahnite si Žarty a rozmary ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský:
Žarty a rozmary

Dielo digitalizoval(i) Tomáš Ulej, Michal Garaj, Tomáš Sysel, Jozef Ozimy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 184 čitateľov

Dávid Šťubrik


Motto: Môj otec nebohý
mal slamenie nohy,
a hlavu dubovú,
chvála pánu bohu…
Kollár, Národnie spievanky

Nie zriedka nachodia sa medzi lekármi jednotlivci, ktorí v požívaní rozličných nápojov sebe zvereným chorým nie za nasledovaniahodný, lež radšej za odstrašujúci príklad slúžia. — Či to robia z častého ponúkania, teda danej príležitosti a tak postupujúceho zvyku, či pre odpudenie nákazlivých nemocí, a či s cieľom dosiahnuť vyššiu lekársku dokonalosť, cestou rozdráždených, vínom premoknutých mozgov, a tak pijavicami sa stávajú — toho psychologickú príčinu skúmať nejdeme.

Podivné však pritom je to, že si obecenstvo s akousi presvedčenosťou a šúchajúc si dlane so zadosťučinením, báječné veci rozpráva, akoby tí a takí lekári, keď práve najväčšmi pod forgovom stoja, tie najťažšie kúry vykonávali, ba recepty „ab invisis“[15] s tým najlepším výsledkom predpisovali.

Obecenstvo je už raz také; ono vše baží za drastickým, neobyčajným. Povšedné, bežné ho nezaujíma. A tak za neobyčajným sa ženúc, zázraky samo si nabásni, zveličí a uverí. Zrejmým toho príkladom sú šarlatáni, takrečení zázrační lekári ľudu. Kým sa ľud spamätá a od nich odvráti, oni s plným vačkom pokojne hľadia na zapadajúcu hviezdu svojej slávy.

Dávid Šťubrik, úradný ránhojič v meste Tetrovej, bol tiež jeden z tých, čo požíval veľké množstvo hroznového čaju, šomrajúc pritom ustavične na svojich pacientov, že si „zúziky“ len nesmiernym slopaním pokazili.

Divnou on bol chlapinou. Keď sa vyvolaný do okolitých obcí k nemocnému vyredikal, a sotvaže do obce vstúpil, už traja—štyria chlapci, držiac si ľavou rukou gatky, pravou klobúk, trtúlia ku zvonici. „Kamže ste sa rozohnali, šarvanci?“ pýta sa sused. „Pán dochtor idú, ideme umieráčikom vyzváňať!“ znela odpoveď zadychčaných chlapcov.

Raz ho viezli na zvlačiach ku chorému. Náš doktor vyššieho barbierstva, dokonale ocenganý, zadriemkal. Paholok ženie kone; vletí do dvora so saňami, ale zadnej čiastky zvlačí ani ránhojiča nebolo. Ten sa stratil. Tašli ho hľadať a našli ho skutočne naprostred cesty, v bunde okrúteného, cele spokojne búvať.

Chlap on bol od hlavy až po päty dôkladný a ako on sám o sebe hovorieval, svojej veci cele istý. Sedel raz s niektorými pánmi z mokrej štvrti v obľúbenej miestnosti „Pod korunou“ pri sklenici a dokazoval práve dôležitosť v lekárstve zaznaného podplamenníka a žltej spišskej borovičky, keď sa surmou dvere dokorán rozdrapia a hajdúch, vrútivší sa dnu, vletel až do lona samého prednášajúceho Šťubrika.

No, ale naisto, nebol to žart: „Unížene a pokorne všetkým tu zhromaždeným pánom oznámiť sa opovažujem,“ blboce zadychčaný hajdúch, „že sa dnes ráno pochovaná hrnčiarska majstrová a vdova pani Barbora Facková v hrobe prebudila, tamže strašne mátoží, a pýta sa — prepytujem pekne — von!“

Rozpálené tváre okolosediacich machom zbledli. Pánu kapitánovi[16] zuby o pohár sekali ako holender v papierni. Všetko stŕplo. Na ulici lomoz behajúceho ľudu; spoločnosť sa chystala do skoku, len ránhojič stál nepohnutý ako tá zápoľa v búrnom mori.

