Zlatý fond > Diela > Keď báčik z Chochoľova umrie


E-mail (povinné):

Stiahnite si Keď báčik z Chochoľova umrie ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Martin Kukučín:
Keď báčik z Chochoľova umrie

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Jozef Vrábeľ, Mária Kunecová, Martina Jaroščáková, Ivan Jarolín.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 1885 čitateľov


 

– 4 –

Dedina, hore ktorou kráčal, ležala na brehoch neveľkého potoka. Tieto brehy boli premenlivé ako aprílový čas. Ich hranice nezáviseli od vôle občanov, ani stoličného inžiniera, ale výlučne od vrtochov potoka. Keď nazberal vo vrchoch hodne vody, privalil sa do dediny. Dovliekol sebou štrku, skál, gliaňu,[5] smrečkov, haluziny — vôbec čo mu v cestu padlo — a uložil tam, kde sa jemu páčilo. Obyčajne si vybral miesto, ktoré bolo občanom najmenej po vôli. Ale konečne privykli na výčiny potoka a ponechali mu voľnú ruku; nech tečie tak a tade, ako sa jemu ľúbi.

Tak potok zaujal pomaly celú ulicu. Tiekol síce úzkym pásom, ale koryto jeho rozprestrelo sa naširoko, ako to ukazoval štrk a kamenie. Za dedinou nevidel ničoho, čo by sa kaštieľu podobalo. Obrátil sa k ženskej, ktorá na potoku vodu načierala a pýtal sa jej, kde sa podel kaštieľ pána Aduša.

„Ja som tiež z neho,“ riekla žena, už dosť obstarná, vezmúc kanvy do rúk. „Ku komu ste prišli?“

„K Adušovi,“ odpovedal Ondrej.

„Pán veľkomožný ešte spia, včera boli na jarmoku. Prišli veľmi neskoro, nad samým ránom.“

„Zo Svätého Tomáša dosť včas odišli. Videl som ho, keď odchádzal; bola s ním i pani.“

„Pani veľkomožná tiež boli, ale ešte neprišli. Nocovali v Potočaniech u apku, pán ich ta odprevadili a vrátili sa domov nad samým ránom. Po paniu má ísť popoludní môj muž.“

„Vy slúžite tu i s mužom? To nie ten krivý?“

„Ten,“ prisvedčila žena. „Ale my nie sme tutejší, ale tiež z Potočian. Slúžili sme u apku našej veľkomožnej. V tom kaštieli som sa narodila i vzrástla, i varúvala som našu veľkomožnú, kým ešte bola len takým dieťatkom. Nuž radi ma videli, naša pani. Keď sa vydávali, prosili apku do tých čias, kým si mňa i s mojím mužom sem nevyprosili. Tak ja tu slúžim,“ a vykradol sa jej vzdych z pŕs, „ale platia na nás pán veľkomožný z Potočian.“

„Ťažko vám tu privykať?“ pýtal sa Ondrej, vidiac jej istú zádumčivosť na tvári.

Žena prikývla hlavou a pozrela úprimne na Ondreja. „Veru ťažko, veru ťažko. Každý ťahá sa k svojmu hniezdu.“

„Pravdu máte. A iste vám tu tiež chýrne nebude…“ skúmal ju Ondrej.

Žena neriekla ani slova. Šli spolu hodnú chvíľu, konečne sa ozvala:

„Čo máš robiť — nikde neobídeš sa bez biedy. No, už sme tu.“

Na toto slovo obzrel sa prekvapený Ondrej. K tomu, čo si predstavujeme pod slovom „kaštieľ“ nechýbalo nič, iba kaštieľ. Dvor bol tu: dlhý, široký, obohnatý plotom, miesty načatým. Za dvorom otváral sa ďaleký výhľad do poľa snehom zaneseného a končil sa na samom okraji horizontu reťazou hôr, ktorých tmavá zeleň, pokrytá čerstvým snehom, bola ani čo by ju cukrom posypal. Alejí nevidno žiadnych, ani nových, ani starých. Možno preto zdá sa dvor a okolie Ondrejovi takým pustým a smutným. Takzvané hospodárske stavy svedčili o úpadku; slabé strechy uhýbali sa pod ťarchou čerstvého snehu. Kam oko padne, všade bieda, rozklad, hniloba… Popri chodníku, ktorým sa šlo od potoka, tiekol jarok hnojovky — končil sa tam v potoku. Vľavo čnejú sa na výšku chlapa múry od zeme: nie sú to zrúcaniny starého hradu, ale, ako vidno, stavba nová, započatá snáď pred roky, vytiahnutá až po obloky asi. Široké fundamenty ukazujú, že na nich mal povstať pohodlný zemiansky domec — ale nepokryté múry žalujú, že kto ich zakladal, zabudol nazrieť do svojej kešene.

