ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vykladať sny nášho pocestného bolo by márne. Daktorí na sny držia, ale my vieme, že sen je sen; priletí z akýchsi neznámych svetov ako motýľ, a mizne, keď ho ovanie skutočnosť. Dosť bude vedieť, že Ondrej zabudol vo sne, ako sa v Svätom Tomáši uzimil, ako sa biedne doredikal do Domaníc, i ako ťažko dostal nocľah. V pamäti zostala mu len gazdiná Katrena a celú noc sa mu o nej plietlo. Tu sa mu videlo, že je vdova a že bude z nej veľmi podarená Trávuľa. Tu zas, že mu syn a nevesta bráni — a podobné pletky. Práve sa mu zdalo, že ju nahovára, ona ukazovala vôľu zaňho ísť, keď osŕkol od bôľu. Nebol si istý, či spí, či nespí, a čo sa to s ním stalo; iba cítil, že ho noha nad členkom veľmi bolí.

Prebudil sa, pretrel oči; všade tma ako v rohu. Trochu sa rozhľadel, a tu vidí, že sa ktosi štvornožky teruží ponad neho. Jasne rozoznal biele šaty neznámeho cestovateľa od čiernej tmy nočnej. Utajil sa — ak by to bola tak ona!

Ani nedýchal. Tu pocíti tvrdú dlaň na tvári. Celú mu ju zakryla. Prsty hrubé šmátrajú sem i tam, akoby sa chceli presvedčiť, či na tvári je nos, oči, ústa a uši. Katrena nemôže mať predsa takú ohromnú, tvrdú dlaň! Pohol sa a zašepkal:

„Kto si?“

„To som ja. Vybral som sa na dvor, a nemôžem potrafiť. Rozospatý… A som nestúpil na vás?“

Ondrej odpovedal: „Nie.“ Ale noha nad členkom dosiaľ ho bolela.

Z postele ozval sa hlas gazdinej, ktorá sa až teraz vzbudila:

„Ktože to zase máta?“

„Veď povedám, ja!“ odpovedal muž. „Už bude z pol tretej. Druhú dávno odpískali. Treba sa dvíhať.“

„Tebe ľahko duriť, keď si sa večer na oba boky vyležal. A čo budíš toho pocestného?“

„Veď som sa tu akosi zamotal. Zabudol som, že je tu — prevrhol som sa naňho.“

Gazda vyšiel konečne do pitvora. Ondrej na zemi pocítil, ako sa vovalila otvorenými dverami zima a zaniesla mu tvár studenou rosou. Vtiahol sa pod bundu.

Bol nespokojný. Doma mal taký poriadok, že mohol si pospať do svitu, ak nemal pred sebou dákej cesty. Tu musí vstávať, lebo by sa domáci naň prevŕhali, keby im zostal na zemi. Hľa, gazdiná iste už vstáva. Počuť, ako šuchorí s čímsi; iste sa oblieka. Ondrej by sa jej prihovoril, ale čuje jej tichý šepot. To odrieka rannú modlitbu. Čušal pod svojou bundou.

Gazdiná rozhrebla pahreb, spod popola zasvietilo dakoľko žeravých uhlíkov. Zhrnula ich do hŕbočky, dúchala na ne, a už prašťali suché triesočky pod kozubom, hádžuc svetlo na celú izbicu. Ondrej vystrčil spod bundy hlavu. „Takto vzbúriť celý dom!“ šomrala gazdiná. „Ani toho sna nežičí, a keby to kedy, ale o polnoci!“ Šla k obloku, ale nebolo výhľadu na ulicu. Tabule boli zamrznuté, akoby ich zacínoval. Roztavila svojím dychom jeden list rastliny, ktorú nočný mráz vykúzlil na sklo a vyzerala do tichej ulice. „Všade tma — povedám, polnoc. Ešte nikde nesvietia. Iba toto motovidlo nemá ani noci, ani dňa!“ Ondrej vyrozumel, že motovidlo má byť gazda.

Práve ju chcel potešiť dákym slovom a zastať gazdu, keď začul zvonku jeho hlas:

„Poce bŕŕŕ — poce bŕŕŕ!“

„Čo to zas vedie?“ hundrala gazdiná, bežiac otvoriť. Zo dvora ohlásil sa bľakot ovce.