Vstane hore, mrdne gambou, vydvihne obočie, pokiaľ mu len „Corrugator supercilii“ (mršťavec obrvný) vystačil, pravú ruku vstrčí do náprsníka a takto, múdrou tvárou opatrený, hľadí nepodvratne na žltý bod na povale, z plucerového piva[17] pošlý, a sebavedomým hlasom nasledujúce slová prednesie:

„Áno, istý som svojej veci, že klebetný jazyk Barbory Fackovej — pánboh jej daj večnú slávu — ešte päť hodín po smrti sa zvíjal, ale že by sa tá bola prebudila, hoc non stat[18]. Uspokojte sa, páni, uspokojte národ, lebo tú som ja liečil; za to vám dobre stojím, tá sa do súdneho dňa už viacej nezdvihne!“

Prestrašený pán richtár váži hlavou, že sa predsa také príklady postávali.

„Pst!“ položí mu prst na ústa Šťubrik: „Amen! Dixi!“

Naľakaná rodina, kým sa výrok z trojnohy vyniesol[19], mŕtvolu predsa vykopala a našla ju ležať pekne hore končistým nosom, na očiach po šajnovom grajciari[20], ruky pátrikami (ružencom) zaviazané, bez najmenšieho pomyknutia. Ani jazyk sa jej vraj už netriasol.

Ale ten krik bez príčiny nebol… Počuli v hrobe skutočne šramot, a keď vrchnák truhly otvorili, vysadil z nej ohromný kocúr. Ľud bol preľaknutý; ale keď pri nohách mŕtvej našli polonahryznutý oštiepok, a čierneho kocúra siroty reklamovali, hneď sa vec vysvetlila. A to takto: stolársky majster Lepko, prácou zamestnaný, hodil nevdojak do truhly so stružlinami i hodný kus oštiepka, ostatok raňajok. Pred samým pohrebom Murko vtiahol sa pod plachtu, no vtom ho prekvapili, zaklincovali, vyniesli a pochovali. Keď už konečne videl, že to na žart nejde a dych mu vychodil, začal na konto nebožkej surmovať, kým podivným spôsobom z nebezpečenstva živého pochovania nevyviazol.

Ale ľud bezpečnosť, dôkladnosť a neklamlivosť pána Šťubrika nevedel dosť naspomínať a nachváliť.

Mimo týchto mal však pán Šťubrik ešte i inú, a veru peknú vlastnosť, a to osemnásťročnú dcéru, pri krste obdarenú lekárskym menom Leokádia. Územčistá černuška so žeravým okom rozpálila najhlbšie hlbiny srdca švárneho a veselého šuhaja, mestského notára Jozefa Furtína. Jeho nenútené obcovanie pri úhľadnom líci, vtip pri dobrosrdečnosti tak mohutne pôsobili na srdiečko Leokádie, že sa — povieme to jednoducho, pretože román nepíšeme — že sa jeden do druhého až po vyše hrdla, ak nie ďalej, buchli.

Ani by ich šťastiu nič v ceste nebolo stálo, keby prúd poetickej žily — ktorý nám Slovákom, najmä keď je satirou pretiahnutý, nesie nie priam príjemné ovocie — nebol jeho nebo lásky a blaženstva zakalil.

Čert — ani nie dobré — pošepol Furtínovi do nešťastného Černokňažníka[21], ktorého pilnejšie čítali tí, čo ho nedržali, než tí, čo ho predplácali, pošepol mu, reku, čert doňho napísať veršíky o dákomsi doktorovi Lesebuchovi. Predmet básne bol, ako doktor Lesebuch jednému murárovi oko operuje. Mal mu z oka vybrať kus vpadnutej tehly, ale on mu vybral oko, a tehla mu ostala tamdnu.