„Kto stavia tento dom?“ pýtal sa Ondrej slúžky.

„Nebohý apka nášho veľkomožného začali. Nestačili skončiť, lebo umreli: osem rokov od tých čias, čo to takto stojí.“

„Veď sa to všetko rozsype. Koľko tehly tu zaháľa a kazí sa nič po nič! Aspoň dáky dášok keby bol na tie múry!“

Slúžka mlčala.

„To je cigánska robota!“ dokončil Ondrej svoj úsudok a tajne si vzdychol: ,Kde by sa tu nabralo sto mier jačmeňa!‘

Tak prišli pred malý domec; zvonku vyzeral dosť milo. Bol maličký veľmi — mohol obsahovať jednu izbu, komoru a kuchyňu. „Tu býva váš pán?“

„Tu — v prednej; my s mužom v zadnej izbe a toto je sypáreň.“ Ukázala proti domu rozsiahlu budovu, murovanú. Zadná časť bola v dobrom stave, ale predná pustla. Dverí na nej nebolo, len také akési dverčiatka sú tam zavesené na čapoch, ani zámky, ani plechu na nich, iba drevená závora. Za sypárňou v záhrade vypínali sa jasene; dľa výšky súdiac, mohutné stromiská.

Ondrej nevedel si predstaviť, ako sa môžu vpratať dve rodiny — pán veľkomožný i jeho sluha — do takéhoto domčeka. Vošiel do „zadnej“. Okienkom, spolovice papierom zalepeným, vchádzalo toľko svetla, že sa dalo rozoznať veci v izbičke rozložené. Na ohromnej truhle sedel Adam, ten istý, ktorý včera poháňal kone Adušove. Okolo neho v tomto malom priestorku rozkladala sa chudoba. Na taký obmedzený priestor bolo jej tu veru moc. Ondrej prisadol si k nemu na truhlu, lebo inde nebolo miesta.

Adam obzrel si hosťa a usmial sa šibalsky. Tušil, čo tu hľadá.

„Čože ste kúpili od nášho?“

Ondrej bol otázkou prekvapený.

„To vám už dačo rozprával?“ pýtal sa Adama.

„A načo? Ja viem, že ste čosi kúpili — vidím na vás, že ste prišli po kúpu. Čo takého vám predal?“

„Jačmeň,“ odpovedal Ondrej a pred týmto krivým, otrhaným človekom zapálil sa až po uši. Nevedel sa hnúť od hanby.

„Koľko vám ho predal?“

Ondrej cítil výsmech, ktorý ukrýval sa v otázke — neodpovedal.

„Desať — dvadsať mier?“ skúmal Adam s tým istým úsmevom. „Ale iste dvadsať — na málo sa on nepodberie.“

„Sto,“ temer šepky vyriekol Ondrej.

„Čo? Sto!“ Adam sa prestal smiať. Pozeral s istým súcitom na Ondreja. „Veľký ste mu dali závdavok — však veľký?“ A temer so strachom čakal Ondrejovu odpoveď.

„Desiatku.“

„Chvalabohu!“ zvolal Adam a úsmev sa mu vrátil zase na ústa. Bolo vidno, že mu odľahlo. „Máte vy šťastie! Dobre, že viac od vás nevydrankal. Desiatku — no, to ešte ľahko oželiete. Len načo ste sa mu dali — načo! Ale ste nevedeli, že, že —“

„A čo ťa do toho, Adam?“ okríkla ho žena. „Každý robí, ako môže.“

„Veď to, že robí, ale necigáni takto! Čo nerobí aj on? A tento chudobný človek má mu darovať svoje mozole?“

„Ale ja?“ ozval sa Ondrej. „Ja nie — kdeže by ja… Ak nemá jačmeň, vráti závdavok duplom…“

„Kdeže duplom! Buďte radi, ak na svoje vy… vy… Ale ako? V dome nemáš šajnového groša — čítať ich vy ľahko nebudete. Urobte nad nimi kríž.“

