ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ani sa neodobral od pána Aduša. Rozžialený odišiel z kaštieľa.

To, čo dnes, sa mu ešte neprihodilo. Nebol by nikdy myslel, že i takýto ľudia žijú pod slncom. Divil sa, ako môže slnce svietiť a dážď pršať jednako na týchto, ako i na druhých.

„Či som vám nepovedal?“ bolo prvé, čo počul od gazdu Juráňa, keď mu všetko vyrozprával. „Toho richtára nemáte, aby sa mu ten dal. Ani žid mu nechytí. Rozumu má viac ako všetci fiškáli — čert mu diktuje.“

„Radšej už nerozprávajme o ňom!“ hodil rukou Ondrej. „Škodoval som desiatku, hnevu som užil za stovku. Nech si ju má. Ja už nikdy s ním nebudem mať nič.“

„Pravdu máte, Janíčko,“ prisvedčila mu Katrena. „A či nie je to vaše poctivé meno?“ opravila sa hneď.

„Ondráš.“

„Nuž tak, Ondrejko," pokračovala gazdiná. „Pán Boh vám to iným časom vynahradí. Čo vycigániš, na tom nemáš požehnania. Ja to vždy vravievam, i moja nebohá stará mať, Pán Boh ju osláv! Lebo čo ti je zo všetkého, keď ochorieš, alebo dáky kríž ťa navštívi?“

„Veď tak, poručeno už Bohu,“ uspokojil sa Ondrej. Ba viac, než uspokojil. Cítil v sebe istú hrdosť, že nevinne trpí. Tohto citu ešte nikdy nepoznal. Už či preto, že toto prvú krivdu utrpel, či preto, že našiel ľudí, čo mu krivdu vedeli urobiť zdrojom blaha. Cítil, keď pozrel na gazdinú, že sladko je i trpieť. Našiel krem toho i inú náhradu. Kým sa trápil u bezbožného Aduša pre tú desiatku, ona navarila za ten čas halušiek, a to zo pšeničnej múky. A tak ho zas vidíme za stolom s gazdom a jeho driečnou ženou. Dosť sa vzpierali, ale on nepopustil, kým fľaša neprišla na stôl; on sám ju objednal u žida.

Obed minul, sedeli okolo stola a zhovárali sa. Ondrejove myšlienky prestali obletovať Aduša, obracali sa ku gazdinej.

„Len ako sa vám odslúžim!“ zvolal uveličený. „Vy ste ma prenocovali, a ešte takúto hostinu!“

„Jest tu hostiny!“ na to Juráň. „Keby bolo dačo lepšieho — ale čože, sprostý sedliak! Rád si, keď sa naješ.“

„Ako by nie hostina? A táto dôvera?“ pokračoval Ondrej, ktorého city stávali sa tým živšími, čím väčšmi ubývalo z fľaše. „Keby len vedel, čo by vám tak… toto…“ obrátil sa ku gazdinej.

„A ja viem,“ ozvala sa, oprúc bradu o ruku a hľadiac mu do tváre svojimi očami. Ondrej až teraz zbadal, že sú to oči, ako rozkvitnutý ľan, ktorým ťažko odolať. „Zlomila sa mi kúdeľ!“ doložila s úsmevom.

„Iď ho, ty stará ličienka! Treba tebe kúdele! Ostrúham kolík, nasadím a — to je tvoja kúdeľ,“ zahriakol ju muž.

„Od teba nepýtam. Indy by si bol…“

„Stál som ja veľmi o teba!“

„A kto sa to šiel prepasť za mnou? Kto vypisoval tie listy z vojny? Teraz by odtajil!“

„Keby mi boli ruku radšej odstrelili, ako takejto — takejto strige… Ale naučili ťa vo vojne písať — čo si mal robiť?“ A pri týchto spurných slovách pozrel gazda na ňu, a pohľad ten hovoril celkom iné, nie to.

A Ondrej omladol medzi týmito. Omladol, lebo videl, že sa ešte radi majú, že svet a život nezdolel im ešte uchvátiť jediný kvet života a hodiť ho do pece. Zišli mu na um staré, dávno zašlé časy: keď i on so svojou nebohou takto za stolom sedával, keď si tiež takto robili výčitky pre každé slovo, ktoré im láska vo chvíľach nestrežených z úst vylúdila…

Vstúpil nečakaný hosť: Adam z kaštieľa.

Bez všetkého úvodu obrátil sa na Ondreja:

„Vidíte, povedal som vám…“

„Dajte mi už pokoj. Nech si má!“

„Nieže tak, nie. I desiatky škoda. Ja za desiatku musím šestnásť týždňov slúžiť. Ja by vám poradil… Keď tak skupujete všetko, kúpte od nášho jasene.“

V Ondrejovej duši sa všetko prevrátilo. Zvíťazila hmota. Až teraz sa rozpamätal, že za sypárňou spozoroval bol jasene — len divno, že mu tak z hlavy vypadli. Zobral sa hneď, a Adamovi, ktorý tiež pošiel s ním, riekol:

„Nechoďte, gazda vám zvie, že rada vyšla od vás, odpráši vás z domu…“

„Bodaj by ste nezlyhali — bodaj ste sväté slovo povedali! Ja iba to chcem: šiel by zas do Potočian z tohto vyhnanca. Len ma dobre omaľujte…“

Aduš sa nemálo zadivil, keď videl nemilého hosťa vracať sa s Adamom. Šiel im oproti.