Pán Dávid Šťubrik, mnoho si zakladajúc na svojom chýre, dobrom mene, renomé, čiže reputácii, ako sme to už videli pri domnelom zmŕtvychvstaní Barbory Fackovej, originálny básnický výtvor — a nie bez príčiny — na seba vzťahoval a nemilo dojatý a urazený Jožkovi hneď a hneď dom a všetko obcovanie so svojou Leokádiou zakázal.

A tak po smiechu nastal plač, nastalo kvílenie.

Pravda je pravda, láska má tenký pysk, prenikne ako voda i tou najtenšou škárkou. Ale raz darmo, všetko fľochanie bolo len potajme, keď nemali privolenie obrazeného, neústupného otca, a tak sa len sem—tam motali ako zmokové kurčatá s pípeťom na jazyku a s ovisnutým kochlíkom.

Leokádia prestala spievať, Furtín prestal veršíky písať. Ach, ktože by, útlym srdcom opatrený, nad nešťastným osudom našich zaľúbencov nezahorekoval!

No, ale „čo sa vlečie, neutečie“.

Pred pár sto rokmi, keď ešte ľúty Turek nad čiernym i bielym Uhorskom vládol[22], napadli jeho divé tlupy i mesto Tetrovú. Ono síce mužne, ale bez prospechu odporovalo. Nepriateľské vojsko prepadlo mesto, pálilo a plienilo všetko napospol. Ale nie dosť na tom, lež zlapalo i richtára s dvanástimi radnými a na náprotivnom kopci, Pečenice rečenom, na ražne napichlo, upieklo a do fundamentu zjedlo.

Smutný tento príbeh obyvatelia pobožnej mysle každoročne na tom istom mieste majálesom oslavovali, pri ktorej príležitosti na večitú pamiatku jedného junca a dvanásť barancov piekli a strovili.

Cinadrata bum—bum—bum! vyhrávali mestskí trubači, popravde turnermi nazvaní, po rínku, za nimi ujúkajúca mlaď s papierovými zástavami, potom mestská starešina, čierne s bielym pohlavím, ďalej vozy so žertvami určenými na ražeň, s rozličnými, zo spolkov miernosti vypuškovanými nápojmi, konečne sa tmolila všaková nepovolaná čvarga a odfukujúce dievky s košmi naplnenými tvarožníkmi, bosmanmi[23], pečeným hydom a tomu podobným rárožím. Tento ostatný tu pripomenutý boží darček bol obetovaný milosťpaniam ex privata diligentia[24].

No, ale poďme ďalej. Po jednohodinovej prechádzke došiel zástup cieľa; totiž na miesto k majálesom úplne príhodné. Nechýbal tieňavý les, nechýbala mäkkou trávičkou porastená rovinka, aby sa vyhovelo k zemi sa kloniacemu majálesníkovi a uchránili sa jeho údy pred úderom, a aby sa doprialo tajné miesto zaľúbeným šeptom.

Chlpy dymu sa valia, rázsochy na ražne do zeme bijú, sudy chvojinou obkladajú; všetko sa rozkladá a vykladá, mažiare revú atď. Páni bez kabátov, ženské v opleckách, tváre veselé. Zábava v najlepšom rozmare a behu, jedlo sa, pilo, spievalo a tancovalo sa. Prípitky sa sypali ako dážď — nad všetkých vynikal pán Šťubrik — vtip na vtip, akoby ich bol z rukáva vytriasal. Páni padali od smiechu sťaby hniličky, panie dostávali kŕče; ako Šťubrik len ústa otvoril, už hrmeli mažiare ani pri obľahnutí Sevastopoľu[25].

