ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pán Slúček, polesný z Párnice, je nízky, ale širokého objemu chlapík. Šesť rokov je tomu, čo si bôty sám obzrieť nemôže; od štyroch rokov nevidel si už svoje nohy. Bruško tak sa mu zvýšilo ako Tatry medzi Uhorskom a Galíciou. Keď mu slniečko na poludnie nad temänom stáva, odráža sa mu pod nohami okrúhly tieň v priemere jedného metra.

Trinásť rokov úraduje na jednej a tej istej stanici a v utešenom údolí, v ktorom stojí jeho obydlie, prúdi všade voda čistá, ľahká, chladná, na pitie znamenitá, ale náš milý Slúček neokúsil z nej za tých trinásť rokov. Voda je vraj dobrá na plavačku dreva a pre teľce, on s pletkami sa nezapodieval. Vodu ani v bôtach nechcel mať, tým menej v hrdle. Choroby sa bál, ale jedine vodnatieľky. A tak, keď človek už konečne predsa piť musí, pil víno a borovičku. Možno teda, že dačo i to prispelo k tomu, že sa mu nos pýril ako hole vo večernej žiare. Mal ho veru zdravej farby! A keď pán Slúček stál v otvorenom okne, chodili sa ľudia dívať a nazdávali sa, že u polesných v obloku kvitne krásny kvet — Cactus speciosus.

K tomu všetkému Slúček značne pokuľhával na pravú nohu, kedykoľvek kus pobehol — čo sa, pravda, zriedka stávalo — tak sa klonil jedným bokom, akoby bol sečku rezal. I nebola to pletka, ako sa to stalo. Poviem vám o tom, i prisvedčíte mi, že to bola dosť smutno—smiešna príhoda.

Slúček bol ako praktikant štíhly šuhaj, že bys' ho bol cez ucho šivačky pretiahol. I vybral sa jedného rána na jarabice. Sadne pod buka, vábi, vábi; jarabice ohluchli a neprišli. Slúček zberá sa domov, tu zrazu stojí pred ním ohromný medveď. Stŕpol. Čo robiť? Puška drobným brokom nabitá, medveď veľký, ozrutný. Nemal času na rozmýšľanie, alebo — alebo! Pritisne pušku k lícu, skúri sa, pác, a — medveď leží na pysku vystretý, akoby ho vymaľoval. No, to veru neočakával. Blízo mu bol, a tak mu celý nábitok, ešte neroznesený, vpálil do srdcovej komory. Keď sa Slúčkove myšlienky, rozlezené po lese, pomaly zase pod širákom usalašili, nastalo veľké plesanie. Slúček dostával vysoký pochop o svojej udatnosti. Neznajúc medze slušnosti a hranice radosti voči vystretému majestátnemu medveďovi, vykonal nezmysel. Obkročil macka a začal ho mykať nečestne za uši. Na to neslušné mykanie začali sa i medveďovi vypáchnuté myšlienky do „gigane“ vracať. Zo sna vyplašený macko vydvihne sa hore i poberá sa trulkavým krokom ďalej. A pán Súček preľaknutý do špiku sedí na medveďovi a nohy sa mu holengajú. V strachu nezná, čo robiť, i drží sa ho za škundry nadurenej hrivy a voľky—nevoľky jazdí asi na dvadsať krokov na milom mackovi. Tu sa už potom chudákovi medveďovi ďalej nechcelo, i hodil sa kŕčovite o zem a vypustil s obligátnym ručaním ostatnú paru. Slúček bol pri tomto pomykove tak špatne zložený, hustou bundou macka prikrytý, že sa dlho ani len pohnúť nemohol. Keď sa konečne von vytiahol, bola mu noha v hrubom mäse prelomená. Biedne sa vliekol na rukách a nohách k neďalekým uhliarom, skade ho potom domov odniesli. Následkom polámanej kosti a následkom toho, že mu srdce za sáru zletelo, upadol do horúčky a ležal úplné tri mesiace chorý.

Od tých čias kuľhal i správal sa oproti medveďom so zvláštnou úctou a na poľovačkách, týkajúcich sa akéhokoľvek druhu medveďov, nikdy viac účasť nebral.

Navštívme pána Slúčka v jeho domácnosti.

Je pekný zimný deň. Slnko neprestúpilo ešte poludnie.