„Ja som zas tu. Desiatky nežiadam, ale čosi by vám odkúpil.“

„A čo?“

„Tamtie jasene.“

„Jasene?“ užasol pán Aduš. „Kto vám to poradil?“

„Tuto Adam, váš paholok.“

Pán Aduš bol vážny. Úsmev zmizol z jeho tváre. Očervenel a skríkol na Adama: „Marš z môjho domu! Hneď a hneď pakuj do Potočian… Aby ťa tu viac nevidel, lebo…“ A podvihol naňho päsť. Adam na svoju kulhavú nohu dosť rezko kráčal k chalupe. Iba raz sa obzrel; jeho tvár bola vytešená…

Pán Aduš voviedol Ondreja do záhrady. Za sypárňou bolo ohradené štvorhranné miesto. Ohrada nová, tmavočerveno natretá. To bolo jediné v celom gazdovstve, na čom sa dalo vidieť, že pečuje oň starostlivá ruka. V ohrade stáli štyri jasene, vysoké, hrubé, rovné ani svieca. Sám Ondrej musel sa priznať, že nevidel v svojom živote takých jaseňov. Desiatku boli hodný otcu-materi. V ohrade pod jaseňmi boli — hroby, štyri hroby. Ležali rad-radom, zanesené snehom. Nad prvými dvoma vypínal sa spoločný kamenný náhrobok.

„Pod týmto kameňom leží môj starý otec a stará mať,“ riekol pán Aduš vážne, zložiac klobúk. „Tuto zas moji rodičia, bez kameňa. Toto miesto si vyhliadol sem starý otec, ohradil, i tieto jasene zasadil. Jasene sú nie moje. Nemôžem ich predať.“

„Tu je všetko vaše — jasene, alebo desiatka!“ riekol Ondrej, uradovaný, že teraz mu už neujde.

„Ako to môžete žiadať? Mám vlastným rodičom olúpiť hroby! A báčik z Chochoľova tiež tu chce ležať pri svojej sestre… Ako by ja to urobil? Kde by mal svedomie?“

„Keď môžte živých — mŕtvych môžte tobôž. Im tých jaseňov netreba, ale mne desiatka treba.“

„Po smrti im takú hanbu…“

„Aspoň nech vedia, čo mali za syna. Nech sa oni zaň zahanbia, keď on nemá hanby.“ Ondrej hovoril s hlbokým presvedčením. Jeho každé slovo nachádzalo tisíc ozvien v prázdnej duši Adušovej.

Pán Aduš pozrel na Ondreja, pohľady sa im sňali. Ondrej bol dojatý. Nebolo v Adušovom pohľade hnevu, ani úsmevu, ani ľahkej mysle — bôľ sa v ňom zračil. Tvár pokrytá rumencom — nemohla vydržať cudzieho pohľadu — odvrátila sa.

Ondrej sa ani nehýbal. Nevedel, čo sa deje, ale tušil, že je to veľký, svätý okamih.

A pán Aduš zažil v ňom viac než za celý svoj doterajší život. Akési svetlo vkradlo sa mu do duše, osvetlilo jej neohraničenú pustotu, prázdnotu. Pán Aduš videl, poznal svoj obraz — zhrozil sa. Bolo mu teraz úplne jasno, že nemožno takto ďalej žiť…

Spamätal sa a pristúpil k Ondrejovi.

„Ondrej, počkajte mi jeden týždeň — dnes nemám. O týždeň vám statočne vrátim, čo som dlžen. Jačmeňa, ani ovsa nepredal som ani zrnko — všetko, čo mám, videli ste v humne. Vidíte, oklamal som vás, peniaze pomíňal…“ Chytil Ondreja za ruku a vrele mu ju stisol.

A divná vec — Ondrej sa neprotivil. Ba protivil sa, povedal: „Na Pavla bude v Zámostí jarmok, tam mi môžte vrátiť. Veď nie je nahlo.“ Prichodilo mu, akoby to mal celkom iného človeka pred sebou: človeka známeho, milého, ktorému vďačne otvárame svoj ináč zavretý mešec. Opätoval to vrelé stisnutie ruky a bol hrdý, že ho mohol opätovať.

Zas odišiel bez odobierky, ale obzrel sa, keď išiel dolu potokom. Pri ohrade, pod jaseňmi videl schýlenú postavu, tvár ukrytá v dlaniach…

Vrátil sa k Juráňovi bez jačmeňa, bez desiatky, i bez jaseňov — a predsa bol uradovaný.

*

Na Pavla bol v Zámostí jarmok. Bola na ňom i Katrena Juráňova. Ondrej jej kúpil kúdeľ olovom vyliatu, mosadzou obitú, a k tom takú kotúľku, akej ešte žiadna nevesta v Domaniciach nevidela.

Keď mu Juráň dohováral, načo to všetko, starý Ondrej pohodil rukou:

„Mám z čoho. Povedali ste, že desiatky nikdy neuvidím, a tu je. Aduš mi ju dnes ráno vrátil.“

„Hm…“ odpovedal Juráň. „Možno bude pravda, že sa mu tá nátura prevráti.“

O Turíciach toho istého roku umrel nanáhle dekan z Chochoľova. Pohreb jeho bol veľký. Všetci kňazi a učitelia z celého vidieka boli na ňom. Mŕtve telo pochovali v Domaniciach pod jasene. Jeho sestry syn plakal ako dieťa nad jeho truhlou. Jedni hovorili, že preto, lebo Aduš zostal na ľade; iní, že mu bolo ľúto, že musel ujca pochovať na takú pustatinu, medzi zrúcaniny starého blahobytu…

Nech bolo, ako chcelo, ale od pána Aduša nikdy viac nepočul známych slov:

„Keď báčik z Chochoľova umrie…“