Furtín a Leokádia, chudiatka — pánboh im daj časnej radosti — nepriam veselí boli, a keď sa i zasmiali, nuž to bol len smiech hrnčiara nad črepmi svojich pobitých a — notabene — nepredaných hrncov. Ach, nebožiatka, len cez sklo med lízali.

Ale starý pán sa cítil kapitálne. Po mnohých pripitých prípitkoch, rozopnúc si gombíky prekážajúceho náprsníka, s červeným nosom ako v najkrajšom kvete „kaktus speciosus“, opretý o vyprázdnený kuľač vyvalí sa na zem a pozerá na bujarú, samopašnú, ozávod do cieľa strieľajúcu chasu. Jeho idylické položenie pretrhol jajkavý krik. Pani Feruľa, učiteľova pani, zalamujúc rukami a nohami pribehla, že jej synček je preč, že ho ústami, nosom, očami i pravým uchom — a čo ja viem, kade ešte — krv zaliala. Pomoc a pomoc! — Pán Šťubrik, tu vám povolanie kynie! Vyšvihol sa na nohy, ale to nešlo tak ľahko, ako sa to snáď tu píše; najprv si musel solídnu bázu nájsť. Pri tom klátení šuchol hlavou o haluz, klobúk mu sfrkol na zem a kotúľal sa k nohám mladého Figluša, kupca s miešaným tovarom, oddaného priateľa Furtínovho. Figluš sa zohne a chytrý ako strela postaví si Šťubrikov klobúk na svoju, svoj však, Šťubrikovmu veľmi podobný širák, kým sa ten obrátil a ani to najmenšie nepobadal — na jeho hlavu. Šťubrik, nebadajúc cudzí širák na hlave, poberal sa cikom—cakom na miesto pôsobenia. O krátku chvíľku, ovenčený novým vencom slávy, navrátil sa nazad; krvotok bol utíšený, chlapča spasené!

Ale slepá Dora od Brngáčov prisahala sa pred dievkami, že ten chlapec veľa čučoriedok (jafury) požral, na to vína popil, a potom sa vraj podávil. Že to, a nič inšie nebolo jeho hádzanie krvou. Nuž ale, čo nás tam po tom; svet závidel slávu pánu Šťubrikovi, a preto krv na čučoriedky obracal.

Navrátivší sa starý pán zaujal svoje staré miesto, skade pozoroval pohodlne a s mnohými vtipkami streľbu šuhajov.

„Pán Hákybáky,“ obráti sa k mestskému fiškálovi, teraz so zmaďarčeným, predtým pod nemeckým menom Hackenbach známemu, „tá naša mládež z roka na rok väčšmi mľandravie. Ale to ani ináč byť nemôže. Či tí poslúchajú skúseného lekára? Áno, len vše slopať a slopať, telo prebrané trúnkom, nie div potom, keď sa im ruky trasú. — Hľa, zase šiel jeden výstrel do vetra, a to tuto pánu Figlušovi. Ach, bola že by z vás za krajinská obrana!“

„Pán ránhojič, puška je nie banka, ani síkačka,“ odvetí mimostojaci Figluš.

„Pravdaže, pán Figluš, ale ani ríf. Kto má pevnú ruku k ránhojičským nástrojom, bude mať pevnú i k puške.“

„Tak?“ zasmeje sa Figluš. „To by naša mestská baba mala byť prvším strelcom v okolí.“

„No vtipkujte si len. Ale vás uisťujem, že to, čo už mojou rukou padlo, nezjedli by ste amicenko, za deväť rokov,“ mrdne Šťubrik.

„Ach, dopustím to, dopustím, lebo som nie kanibalom. To by bol musel i moju vlastnú matku a otca zjesť.“

„Ale urobte tej hádke koniec, pán ránhojič, a zahanbite týchto ohováračov,“ doložil fiškál.

„No, dobre zahanbite!“ A s tým mu tlačí Figluš pušku do ruky.