„Poce moja, poc, poc!“ prihováral sa jej gazda už v pitvore, a zápäť zatým ozvalo sa rytmické klopkanie ovčích ratíc o vybíjaný hlinou pitvor. Gazda vstúpil do izby, nesúc v náručí jahňa čierne ako žúžoľ. „Ja hneď večer, že bude krštenie. Len dobre, že som sa zobudil. Začul som kornutu zabľačať — aha, reku, máme jahnicu.“ Obrátil sa k Ondrejovi. „Každý rok donesie jahnicu, a takúto čiernu. Tam ležalo, nebožiatko, pri dverciach, fučalo naň. Nech neprídem, nájdeme ho ráno zamrznuté, nebožiatko.“ A natešený gazda postavil jahnicu na prípecok. „Bodaj bys’ toľká narástla!“

„Môžeš ju sto ráz vykladať, nuž toľká nenarastie,“ hnevala ho gazdiná, už celkom udobrená.

„Obyčaj je obyčaj. Čo ju ta vyložím, preto sa pec nezrúti. Dones soli, posyp ju.“ Gazdiná posypala jahňa soľou a gazda postavil ho na zem. Knísalo sa na nožičkách, akoby stálo na štuliach, a keď sa pohlo, každý pohyb bol nemotorný.

Ovca, čierna kornuta, pristúpila k nemu a, nedbajúc na divákov, počala ho lízať. Ondrej, nechcejúc prísť s ovcou do bližšieho kamarátstva, zberal sa vstať. „Len ležte, pospite si. Ona ovca k vám nepôjde, hodím jej senka. Čo by ste vstávali?“ Ondrej sa nedal núkať a vystrel sa na svojom brlohu. Uprel oči k povale, čítal trámy na nej i nápis na strednej hrade: Dum stawal Mateg Guraň L. P. 1829. Rozmýšľal nad včerajškom, ako predával kŕmniky mäsiarovi v Svätom Tomáši, koľký má na nich zárobok, koľko má peňazí u seba a hotových v armarijke doma; koľko na obligátoroch, dobre intabulovaných, koľko ich leží v tovare, a to najrôznejšom tovare. Koľko by to vynášalo mier, keby všetky peniaze zohnal a zmenil na samé grajciare alebo dvagrošníky. Alebo koľko jahniat by za ne kúpil, a keby všetky prisadil a podržal tri roky — koľký by z nich vyrástol kŕdeľ! Plný dvor oviec a jahniat — plná dedina — plný chotár — všetci ľudia samá ovca — a on ich strihá v jar a v jeseni — všade samá vlna — — železnica ju vezie, všetko jeho vlnu do Sliezska — brrr — železnica hučí — — letí mu ponad samú hlavu — —.

Strhol sa, zastenal vydesený. Železnica, vlna, ovce — všetko zmizlo. Iba hrmot trvá: gazda sedí mu za hlavou a driape vlnu. Drapot drapačiek nesie sa izbicou, až obloky drnčia.

„Čosi sa vám prisnilo,“ riekol hospodár; „zastenali ste.“

Ondrejov pohľad padol do obloka. Vidnel sa v ňom už modrastý záblesk nového dňa. Keby sa nesvietilo na kozube, prenikol by i do izby tento milý pozdrav zimného rána. Ondrej sa zredikal zo svojho lôža.

„Čo sa tak náhlite?“ pýtal sa gazda.

„Na koňa som zabudol, treba ho obriadiť.“

„Netrápte sa,“ riekol gazda s vľúdnym úsmevom; „koňa som vám už nakŕmil.“

Ondrej cítil k hodnému gazdovi veľkú vďačnosť a zapáčil sa mu tento človek. O chvíľu bol oblečený. Brieždenie vonku priviedlo mu na myseľ, čo ho dnes očakáva v Domaniciach. Opýtal sa gazdu:

„A kto je to ten Aduš?“

„Aduš?“ opakoval gazda jeho otázku. „Vy idete k Adušovi? Býva vyše dediny v kaštieli. Videli ste ho na jarmoku, lebo nevynechá ani jedného.“