Slúček kníše sa s čistoúradnou tvárou otvorenými dvermi do kuchyne ako káčer, keď sa k Hronu poberá. V ruke drží otvorený list. Nemými, ale vážnymi posunkami oddáva list svojej manželke, ktorá tvárou i telesnou hmotou sa mu úplne podobala. Táto družka jeho života bývala mu v krušných úradných problémoch vzácnou radkyňou; ona pomáhala mu vždy pri štvrťročných účtoch hárky rastrovať^[45].

Kým pani čítala list, knísal sa pán Slúček sem—tam po izbe, držiac prsty zastrčené v náprsníku.

„No, vidíš!“ zakončila so sladkým úsmevom Rózka, bo tak sa manželka Slúčkova volala, čítanie listu.

Bol to list od pani veľkomožnej, manželky pána lesného radcu. Vo forme obežníka bol upravený na všetkých lesných úradníkov. Obsah listu tvorila úctivá prosba, aby každý ráčil prispieť jednou kožušinou z líšky na bundu pani veľkomožnej. Žiadosť vysokomyseľnej panej bola hneď i rozkazom. Nesplnenie žiadosti bolo by hotovú nemilosť zapríčinilo, a to so všetkými nepríjemnými následkami. Koniec listu, ktorý bol upravený na rodinu Slúčkovskú, bol nadmier lichotivý, s vrúcnym bozkom panej polesnej a s tým priateľským dodatkom, že dávnej túžbe, aby mohla pani polesnú vidieť, čím najskôr návštevou vyhovie.

Táto priazeň narobila mnoho hluku v Párnici. Sľúbená návšteva vysokopostavenej panej urobila náramný dojem na dve sokyne pani polesnej, na pani rechtorku a mlynárku.

„Ba, čo tie povedia,“ šúchala si radostne ruky v myšlienkach pohrúžená Rózka.

Slúček vystrojil sa hneď večer na postriežku. Zima je ostrá.

Zľava visí Slúčkovi dvojka a torba, sprava mohutný kulač na remennom motúze, okolo krku na takomže motúze kožené rukavice. Pri nábitkoch v kapse uložený má chlieb a výborne údené klobásy. Tak ho vystrojila opatrná Rózka, že keby ho líšky na postriežke cez dva týždne boli obliehali, pred smrťou od hladu a smädu bol zachránený.

Asi na štvrť hodiny povyše obce na brehu Hrona mal vystavenú postriežku. Za Hronom ležal zabitý pinčo, prichystaný na újesti.

Netrvalo dlho, padne výstrel — a pán Slúček blýskavým ľadom vlečie líšku do postriežky, i zavesí ju na klin. Na toľkú štrapáciu a na zdar dobrej veci napil sa z mohutného kulača, k tomu odpratal polovicu klobásky a primeraný kus chleba. Za touto namáhavou prácou natiahol rukavice, oprel sa chrbtom do kúta a — zaspal.

Sen je vraj pokoj. A to veru u Slúčka neplatilo! Jeho sen bol, aspoň pre druhých, nepokojom. Veď tak chrápal, ako keď mangľujú. Pri tomto chrápaní nebol by sa opovážil ani ten najlačnejší vlk alebo najdivokejšia hyena prísť na újesť.

Ako sa takto náš Slúček na postriežke trápi, ide popri nej chodníkom domov z lesa nadpolesný Búchay. Pán Búchay je snúbencom Klotildy, dcéry pani radcovej, na ktorej bundu sa mali práve líšky strieľať. Nadpolesný býval naboku v susednej obci.

Keď Búchay začul chrápanie, blížil sa tichým krokom k postriežke.

„Ha, to je Slúček. Poznám ho. Tak nechrápe nikto iný v celom lesníckom úrade. On je pravým ,tambor—majorom'^[46] medzi chrápošmi!“

Keď sa mesiac vyškeril na to, vliezol pozorne do postriežky.

Slúček hudie ďalej sladko svoju nôtu.

Búchay poobzeral všetko, v čom mu znamenite pomáhal mesiačik; no bez pomoci mesiaca dal sa do kulača a nacengal sa náležite. Čo mu nestačilo do hrdla, prelial do svojej prázdnej ľagvice. Chlieb strčil do kapsy i klobásu, ktorej však najprv zvliekol kožu. A tú kožu zavesil mu s veľkou pozornosťou na nos. Keď to všetko pekne—rúče vybavil, chcel sa pobrať ďalej.