„Babrák!“

„Babrák sem, babrák tam. Strieľajte, ak ste chlap a svojej veci istý. Keď trafíte žilu seknúť, snáď uhádnete i môj klobúk. No?“

K veselej živej rozopre sa vždy väčšie poslucháčstvo zhromažďovalo.

„Keď som ja do školy chodil, vtedy ešte volala kura: ,Kot—kodák, štyri vajcia za turák.' Vy sa so mnou, holobriadku, so mnou, čo mám pečať ako lopár na diplome, chcete dražiť? — Sem ten širák, naučím vás móres! Ale nič zadarmo; o čo stávka, keď vám klobúk na strapy rozprášim, ha?“ hodí hrdo Šťubrik.

„O čo stávka, hovoríte? — Keď vy môj vlastný klobúk na tridsať krokov zajačím brokom, akým je táto puška nabitá, trafíte, dám vám tú, tamto oproti v pasekách na Klepuši ležiacu lúku. Znáte dobre, že som ju len toť nedávno írečitým právom za stopäťdesiat zlatých kúpil; lúka to znamenitá, má seno ako rozmarín, nesmrdí ani haďacinou, ani čertom, ani diablom.“

„Ukážte pulz, Figluško, či sa nešaliete.“

„Nie, — a uisťujem vás na svoju česť, že to, čo som povedal, stojí. Ba nech skameniem, chcem a žiadam, aby sa sadzba hneď písomne potvrdila. Z vašej stránky naproti tomu žiadam, aby ste v tomto prípade, že by ste netrafili môj vlastný klobúk, popustili ruku vašej dcérky Leokádie môjmu priateľovi Furtínovi.“

Oj, to pichlo do živého Šťubrika. „Oj, oj, či vás inšie neomína, mladý pán?“ Nastalo utíšenie. Na to sa predsa obmýšľal pristať. Na dotieranie rozjarených druhov, na cti pošteklený, istý svojej veci, presvedčený o istom víťazstve, že klobúk, majúci dva a po stopy v priemere, trafí na tridsať krokov — dal sa naviesť na kontrakt.

Fiškál Hákybáky — ad officia semper paratus, paratissimus[26] — vytiahol z kaftana pero, papier, černidlo, vylepil si striebrom obrúbené okuliare na nos a naškrabal v okamihnutí zmluvu, dnes zo starej obyčaje — z tureckých čias — hatihumajum[27] nazvanú, všetkými klauzulami, kautelami[28], paragrafmi vyfintenú, opatrenú podpismi kontrahentov i svedkov. Zahol potom jeden roh hárku a vlepil pečať, v nedostatku vosku a oblátky navlaženú v podstrčenej tvarožnej štrúdli.

Teraz dosiahol rozmar vysokého stupňa a po prečítaní kontraktu, keď sa prikročilo k činu, bola napnutosť a zvedavosť veľká.

Ale tí, ktorých sa vec najviac týkala, netušiac vo svojej nevinnosti, že ide o ich kožu, použijúc dobrú príležitosť, milkovali sa pri ohni. Leokádia miešala zásmažku do kapusty, on fúkal pod rajnicu. Priemyselná láska všade si chrámy stavia.

Náš hrdina s puškou prehodenou cez plece, obkľúčený poskakujúcim húfom, kráčal s úsmechom na určené miesto.

Na pažitnej rovine zastanúc, odmerali svedomitých tridsať krokov a klobúk z Figlušovej hlavy zavesili červenou stužkou na bukovú haluz.

