Zlatý fond > Diela > Keď báčik z Chochoľova umrie


E-mail (povinné):

Stiahnite si Keď báčik z Chochoľova umrie ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Martin Kukučín:
Keď báčik z Chochoľova umrie

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Jozef Vrábeľ, Mária Kunecová, Martina Jaroščáková, Ivan Jarolín.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 1885 čitateľov


 

– 2 –

Ondrej Tráva nemohol dľa sľubu druhý deň ísť do Domaníc. Obchody ho pripútali k domu. Vianoce sa blížili, jarmoky hustli, peniaze ľuďom nezvyšovali: každý chcel len predávať a Ondrej kupoval. Že tak nedodržal slova, mrzelo ho spočiatku; ale pozdejšie sa uspokojil. Na Tomáša bude i tak vo Svätom Tomáši jarmok. Svätý Tomáš je dosť blízko Domaníc, bude mu po jarmoku snadno odbehnúť a zavŕšiť obchod s pánom Adušom. Závdavok je daný a jačmeňu sťa kde ležať; aspoň je pred ohňom istejší, ak by Pán Boh dačo dopustil do tých čias.

Na jarmok do Svätého Tomáša sa skutočne vybral. Vyzeral pána Aduša, i videl ho hneď zrána, ako chodil zas popod šiatre. Kamarátov pri ňom nebolo. Chodila s ním mladušká pani, ktorá, hoci mala na hlave kapišón, vyzerala takto ináč šumne. Bola veselá; svoju peknú tvár, mrazom doštípanú, s dvoma jamôčkami na lícach, obracala ustavične k pánu Adušovi. Bolo vôbec vidno, že sú manželia, a to novomanželia, lebo Ondrej vedel, že starí, čo už privykli na seba, celkom ináč by sa držali pred svetom.

Ondrej chcel upomenúť sa u pána Aduša, že príde k nemu dnes večerom alebo zajtra ráno, ale nevidel ho už iba pred samým večerom. Sadol si s paňou do vozíka. Kone v ňom zapriahnuté boli veru sotva z Dunajca za štyri stovky — nebolo na nich vidno ani jedného jabĺčka. Podsebný fako mal miesto toho na prednej nohe ohromnú chrastu, náručný mal pravé oko vytečené a na ľavom beľmo. Tie od báčika z Chochoľova to tiež neboli; bohatý dekan by sa nešiel vďačiť takými mršinami ani Cigáňovi, nieto svojej sestry synovi. Na kozlík nevysadol kočiš v šnurovanom dolománe a klobúku s ovisnutou až na chrbát širokou stužkou, ale celkom obyčajný dedinčan v bielej, vlastne zafúľanej halene, na ktorej každá nitka ukazovala sa zvlášť, a na nohách v kopyciach,[3] ktoré v krpcoch obuté siahali do pol kolien. Pritom jednou nohou zakášal: iste ju kdesi zlomil a zabudol dať napraviť.

Kým sa tento záprah pohol, trvalo hodnú chvíľu. Najprv sa rozknísal chlap na kozlíku: trepal liacami, krútil bičom nad nečujnými koňmi. Za jeho príkladom rozknísali sa i tátoše, trhli hlavou, vozík pohol sa a zas zastal. Pán a pani poklonili sa, akoby chceli pochváliť snahu pohoniča i koníkov. Dedinčan opakoval svoj manéver a teraz už všetko pohlo sa a už viac nezastalo. Brička išla koketne, akosi šúrom, lebo zadok uvážal sa a divne tancoval. Ondrejovi stislo sa srdce akousi nemilou predtuchou. Ten záprah, tie sedliská na bričke s vytrhaným remeňom a spod neho vyčnievajúcim senom, ktorým boli futrované, tá drabinka na dvoch miestach zlomená a motúzikmi pozväzovaná, tá košinka zablatená a deravá, tie divno tancujúce kolesá: vôbec všetko, čo teraz videl, nadháňalo mu akýsi neurčitý, tajomný strach. ,Kde by tí vzali sto mier jačmeňa!‘ šepkal mu ustavične vnútorný hlas. ,A ak nemá ničoho? Ak ťa podviedol a teraz vysmeje sťa blázna?‘ Ondrej nemal nikde pokoja. Kúpil si pol klobásy a šiel s ňou do regálu;[4] ale tá klobása akoby nemala konca, akoby mu medzi rukami rástla. Ani ju nedojedol, a už bol sýty. Jeho nepokoj sa pozdejšie trochu utíšil, keď sa mu podarilo odpredať šesť dobrých kŕmnikov, veľmi dobre odpredať. Dal si naliať, a myšlienky začali sa brať hneď iným smerom. ,Ale som ja blázon!‘ nadával si v duchu. ,Či má ten jačmeň všade so sebou voziť? Ale je každý taký blázon, aby vyzrádzal svoje bohatstvo? A kto by riekol o mne, čo ma nezná, že mám šesť stovák tu v kešeni? Ba čo ešte — šesť stovák a sedemdesiat papierkov vyše toho! Dobrý som mal jarmok — mrázik pritiahol, kŕmniky podskočili v cene a mne omastili dlaň sedemdesiatimi zlatkami.‘ Tak rozmýšľal Ondrej pri víne a rátal, koľko zarobil a aké urobí domácim svojim Vianoce.