„Hop! Kým mesiac mne poslúži, poslúžim ešte i ja Slúčkovi.“

I poberie sa za Hron, pochytí pinča, zavlečie ho do postriežky, zavesí miesto líšky na klin; líšku však prehodí cez plece a berie sa domov.

Slúček ešte za chvíľku píli; i začne zo sna rozprávať:

„He—hé, pán bunda, zastrelil som radcu, to bude pre líšku.“

Vystiera sa, preberá, otvorí oči, siahne rukou za črevom na nose.

„Aha, čo to za struk, ako z agáta!“

Kukne na mesiac a podá sa za kulačom.

„Kých jazerných bohov! Kdeže sa podelo? Veď ho bolo ešte do polovice. Ale že ťa strela pobila! Veď som v spaní nepil?“

Chmáce za klobásou.

„Ach, zrádnik ťa metal! Nuž koža tu — a klobása včerty!“

Hľadá ďalej.

„Hrmen—meden okovaných striel, chlieb tiež fuč!“

Vyzerá von okienkom a vytiera si oči.

„No, nech tu skameniem, ale už raz neznám, či mám hlavu a či tekvicu medzi plecami!“

Zašiel na miesto újesti a tam zase ani stopy, ani byľky, ani mrvy, ani koštialika z mrciny. Plesne sa po bruchu!

„Petre, Petre! Tys' v spaní jedol, a predsa si lačný! A tu ti za ten čas líšky újesť zmietli. Ďasa zmietli, odniesli ju vo vetre!“

Obzerá po zemi.

„Petre! Na moju vieru, ak to bol — zlý duch? Bože, odpusť moje hriechy!“

Prestrašený beží, akoby ho hnalo, do postriežky, pochytí zvera z klinca, prehodí naponáhlo cez plece a fujazdí, čo len stačí domov.

Ponáhľa sa cestou.

Črnk, črnk, črnk; i dohonia ho sánky pána lesného správcu. Slúček privíta pána správcu a prosí ho, pretože je už pozde a do mesta ďaleko, aby ráčil prenocovať u neho. Správca ďakujúc za ponúknutie pre súrne práce neprijal. Keď po krátkej zastávke mali sa lúčiť, požiadal úctive správcu, aby pred chvíľkou na postriežke zabitú líšku vzal so sebou a odovzdal ju pani radcovej. Správca prisľúbil to vďačne vykonať a Slúčok položil ju kočišovi pod sedisko. Rozišli sa a Slúček kynul správcovi klobúkom, kýmkoľvek sánky za jelše nezašli.

Slúček sa zamyslel a o víne a klobáskach nezmienil sa nikomu.

Správca, príduc domov, poslal domnelú líšku, ktorú sám nevidel, skrz kočiša dúškom pani veľkomožnej. Kočiš sa nebárs staral, čo nesie, i zavesil zvera v pitvore na rám a oznámil kuchárke, že pán správca posiela pani veľkomožnej veľkú líšku. Kuchárka zaraz oznámila heslo svojej panej a kočiš prepitným obdarený, vrátil sa do stajne.

Pri večeri tešila sa pani radcová dobrému počiatku zdierania koží. Na ostatný fašiang mala mať Klotilda sobáš a na sobáši sľúbenú bundu. Táto prvá krásna líška bola určená za prám na krk.

Klotilde sa snívalo o mladom zaťovi a o krásnej bunde.

Za rána kýchlo sa pani veľkomožnej tri razy jedno po druhom. Pán radca pokýval jej z postele i rozprával jej o vzácnom dare.

Radca vstane konečne hore. Pokým sa holí, pani radcová, prehodiac rannú ľahkú šatku cez seba, poberá sa do pitvora, aby dar obzrela; ale so škrekom vrazí po krátkej chvíli nazad.

„Impertinentný posmech,“ kričí rozhnevaná pani — „pozri si tú líšku!“

A pochytiac polooholeného manžela za ruku, ťahá ho za sebou.

Zarazený radca hľadí na psa zaveseného na kline.

Všetečná kuchárka vytrčí hlavu z kuchyne a dlaňami dovedna plesknúc, cituje známu rozprávku: „Vo mlyne, na kline, červavý pes.“

Pán radca považoval tento dej ako schválne nastrojenú prostitúciu, čo pre patričných malo doniesť nemilé následky.