Dávid Šťubrik, nabíjavši pušku, pustil plnú hrsť zajačieho broku do cievy. „Ale ti ho postrihám,“ zamrmle si pod nos. Skúma potom bubník a presvedčiac sa, že je dobre podsypaný, založí kapseľku, pritisne pušku k lícu a pokojne mieri. Pokoj, ani dychu nečuť, len v povetrí spieva škovran „Nesiem bohu sviecu“ a na tŕpke pstŕňa „Valašťan, valašťan strýc“. Kostolník, bývalý čipkár, čo kedysi veľa po Tureckej tovar roznášal, velil po turecky: „Jeden, dva, tri; biri! iči! üč!“ — Slnce, prosto očú Sťubrikovi stojace, pošteklí mu nosové čuvy, a on mohutne kýchne. Chlapi v domnení, že to už výstrel padol, jednohlasne s plným gágorom vykríkli: „Sláva!“

Šťubrik stojí ako Alexander Veľký.

Figluš skočí, zosníme prestrelený klobúk a nesie ho v sprievode celého húfu pred strelca, opretého o pušku. Odovzdávajúc ho, veľmi sa smeje. I tento včuľ zmení tvár, chytí sa za brucho a tak sa chichoce, akoby sa už z kože mal vytriasť.

Jeden na druhého prstom ukazuje.

„No, domine Figluš, klobúk fuč, lúka fuč.“

„Domine Šťubrik, klobúk fuč, lúka nie fuč.“

„Ľúto mi je vás, čeľadníček, ale ste sami tak chceli.“

„No, už ako bude, tak bude, poručeno pánu bohu, a to druhé na kostol. Nech nám pán fiškál láskavé hatihumajum prečítať ráči, a my stránky sa mu podrobiť musíme.“

„Tak je, pravdaže,“ doloží ránhojič.

Hákybáky číta zmluvu; ako príde na odstavec „…keď pán Dávid Šťubrik, mestský ránhojič, vlastný klobúk pána Figluša, kupca s miešaným tovarom, na tridsať krokov z pušky trafí…“ povie Šťubrik:

„No, čeľadník, či je tak?“

„Áno, tak je, môj vlastný klobúk keď trafíte. Ale ráčte sem kúsok nakuknúť a presvedčiť sa, či je to môj klobúk.“ Strčí mu ho pod nos a tam na remennej podšívke kartička, opatrená vlastnoručným písmom majiteľa Dávida Šťubrika — bola prilepená.

„Nuž, kých jazerných okovaných čertov že je toto?!“ vyvalí oči, strhne z hlavy klobúk a vskutku tam vlastnoručne písané meno Figlušovo.

„Hrmen bohov, nuž akože tento hríb na moje šediny prišiel? Či nám vari zlý duch tekvice popremieňal. — Nie, toto je klam, lož, šudierstvo, oplanstvo; ja neprivolím k ničomu, lebo ste ma previedli. Dixi!“ a udrel päsťou do povetria. Prihováranie, napomínanie neosožilo, Šťubrik sa stal slepým a hluchým ako slimák.

Hákybáky, prebitý advokát, ktorý dôkladne i juridickú anatómiu rozumel, to jest ľuďom deviatu kožu sťahovať, rozkročí sa, hlavu skloní k zemi a asi takto prehovorí:

„Nakoľko ja bystroumného, svojej veci vše istého, mesta nášho slávneho ránhojiča, pána Dávida Šťubrika znám, presvedčený som, že on jazvečím svojím okom fígeľ proti nemu namierený ihneď bol prenikol, ale nechtiac pokaziť žart, nedal na sebe poznať, že o všetkom poučený je, použil spolu príležitosť na ľahký spôsob rozopru medzi ním a Furtínom vyrovnať a šťastie dcéry Leokádie napomôcť. Slovom, stal sa samochtiac obeťou malého žartu.“

„To všetko tak môže byť, nedbám. Ale hatihumajum na platnosti nič netratí a ja nástojím na jeho uskutočnení,“ povie Figluš.

Starý pán, vidiac nemožnosť vykĺznutia, udrel cestou Hákybákym narazenou. Aby bez posmechu z bahna vyviazol, zahryzol do kyslého jablka. Prisvedčil teda fiškálovi, že sa on veru schválne nevedomým staval. Ináč toho človeka nieto, čo by jeho prekabátil, bo predsa celý svet zná, že je on svojej veci istý.