Keď vyšiel z regálu, bolo sa už dosť dobre stmilo; vietor fičal ulicami a sypal sypký sneh rovno do tváre. Ondrej stiahol čiapku na uši, sadol na vozíček a pustil sa cestou k Domaniciam.

Keď dostal sa do dediny, bola číra noc. Len v málo oblokoch sa svietilo. Ondrej okúňal sa nočnou hodinou zosadnúť v panskom dome. Zastal pred akýmsi stavaním, kde ešte svietili, a zaklopal na oblok.

Polooblečená žena vstala od praslice, opravila si čepiec a stala si k obloku. Bola uľakaná, kto sa to pred polnocou dobýja do stavania. Dodala si smelosti a zvolala:

„Kto si?“

„Ja som Tráva z Kamenian. Či by ste mi nedali prenocovať?“

„A čo si hneď ďatelina! Bolo nocľah na mrkaní hľadať a nie o polnoci!“ okríkla ho gazdiná. „Hodní ľudia netlčú sa po nociach, lebo noc má svoju moc; iba kadejakí…“

„Veď ja idem z jarmoku!“

„Bolo sa prv poberať — korheľ!“

„Veď ja som Tráva z Kamenian, ten, čo kupčí. Ale ma už, Katrenka, neznáte?“

Žena poodstúpila od obloka a z izby ozval sa tichý, tlmený zhovor. Iste radí sa s kýmsi, čo má robiť. Ondrej čakal netrpezlive, čo bude nasledovať. Izbené dvere vrzli, pod stenou zaznel ľahký krok. Dvere na vrátach sa otvorili. Pred ním stála Katrena, ale už v kožuchu.

„No, poďte; ani by vás nevpustila, iba po známosti… Veď vy tu máte voz i kone!“

„Voz môže zostať i vo dvore, a dáku stajňu var len nájdeme,“ ozval sa srdečne Ondrej. „Ale by ste ma odohnali ako — nehodno primeriavať — psa, v tejto chujavici?“ A Ondrej, chcejúc sa jej zafatinkovať, ovinul rameno okolo jej pása.

„Ste ako ciageľ studený!“ odbíjala ho od seba.

Ondrej sa rozohrieval. „A pod vaším kožuchom je teplo ani, ani…“ Miesto prirovnania tisol svoju uzimenú ruku pod jej kožuch.

„Čože si za pačrev!“ udrela ho po ruke a zasmiala sa. „Ideš ho!“ Jej smiech ohrial skrehnutú dušu Ondrejovu. Otvárala vráta a Ondrej vtiahol s vozíkom do dvora.

Kým vypriahol, už bol so ženou známy tak, že mu i pomáhala skladať riad z koňa. Keď vošli do stajne, Ondrej sa jej spýtal:

„A ste vy, Katra, vdova, či vydatá?“

„Keď ma znáte, budete var vedieť, čo som.“

Ondrej cítil, ako ho zaťala. Ondrej jej neznal, i sotva kedy ju videl. Ale dľa obyčaje dal sa jej do známosti, i pokrstil ju menom, ktoré mu pravé napadlo. Náhodou ho uhádol a to dopomohlo mu k nocľahu. Preto ani teraz nepriznal sa k svojej taktike.

„Keď som vás ostatný raz videl, mali ste muža. Len neviem, či od tých čias…“

„Neumrel? Oj, žije môj zdycháč, žije! Zlá zelina nevyhynie,“ odpovedala Katrena a zas sa zasmiala.