Ondrej sa hlboko zamyslel. Rozvažoval, koľko sa nabehá, natrpí hladu a smädu, koľko ráz sa nevyspí, čo sa natrápi, kým zarobí desiatku. Veď nie každý deň býva taký ako včerajší. Často príde i strata na čase a ustávaní. Život kupca nie je ver na závidenie — zvlášte u nás, v krajine roľníckej, kde kupectvo vzala do ruky kasta ľudí, ktorí ho znížili a zaniesli špinou. A tu má darovať svoju prácu, krvavé mozole človeku ľahkému, ktorý z nich nemá iste osohu: najviac niekoľko hodín zábavy. To mu bolo kruté. Podlosť, bezbožnosť Adušova dotkla sa hlboko jeho duše. V tomto okamihu zhnusila sa mu ľudská spoločnosť, ktorá dá šliapať po svojich zákonoch človeku ľahkému, bez všetkých mravných zásad. Čo sa ho nesprostí — či nemá na to prostriedkov?

„A kedy už vstane — ten váš pán veľkomožný?“ pýtal sa Adama.

Adam spozoroval, s akým opovržením znelo to „váš“ z úst hosťových. Ten hlas hlboko ranil Adama. Zdalo sa mu, že Ondrej považuje jeho za pomocníka a účastníka Adušových výstupkov.

„Môj nie — ja mám iného. Môj je Potocký, ten ma i platí. Tento… ja tohto…“

„A prečo ste uňho?“

„Veď tak: heno tej keby krky odkrútil,“ ukázal pri tomto šľachetnom úmysle na ženu. „Ona sa sem driape — čerti ju vedia, čo ju ťahá. Akože nepôjdeš s ňou, keď si jej pred oltárom sľuboval!“

„Žena má nasledovať muže svého — a nie muž ženu,“ opravil Ondrej.

„Veď keby ja bol pod tým zákonom — ale ja som len na prístupkoch u nej. Hej, keby nie to — ja by jej dal Domaníc! Ale kde pôjdeš, hriešny človek? Pozrite, i o nohu som mal prísť, a musíš trpieť… A to všetko len heno tá!“

„Čože urobím,“ bedákala žena, „akože si nechám veľkomožnú!“

„Keby bola na dačo,“ zakríkol ju muž, „lebo by ho ubila, lebo k stolovine priviazala, lebo mu dáko porobila; toto by nestrpela. Ale čo — ona nie nič lepšia, ešte horšia.“

„Iď ho ty, luciferisko krivý — i tak ťa už Pán Boh dosť potrestal. Akože nestrpíš, keď je to vlastný muž!“

„Veď tak! Treba sa s ním oblápať, bozkávať, že, že… Ach, hanba!“ odsekol dopálený Adam.

„Toť — s tebou sa bude; s tebou, s takým ufúľancom!“ sekala ho žena. „Čo ťa do toho — čo…“

Ondrej opustil rozvadených manželov. Vyšiel do pitvora. Nemal pokoja. Umienil si vec pokončiť razom — a to hneď, na tú lebo na tú stranu. Neradil sa s nikým, bez klopania vošiel do izby pánovej.

Tu panovalo ešte pološero; okná boli zatiahnuté záclonami a zmrznuté. Jedna posteľ nerozostlatá, pri nej prázdna kolíska; oproti posteľ druhá, na nej rozložený pán Aduš. Ešte tuho spal. Ondrej ho zobudil.

Trvalo hodnú chvíľu, kým sa Aduš spamätal. No rozišli sa mu driemoty, keď začul triezvy, mocný hlas Ondrejov:

„Prišiel som po jačmeň, čo som v Podhradí kúpil. Ja, že sa zobudíte, čakal som — ale zas do polvečier nemôžem. Dajte kľúče a pošlite dakoho so mnou nasýpať.“

„To ste vy — aha! U Mayera — už viem. No, dočkajte, vstanem: cudzích ľudí nehodno posielať po sypárňach…“

„Chvalabohu, zlodeji sme nie!“ zahriakol ho nahnevaný Ondrej.

„Veď to nepadá na vás — božechráň. Ale čeliadka, viete, aká je v dnešných časoch — darmo sa na ňu naspúšťaš. Eva, Eva!“ volal mocným hlasom z postele. „Odchýľteže trochu dverí, nepočuje,“ riekol Ondrejovi, ktorý tak urobil. Na volanie vošla skutočne Eva, Adamova žena. „Eva, poďže sem,“ a chytiac ju za rukáv, šepkal jej čosi do ucha. Eva počúvala, ale sa nehýbala. „No, len choď, Eva — veď ja, vieš, to zariadim; neboj sa!“ A žmurkol na ňu, čo bolo podivno, keď len prvej žaloval sa na čeliadku „v dnešných časoch“.