„Vari s dačím kupčí?“

„Nekupčí. Ale to je už jeho radosť po svete sa túlať. Čo hneď po hrebíčky za dva groše, alebo po pol holby octu — ale na jarmok musí ísť, a čo by mu nohy po kolená poodtínal. Silu peňazí ho to stojí, ale čože takým o peniaze!“

„Je bohatý?“

„Keby sa chcel riadiť! Gazdovstvo má rúče; starý otec i otec boli dobrí gazdovia. Nahabali od sedliakov zemí a lúk — na Aduša zostal takým činom grunt veľký. Ale tento sa neudal po nich; príde o všetko, lebo gazduje zo šafľa do šechtára. Ej, mohol by sa peniazmi obsýpať! Jeho vlastný ujček je na bohatej fare v Chochoľove; Aduš sa mu veľmi úfa, keď umrie… Viete, taký veľkomožný s červeným pásom! Ono ho i teraz dokonale napomáha. Keby nie ten,“ naklonil sa k Ondrejovi a znížil hlas, „v kaštieli by bolo všakovak. Nebolo by čím kapustu zatrepať a posoliť — nieto omastiť. Ale ten posielava všetko, od výmyslu sveta. Len toť im poslal vykŕmeného brava.“

„A mal dáku úrodu?“ pristupoval Ondrej k veci.

„Čosi mal, ale moc nie. Keby sa všetko pole obsialo, to hej; ale takto…“

„Necháva prielohy?“

„Čo horšie zeme prielohom pod pašu, čo lepšie berú gazdovia spolovice. On málo obsial, nebolo zrna. Čo mu ten ujček poslal ovsa, hen zo Sibérie skadesi, vykŕmil ho koňom, lebo bola núdza o krm veľká.“

„Moc zviezol jačmeňa?“

„Ja ho šacovať nejdem,“ odpovedal gazda s úsmevom, „lebo nehľadel som mu do záčina. Ale svoj záčin by nedal za desať jeho. Čosi sa predalo ešte na koreni, čosi v krížoch — a čo sa zviezlo, toho nebude tak moc.“

Ondrej stŕpal. Jeho predtucha vo Svätom Tomáši mala predsa len základ. Zveril sa gazdovi, po čo prišiel do Domaníc.

Gazda nebol najmenej prekvapený.

„Veď som ja hneď vedel, že ste sa s ním museli do dačoho zapliesť, keď ho tak spomínate. To neurobil len vám. Berie závdavky, od koho môže. Predáva, i čo nemá. Čože takým! Len peniažky na dlaň — ako sa vrátia, o to oni nestoja.“

„Ja — mne závdavok veru musí vrátiť, a to duplom. Mám svedkov, že som mu ho dal.“

„On sa vám hneď prizná, on neodtají.“

„I ustávania nech zaplatí, i hanbu, lebo ja nedám posmech zo seba robiť.“ A bolo na ňom vidno, že je odhodlaný pustiť sa do boja nielen s pánom Adušom, ale s celým svetom o svoju desiatku.

„A budete sa s ním pravotiť? U koho? Richtár už preklial Aduša i všetky závdavky desať ráz — nechce o ňom ani slýchať. A vy ste nie tunajší, ale z cudzieho kraja — kto vás zastúpi?“

Ondrej bol roztrpčený. Hneval sa na seba, že sa dal previesť, i na celý svet. Ale gazdiná doniesla misu na stôl, plnú švábky, obsypanej kapustou a znamenite omastenej. Vidno, že toto sviatočné jedlo iba kvôli hosťovi pripravila. Navrchu červenali sa škvarky vypražené, chrumkavé… Ondrejovi naplnili sa ústa slinami. A všetky škvarky pred neho zhrnula, čo ho toľme chcela uctiť. Ondrej bol veľký milovník tohto jedla, ktoré je ozaj dobré a chujavou sa volá. Prisadol k stolu — chutilo mu znamenite, jeho srdca rana aspoň na čas zacelela. Zabudol na Aduša a celý mizerný svet. Hľadel do misy a tu i tu na mladú, čerstvú gazdinú — a to ho obveseľovalo. Lebo dobré jedlo a pohľad na mladosť na každého musí dobre pôsobiť.

Keď vstali od stola, Ondrej si zhlboka vzdychol a s ťažkým srdcom vybral sa do kaštieľa.