Ondreja nadchádzali svetské myšlienky. „A ja veru, že ste vdova. Ja som vdovec, a vy, keby ste boli vdova… Viete, to by sa šikovalo, ako keď zem k zemi priorie a medzu skasíruje medzi nimi.“ A pritisol Katrenu k sebe, ako si to on predstavuje.

„No, vy ste akýsi potáraný človek,“ karhala ho Katrena.

„Veď sa dosť natáram pomedzi svet. Kdeže by nebol!“

Voviedla ho do izby, kde pocítil akoby ho varom oblieval. Zdalo sa mu, že je veľmi horúce. Tvár, ušibaná vetrom a snehom, blčala mu. Pod kozubom horel ohník, ale začínal už zhasínať. Iba dve-tri hlavienky sliepňali pri podhrebenej, rozžiarenej pahrebe a osvetľovali izbicu. Bola neveľká; na štítnej stene obrázočky svätých v pozlátených, papierových rámcoch; pod povalou polica s miskami a krčiažkami. Dookola lavice. V jednom kúte stôl, v druhom posteľ, v treťom rozsiahla pec, teraz ešte teplá; na nej sušili sa triesky, aby bolo zajtra pri čom svietiť.

Tu zvrzgotala posteľ, ani čoby centy zavalil na ňu. Ozvali sa z nej hlboké, ťažké stony, a hneď za tým zívnutie v celej, nekonečnej škále.

„Len sa vyťahuj ako pes na pazderí!“ okríkla gazdiná toho, čo sa na posteli zodvihol a vyťahoval sa. Bol to chlap dlhý, že mu nohy ďaleko z postele trčali. V pleciach široký, tým viac, že bol v kožúšku. Tvár zdravá, červená ani repa; valil sa dolu ňou znoj temer cícerkom. Vlasy rozčuchrané, dlhé, hlava roztrasená ani šop.

„Ale som si zdriemol!“ pochvaľoval si, mľasknúc vysušenými ústami a zívajúc. „Vyvalil som sa, že len na otčenáš, a tu som takto… Človek sa usocia!“

„Ledva čakáš, len sa hodiť do tej postele," prisviedčal mu Ondrej. „Roboty moc…“

„Ach, toľko veru nie,“ ozvala sa gazdiná. „Čože vám chlapom: keď raz pomlátite iba spať. Ale my…“

„Pre mňa môžeš — spi!“

„A vlna sa sama popradie.“

„Pre mňa sa môže i sama…“

„Ba radšej vstávaj — či chceš takto spať? Ach, iď, pecúch — hanbi sa.“

Muž sa usmieval, i žena s utajeným smiechom harušila muža. Vidno, že sú ešte mladí, zabývajú sa so sebou; i vadia sa len zo žartu ako mladé straky.

„Ja sa veru hanbiť nejdem. Hanba, nehanba — naspať sa musíš… Vitajte u nás a sadnite si, zohrejte sa, lebo je na dvore zima.“ A spustiac nohy na zem, posadil sa tiež na peľasť. „Z jarmoku? Čože ste predávali? Ale bol dáky?“

„Ach, len taký — teraz nie ako indy!“ stonal Ondrej, ktorý si nerád pred ľuďmi chválieval. „Groša medzi svetom málo; čo groš jest, držia ho židi v rukách.“

„Ej, to-to!“ zvolal gazda. „Keby ja bol tým, čo je nad tým — papieru na svete dosť, dal by narobiť peňazí a každému dal — na, naber si, koľko ti treba. Bolo by hneď lepšie na svete, verte!“

„Teba postavia na to — neboj sa!“ zahriakla ho žena. „Čo by si mal stovák plný záčin a vôdor — všetky by šli tvojím nešťastným hrtanom a zas by ich mal len žid. Viem ja, kto si poriadne vedie, nepije, ten má. Tebe by desať mincí nestačilo, a čo by v komore bili!“

„Nefrfoc, dievčička; nevieš čo frfoceš. Ale som ti grunty prepil, či čo? Ľaľa, ako bude dojedať!“

A takýmto hovorom prešiel im čas, kým si neľahli. Ondrejovi postlali na zem omlacok slamy, a gazdiná mu sama z postele dala hlavnicu. Prikryl sa bundou; bolo mu ani v páperí.

Všeobecné chrápanie zvestovalo o chvíľku, že v chalupe všetko spí.



[3] kopycia — vlnené pančuchy, na ktoré sa pripevňuje kožená obuv

[4] regál — (z lat.) právo výčapu, výčap




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.