„Mne zakázali,“ bránila sa slúžka. „Pani veľkomožná by sa hnevali…“

„Pani nebude vedieť. Ja to zariadim. Vidíš, tu je hosť. No, čo nejdeš?“

„Tam mi nedajú.“

„Povedz, že to mne, a dajú.“

„Nedajú — lebo pán veľkomožný sú dlžný… Žid tiež chce svoje. A pani veľkomožná mu zakázali…“

„Choď mi z očú — trať sa! Len nech vstanem, naučím ja teba slúchať — grobianka! Pred cudzími ľuďmi takto pána zahanbiť!“ Eva skľúčená vyšla z izby. „Sprostač — takýto neporiadok v dome: slúžke nemôcť rozkázať! Ale sadnite si,“ obrátil sa k hosťovi, „ja sa hneď oblečiem. Tam do toho mäkkého si sadnite — to sa volá fotel.“

Ondrej očakával, že pán Aduš bude zronený, v nesnádzach, alebo že bude všetko tajiť, alebo že vystúpi proti nemu nepriateľsky: a to sa nestalo. Práve bol veselý, jarý, dobrej nálady, vľúdny; nebolo na ňom vidno, že trápi ho Ondrejova návšteva, alebo do rozpakov uvádza. To urobilo na Ondreja dobrý dojem. Obavy jeho zas ustúpili. Ožila v ňom nádej, že snáď nebude všetko pravda, čo dnes napočúval naňho. Obzrel tú vec, ktorú pán Aduš nazval fotelom, sadol si na ňu, a keď sa v nej usalašil, riekol:

„To je stolička.“

„Trochu stolička, ale celkom nie,“ vysvetľoval mu pán Aduš. „To mi daroval báčik. Môj báčik je dekanom v Chochoľove: mojej mamy vlastný brat. Červený pás, veľká fara — boháč! On mi ho daroval; všakver vie, na čom sa dobre sedí.“

„Nám sedliakom sťa kde. Keď sa ukonáš, obsedíš i na skale; len abys’ mal pokoj.“

„Ale že nešla tá stará kvočka — však ste jej nevideli ísť popod oblok — tú — tú… Posielal som ju po fruštik.“

„Ja som už po ňom.“

„Nezaškodí ho potvrdiť. Ja bez fruštika nikam. Naučil som sa naň, keď som bol na vojne. Slúžil som u husárov tri roky. Oberst,[6] to bol môj báčik, tiež Domanický, ale barón. Chodieval som k nemu — mal dcéru, pekná škrata bola…“ Aduš si mľasol a hýbal hore-dolu palcom na pravej nohe, ktorá bola opretá na zem. „Len čo som vstúpil do škadróny,[7] spravil ma oficierom. To, že sme boli v rodine…“

„Ale čo by ste sa obliekali, mne je náhlo,“ súril Ondrej, vidiac, že pán Aduš sedí na posteli tak, ako bol z nej vstal.

„Akože, hneď!“ riekol pán Aduš ochotne, ale sa predsa nenáhlil. Skúmal gombíky na nohaviciach. „Veľmi sa trhajú. Šťastie, že ich má kto prišívať. Ale kým som bol slobodný… Viete, ja som veľmi náramný pri vyzliekaní. Mal som atilu so zlatými gombami — ako detská hlava, bohuprisám — potratil som ich všetky, do jedného. Báčik mi ju dal spraviť, ten dekan, keď som sa ženil. Dobrý chlap, ten báčik“, pokyvujúc hlavou, radostne sa usmieval. „Povedá: Ožeň sa, syn môj. Mládencom nezostávaj, i biblia vraví: žeňte sa, kto môžte… Ale ako, báčik — povedám ja — ako dovediem Žofku do prázdneho; veď mi ju ten starý oplan — to je môj tesť — ten mi ju nedá. Veď nemám ničoho; viete, že po otcovi zostal iba ten začatý múr… Viem, syn môj, viem — povedá — Pán Boh pomôže, a čo ja mám, komu zostane? Nikomu, iba tebe. Volajú ma do kapituly, ale ja nie: viem, že si potrebný, poručím ti všetko. A vytiahol z truhlice písma — takýto stôs obligátorov[8]“, ukazoval pán Aduš, rozvrúc náruč, akoby bol pripätý na kríž. To — povedá — všetko bude tebe. A to bude mne. Môj apka si vzal jeho sestru, nedoniesla mu nič do gazdovstva. Nech aspoň báčik nahradí…“

„Ja radšej vonku počkám,“ chystal sa Ondrej k odchodu. Videl, že pán Aduš pre samé reči neoblečie sa ani do poludnia.