Pán lesný radca od toho času správcovi vyhyboval, ako mohol, a v úradných, naň upravených listoch býval nadmier pichľavý. Keď nad týmto pokračovaním predivený a urazený správca na príčinu toho nehodného zachádzania osobne doliehal a pán radca mu s veľkou nevôľou urážku poslaním psa miesto líšky na oči vyhodil — zmrzol správca na soľný stĺp a dokazujúc svoju nevinnosť, zvalil prirodzeným spôsobom všetku vinu na chudáka, nič zlého netušiaceho Slúčka.

Na toho už potom, nevoľného polesného, zahrmela celá, na čas u správcu pristavená lavína úradných nemilostí, úradných mrzutostí. Všetky jeho správy, účty, návrhy ako chybné, ako nespôsobné padali pod karhajúcu kritiku predstavených. Pichali ho ihlami a štípali klieštikami, aké len v „bureauvach“^[47] pod menom sekatúr môžu sa nachodiť. Náš prostosrdečný, pokojamilovný Slúček bol by sa už i so svojím obrovským bruškom radšej do myšacej dierky vopchal. Dosť mal už na svojom nehygroskopickom nose, a ešte dostával z kancelárie i nové a nové nosy a nosíky a doposlané dekréty s názvom: nespôsobný, nedbanlivý, nespoľahlivý a tomu podobné titulatúry. Tento stav nášmu Slúčkovi začínal byť už neznesiteľný, i vláčil sa okolo potratený ako zmok, kým sa predsa raz náhodou celá vec nevysvetlila, a tak trampotám bol koniec učinený.

Ako nám známo, mladý Búchay, prehodiac ukradnutú líšku cez plece, pálil rýchlym krokom domov. Neprešiel ani na dve strelenia, uhryzne ho čosi. Preľaknutý vykríkne, pustí líšku dolu, a tá, cítiac sa slobodnou, s kúskom nohavíc, víťaznou to korisťou v pysku, išla kade ľahšie. Zatajená beštia sa prebrala a zanechajúc nadlesnému navštívenku v zadku, vrátila sa nazad k domácemu kozubu. A tak, čo súdené bolo Slúčkovi, dostalo sa Búchayovi.

Búchay nepochválil sa s výsledkom svojho, na postriežke vykonaného vtipu pred nikým.

Čušal i vtedy, keď známi naň dotierali, čo mu chybí, prečo len odpoly na stolici sedáva.

Keď Búchay videl, ako sa nepríjemnosti a služobné omrzenosti Slúčkove kopia a v rozmeroch rastú, nepremeškal príležitostne, pri rozmarnej večeri u svojho nádejného svokra, vyrozprávať dobrodružstvo na postriežke i s jeho následkami.

Vec bola vysvetlená i vzala iný, veselý obrat. Pri pohári vína a veselých rozprávkach dal sa svojimi druhmi konečne i Slúček ukojiť.

Pokoj je nadovšetko!

Aby sa všetky Slúčkom pretrpené neresti maslom a medom zastreli, ohlásila sa na blížiace Turíce celá radcova rodina so všetkým lesným zborom a k tomu s celým rodinným prídavkom na návštevu do Párnice.

V dome Slúčkovskom nastal veľký zhon a nepokoj. Steny sa mazali, dlážky sa šúchali, náradie sa prášilo.

Vráta pred dvorom ozdobovali sa zelenou čečinou a v nedostatku ružičiek vpletali do nej červenú cviklu.

V turíčnu nedeľu všetko stálo pripravené. Po službách božích všetko, čo mohlo, pospiechalo pred byt polesného.

Slúček bol oblečený v zelenej krátkej šubke, klobúk mal podperený, nohy v liskavých sárach, na rukách z postriežky nám známe rukavice. Ako vidno, skvel sa v úplnej paráde.

Jeho pani v modrých hodvábnych šatách, zelenej šatke s červeným golierom a žltými stužkami vyfintenom, v čepci, sťa sito širokom — podobala sa naoko šefraníckemu krámu.

Pri tejto príležitosti pripomenúť nádobno i osobitnú vzácnosť.