„No, teda sem ruku, nechže bude, keď musí byť,“ pľaskol do Figlušovej pravice.

Ledva to z úst vypustil, už ženy vyvolávali: „Svadba, bude svadba!“ Ale ledva to z úst vypustili, už otcovi dobruškavému, milému, drahému, utešenému a ešte bohvie akému dcéra odpredku a zaťko od chrbta okolo krku bambáľali. Bola mu hlava ako v husliech.

„Keď ste vy tak veľkodušne popustili môjmu priateľovi dcéru, ja jej do vena popúšťam a darúvam tú lúku.“

Šťubrik si horko—ťažko po namáhaní, aby záškrtu vyhol, dvoch zaľúbencov z krku striasol a pohnutý podal jednu ruku Furtínovi, druhú Figlušovi.

„No, majteže sa už teda spánombohom, ale to vám poviem, pán syn, žeby ste toto dakde v Černokňažníku neopísali.“

Pani richtárka, osoba vysokého vzrastu, dopočujúc, čo sa deje, beží, pokĺzne sa na rajskom jabĺčku a padne dolu hlavou do omáčky zo sviečkovice. Ale ani táto pomáda jej neprekážala byť svedkom veselého výjavu.

Dva veľké, steblami poviazané klobúky museli nadneska zastávať miesto povestného rozstrieľaného klobúka.

Ale i Šťubrik ta sa pobral, kam tí, ktorých on ta posielal. Leží, chudáčisko, pri nohách Barbory Fackovej. Od tých čias zvon „mortuos plango“[29] menej sa ozýva a štóla stenkla. A na hrobe Šťubrika rastie pilnou a milou rukou zasadená obrovská mačia mádra.



[15] (lat.) Dosl. bez videnia, bez prezretia pacientov

[16] pánu kapitánovi — náčelníkovi mestskej bezpečnostnej služby

[17] Z plucerového piva — z veľkého hlineného džbána na pivo, tekvicovitej formy

[18] (lat.) To nemôže byť.

[19] kým sa výrok z trojnohy vyniesol — Šťubrik bol v tomto prípade takou najvyššou a „neomylnou“ inštanciou, akou bývala v starogréckych Delfách veštkyňa Pýtia, sedávajúca na trojnožke

[20] po šajnovom grajciari — grajciari z papierovej meny, menej hodnotnom, než bol grajciar zo striebornej meny

[21] Černokňažník — slovenský humoristický časopis (218621—64). Zechenter bol jeho plodným prispievateľom

[22] Turek nad čiernym i bielym Uhorskom vládol — ide o roky tureckej okupácie (225422-22699). Viliam Pauliny - Tóth a viacerí naši buditelia rozlišovali starú Panóniu (Zadunajsko), Biele Uhorsko (Slovensko) a Čierne Uhorsko (Sedmohradsko). Podobne, hoci s humoristickým nádychom, hovorí aj Zechenter o „bielom“ a „čiernom“ Uhorsku.

[23] vianočkami

[24] (lat.) zo súkromnej usilovnosti

[25] ani pri obľahnutí Sevastopoľu — v krymskej vojne (25853 — 56), ktorú viedli proti Rusku Turecko a jeho spojenci Anglicko, Francúzsko a Sardínia. Sevastopoľ, mesto a vojenský prístav na Kryme, dobyli spojenci len po 349-dňovom namáhavom obliehaní.

[26] (lat.) Na povinnosti vždy pripravený, najpripravenejší.

[27] hatihumajum — vlastne Chatt-i Humájún (arab. — tur.), sultánov kabinetný výnos (cisárske písmo), ktorý musel byť vykonaný bez otáľania

[28] (lat.) Doložkami, právnymi výhradami z opatrnosti.

[29] (lat.) Mŕtvych oplakávam (časť z nápisu na starých zvonoch)





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.