„Nie, nechoďte, lebo vám tu zaspím. Počkajte, keď som bol u tých dragonov…[9]

„U husárov,“ oprával ho Ondrej.

„Ach, ba — u dragonov som bol. Čože husári: dragoni sú, čo majú byť! Červené nohavice, trochu široké, za sárami — pekná uniforma! Zaspal som vám raz — iba príde ordonanc: pán fír,[10] tak a tak — ej, skočil ja, ani čo by hrom udrel. V minúte bol som fertik.[11]

„Keby ste sa len i teraz,“ skuhral Ondrej.

„Ono by sa ja i teraz obhodil — keby čakal fruštik; ale tá nešťastná trlica, Eva… Keď nocujem u báčika v Chochoľove, to som za tmy na nohách. Na kredenci slivovica. V Srieme[12] má známeho, arcibiskup je tam — ten mu posielava sriemsku. Vlani jej dostal plný súdok, mne z nej dal tri fľaše. Dve sa minuli, tretia zostala pre hostí. Tamto stála pod kozubom, aby bola pod rukou. Skočil kocúr, zabil fľašku. Poď slivovica po zemi. Štyri týždne mi voňala tu. Keby nie kocúr, teraz by sme mali! Ale to je slivovica! Proti svetlu — zlato! Dolu hrdlom — olej. Tu od žida, tá driape. Ale táto ide hladko: ani jej nečuješ, iba šľups, keď ti je v žalúdku. Rozloží sa tam sťa pahreb, hreje, prechodí žilami — a každá žilka ti hrá a kričí: ešte do jedného, ešte do jedného kalíška! Eh, keď si pomyslím na ňu… A pomyslite si: báčik vám ju nepije! Povážte — všetko len pre hostí. Čo sú akí tí hostia, ale ja by už len doprial najradšej sebe… Eh, keby tu bola, pod kozubom…“ Pozrel na Ondreja; videl, že ho ten nepočúva, ale obzerá si na stene obraz. Pristúpil k nemu, jednou obutou, druhou bosou nohou. „To je svätý otec Pius XIII., už umrel — bol hlava našej cirkvi. A vy ste našej viery, katolík?“

Ondrej mu prisvedčil.

„Teraz volá sa svätý otec Lev IX.[13] Býva v Ríme, vo Vatikáne — to je nič, iba taký kaštieľ, ale už nie nový. Tiež som bol v ňom. Báčik ma pojal, keď ta putoval. Stojí na siedmich vrchoch… A keď omšu slúžil, neminištrujú mu takto chlapci — samí biskupi! — Ej, tam je to už hej. Ten obraz mi dal báčik z Chochoľova. Všakver pekný! No, ten má tiež peknú faru — no nie? Veď ste boli uňho!“ A čakal chvíľku na odpoveď. „Oj, ale sa nemôže ani porovnať s Rímom! Nuž v Ríme fara a v Chochoľove — to je tiež trochu rozdiel.“

Ondrej bol ohlušený rečami domáceho pána. Myšlienky a rozum odpočívali mu ani o výročitých sviatkoch. Cítil sa zle.

„Ja to už toľko nemôžem počúvať!“ riekol pánu Adušovi.



[5] gliaň — nános bahna z hlbiny

[6] oberst — (z nem.) plukovník

[7] škadróna — (z franc.) oddiel vojenskej jazdy

[8] stôs obligátorov — (z lat.) hŕba dlžobných úpisov

[9] dragon — častejšie dragúň (jazdec)

[10] fír — (z nem.) čatár

[11] fertik — (z nem.) hotový

[12] Sriem — územie v Juhoslávii medzi dolnou Drávou a Dunajom

[13] Pius XIII.… Lev IX. — zrejme ide o chybné číselné označenie pápežov. Správne má byť Pius IX. (1792 — 1878) a Lev XIII. (1810 — 1903), ktorý bol pápežom od roku 1878, Lev IX. žil v rokoch 1002 — 1054 a posledným pápežom nazývaným Pius bol Pius XII. (nar. 1876).




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.