Pred dakoľko týždňami naprával istý nomadický^[48] maliar kostolné maľby v párnickej fare. Pod tým časom býval u Slúčka na hospode. Na znak vďaky za prívetivú opateru, ako i na pamiatku, zamaľoval im pred svojím odchodom lavicu, a to na plavo, a na to vymaľoval podobizeň manželov, pána Slúčka i s paňou. Ona držala v rukách čo starostlivá gazdiná košíček s kurencami, on srňacie rožky. Podpis bol nasledujúci:

Umelecky vystrojená lavica spôsobila mnoho radosti a bola predmetom stáleho obdivovania. Ako taká, rozumie sa, nesmela chýbať pri nastávajúcej slávnosti; i vyniesli ju k slávnostnej bráne. Keď už došiel čas príchodu čakaných hostí, sadol si veľavážený párik s veľkým pátosom na opísanú lavicu.

Slnko pripekalo afrikánsky; chudiatko mastný manželský pár stekal ako sviece a vylučoval toľkú silu znoja, že sa už—už k dáždnikom mal utiekať.

Slnkom škvarení diváci otvárali zobáky ako vrany.

No predsa raz! Pred Suchou dolinou zahrmí mažiar, zatým druhý, tretí, šiesty.

„Prisahám hore dolinou, hrach so slaninou, ale sa už sypú,“ zavolá šuhaj v širokom klobúku.

Čochvíľa dohrkotali a pred bránou zastali kočiare. Slúček pokývne rukou, lesný šuhaj vystrelí z pušky a zase hrmí šesť mažiarov za príbytkom polesného.

Ale čert ani tu nechýbal. Ako pani veľkomožná zostupuje z koča, zanesie vietor vystrelený fujtáš na jej hlavu a šiňon, vystrojený všakovými robenými kvetinami, obalený závojom a asi na meter vysoký, chytí sa a začne blčať ako cárach vo vyrúbanisku.

Slúček s manželkou zazrú požiar, zamýšľajú skočiť z lavice — márne namáhanie! Horúčosťou roztopený firnajz prilepil ich o lavicu i lipeli na nej, akoby s ňou boli zrástli. Dosť kopali nohami, holengali rukami, mykali sem—tam, ale odtrhnúť sa z lavice nijak nemohli.

No, jasná strela!

Pani veľkomožná blčí pred nimi ako raždie!

Dostali sa akosi na nohy, ale lavica len vše prilepená rukovala s nimi ako škrupina za slimákom; konečne sa oslobodili, ale do tých čias, kým sa to stalo, bola by pani radcová na uhoľ zhorela.

Panej zhorela hlava a pán stratil hlavu. Našťastie sa chytil kočiš rozumu. Pochytil ponáhle vrece na ovos a stiahol ho, kým druhí priskočili, panej cez hlavu. Požiar bol udusený, len uhlíky padali radcovej z hlavy; ale tvár a plecia elegantnej panej boli zapudrované ovseným prachom. Mimo zbĺknutého šiňonu a strachu neutrpela pani radcová žiadnu škodu na tele.

Medzitým dohrnuli sa všetci hostia i z tých pozdnejších kočíkov a teraz stal sa náš verný a v zlom i dobrom stály stav manželský predmetom všeobecného obdivovania a smiechu. Netrval ani tento výjav dlho.

Vítanka bola krátka — konfúzna. Tri dni rozmýšľal Slúček nad tou vítankou. Čo teraz povedal, tomu nerozumel nikto, ani on sám. Všetky jeho pekné koncepty rozišli sa mu po lavici.

Pán radca ďakoval mu niekoľkými slovami. I ponúkol rameno domovej panej, Slúček pani radcovej a tak stúpali hrdým krokom popod slávnostnú bránu do domu a ostatní hostia radom za nimi.

Razom strhne sa homérsky smiech. A čo bolo príčinou smiechu? Pani Slúčková mala Slúčkov, pán Slúček svojej panej „portrét“ odtlačený. Ani podpis nechýbal. Pohľad to bol tak originálno—smiešny, že sa hostia takmer po zemi váľali. Na dreve, plátne, porceláne, skle atď. podobizne už videli, ale na takom materiáli a na tom mieste ešte sotvakto videl portréty vytlačené.

Nevinní Slúčkovci zazerali na svojich hostí celkom seriózne, čo sa s nimi deje. Ktosi poukázal prstom na príčinu rehotania sa. Slúčkovci potom ešte len jeden druhého striedavo obzerali a v rozpakoch híkali.

Keď videli nehodou stíhaní manželia dobrý rozmar zriedkavých svojich hostí, konečne sa uspokojili i udobrili.

I nastala zábava a neviazaná veselosť.

Od toho času žije pán Slúček so svojou manželkou veľmi blažene.